eHistory

13A. Od Pomoranskej po Przeworskú kultúru

v súčinnosti s Germánskymi kmeňmi.

Zaniknutie resp. nefunkčnosť organizácie spoločnosti a nefunkčnosť územného celku v priestore pôsobenia Lužického kultúrneho okruhu zanechalo jeho obyvateľstvo napospas prenikajúcim inoetnickým kmeňom. Pre jej obyvateľstvo mohlo nastať niekoľko variantov a to buď svoje domovské územia opustili, alebo mohli ostať a stali sa spoluúčinkujúcou resp. súčasťou prichádzajúceho obyvateľstva, prípadne mohli s nimi viesť neustále vojny (buď ustupovať, alebo víťaziť resp. úspech germánskych kmeňov pri prenikaní alebo neskôr možná príčina ich odchodu). Postrehnuteľná je kombinácia všetkých troch možností, ako napríklad ústup Venedov, keď sa presúvali až do severného Talianska, ale ostatné dve možnosti sa premietli do vývoja niekoľkých ďalších storočí až tisícročia (medzi VII. stor. p. n. l. až do VI. stor. n. l.).

O ústupe dosahu vedúceho až k zániku Lužického kultúrneho okruhu resp. jeho nahradení, predkladá fakty aj archeológia vznikom a presadzovaním sa troch ďalších kultúr na jeho území: Pomoranská v strede (existovala medzi r. 650 – 150 p. n. l.), Západobaltská na východe (VI. – I. stor. p. n. l.) a Jastorfská kultúra na západe (550 – 50 p. n. l.). Zmena v pohrebných rituáloch, zmeny v stavbe obydlí, odlišná keramika, zbrane a spôsob boja napovedajú buď o kontakte alebo aj o prítomnosti (príchode) nového ľudu, ktorý sa mohol zaradiť do spoločnosti resp. ju aj ovládnuť, čo ho následkom bola spomínaná zmena životných návykov a prvkov vo fungovaní spoločnosti.

Kým Jastorfská kultúra ležala priamo na hlavnej trase prúdenia germánskych kmeňov zo Škandinávie do centrálnej časti Európy a niet pochýb o veľkom vplyve prichádzajúcich Germánskych kmeňov na ňu, pri ďalších dvoch spomínaných kultúrach (Pomoranskej a Západobaltskej) sa prítomnosť Germánov len predpokladá, keďže v dobe vzniku Jastorfskej kultúry obe už existovali, čo skôr navodzuje dojem len o kontakte, ktorý mohol vzniknúť aj pri vojenských výpravách, buď pri pokusoch zástupcov Lužickej kultúry expandovať z Pobaltia na Jutský polostrov, alebo pravdepodobnejšie znie verzia o útokoch alebo obchodnej činnosti germánskych kmeňov po pobreží Baltského mora, kam mohli prenikať aj loďami cez more (Góti). Preto tieto dve kultúry môžu byť už len zmesou rôznych etník ako rozdrobených kmeňov z Lužického kultúrneho okruhu a Germánskych kmeňov. Pozornosťou venovanou hlavne na územie Lužickej kultúry a jej nástupníckym Pomoranskej a Západobaltskej, v ďalších rokoch, presnejšie v storočiach, sa po ich zániku objavujú archeologické kultúry u viacerých s kratšou časovou existenciou a pôsobiacich na podstatne menšej rozlohe. Pre porovnanie:

• Lužická kultúra existujúca medzi r. 1.400 – 400 p. n. l. s rozlohou cca 500 – 600 tis. km2;

• Pomoranská kultúra (aj s typom Podkloszowých hrobov) existujúca medzi r. 650 – 150 p. n. l. s rozlohou cca 250 – 300 tis. km2;

• Západobaltská kultúra existujúca medzi VI. – I. stor. p. n. l. s rozlohou viac ako 100 tis. km2;

• Zarubinecká kultúra existujúca medzi III. stor. p. n. l. – II. stor. n. l. na rozlohe cca 200 – 300 tis. km2;

• Przeworská kultúra existujúca medzi II. stor. p. n. l. – V. stor. n. l. na rozlohe cca 150 – 200 tis. km2;

