KRONIKA KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO (7)

ONDREJ I. (1046 – 1060)

Suverenita, kráľovstvo a poriadok

 

Ondrej I.

Narodený: okolo 1015.

Rodičia: otec Vazul.

matkine meno neznáme, pochádzala zo staromaďarského rodu Tatun.

Súrodenci: Levente a Belo.

Manželka: Anastázia (1036), dcéra kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho.

Deti: Šalamún, David (zomrel v detskom veku), Adelheida (maželka prvého českého kráľa Vratislava II.).

Zomrel: koncom roka 1060, pochovaný v kláštore v Tiháni (Tihány).

 

Uplynuli roky útrap a ničenia, stojacich na pokraji zrútenia sa zavádzaného feudálneho systému a presadzovaného kresťanstva. Vo veľkej miere sa do ťažkého položenia dostali vlastnou vinou. Vytvorili u obyv. apatiu a nevraživosť svojou účasťou na represáliách a necitlivého zasahovania panovníckej svojvôle predchádzajúceho kráľa. Zlú povesť ktorú si za asi posledné desaťročie získali obe vrcholné a vládnuce orgány vyústili do troch veľmožských povstaní vyvrcholených veľkou pohanskou vzburou obyvateľstva v Zátisí. Za obdobie posledných rokov 2panovania kráľa Štefana a ôsmych nasledujúcich rokov prinieslo pre mladé kráľovstvo viac zloby a utrpenia ako za celé polstoročie (970-1031) predtým. Pred nastupujúcim kráľom stála veľmi náročná úloha získať stratený rešpekt a postavenie svetskej a cirkevnej moci.

Peter Orseola a Samuel Aba boli poslednými aktérmi, zastupujúcimi Gejzovu vetvu Arpádovho rodu. Ich účinkovanie na tróne skončilo neslávne, a na panovnícky post nastupuje, už Štefanom I. uprednostňovaná Michalova vetva, ktorá na uhorskom tróne pobudla vyše dva a pol storočia.

LEVENTE

Ak by bol ako najstarší s bratov Levente prijal a dožadoval sa panovníckeho postu mohlo to zvrátiť celý christianizačný proces v Uhorsku. Aj keď Ondrej nebol takého zanietenia v prospech kresťanstva ako Štefan, predsa vtedajšej spoločnosti už vo veľmožských a dvorských štruktúrach prevládalo kresťanstvo. Preto mal aj Aba tieto problémy, keď on pôvodne viac sa odvolával k pohanstvu a bol radšej zvrhnutý.

Levente zanedlho po príchode do Uhorska zomrel a bol pochovaný vedľa svojho prapredka Takšoňa na pohanský spôsob, v sídle Takšoň.

 

ONDREJ

Na jeseň 1046 ––– Ondrej v sprievode svojho staršieho brata Leventeho sa vrátili do Uhorska z Ruska, za dramatických udalostí, počas vypuknutého pohanského povstania, ktoré však bolo aj namierené proti vláde cudzincov a Nemcov, v čom mali s Ondrejom spoločné plány. Ondrej pobadal že Uhorsko je už z väčšej časti kresťanské, a z politických pohnútok–rozumu videl že aj samotný kresťania si neprajú Petra a cudzincov za panovníka. Preto prvým najlepším zásahom bolo zabrániť Petrovi uniknúť z Uhorska, aby aj druhýkrát požiadal o pomoc cisára Henricha. Ondrej ešte v tej dobe nebol pánom celej situácie, preto sa stalo že Peter sa stal obeťou lynčovania. Bolo na ňom vykonané presne to isté ako na Vazulovi, rovnako sa naplnil jeho osud. Ako oslepeného ho priviedli pred Ondreja, ale už ho nemohol potrestať a zanedlho umrel v bolesti svojho údelu. Obeťou sa stali aj cirkevný predstavitelia, ktorý síce tiež podporovali zvrhnutie Petra, ale neunikli pred represáliami vzbúreného pohanského obyvateľstva. Hlavný predstaviteľ cirkvi čanádsky biskup Gerhard so spoločníkmi boli usmrtený v Budíne, keď sa chceli prepraviť na druhý breh Dunaja. Ondrejovi sa podarilo vtedy zachrániť len jedného biskupa z posolstva smerujúcemu k nemu. Začiatkom r. 1047 –– bol Ondrej v Stoličnom Belehrade korunovaný, pri hrobe kráľa Štefana, tromi biskupmi ktorý ostali po povstaní. Hneď po korunovácii Ondrej nariadil zákaz prenasledovania kresťanov a zakázal používanie a návrat k pohanským symbolom. Obkľúčený len kresťanskými štátmi, ani mu iné neostávalo. Politická situácia mu ho donútila predísť pozornosti a okamžitému nepriateľstvu Nemecka a vyslal poslov, ktorý ponúkli vazalstvo uhorského panovníka. Neskoršie udalosti nasvedčujú že nikdy nehodlal dodržať takéto vazalstvo, len potreboval získať čas, na vystrojenie a vyzbrojenie. Tri najbližšie roky sa Nemecké vojská ani vôbec neohlásili, ale nie kvôli Uhorsku, ale cisár Henrich mal vnútorné problémy v Nemecku. Henrich uhorských poslov odmietol a vyčkával na vhodnú príležitosť. Ondrej však neostal nečinne.

1051 –– už dvakrát predtým Henrich vtiahol do Stoličného Belehradu a aj tentoraz si zaumienil že vtiahne do Belehradu. Jednou vetvou nemeckých vojsk vtiahol do Uhorska v Zadunajsku v oblasti Balatonu. Druhú časť nemeckých vojsk viedol regensburský biskup Gebhard na lodiach po toku Dunaja, ktorý popri inom bol poverený zásobovaním potravinami. Treťou časťou výpravy, ale pôsobiacej nenáväzne s ostatnými dvomi nemeckými vetvami, sa stal prienik vojsk českého kniežaťa Břetislava, ktorý postupoval a pustošil na ľavej strane Dunaja v Nitriansku. Uhorské vojská pod vedením kniežaťa Belu zvolili východnú taktiku, taktiku vyľudneného poľa a len z bezpečnej vzdialenosti kontrolovali postup oboch vetiev. Zároveň sa Uhorským oddielom podarilo odrezať akékoľvek spojenie s loďami na Dunaji (tým aj zásobami), po tom čo sa Uhrom podarilo zachytiť nemeckého posla s informáciami o postupe a zároveň klamlivou informáciou o veľkom nebezpečenstve ich poslali späť. Vyhladované Henrichové pešie vojská spomalili sa v postupe, zneistili ďalšie konanie aj tajným ostreľovaním lučišníkmi. Zatiaľ ďalšie uhorské oddiely vedené kráľom Ondrejom postupne sa presúvali za nemecké vojská a postupne uzatvárali obkľúčenie. Vtiahnutie do Stoličného Belehradu ostalo pre Henricha už len snom, teraz jeho jediným snom bolo dostať sa z tejto krajiny, ktorú ešte prednedávnom chcel pokoriť. Ako miestodržiteľ Krista na zemi Henrich sa ocitol v ohrození života, musel zvoliť k nebezpečnému ústupu a len teraz videl ako sa Uhri na jeho vojská vrhli. Len o šťastí môže hovoriť že sa prebil Kapuvár a jeho močaristé okolie, keď jeho zadné voje sa stali jeho obeťou keď ich obetoval a za sebou podpaľoval mosty. Ondrej ale neodpovedal útokom na Nemecké územie a bol pripravený aj naďalej uzavrieť mier, ale nie z postu vazala, ale rovnocenného partnera. Henrich však utrpel obrovskú potupu a o to väčšia pomsta v ňom horela. Zaumienil si na novú výpravu proti Uhorsku.

