eHistory

22M. (Po)Volžské Bulharsko (666? – 1238).

Rozpadávajúca sa Prvá Bulharská ríša Onogurov / Onogundurov 50 – 60-tych rokoch VII. stor. nezvládala svoj existenčný zápas. Z ich najviac vojnou zasiahnutých častí ríše obyvateľstvo opúšťalo krajinu v rôznych etapách, vydali sa rôznymi smermi a usádzali sa v rôznych lokalitách Európy. Po smrti chánov Kuvrata a Bezmera vo východnej Európe registrujú analisti rozpad Prvej Bulharskej ríše Ogurov / Onogurov / Onogundurov najmenej na štyri časti vedené údajnými ostatnými štyrmi žijúcimi Kuvratovými synmi (najstarší Bezmer upadol do chazarského zajatia, kde zahynul):

• Kňaz chán Altzek doviedol svoje obyvateľstvo cez Pannoniu a Bavorsko do oblasti talianskeho Neapolu;

• Chán Kubera do Srbska a odtiaľ prenikali aj do Macedónska a južného Potisia;

• Chán Asparuch do dnešného Bulharska odkiaľ mal pod kontrolou aj Medziriečie a Besarábiu;

• Chán Kotrág do Povolžia do oblasti dnešnej Tatarskej republiky a jej okolia;

Kým prvý traja cháni odtiahli v smere na západ, chán Kotrág odtiahol na severovýchod do Povolžia, kde už aj prv niekoľkokrát ustúpili bulharské etniká Onogurov, medzi ktorých mohli pôvodne patriť aj Kotrágovia a až kam zrejme siahala Prvá Bulharská ríša Onogurov na východe (medzi r. 630 – 666?). Onogurovia pri vážnom nebezpečenstve od východu nevolili ústup na západ, ale po každé odtiahli na východ. Vyzerá to, ako by sa navrátili do oblasti svojho pôvodu, prípadne do oblasti, s ktorou mali nejaké spojenie, do oblasti, ktorá by sa dala považovať za nejakú vzdialenejšiu časť ich trvalej, bývalej alebo súčasnej zanikajúcej ríše. Ak vezmeme do úvahy predchádzajúcu prítomnosť Zväzu Dulov (Dulu) vo východnej Európe, ktorý boli v dynastickom spojení s bulharskými Onogurmi / Onogundurmi, dá sa predpokladať, že v Povolží nepretržite trvala aj prítomnosť Onogurov/ Onogundurov.

Chán Kotrág ak stratil kontrolu nad svojou časťou (jedným dielom) ríše pri Čiernom mori, odtiahol do vzdialenejšej lokality niekdajšieho (ak boli príbuzný z pohľadu dynastického sobáša) panstva Zväzu Dulov (Dulu) do Povolžia. Ak berieme do úvahy skutočnosť, že východná strana Povolžia, kde sa trvalo mohli zdržiavať aj nejaké kmene Onogurov, sa stala pre bulharských Kotrágov a časti Utigurov miestom záchrany pred možným prenasledovaním zo strany Chazarov:

• museli sa buď vzdialiť natoľko, že to momentálne nebolo vo sfére záujmu Chazarskej ríše;

• prípadne aj u Chazarov došlo k vyčerpaniu sa po mnohoročných vojnách;

• Chazarov zamestnali iné vojenské povinnosti v ich bližšom okolí (ako vojna s Arabmi);

• alebo nakoniec aj bulharské etniká dokázali získať dostatočnú vojenskú pomoc na odpor voči Chazarom (bulharský Kotrágovia a Utiguri mohli viesť spoločnú vojnu s ďalšími etnikami v Povolží, keďže týmto smerom sa ešte viacero desaťročí nevydali a mohli sa posilniť nielen ďalšími príbuznými etnikami, ale aj ).

Situácia pre bulharských Kotrágov a Utigurov musela byť natoľko vážna, keď zo stepnej oblasti sa presunuli do lesostepného pásma, kde sa už nedalo celoročne prevádzkovať len pastierstvo. Z neskoršieho obdobia bolo (Po)Volžské Bulharsko známe ako krajina obchodujúca s obilím a remeselníckymi produktmi, čo odzrkadľuje usadlí spôsob života. Na sútoku rieky Volga a Kama si založil svoje sídlo s názvom Bulgar. (Po)Volžským Bulharom sa za niekoľko desaťročí až storočia podarilo ovládnuť obyvateľstvo rôzneho pôvodu nachádzajúce sa v tejto lokalite, ako z príbuznej západnej turko-tatárskej jazykovej vetvy (niektoré kmene Onogurov, Sabirov, Starých Turkov, prípadne aj ďalšie menej známe kmene), ale aj z Uralskej jazykovej vetvy (Marijcov, Udmuritov, Permiakov a pravdepodobne aj Maďarov) a nakoniec aj niektoré Slovanské kmene (etniká).

