eHistory

15A. Rozpad Sarmatského zväzu. Roxolani a Alani.

Od severu, ako veľká vlna, smerom na juh, prenikali Severské a Germánske kmene, keď ani obrovské územie východnej Európy neostali bez ich povšimnutia, bez ich prítomnosti. Posúvanie hranice osídlenia Germánskymi kmeňmi, prekonalo keltské a aj ostatné negermánske osídlenie, dostali sa až na hranice Rímskej ríše.

Už prv, asi od III. alebo II. stor. p. n. l., v smere od Poľska, okolo Karpatského pohoria, germánske obyvateľstvo prenikalo popri toku väčších riek do západnej Ukrajiny a Moldavska, kde sa dostali do kontaktu s pôvodným obyvateľstvom, ale prípadne aj s Keltami, ktorý sa sem pokúšali prenikať z Karpatskej kotliny (cez dnešnú Zakarpatskú Rus). V rímskych záznamoch sa spomína prichádzajúce obyvateľstvo, ktoré nieslo pomenovanie Bastarni (alebo aj Peukinovia, Peucinovia, keď sa jednalo stále len o ten istý kmeň resp. to isté obyvateľstvo a tú istú lokalitu) a mohli byť germánsko – keltského pôvodu, keď je pravdepodobné, že pod ich nadvládou resp. v spojenectve sa mohlo nachádzať aj pôvodné starobylé roľnícke a pastierske obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi zdržujúce sa v okolí. Za nimi, aj v nasledujúcich storočiach, sem prichádzali ďalšie skupiny obyvateľstva a kmene germánskeho pôvodu. Na prelome II. / III. stor. n. l. kmene prichádzajúcich germánskych Gótov zrejme utvorili už ucelenú a organizovanú skupinu obyvateľstva získavajúcu kontrolu vojenskou prevahou ako nad miestnym roľníckym obyvateľstvom, tak aj nad podobnými vojenskými skupinami nomádskych kmeňov, ovládajúcich túto krajinu do vtedy. Germáni na Ukrajine a v Bielorusku rozvrátili aj dovtedajšiu organizáciu resp. nadvládu nomádskych kmeňov a rozvrátili a doviedli k zániku Zarubineckú kultúru. Nedala sa vylúčiť ani podpora resp. spoluúčinkovanie Germánskeho obyvateľstva buď s obyvateľstvom so Zarubineckej kultúry alebo s obyvateľstvom nenomádskeho pôvodu nachádzajúceho sa na južnej Ukrajine, čo Germánom mohlo výrazne napomôcť, keď úspešne dokázali prekonať, poraziť a vytlačiť z Ukrajiny Alanov a ostatné nomádske kmene z niekdajšieho Sarmatského zväzu.

To však bol už len záver a dopad germánsko – nomádskeho konfliktu. Pravdepodobnejšia verzia dôvodu rozpadu Sarmatského zväzu a dočasného oslabenia nomádskeho vplyvu vo východnej Európe, môže skôr súvisieť s predchádzajúcim vývojom v Stredoázijskej oblasti. V V. a IV. stor. p. n. l. až do východného Povolžia dosahovala ríša Massagetov, keď sem prenikli ich západné kmene Roxolani (čím vyvolali ústup Sarmatov do severného Čiernomoria, kde porazili kmene Skýtov a zaujali ich miesto). Tlak z Ázie pokračoval aj neskôr. V pol. II. stor. p. n. l. boli v Stredoázijskej oblasti, medzi jazerami Balchaš a Aral, severočínskymi kmeňmi Wu-chuanov a Hunov, porazené kmene Massagetov, ich ríša ako kmeňový zväz sa rozpadol, keď niektoré kmene upadli pod nadvládu Wu-chuanov, ďalšie ako Tochariáni a Sakovia (čínsky Jüe´Č) ustúpili na juhovýchod od jazera Aral (neskôr sa zaradili do ríše Kušánov), Dahovia sa zdržiavali na západ od jazera Aral a Chorezmovia sa nachádzali na juh od jazera Aral (neskôr Dahovia a Chorezmovia patrili do ríše Partov). Avšak preniknutie Wuchuanov do priestoru Sedemriečia (oblasť medzi slanými bezotokovými jazerami Balchaš a Issyk-Kuľ) a ich nájazdy až po jazero Aral asi najviac zasiahol kmene Alanov (niektorí autori ich nazývali aj naďalej Massagetmi), ktoré ustúpili na severozápad od jazera Aral až k pohoriu Ural, čím vyvolali presuny ďalších nomádskych kmeňov do východnej Európy, keď Aorsovia (často nazývaný aj Biely alebo Západný Alani) sa presunuli za rieku Volga (do západného Povolžia), Syrakovia ustúpili z Povolžia do Severokaukazského regiónu, Jazygovia k Azovskému moru a Roxolani do severného Čiernomoria (medzi rieky Don, Dneper, do susedstva Jazygov) na územie Sarmatského zväzu. Pre vtedajších analistov sa azda najagresívnejšími prejavovali Roxolani, ktorý svojimi nájazdmi, pustošením a vraždením prenikali za rieku Dneper až k rieke Južný Bug (ukr. Pivdenij Buh) a aj severnejšie proti obyvateľom Zarubineckej kultúry, čo je však prirodzené na vtedajšie podmienky a pre chod nomádsko-vojenských spoločenstiev. Zrejme nemali na výber a museli bojovať proti všetkým susedom, aby po svojom ústupe z predchádzajúcich sídiel, si vytvorili vlastný existenčný priestor resp. vlastnú krajinu. Práve Roxolani prispeli k úpadku a veľkému okliešteniu Sarmatského panstva obmedzeného už len na oblasť západnej Ukrajiny (do Medziriečia – t.j. od rieky Dneper po dolný Dunaj), keď ich veľké panstvo od dolného Dunaja po Volgu sa rozpadlo, a obmedzilo resp. mohlo prenikať do iných priestorov, ako do Karpatskej kotliny, prípadne na sever k Baltskému moru, čím sa im mohli dostať pod kontrolu aj ďalšie skupiny pôvodného roľníckeho obyvateľstva zrejme hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi. K nejakému spojeniu a spolupráce s obyvateľstvom po Baltické more by mohlo napovedať rímske spojenie Sarmatae Venedae, keď Venedi mohli byť súčasťou ich ríše alebo aspoň ich predĺženou hoc aj vojenskou mocou na severe, keďže sa nepotvrdila prítomnosť nomádov na severe.