1052 –– Ondrej sa obrátil so žiadosťou na pápeža, aj keď boli pápež z cisárom v príbuzenskom stave, Ondrej sa sťažoval že cisár sa nechová ako cisár. Ondrej za pápežom vyslal kaločského arcibiskupa Juraja, ale s opatrnou apeláciou že nemecké panstvo v Uhorsku sa dá dosiahnuť ako aj znovu navrátenie obyvateľov ku kresťanstvu. Pápež ako cisárov príbuzný vyslal na dvor Ondreja clunijského opáta Huga, ktorému nahovoril že Ondreja musí presvedčiť aby odvádzal cisárovi ročné poplatky. Ondrej sa aj na ročné poplatky nechal nahovoriť, a pritom už vedel že k jeho kráľovstvu sa blížila ďalšia nemecká vojenská výprava. Henrich III. tentoraz napadol Uhorsko pri Prešporku, prišiel po Dunaji a jeho vojská začali s obliehaním mesta. Za každú cenu chcel pokoriť Ondreja a vôbec mu nestačilo odvádzanie ročných poplatkov.

Ani tentoraz sa Henrichovi nepodarilo v Uhorsku dosiahnuť nič. Prešpork tvrdo odolal, odolal aj dvojmesačnému obliehaniu. Pápež Leo, aby vyhovel aj prosbe kráľa Ondreja, osobne došiel až do Uhorska, do tábora Henricha III., aby vyjednal mier. V tej dobe už aj Henrich videl, že proti Ondrejovi nič nezmôže, teraz by už bol prijal aj ponúkané Ondrejove odvody. Ale Ondrej aj po ďalšom víťazstve už nebol ochotný ponúknuť odvody a tým proti sebe popudil nielen Henricha ale aj pápeža. A ten dokonca, ako ochotný prívrženec cisára, chcel dokonca uhorského kráľa Ondreja vylúčiť z cirkvi (exkomunikovať), preto že odmietol odvádzať ročné poplatky cisárovi. nakoniec cisár a pápež spod Prešporku odišli, pápež pochopil že by nebolo najprijateľnejšie keby sa až tak otvorene miešal do politiky a upustil od svojich ďalších krokov proti Uhorsku a jeho kráľovi. Ondrejovu pozíciu uľahčili aj okolnosti, keď v Nemeckom tábore vypukol konflikt medzi regensburským biskupom Gebhardom a bavorským kniežaťom Konrádom. Hlavne Konrád, ktorý mal záujem aj o nemecký trón, nemal záujem o úspech tejto výpravy. Dostal sa do konfliktu keď Ondreja určil ako bezcharakterného a nespoľahlivého na uzavretie dohody s Nemeckom. Ale Henrich musel skôr – neskôr určite začať ustupovať. Ešte v r. 1053 bola reč o tom, že Uhorsko miesto každoročnej odvádzacej dane vyplatí Nemecku jednorázové vysoké odškodné na zaplatenie nemeckej výpravy. Uhorský vyslanci práve to potvrdili v mene kráľa Ondreja pred cisárom Henrichom. Bavorské knieža však bolo v kontakte z uhorským kráľom a odhovoril ho od takého to kroku vojenskej–mierovej dane (o takého to mierového uzavretia), a následne spolu Bavori s Uhrami spoločne vpadli do Korutánska kde pustošili. Konrádove snahy stať sa nemeckým kráľom vzápätí stroskotali, jeho smrťou. Uhorsko z tejto situácie jednoznačne čerpalo–získalo, aj keď nedošlo k uzavretiu mieru, ale prestalo byť ohrozované zo strany Nemecka. Henrich musel prijať, že nedosiahol úspech–víťazstvo, čo znamenalo víťazstvo Ondreja (morálne ako aj fyzické). Tým bola potvrdená právoplatnosť a návrat uhorského trónu do rúk Arpádovcov (z Orseolovcov) a prechod vládnuceho rodu do línie Gejzovho brata Michala a jeho ďalších potomkov–synov (Ladislava Lysého a Vazula–Basila) prípadne vnukov (Domoslava, Leventeho, Ondreja a Bela). Ondreja kronikári pri porovnaní so Štefanom I. porovnávajú ako viac barbarský panovník. Už pri nástupe na trón (1046) neváhal tvrdo–krvavo zasiahnuť proti vlastným prívržencom, pohanským kmeňom vedených Vatom (tisíce popráv a mŕtvych pri stretoch). Ale dodávam – v duchu šírenia kresťanstva akékoľvek metódy boli dovolené ak sa to konalo v prospech–alebo v zakrytí šírenia kresťanstva.

 

VAZUL

O Vazulovi (Vasilovi–Bazilovi) spomína Obrázková kronika že manželku mal z rodu Tátony, ale z nie skutočného manželstva. To by ale znamenalo že neboli kresťansky zosobášený a preto ani výchova synov nebola poľa kresťanských zásad.

 

VAZULOVI SYNOVIA

1031 (?) –– Vazulovi synovia ušli najprv na dvor českého kráľa Břetislava, ktorý sa tiež potreboval zbaviť nemeckého jarma. Po niekoľkých rokoch z Čiech odišli Belo do Poľska a Levente s Ondrejom pokračovali do Kyjevskej Rusi k Jaroslavovi Veľkému (syn Sv. Vladimíra), keďže boli v príbuzenskom pomere, ich strýc Ladislav Lysý mal manželku práve sestru Jaroslava Veľkého, ktorej sa predpokladá veľký vplyv pri pokrstení panovníkovej rodiny za čias kniežaťa Gejzu, keď práve jej manžel prijal meno Ladislav, jej švagor Vasil–Vazul a jej svokor meno Michal. Počas pobytu v Rusku si Ondrej vzal za manželku Jaroslavovu dcéru Anastáziu. Ondrej až tu prijal kresťanstvo a prijal meno Andrej (v Rusku je to jeden z ochranných svätcov, preto ale nechápem že sa jeho meno neprekladalo do maďarčiny ako Andrej–András a nie Ondrej–Endre). Potom ale je otázka kde a prečo prijal bol pokrstený Belo, keďže sa dostal len do Poľska. Podľa kroník Belo v súboji porazil protivníka krakovského dvora pomoranského kniežaťa (tuším Pomorania boli v tej dobe ešte pohania), čím odstránil hrozbu poľského dvora. Nasledoval jeho vzostup a ako rytier získal úctu a majetky od poľského kniežaťa. Prijal kresťanstvo a ním aj Vojtěchové birmovné meno Adalbert (v latine znamenajúci biely–Belo), oženil sa s mladšou sestrou krakovského kniežaťa Richézou. Nemal dôvod k návratu do Uhorska, až na naliehanie brata Ondreja že ak sa vráti odovzdá mu kniežací údel a po jeho smrti sa Belo stane nástupcom na kráľovskom tróne. Po príchode do Uhorska, ako úplne odlišný svojou mentalitou, hlavne ako vojak, ktorého potreboval Ondrej a preto ho poveril ako hlavného veliteľa uhorských vojsk proti nemeckým výpravám.