V ďalšom storočí sa (Po)Volžský Bulhari už nevyhli pozornosti svojho južného suseda Chazarského kaganátu. Spôsobil to vojenský konflikt Chazarov s Arabmi. Severokaukazský región bol takmer storočie neustále ohrozovaný Arabmi od juhu, ktorým sa v r. 737 podarilo poraziť vojská Chazarského kaganátu. Chazarský kagan sa definitívne rozhodol, preniesol svoje sídlo z Dagestanu do mesta Itil (nachádzajúceho sa na ostrove v ústi rieky Volga) a rovnako ho do Povolžia nasledovala aj podstatná časť obyvateľstva. Tento stav sa vážne odzrkadlil v politickom a vojenskom dianí, hlavne pre okolité Povolžie a oblasti na východ od Kaspického mora. Chazarská ríša v snahe vybudovať si tzv. predmostie (nárazníkové pásmo), ktoré by ich chránilo pred priamym útokom aj ďalších nebezpečných susedov, v pol. VIII. stor. buď si bližšie pripútala najbližšie kmene, alebo podnikli vojenské výpravy a získali kontrolu nad susediacimi krajinami a postupne došlo k ovládnutiu rôznych etník od východu na západ a pod nadvládou Chazarov sa tak ocitlo aj (Po)Volžské Bulharsko. Chazarská ríša však nijako zvlášť neobmedzovala celistvosť a fungovanie spoločnosti podrobených národov a etník. Ostali tam vládnuť ich vlastní panovníci a ich povinnosti spočívali hlavne v odvádzaní tribútu a účasti na vojenských výpravách. Na druhej stránke v prípade ohrozenia od vonkajšieho nepriateľa, pri obrane im mohli poskytnúť pomoc susedia a aj chazarské vojská. V priebehu IX. stor. je už postrehnuteľný veľký tlak od severu a z východu. Spod Chazarskej nadvlády sa vymanili niektoré slovanské kmene, ktoré následne so severskými Varjagmi vytvorili Novgorodské (862) a následne rozšírili svoje panstvo a vytvorili Kyjevské kniežatstvo (882), ktorý o storočie neskôr prispeli k zániku Chazarskej ríše (965). Na východnej hranici Chazarského kaganátu prebiehali neustále boje s Pečenehmi, tureckými Oguzmi a Kypčakmi, čo zapríčinilo (okolo r. 820) odchod niektorých turko-tatárskych a niektorých Uralských kmeňov (aj Maďarov) z východného Povolžia na západ do Kubáne a Meotisu (k Azovskému moru). Svojvoľné (samostatné) jednanie je vidieť aj u chána (po)volžského Bulharska Almuša s titulom vládcu baltavar – baltabar (v chazarskom prostredí bol ten istý titul kvôli výslovnosti ako elteber – altabar a nakoniec ibn Fadlan ho uviedol, tiež z dôvodu výslovnosti, inak a uvádzal ho ako yiltawar – čo sa dá čítať ako iltäbär), ktorý aj napriek tomu, že chazarský kaganát mal už vyše storočia prijaté židovské náboženstvo, prijal v r. 922 pre (Po)Volžských Bulharov islam a Almuš prijal arabské meno Ja´far ibn Abdullah. Prijatie islamu bolo za osobnej účasti arabskej misie a z korešpondencie jedného z jej členov ibn Fadlana sa zachovalo mnoho popisov o krajine (Po)Volžských Bulharov. Arabský diplomat však krajinu chána – eltebera Almuša nazval „malik al-Sakaliba“, čo je perzský historický výraz pre Sakov (pre stredoázijských Skýtov) a v doslovnom preklade znamená "kráľ Skýtov". Aj v dobe zániku Chazarskej ríše (965) vojenský konflikt nejako vážne nezasiahol (Po)Volžských Bulharov. Definitívne sa odpútali od Chazarov a v ďalšej dobe pôsobili ako samostatný chanát. Odolávali vo vojnách proti kyjevským kniežatám a aj okolitým východným susedom. Chanát (Po)Volžské Bulharsko zanikol až v XIII. stor., keď ich v r. 1237 / 1238 porazili Mongoli (Tatári) a zaradili do svojej ríše Zlatá Horda, kde zanikli. V X. stor. ďalší arabský autor ibn Rusta, tiež spomenul (Po)Volžských Bulharov, medzi ktorými uviedol aj kmeň s pomenovaním Eskil. Niektorí historici sa domnievajú, že by sa mohlo jednať o neskorších Sikulov, ktorý sa mohli pravdepodobne pridať k Pečenehom (Plavcom), potom s nimi podstúpili v XI. stor. cestu do strednej Európy a na konci XI. stor. boli práve s Pečenehmi prijatý v Uhorsku, po čom sú pamiatky v regiónoch Uhorska (Sikulovia spomínaný v Sedmohradsku od XII. stor. a názov obce Sekule na Záhorí).      

​

​