Do veľkej rodiny pôvodných Indoeurópskych jazykov, do jej severoiránskej jazykovej vetvy, však patrili aj jazyky užívané ako Sarmatmi a Massagetskými kmeňmi (Alanmi, Roxolanmi, Aorsami, Tochariánmi, Sakmi, Chorezmianmi, Dahmi a ďalšími kmeňmi) zaraďovaných medzi skýtske a severoiránske etniká, a preto sa predpokladá etnická – jazyková príbuznosť medzi nimi.

Wu-chuani sa po storočiach dobyvačných vojen vyčerpali (upadali aj po dynastických rozbrojoch), až ich miesto v polovici I. stor. n. l. zaujali južné Hunské kmene. Tých sila pre zmenu ďalšími storočiami narastala a pod ich nadvládu sa dostali kmene Ogurov resp. Onogurov (čínsky kronikári pod týmto pomenovaním zhrnuli menšie turko-altajské kmene alebo spoločenstvá viacerých menších kmeňov) na území dnešnej Sibíre, s ktorými postúpili až k pohoriu Ural, čím vyvolali sťahovanie resp. ďalšie posúvanie sa zasiahnutých nomádskych etník na západ. Alani ustúpili na západnú stranu rieky Volga, odkiaľ sa spoločne s Aorsami zanedlho (v priebehu I. stor. n. l.) posunuli až medzi rieky Don a Dneper, čím odtiaľ donútili k ústupu Roxolanov do oblasti medzi rieky Dnester, pred nimi sa zase Jazygovia presunuli do južnej Dácie a na juh Karpatskej kotliny, Sarmati na juh Ukrajiny (kde mali v moci ústie rieky Dneper a sever polostrova Krym) a Skýti ustúpili do stredného Krymu. To sa už definitívne rozpadol Sarmatský zväz, s čím sa výrazne priečia záznamy od rímskych autorov, ktorý ešte aj po dvoch resp. až po troch storočiach, v III. stor. uvádzali Sarmatov ako najdôležitejší a stále fungujúci kmeňový zväz vo východnej Európe. Zrejme tomu prispelo rozpadnutie sa nielen Sarmatského zväzu, ale aj rozpadnutie sa resp. rozdelenie sa Sarmatských kmeňov, keď niektoré kmene ustúpili na západ k delte rieky Dunaj a do južnej Dácie, čím sa Sarmati pohybovali medzi Jazygami a Roxolanmi a aj naďalej sa ocitali v susedstve Rímskej ríše. Rímsky kronikári o dianí na Ukrajine nemali žiadne informácie, čiže nemali ani tušenia o zániku Sarmatského zväzu a pohyb a prítomnosť oklieštených zvyškov Sarmatských kmeňov vnímali ako rozrastanie sa panstva Sarmatského zväzu resp. nomádskych spoločenstiev a prenikanie aj v smere na západ do severného Balkánu, do Karpatskej nížiny (Veľká Uhorská nížina; maď. Alföld – slov. Dolná Zem a Puszta – slov. Pusta). Rímsky autori vo svojich pomýlených predstavách zaviedli v I. až IV. stor. do obchodných máp aj termín Sarmatae Venedae siahajúcu svojou rozlohou od Čierneho mora až k Baltskému moru vrátane územia Poľska a Pobaltských republík. Túto alternatívu nepotvrdila ani archeológia (keď chýba trvalejšia prítomnosť nomádov na severe), pričom tá zaznamenala práve opačný vývoj a možný príchod resp. vzostup nielen Germánskych kmeňov zo severu, ale aj predpokladaný vzostup obyvateľstva Lužickej, Pomoranskej, Przeworskej a Zarubineckej kultúry práve proti vojensko-nomádskym kmeňom. Vo východnej Európe dominanciu získavali kmene Alanov a im podriadený Aorsovia prenikajúci aj za rieku Dneper. Aorsovia po ústupe zo Stredoázijského priestoru cez Povolžie do priestoru rieky Don, sa stávajú identifikovanejšími a boli nazývaný aj Bielymi Alanmi, pričom pod pomenovaním Biely kronikári mali niekedy na mysli aj Západný, čiže v spojitosti s Alanmi to mohli byť aj ich západný spojenci resp. Západný Alani.