1053 –– po narodení Ondrejovho syna, skončili dobré vzťahy medzi bratmi.

1055 –– po smrti českého Břetislava na trón nastúpil ??? a svojmu mladšiemu bratovi Vratislavovi odobral jeho údel moravské kniežatstvo, a ten musel aj ujsť do Uhorska, kde bol Ondrejom vrúcne prijatý. Medzitým Vratislavovi zomrela manželka a znovu sa oženil s Ondrejovou dcérou Adelheidou. České knieža v tom vidiac nebezpečenstvo uhorskej podpory a výpravy proti nemu, povolal obozretne radšej mladšieho brata Vratislava späť do Čiech a vrátil mu Moravské kniežatstvo.

1056 –– Ondrej požiadal pre syna Šalamúna, manželku od nemeckého kráľa Henricha IV. jeho staršiu sestru Juditu. Takto si Ondrej manželstvami zabezpečil mier od západu a mohol kuť pikle proti bratovi Belovi.

? –– pred bránou do Várkonyu pošepol špán Mikuláš Belovi aby zvolil meč. Mikuláš predtým vypočul rozhovor kráľa spoza dverí, keď Ondrej nariadil, že ak si Belo zvolí korunu, majú sa naň ho vrhnúť ozbrojenci a zabiť ho. Belo až vtedy pochopil prečo Mikuláš našepkával pri bráne, keď predstúpil pred kráľa – brata a videl na slávnostných vankúšoch pripravenú–vystavenú korunu a meč symbolizujúci kniežaciu moc. Ak chcel odísť živý musel si zvoliť meč.

1057 –– ako 5–ročného nechal Ondrej korunovať svojho syna Šalamúna.

ONDREJ I.

V období ešte pokojného obdobia, v prvej polovici svojho panovania, z pohľadu zázemia a podpory bolo lepšie postavenie Ondreja, ktorého podporovala okrem vlastných prívržencov (2/3 kráľovstva) a Kyjevskej Rusi, neskôr aj české knieža a nemecký kráľ Henhrich IV. Kým Belo sa mohol opierať len o svojich prívržencov (1/3 kráľovstva) a Poľsko. Avšak po Ondrejovej orientácii na Nemecko, aj zo zavinenia z vytvorenia konfliktnej situácie medzi oboma bratmi a po mozgovej porážke ho prestali viacerí prívrženci opúšťať ako panovníka schopného viesť kráľovstvo.

 

Útek, putovanie a návrat

Po smrti nitrianskeho správcu Vazula (1031) z obáv o vlastný život ušli do Čiech všetci jeho synovia Levente, Ondrej a Belo aj so synovcom Bohuslavom (Domoslav, Bonuslau, Bonyusló). Bohuslav ostal v Čechách a ostatný traja bratia pokračovali do Poľska (asi 1032), kde ich poľské knieža Miešek II. prijal veľmi srdečne. Belo vstúpil do jeho služieb a vyznamenal sa v bojoch proti Pomoranom a Prusom. Oženil sa s dcérou poľského kniežaťa Richezou (Rixa, 1033) a dostal do správy územia Prusov.

Belovi sa v Poľsku narodili dvaja starší synovia Gejza a Ladislav a po návrate do Uhorska (v 1048) Lampert a dcéry. Levente a Ondrej vidiac úspechy ich najmladšieho brata nechceli ostať v jeho tieni. Požiadali poľského kráľa o zvolenie opustiť krajinu. Vydali sa na východ do Lodomerska, kde ich však neprijal knieža. Pokračovali ďalej na juh medzi Pečenehov. Tam tiež nenašli pochopenie, veď Maďari s Pečenehmi boli dávnymi nepriateľmi. Obe kniežatá s obavami o vlastný život opustili ukrajinské pastviny a vybrali sa na dvor kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho (1034). Obaja bratia prichádzajú do Kyjeva ako pohania do už kresťanského prostredia. Starší z bratov Levente nehodlal na svojich pohanských zvykoch nič meniť, ale z Ondreja sa nedlho po príchode stáva kresťan a oženil sa s Anastáziou, dcérou kniežaťa Jaroslava. Nevie sa nič presného o činnosti oboch bratov v Kyjevskom kniežatstve, ale čo do života, bojov a aj štátnických skúseností mal mladší z bratov Ondrej dostatok. Mal sa od koho priučiť, keďže jeho svokor Jaroslav vynikal na svojom poste a radí sa medzi úspešných panovníkov stredoveku. Po pozvaní zo strany povstalcov a nespokojencov k návratu do Uhorska (1046) sa Leventemu a Ondrejovi naskytla príležitosť získať stratený otcov údel – správcovstvo v Nitriansku, ale aj sľubované nástupníctvo na uhorský trón. Výzvu povstalcov prijali, vrátili sa a uhorskú krajinu oslobodili od nenávidených cudzincov a prisluhovačov roztopašného kráľa Petra Orseola. Jeho porážkou sa Uhorsko zbavilo nežiadúceho bremena zahraničných (predovšetkým nemeckých a vlašských – talianskych) utláčateľov. Tí, čo nepadli v boji, ušli z krajiny a tí čo zostali boli tu už aj za éry Štefana a už dávno prijali uhorské spôsoby, necítili sa cudzincami a tentoraz podporovali Ondreja. Veľké bolo prekvapenie pohanských povstalcov, stojacich za pozvaním Vazulových synov, keď ich prichádzajúce vojská kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho vedené Ondrejom pri Dunaji porazili a rozohnali. Obyvateľstvu odkázal pod prísnymi trestami, aby opustilo pohanské zvyky a vrátilo sa k pravej Kristovej viere.