• Oksywianska kultúra existujúca medzi r. 150 p. n. l. – 100 n. l. na rozlohe cca 10 – 20 tis. km2;

• Wielbarkská kultúra existujúca medzi r. 0 – 400 n. l. na rozlohe okolo cca 50 – 60 tis. km2;

• Debczynská kultúra existujúca medzi r. 250 – 500 n. l. na rozlohe cca 30 – 40 tis. km2;

Kým na území východného Nemecka vznikla Jastforská kultúra a sú pokusy o jej prezentáciu ako o čisto germánsku kultúru, s istotou sa dá tvrdiť len o pomalom, niekoľko desaťročí resp. aj storočí trvajúcom, prenikaní Germánskych kmeňov, najprv popri vodných tokov a po pobreží Baltského a Severného mora.

Vytvorili sa lokality s prevahou germánskeho obyvateľstva skôr pripomínajúce enklávy s dobrou organizáciou viažucou alebo až ovládajúcou široké okolie obývané pôvodným roľníckym a pastierskym obyvateľstvom hovoriacim Indoeurópskym resp. Staroeurópskym jazykom a ich dialektmi. Germáni pôvodne tiež pochádzali z Indoeuróskej resp. Staroeurópskej jazykovej vetvy, ktorý po asi tisícročí svojho izolovaného pobytu resp. zdržiavania sa v Škandinávii, si vytvorili vlastné jazykové dialekty vedúce neskôr k vzniku Germánskeho jazyka a ľudu hovoriaceho germánskymi jazykmi. Pôvodne spoločný pôvod dovoľuje tvrdiť o bližšom príbuzenskom stave medzi jazykmi Germánov s jazykom a dialektmi staroeurópskeho ľudu zdržiavajúceho sa v priestore Lužického kultúrneho okruhu. I tak celý proces prenikania Germánov (aj Keltov, Skýtov a ďalších etník) sa nezaobišiel bez vojenských konfliktov, keďže mierové prenikanie na cudzie územie sa akosi samo vylučuje. Priestor Poľska bol už od hlavnej trasy prenikania Germánov vzdialený viac, čím sa dá predpokladať aj podstatne menšia hustota germánskeho obyvateľstva, keď vo vnútrozemí, mimo dosahu tokov riek, to mohla byť ešte nižšia resp. klesajúci podiel germánskeho obyvateľstva v pomere so staroeurópskym roľníckym ľudom. Zánik Lužickej a vznik Pomoranskej kultúry bol vyvrcholením zmien, ktoré museli byť buď intenzívnym kontaktom (susedstvom, obchodnou alebo vojenskou činnosťou), alebo aj prítomnosťou prichádzajúceho obyvateľstva, čím mohol vzniknúť kompromis na odovzdávanie resp. prevzatie niektorých druhov spoločenských, hospodárskych a vojenských činností. Až príliš to pripomína situáciu z neskoršieho obdobia pri prenikaní severských Varjagov na územie neskoršej Kyjevskej Rusi, keď na začiatku mali čo do organizovanosti a vojenskej činnosti prevahu severský Varjagovia, ale nakoniec ich pohltil staroeurópsky resp. rodiaci sa a nastupujúci Slovanský a Ruský element, len s takým rozdielom, že zo strednej Európy severský Germáni odtiahli na západ, kde síce vo Francúzsku, na Pyrenejskom a Apeninskom polostrove boli tiež asimilovaný románskym obyvateľstvom, ale v oblasti Nemecka si uchovali svoj germánsky pôvod a aj jazyk.