V r. 68 n. l. okrem Aorsov, už aj Alani boli spomínaný pri Azovskom mori, následne prekročili rieku Dneper a za niekoľko málo desaťročí z Ukrajiny a Moldavska vytlačili Roxolanov do južnej Dácie (neskôršieho Valašska v južnom Rumunsku), odtiaľ pred nimi ustúpili Jazygovia a nasmerovali si to do stredu Karpatskej kotliny (na Veľkú Uhorskú nížinu, do Potisia).

Po stručnom výpočte vyzerala situácia v II. resp. III. stor., pre vojnami vyčerpané a nejednotné nomádske kmene, veľmi žalostne. Prichádzajúcim skupinám obyvateľstva, hlavne germánskeho pôvodu sa v priestore Ukrajiny podarilo sformovať sa do kmeňových organizácií (najznámejšími sa stali kmene Gótov, Vandalov, Herulov a ďalších). Priala im momentálna situácia, cez oblasť Zarubineckej kultúry prenikli na juh Ukrajiny a úplne rozvrátili tunajšie nomádske kmene. Došlo k výraznému oslabeniu Alanov, ktorý nasledovali osud svojich predchodcov Sarmatov. Rozpadli sa na viacero častí, keď najväčšia časť ostala na východe, prípadne v priebehu III. stor. sa k nej pridali resp. ustúpili k nim na východ, za rieku Don aj ďalšie Alanské skupiny menších kmeňov. Menšie časti Alanov sú spomínané v Sarmatskom prostredí na juhu Ukrajiny a pomerne početnejšie zastúpenie Alanov (veľakrát nazývaných aj Sarmatmi) je spomínaných okolo povodia rieky Prut v Besarábii, čo zaregistrovali aj kronikári svojim pomenovaním, keď aj rieku Prut nazývali Alanskou riekou a oblasť okolo stredného toku rieky Prut nazývali Alaniou. Ani to však neznamenalo, že ak Alani ostali vo východnej Európe, neboli pod nadvládou germánskych Gótov, keď v tej dobe prebiehali gótske boje o úplné ovládnutie oblasti Ukrajiny. Na juhu Ukrajiny, kam ustupovali Sarmati, došlo k Sarmatskému víťazstvu nad Skýtmi (spustošili aj ich hlavné mesto Neapolis) a utiahli sa na Krym. Asi najpočetnejšie kmene Alanov, zdržiavajúce sa medzi riekami Don a Volga sa v polovici IV. stor. dostali do veľkého zovretia zo západu od spomínaných Gótov, od východu od Zväzu Hunských kmeňov, od juhu cez Kaukaz Perziou a Rímskou ríšou a keďže sa nevydali v dobe ohrozenia ani na sever, boli zrejme už v takom oslabenom a nejednotnom stave, že buď nemohli zdolať ani roľnícke a pastierske obyvateľstvo tunajších Uralských, Baltských, a Slovanských kmeňov, alebo najskôr im severnejšie oblasti nevyhovovali pre ich nomádsky charakter existencie. Alani s Hunmi bojovali už od I. stor. n. l., od vtedy však len ustupovali na západ do Európy. Okolo pol. IV. stor. Huni zvýšili vojenskú aktivitu a Alani sa ocitli vo vojne s nimi. Po štvrť storočí vojny, Huni okolo r. 372 dosiahli nad Alanmi definitívne víťazstvo, keď niektoré časti pokorili a zaradili do Hunského zväzu, menšie časti ustúpili na západ, pridali sa ku germánskym Vandalom a vydali sa s nimi do západnej Európy.