Voľba kráľa

Nebolo žiadnou tajnosťou a aj kyjevské knieža sa rozhodlo o jednoznačnej podpore mladšieho z bratov Ondreja a poveril ho vedením ruských vojsk do Uhorska. Získaná dôvera sa zároveň stala predzvesťou budúceho nástupcu na uvoľnený kráľovský trón. Levente, ktorému by po práve najstaršieho z bratov mal pripadnúť trón, sa najskôr ešte pred odchodom z Kyjeva zriekol v prospech Ondreja svojho nástupníctva. Medzi bratmi nevznikol neskôr, v Uhorsku žiadny svár. Medzi bratmi bol zásadný rozdiel. Levente, aj naďalej ako aj jeho matka sa nenechal pokrstiť a žil ako pohan. Jeho nástupom by sa Uhorsko ocitlo v obkľúčení kresťanských krajín nevylepšilo vyhliadky do budúcnosti. Bez konkurencie bol mladší Ondrej korunovaný kráľom. Leventemu údajne hodlal zveriť územie Biharska (v biografickom slovníku dokonca bol už jeho správcom), ležiace na východe krajiny z časti zasahujúce aj oblasti stredného Zátisia ohnisko pohanstva. Presne v týchto miestach sa aj zdržiaval a sympatizoval so staromaďarským pohanským obyv. Aj oni o neho prejavili záujem, čím by mohli dosiahnuť istý druh neutrality a naďalej prevádzkovať a žiť im najbližší kočovný spôsob života spojený s vlastnou kultúrou a vyznávaním modlobožstiev. Aj preto Ondrej proti nim nepodnikol nič, pričom za svojho vyčíňania pripravili o život mnoho ľudí a zničili veľa kresťanských chrámov a biskupstiev. Levente sa stal ich zárukou a obete a škody boli predovšetkým dôsledkom vojny.

Samotná korunovácia sa uskutočnila na začiatku roka 1047 za prítomnosti troch biskupov (zmieňuje sa o tom altaišská i obrázková kronika). Po predchádzajúcich udalostiach, pri zanedbávaní celého kráľovstva a pohanskom vyčíňaní je celkom možné že to boli jediný a posledný traja biskupi. Jedným bol biskup Benedikt (Beneta), ktorému zanedlho bola udelená cirkevná hodnosť arcibiskupa v Ostrihome (bol ním ešte aj v 1055). Druhým mohol byť päťkostolský biskup Maurus. O treťom nevieme nič konkrétneho, ale mohol ním byť asi biskup zo Sedmohradska, tej časti krajiny ktorá sa nikde nespomína, že by sa bola zapojila alebo bola ničená pohanskými povstalcami.

Korunovačné insígnie, pečatidlá a platidlá

Poníženie ktoré spôsobil pred svojou druhou korunováciou Peter Orseolo, keď zapredal krajinu a do rúk nemeckého kráľa Henricha III. sa dostali kráľovské korunovačné klenoty (koruna a kopia) ako jeho korisť, viedli k zmene a doplneniu korunovačných klenotov o čestné a reprezentačné znaky samostatného - nezávislého kráľovstva.

 

Koruna a z akých emailov čiže či neslúžili predtým na iný účel a poslúžili na výrobu koruny len preto že k úcte kráľa Štefana I. zakladateľa uhorského kráľovstva sa použili veci z jeho pozostalosti. (VIĎ. A KORONA KILENC ÉVSZÁZADA).

 

Kopia ktorá bola znakom samostatnosti a suverenity krajiny sa do Uhorska nevrátila. Pre nastávajúceho kráľa sa i tak v prípade jej nachádzania v krajine stala znakom poroby a poníženia zo strany Nemecka. Hľadal sa iný znak pre predstaviteľa ochrany kráľovstva, jej samostatnosti a suverenity. Miesto zlatej kráľovskej kópie sa práve za vlády kráľa Ondreja stáva korunovačným klenotom zlaté žezlo (hlava z krištáľu so zlatými ozdobami a rukovať zo zlata) predstavujúce kráľovu vôľu a spravodlivosť. Od doby vlády Ondreja I. je známa kráľovská pečať ktorou sa vlastník preukázal ako kráľov služobník prichádzajúci jeho vôle. Vlastnili ju aj rôzny cirkevný hodnostári a sudcovia, zástupcovia kráľa.

Platidlá, mince boli razené už za kráľa Štefana. Na ich kvalite a obsahu drahého kovu záležalo viacero faktorov. Dostatok kovu z ťažby, pri väčšej potrebe mincí sa z obehu sťahovala kvalitnejšia minca s vyšším obsahom kovu a razila sa s nižším obsahom. Za Ondreja I. sa v minciach postupne znižoval obsah striebra (za Štefana skoro až 90% až po častom sťahovaním rýdzejších mincí sa znížila hodnota približne na 6%). Ondrej I. bol nútený nakoniec, na sklonku svojej vlády uskutočniť reformu kvality mincí a obsah striebra v denároch zvýšiť na 45%. Nekvalitná minca sa odzrkadlila aj pri pomere voči kvalitnejšej zlatej minci. Jeden byzantský zlatý solidus tvorilo 30 strieborných uhorských denárov (za Štefana I. pri 90% obsahu drahého kovu) a neskôr až 40 strieborných pri neustálom znižovaní striebra. Znehodnocovanie mincí nie stále prebiehalo len zmenšovaním podielu drahého kovu, ale pôvodný percentuálny podiel ostal a zmenšila sa minca z 0,8 na 0,6g.

Kniežací údel

Sú tri rôzne názory historikov na dôvody vzniku údelného kniežatstva. Buď ako hraničná marka, alebo po vzore zo západných kráľovstiev udeľovanie majetkov –kniežatstiev ostatným členom dynastie. Poslednou možnosťou bolo delenie na báze etnického pôvodu obyvateľstva. Podľa maď. historika Gyórffy Gyorgy (nedávno zosnulého, asi 1997) sa prvé delenie Uhorska na tretiny uskutočnilo na báze etnického princípu. Bohuslav dostal do správy územia s prevahou Slovanov, keďže aj sám sa inkliminoval k nim. Veľká rieka tvorila prirodzenú hranicu tretiny na juhu (Dunaj), ale tak isto veľká rieka mohla byť hranicou aj na východe medzi ostatnými dvoma tretinami (ak nie Dunaj tak východnejšia Tisa). Už spomínaný etnický princíp sa prípadne mohol jasne uplatniť pri obrovských rozdieloch akou bola vyspelá kresťansky orientovaná Panónia s maďarsko–nemecko–slovanským obyvateľstvom proti pohanskému Zátisiu s výraznou väčšinou maďarského obyv. Takémuto delenie nedošlo a v správe kráľa ostalo ostatná krajina ako celok. Po návrate Bela z Poľska kráľ mu pridal ešte Bihorsko.

Skôr ako sa Ondrej I. pokúsil zo starším bratom Leventem dohodnúť o jeho pôsobení na správe v Uhorsku ten nečakane začiatkom roka (1047) umiera v Zátisí. Nie je známe ako a prečo, ale nebolo to násilnou smrťou, možno na nejaká zákerná choroba. Bol pohanom a bol aj tak pochovaný vedľa posledného staromaďarského pohanského náčelníka pradeda Takšoňa v rovnomennom sídle Takšoň. Pohania tým stratili vhodného vodcu prípadného svojho povstania. Na povstanie bez vodcu z arpádovskej krvi a vládnucej dynastie sa sami neodhodlali.