Kontakt a príchod skupín obyvateľstva z germánskeho prostredia (keď sa nevylučuje ani prítomnosť obyvateľstva z ďalších okolitých etník ako Keltov, Ilýrov, Dákov, Skýtov, Sarmatov, neskôr aj Rímanov) mal vplyv na zmenu charakteru spoločnosti, ale z tohto výpočtu vychádza, že ani v Pomoranskej kultúre sa nepredpokladá prevaha prichádzajúceho elementu a skôr mala charakter zmiešanej – viac etnickej spoločnosti. Podobný viac etnický vývin je pozorovateľný aj následne od vzniku Przeworskej kultúry (od II. stor. p. n. l.), až na ten rozdiel, že ku Germánskym kmeňom sa pridali aj väčšie skupiny obyvateľstva z Keltských kmeňov z územia Čiech, Moravy a Slovenska, ktorým sa darilo prenikať do južnejších oblastí Poľska. Neustálym príchodom ďalšieho obyvateľstva dochádzalo k zmenšovaniu územia ostatných nastupujúcich kultúr a kým u Lužickej kultúry, pri jej najväčšom územnom rozsahu to mohlo byť až 600 tis km2, u nasledujúcej Pomoranskej sa rozloha odhaduje už len na polovicu na okolo 250 – 300 tis. km2 a u ďalšej Przeworskej sa rozloha zmenšila len asi na štvrtinu na odhadovaných 150 – 200 tis. km2. Najvážnejšie susedstvo vznikalo s Germánskymi kmeňmi, keď neustále prichádzali ďalší ich etnický príbuzný a začal smerovať hlavne do vybraných lokalít, kde vznikali s prevahou Germánov postupne im prisudzované kultúry (Oksywianska, Wielbarkská a Debczýnska). Predpokladaná prevaha ostatného okolia osídleného starobylým a pôvodným obyvateľstvom mohla vážne ohrozovať etnicitu germánskeho obyvateľstva v niekoľkých malých lokalitách, ktoré preto sa radšej uzavrelo a kontrolovali (vytvorili) si vlastné etnické územia (ostrovčeky). Susedstvo, obchodne kontakty, keď sa nedá vylúčiť ani vojenské konflikty, sa museli naďalej stupňovať a z dôvodu udržania vlastnej etnicity, germánske kmene nemali inú voľbu ako radšej zmeniť prostredie a po niekoľkých storočiach odtiahli do južnejších častí Európy až na hranice Rímskeho impéria. Podobný scenár je známy aj z nasledujúcich storočí z Balkánu a Ruska. Napríklad do už slovanského prostredia na Balkáne pritiahli viaceré Bulharské kmene, ktoré v priebehu niekoľkých storočí sa dostali do stavu obkľúčenia, nemali už voľbu niekam odísť, museli ostať a následne sa poslovančili, čím vytvorili ojedinelú anomáliu, keď jazyk a kultúra (nomádsky charakter spoločnosti) zanikol, ale ostal po nich názov národa. Podobný osud postihol aj škandinávskych Variagov. Do Ruska prenikali popri tokom riek, vytvárali (razili) si obchodné cesty do Byzantskej ríše a Chazarského kaganátu, ale nachádzali sa uprostred Slovanských kmeňov, ktoré buď ovládli, alebo si najímali do svojich služieb. Tiež po niekoľkých storočiach (v X. stor.) bol registrovaný už len čisto slovanský pôvod aj u všetkých vyšších predstaviteľov ruskej spoločnosti dovtedy Variagskeho pôvodu.

Samostatne pôsobiace Oksyvianska, Wielbarkská a Debczýnska kultúra pôsobili na podstatne menšej rozlohe, nie súčasne, ani nie po sebe, ani nie v rovnakej lokalite, ani nie v susedstve. Pôsobili skôr len ako etnické ostrovčeky (enklávy) na cudzom území čeliace tlaku okolitého aj negermánskeho obyvateľstva. Z laického pohľadu pripadá vytvorenie čisto len germánskych kultúr na území Poľska, len ako neúspešný pokus resp. len krátku epizódu, keď aj čas trvania ich kultúr mohol byť kratší a mohol byť na ešte menšom území ako ho uvádzajú archeológovia, ak sa zohľadnia okolnosti susedstva, obchodu a užívania ich kultúry negermánskymi susediacimi kmeňmi, prípadne otrokmi a iným zajatým domorodým (pôvodným) obyvateľstvom, ktoré ostalo aj po odchode väčšiny Germánov a mohlo ich kultúru ešte niekoľko ďalších generácií užívať. Viaceré germánske invázie, na územie dnešného Poľska, neboli schopné udržať len germánsku populáciu na tomto území. Tieto ostrovčeky na území dnešného Poľska sú vnímané ako kompromis, čiže aj prínos pre zmenu a napredovanie tu zdržujúceho sa pôvodného a zanechaného obyvateľstva.