Otvorená a priateľská politika Ondreja umožnila návrat aj bratranca Buhuslava (Bonuslaus, Domoslava), syna Ladislava Lysého. Ondrej mu dal do správy dedičný otcov údel Nitriansko, odkiaľ musel spolu s Vazulovými synmi v 1031 ujsť do Čiech. Práve českým kniežaťom Břetislavom bol na jeseň v 1042 dosadený do Nitrianska, ale po odtiahnutí českých vojsk, bol zanedlho Samuelom Abom odtiaľ vypudený. Ani tentoraz Bohuslavove pôsobenie v Nitre nebolo dlhé. Strácajú sa nám o ňom akékoľvek správy. Už nasledujúci rok (1048), po tom čo Ondrej povolal z poľského Krakova mladšieho brata Bela, mu odovzdal tretinu kráľovstva od riek Moravy až po Kriš čiže Nitriansko (vrátane s Matranskom) a pridaním aj uvoľneného Bihorska (môžeme si klásť otázku „povolanie Bela nebolo zapríčinené úmrtím Bohuslava ?? ). Vtedajšie Nitriansko sa skladalo z 11 špánstiev (komitátov) Ostrihom, Prešporuk, Komárno, Nitra, Trenčín, Novograd, Tekov, Hont, Above Novohradsko, Boršod, a Zemplín. Bihorsko zo 4 špánstiev Bihor, Uh, Lesné špánstvo–východ, a Sabolč. Ondrej Belovi sľúbil nástupníctvo. Bela zdržali vojny ktoré viedlo Poľsko. Nie je isté aké pohnútky viedli Ondreja k povolaniu brata Bela späť do krajiny. Jedným z hlavných dôvodov bolo, aby sa z bratom nestretli voči sebe vo vojenskom konflikte. Ak by bol ostal v Poľsku, skôr neskôr by sa tak zrejme mohlo stať, veď sa o zisk uhorskej koruny pokúšal už skôr ako Ondrej (neúspešne na začiatku roka 1041). Belovi pripadla hraničnú marku, ktorá mala krajinu chrániť pred prípadnými českými vpádmi. Bela potreboval získať ako možného spojenca pre získanie vojenskej pomoci z Poľska proti prípadnému útoku rímsko-nemeckého cisára a vylúčenie Poľska ako eventuálneho ďalšieho vojenského nepriateľa. Belo na svojom údele, v čase svojho vládnutia, bol neobmedzeným vládcom s vlastnou vnútornou a zahraničnou politikou, vojskom a razbou mincí (s vyšším obsahom striebra).

Drümmerth Dezső – Az Árpádok nyomában – Belo v Poľsku sa prostredníctvom manželky Richezy dostal do styku cirkevnými klerikmi prichádzajúcimi z Lotrinska, ktorý Richezu so súrodencami na poľskom dvore vychovávali už od detstva. Boli vo väčšine príslušníkmi a sympatizanti s clunujským reformným hnutím. Práve tu ešte ako pohan Belo získal krst a posilnil sa vo viere v kresťanstvo. Po tom čo sa na žiadosť brata Ondreja vrátil do Uhorska a tam okolo r. 1048 zaujal uvoľnený bihorský údel (po smrti najstaršieho z bratov Leventeho), so sebou priviedol nielen manželku s deťmi, ale doprevádzal ho klerik–kňaz menom Leodvin, ktorého učinil biskupom (domnievam sa že najskôr v Bihorsku).

Nemecká intervencia proti Uhorsku

Hrozba nemeckého útoku, aj napriek zaneprázdneniu Henricha III., nad Uhorskom stále visela. Na jej predídenie Ondrej sa pokúsil spraviť čo najviac. Nechcel krajinu nachádzajúcu sa v ťažkom postavení, po zbedačení predchodcami, nechať ešte pustošiť nemeckými vojskami. Vyšiel v ústrety možným nárokom rímsko-nemeckého cisára Henricha III. a na ríšskom sneme v Spreyery (1047) mu ponúkol vazalstvo. Ospravedlňoval sa, že nenesie žiadnu vinu na zvrhnutí, oslepení a smrti Petra Orseola. Najvhodnejšou podporou pre Uhorsko sa javilo nezasahovanie do krajiny zo strany Nemecka. Momentálny vývoj situácie v tom prípade aj nahrával uhorskému kráľovi. Najpáčivejší problém nemeckého kráľa Henricha III. bola túžba dosiahnuť titul rímskeho cisára nemeckého národa, na ktorý nedosiahol už siedmy rok. Aj preto nepriaznivo vyvíjajúca sa situácia v neprospech jeho lénnika – vazala Petra Orseola nebola taká dôležitá. Naskytla sa mu veľmi výhodná pozícia arbitra zasiahnuť proti stupňujúcej sa anarchii v rímskom kniežatstve. Hľadel predovšetkým na svoj prospech. Prudký a agresívny, akým Henrich III. bol, sa nechal vohnať za vlastnými túžbami a permanentne sa zamestnať na inom bojisku (zamestnala ho na tri roky). V zime (1046) zasiahol v končinách pápežského úradu v Rímskom kniežatstve. Pápežská kríza, vláda až troch pápežov naraz, bola dobrým dôvodom na zvolanie dvoch synod. Najprv v Sutri (biskupstvo na sever od Ríma) 20.12. zosadil pápežov Silvestra III. a Gregora VI. a v Ríme 24.12. Benedikta IX. Ešte v ten istý deň dosadil svojho priaznivca bábenbergského biskupa Suidgera ako Klementa II., ktorý ho na druhý deň (25. 12. 1046) aj s manželkou Agnes korunoval cisárom. Klement na jeseň nasledujúceho roku zomrel (9. 10. 1047). Nasledovala krátka epizóda dvoch pápežov. Na Petrov stolec sa opäť dostal Benedikt IX. (už tretí raz, predtým viedol zhýralý život, keď svoj prvý pápežský titul predal), ale už 17. 7. 1048. zomrel. Nasledujúci pápež Damasus II., brixenský biskup, zotrval na tomto poste necelý mesiac (do 9. 8. 1048), keď bol asi otrávený. Ako aj posledne menovaný pápež, aj ďalší (už tretí) Lev IX., bol dosadený rímskonemeckým cisárom Henrichom III. (veď nakoniec bol jeho príbuzným). Ním prichádza celková reforma cirkvi, dodržiavanie celibátu a boj proti simonii (kupčenie z cirkevnými úradmi a odpustkami). Našla si silnú podporu a mnoho ďalších pokračovateľov a stúpencov známych ako clunijské hnutie.

Ešte pred nejakým stretom medzi Uhorskom a Nemeckom predchádzala vojenská intervencia zo strany Uhorska. Osamotená správa líči, že z nejakej neznámej príčiny uhorské vojská vtiahli do Byzancie (1049). Neobsadzovali blízke hraničné pevnosti, ale vtiahli hlboko do krajiny, dostali sa až po Sofiu a tam Ondrej I. uzaviera s cisárom Konstantinom IX. mier. To mohol byť dôvod, aby predišiel prípadnej vojne alebo konfliktu aj s južným susedom. Ondrej si poistil mier s väčšinou susedov (Poľsko, Kyjevská Rus, Byzancia). Momentálne nemohol očakávať útoky ani z východu od Pečenehov, proti ktorým viedol niekoľko vojenských ťažení kyjevské knieža Jaroslav. Na juhu nachádzajúce sa Chorvátsko prežívalo nevýrazné obdobie. Mier nemal uzatvorený len s Nemeckom a ich vazalom Čechami. Henrich síce nechal Uhorsko chvíľu na pokoji, ale len čo si uvoľnil ruky v Ríme, už sa pripravoval na vojenskú výpravu k jeho znovu pričleneniu k Nemeckému kráľovstvu. Už na začiatku ďalšieho roka (1050) vojská rezňanského (Regensburg) biskupa Gebharda (strýc Henricha III.) vtrhli do Uhorska a pustošili západné pohraničné oblasti krajiny. Jednalo sa o získanie kontroly nad sporným územím za riekou Lajtou (za jej najsevernejším cípom) aj s hradom Hainburg, ktorý po ústupkoch Samuela Abu (1043) pripadol Nemecku a cisár Henrich III. sa ho rozhodol znovu vystavať, ako dôležitý hraničný bod (mimochodom zbúraný práve na pokyn Henricha III. v 1042). Aj napriek rušivým útokom uhorských ozbrojencov funkcia hradu bola pre Nemecko obnovená. V tom istom roku Ondrej v záujme mieru vyslal poslov k cisárovi Henrichovi III., k jeho uzavretiu však nedošlo. S rovnakou žiadosťou sa unúvali uhorský poslovia vedený kaločským arcibiskupom Jurajom aj za pápežom Levom IX. Vyhľadali ho v Lotrinsku a predniesli mu žiadosť, aby sa stal sprostredkovateľom mieru Henricha III. s Ondrejom I. Henrich nehodlal ustúpiť od svojich plánov a v septembri (1051), na čele mohutných vojsk (z Bavorska, Švábska, Franska, Saska, Burgundska, Lombardska, Poľska a Čiech), prekročil hranice s Uhorskom. Výpravy sa zúčastnilo aj nemecké loďstvo vedené rezňanským biskupom Gebhardtom. Plavilo sa po rieke Dunaj a na nitrianskej strane ho po brehu doprevádzali vojská vedené korutánskym kniežaťom Velfom a českým kniežaťom Břetislavom. Ondrej I. a Belo nemali vojsko ani dostatočne veľké, ani schopné sa otvorene postaviť proti útočníkom. Pred prichádzajúcim jazdectvom a peším vojskom zahatili rieku Rába, čím sa jej vyliatím zamočarilo široké okolie a znemožnilo postup po pravej strane Dunaja. Obrancom navyše prialo aj daždivé počasie. Henrich sa nevzdával úmyslov pokoriť Uhorsko. Zatopené oblasti sa pokúsil obísť smerom na juh. Ondrej a Belo evidentne rátali aj s touto možnosťou. V smere postupu vyľudnili a odviezli všetky potraviny, zničili polia, spálili seno a poživeň pre kone. Nemecké vojská bez žiadneho odporu prenikli hlboko do Uhorska až medzi potoky Zala a Zelica. Tu sa začala ich strastiplná cesta spálenou a zničenou krajinou, bez možnosti akéhokoľvek získania základných potravín. Pre ďalší postup si zvolili smer na sever a dostali sa až do blízkosti miest Vesprím a Stoličný Belehrad, ale len za cenu vážnych starostí s nedostatkom potravín a únavy vojsk. Cisár už nevolil dobývanie dôležitých miest, vzdal sa boja a zisku z ovládnutia Uhorska. Nepriaznivé okolnosti stupňujúce sa zo dňa na deň ho nútili zvoliť najbližšiu cestu k Dunaju, kde by sa mohol dostať k svojim lodiam a zásobám potravín na nich. Nielen hlad a chabá vidina nejakého úspechu strpčovali pochod cisárskych vojsk, navyše boli neustále znepokojovaný prepadmi Uhrov. Vo Vertešskej vrchovine (južne od Tatabáni) napádanie uhorských vojsk vyslaných a vedených Belom, kniežaťom tretiny kráľovstva, takmer prerástli na otvorený boj uhorských lučištníkov proti brániacemu a ustupujúcemu cisárskemu vojsku. Tradičnou staromaďarskou taktikou útoku menších skupín a predstieraným útekom ničili vojenské zoskupenia votrelcov. Ostreľovanie prebiehalo aj v noci a navyše unášali vojakov (obrázková kronika). Demoralizované vojsko prežívalo záverečné dni v najväčšom útlme, strachu a bolo vlastne na úteku z nebezpečnej krajiny, ktorú opustili s veľkými stratami. Mimochodom len pre zaujímavosť, doslovný preklad slova vert z maďarčiny znamená brnenie, pancier. Správy zo stredovekých kroník sa odvolávajú, že práve od zahadzovania a zbavovania sa brnenia utekajúcich cisárskych vojsk, bola pomenovaná táto zalesnená vrchovina.

Zatiaľ dunajské loďstvo zaujalo pozíciu v blízkosti Rábu (Gyór, Geurinum) a vyčkávalo na správy, alebo spojenie sa z cisárom. Neprichádzal ani cisár, ani správy a nedočkavý biskup Gebhardt sa odhodlal vyslať správu sám. Posla však zajali Uhri a falošným cisárovým listom pripraveným rábskym biskupom Mikulášom, vyzval nemecké loďstvo k návratu. Demoralizované cisárske vojská 25. októbra opustili územie Uhorska a dorazili pod hainburgský hrad.

Jediný úspech dosiahli len vojská kniežat českého Břetislava a korutánskeho Velfa. Plienili v Nitransku popri Dunaji až do blízkosti Ostrihomu, ale pre neúspech cisára Henricha ustúpili.

Drümmerth Dezső – Az Árpádok nyomában – V r. 1050 kráľ Ondrej vyslal k pápežovi Leovi IX. do francúzskeho Besanconu kaločského arcibiskupa Juraja, (dopĺňam asi až neskoršieho bihorského ? biskupa) Leodvina a so sprievodom. Toto posolstvo kráľa Ondreja malo veľký význam, okrem iného sa stretli s clunyjský opátom Hugom a Hildebrandom (neskorším pápežom Gregorom VII.) a malo nemalú mieru že Uhorsko podctili návštevou ako opát Hugo, tak aj pápež Leo (prvá návšteva pápeža na území Slovenska), ktorý prišiel do Prešporku sprostredkovať mier Uhorska s Nemeckom.

Do mieru medzi Uhorskom a Nemeckom sa aktívne angažoval aj pápež Lev IX. Poveril opáta Huga z francúzského kláštora Cluny k rokovaniam medzi oboma stranami (1051). Uzatvorenie mieru ale Henrich III. prekazil. Veľmi nešťastnou epizódou sa na svetlo dostala, že po odchode Huga z Uhorska bol kráľom obdarovaný veľkými darmi. Keď sa blížil k hraniciam, aj so všetkými svojimi vecami a darmi (kincseit és ajándékait), chcel ho okradnúť nejaký uhorský veľmož. Hugo oddajúci sa modlitbám a odvolávajú ci sa na uhorské nedôstojné správanie sa, útočník zmenil svoje rozhodnutie, vrátil Hogovi ulúpené veci a nakoniec ho aj odprevadil až po hranice, aby zvyšok cesty cez Uhorsko prešiel bezpečne.

V júli nasledujúceho roku (1052), pritiahol Henrich III. s vojskom pod bratislavský hrad a začal obliehanie. Po prúde rieky Dunaj pripluli aj zásobovacie lode s potravinami, ktorých nedostatok bol príčinou veľkého neúspechu predchádzajúcej výpravy. Do Uhorska osobne prišiel aj pápež Lev IX., stretol sa s Ondrejom I. a navštívil aj nemecký vojenský tábor. Ani na pápežove naliehanie rímsko-nemecký cisár Henrich III. neprerušil obliehanie. Bratislavčania si nakoniec pomohli sami. V jednu noc väčšinu lodí kotviacich na Dunaji plavci z radov obrancov potopili. Najviac vynikol veľmi dobrý plavec Zotmund (v biografickom slovníku: vojak neskôr rytier možno práve pre toto hrdinstvo). K tejto udalosti sú známi aj ďalší obrancovia, menovite Woytech, Ondrej, Vylungard, Urosa a Martinus dennodenne odvážne zapájajúcich sa pri obrane mesta. Iste sa jednalo o veliteľov, alebo predstaviteľov moci, ktorý velili pri obrane mesta (ako je aj spomenuté v diele Slovensko – dejiny), niektorý boli županmi. Henrich III. spod bratislavského hradu musel po ôsmych týždňoch obliehania odtiahnuť.

Uhorsko si obhájilo svoju nezávislosť. Henrichovi po tak veľkých neúspechoch neostalo iné len uzavrieť mier. Uhorsko sa zaviazalo zaplatiť výpalné a opäť potvrdilo odstúpenie území za riekami Lajtou a Moravou (dohodnuté už mierom z roku 1043).

Schizma-rozkol cirkvi na rímsku a grécku

Tento závažný problém sa priamo Uhorska nikdy jednostranne nedotkol. V krajine ležiacej na rozhraní oboch sporných cirkví sa model čisto jednej, alebo druhej len ťažko mohol uplatniť. Aj keď panovnícky dvor sa jednoznačne orientoval k latinskej – rímskej cirkvi v Uhorsku fungovalo viacero kláštorov východného obradu (Vesprím, Višegrád) a do juhovýchodných oblastí prichádzali bulharský a grécky misionári. Jedná sa o dôležitú udalosť v dejinách kresťanstva a nedá sa jednoducho obísť bez povšimnutia. Patrí do záverečného obdobia pôsobenia pápeža Leva IX. Svätého. Pričinil sa o povznesenie dôležitosti cirkvi v spoločnosti a započal jej mravnú a duchovnú očistu. Stihol ho však smutný osud. Rozhodol sa osobne organizovať vojenskú výpravu proti prenikajúcim Normanom do Beneventa na juhu Talianska. Tu ale pápežom vedené vojská pri Civitate utrpeli porážku (jún 1053). Samotný pápež padol do zajatia a takmer rok bol väznený. Po konečnom prepustení zanedlho umrel (19. 4. 1054.). Čiže asi neprávom sa s menom Leva IX. spája definitívny rozchod rímskej a gréckej cirkvi. Uskutočnil sa v každom prípade už po smrti, keď sa dostali pápežský legáti do Konštantinopolu, aby viedli spolu rokovania o dohode medzi oboma cirkvami. Nijako nemohol ovplyvniť priebeh a dopad celej udalosti. Rokovaním bol poverený lotrinský kardinál Fridrich a mal navodiť zmierňujúcu atmosféru. V jeho sprievode sa však nachádzal, ale aj kardinál Humbert, veľmi prchký a neochotný akejkoľvek ústretovosti. Rovnako nekompromisný bol aj ich proťajšok, patriarcha Michal Kerularios. Márna bola snaha byzantského cisára Konstantina IX. zastaviť prudkú polemiku. Nesmierne rozrušený kardinál Humbert 16.7. (alebo 6.), v konstantinopolskom chráme Hagia Sophia položil na oltár listinu v ktorej exkomunikoval (preklial) byzantského patriarchu Michala Kerulariosa a rímsky legáti sa vydali na spiatočnú cestu. Kresťanstvo sa týmto aktom rozpadlo (schizma) na východnú (grécku) a západnú (rímsku – latinskú) cirkev. Cisár Konstantin IX. prinútil legátov ešte k návratu, ale rozvášnené davy obyv. ich prinútili k rýchlemu opusteniu krajiny.

Uhorsko ako útočisko cudzincov a založenie kláštora v Tiháni

Ešte nedávno sa Uhorsko zmietalo vo víre vnútorného nepokoja a hromadiaceho sa napätia s možným výbuchom ľudových nepokojov. Ku skutočnej vojne nedošlo a zažehnané boli aj problémy prípadného zvrátenia sa orientácie krajiny mimo dosahu kresťanského sveta. Nový panovník sa stal pozitívnym impulzom a patriotom bezpečnosti. V prvých rokoch panovania svoju snahu venoval na upevnenie vnútorného poriadku, pokoja a feudálneho bohatstva v krajine. Do krajiny sa navrátili nielen Ondrej s bratmi a bratrancom, ale celkom iste aj mnoho ďalších utečencov a cudzincov. Krajina sa z pohľadu zahraničia javila ako pokojná a bezpečná. Kolaborujúci cudzinci pri predchádzajúcom panovníkovi síce patrili medzi obete a museli z krajiny odísť alebo utiecť, ale na vzniknutej situácii mali aj svoj podiel viny. Nový prichádzajúci hostia mali jasne vymedzený rozsah svojich práv a pôsobenie na osoh spoločnosti. Mnohý sa stávajú doplňujúcim elementom vo veľmi ochudobnenej správe. Oslabené feudálne riadenie krajiny Ondrej doplňoval udelením lén a majetkov oddaným prívržencom a vojakom za zásluhy. Rovnako sa ale nedala nahradiť chátrajúca cirkevná organizácia. Nedostatok cirkevných hodnostárov sa nedal doplniť len tak nejakými laikmi, alebo nižšími duchovnými, neskúsenými viesť a organizovať správu v cirkevnej diecéze. Na žiadosť kráľa prichádzajú cudzinci – hostia, ale aj tak potrebný duchovný činitelia. Z vyhoreného valónského kláštora vo Verdune prišlo do Uhorska 24 kanonikov a Ondrej ich usadil a niektorým udelil uvoľnené (aj vyššie) cirkevné úrady. V Uhorsku sa usadiť pokúšali aj ďalšie väčšie skupiny mníchov predovšetkým východného obradu. Aj keď v krajine fungovalo niekoľko kláštorov východného obradu (buď slovanských alebo gréckych), kráľ Ondrej I. na počesť svojej manželky Anastázie (pochádzajúcej z Kyjevskej Rusi) zriadil vo Vyšegráde ďalší slovanský mužský kláštor. K jeho založeniu muselo prísť najneskôr do polovice 50-tych rokov. Aj keď nebránil činnosti iným katolíckym smerovaniam, neskôr po schizme v 1054, sa Uhorsko zaradilo k rímskej katolíckej cirkvi a kráľ Ondrej by zrejme nebol tak zhovievavý k vzniku ďalšieho nelatinského kláštora. Kláštor vo Vyšegráde sa stal stredobodom pozornosti krátko po založení a hneď dvakrát. Po smrti kniežaťa Jaroslava Múdreho (1054) sa Kyjevská Rus rozpadá na viacero vzájomne súperiacich kniežatstiev spravovaných jeho synmi. Do Uhorska prichádzajú mnísi z kyjevskopečorského kláštora (1055) a usádzajú sa práve vo vyšegrádskom kláštore. Druhou veľkou prichádzajúcou skupinou sa stali vyhnanci zo sázavského kláštora (okolo roku 1056).

Vlastným presvedčením a prejavom podpory k rímskej cirkevnej orientácii bol Ondrej vedený k založeniu benediktínského kláštora v Tiháni (1055). Jeho latinsky napísaná listina je najstaršou dochovanou listinou v Uhorsku. Obsahuje aj niekoľko miestopisných a mien maďarského a slovanského pôvodu. Autorstvo listiny sa pripisuje biskupovi Mikulášovi z Rábu, ktorý bol zároveň dôverníkom a zrejme aj pisárom kráľa.

Do Uhorska už podstatne prv sa dostali aj Židi, ale žili v ústraní. Nieje sa ani čomu čudovať, v tej dobe ich do opevnených hradov neprijali a osady s ochranou hradieb len práve vznikali (Ostrihom, Vesprím, Stoličný Belehrad, Bratislava, Nitra). Okolo polovice 11. stor. si uhorská komunita židov zvolila za stredisko Ostrihom a vybudovala si tu aj synagógu.

Česká epizóda

Po českej účasti na nemeckých výpravách do Uhorska v posledných rokoch sú vzťahy medzi oboma krajinami viac menej nepriateľské. Aj ďalšie dejstvo susedských vzťahov sa odvíjalo v týchto koľajach. Ondrej ochotne prijal bavorského kniežaťa Konráda I., zbaveného úradu Henrichom III. (1053). Nasledujúci rok (1054), aj za podpory uhorských vojsk, Konrád vtrhol do Korutánska, kde na krátku dobu obsadil hrad v Hengistburgu. Zameral sa predovšetkým na pustošenie majetkov cisára Henricha III. a jeho prívržencov v blízkom pohraničí. Neobišiel ani Moravu a práve kvôli nemu sa koncom roka rozhodol český knieža Břetislav o trestnú výpravu do Uhorska. Výprava bola ku koncu roka prerušená a po onemocnení a nečakanej smrti Břetislava (10. 1. 1055) odvolaná. Nástupca, najstarší syn Spytihněv II. nepodnikal rovnaké kroky ako jeho otec. Odstavil zo svojho okolia neprajníkov a snažil sa o kontrolu krajiny ako nedeliteľného celku. Mylne nás informuje Kosmasova kronika Čiech, podávajúca správu o vyháňaní Nemcov z Čiech. To by si voči Nemecku nemohol dovoliť (mimochodom jeho manželka Ida z Wettingenu bola tiež Nemkou a nevyhnal ju). Dôvody pre ktoré zasiahol proti niektorým cudzincom boli rodinné a osobné. Vypudil matku Juditu (nemeckého pôvodu), niekoľko ďalších cudzincov, najskôr matkiných prívržencov a jej duchovenstvo. Judita sa uchýlila do Uhorska, kde po niekoľkých rokoch zomrela (2. 8. 1058). S jej menom sa spája dokonca možný sobáš s oslepeným Petrom Orseolom, ale zároveň ten istý prameň to vzápätí vyvracia (České dějiny, rok vydania 1913), keď sa domnieva že mohlo ísť len o staré priateľstvo Petra Orseola a Břetislava, alebo došlo k omylu s neskoršou svadbou tiež Judity (staršej sestry Henricha IV.) s uhorským kráľovičom Šalamúnom. Morava, ktorá bola údelom pre ostatných príslušníkov panovníkovho rodu, bratov kniežaťa (Konráda, Vratislava a Otta na údeloch Olomouckom, Brnenskom a Znojemskom), Spytihněv obsadil (okolo 1056), bratov zbavil údelov, spravil z nich úradníkov na kniežacom dvore. Údajne uväznil až 300 veľmožov hlavne z Moravy. Vratislav, brat českého kniežaťa utiekol do Uhorska, kde sa asi v 1057 oženil Adelheidou, dcérou uhorského kráľa Ondreja I. Utiecť z Moravy musel veľmi náhlom, v Olomouci, vo svojom sídle zanechal tehotnú manželku. Spytihněv ju uväznil na hrade Lešten, kde aj napriek jej stavu zachádzal pán hradu s ňou obzvlášť kruto. Po jej mesačnom väznení sa na naliehanie pražského biskupa dostala von, ale o niekoľko dní umrela. Druhá manželka Adelheida porodila Vratislavovi štyri deti (Břetislava II., Vratislava a dcéry Juditu a Ľudmilu), ale aj ona skoro umiera (27. 1. 1062.). Spytihněv vypudil zo sázavského kláštora mníchov slovanského obradu, ktorý našli útočisko v Uhorsku. Okolo 1058 z Uhorska odchádza Vratislav, ktorý sa po uhorsko-nemeckom zmierení pokonal aj s bratom Spytihněvom. Bol mu navrátený jeho bývalý moravský údel. Po nástupe Vratislava na český kniežací trón (1062), sa do Čiech z Uhorska vracajú aj utečenci mnísi zo sázavského kláštora (po 1062).

Smrť Henricha III.– peripetie okolo poručníctva

Svet sa točí presne tak ako to chcú mocný. Ak ich už niet nastáva obdobie príchodu nástupcu. Niekedy rýchlo a rázne, inokedy opatrne a zdĺhavo. 5.10. 1056 zomrel Henrich III., nástupcom sa stal len šesťročný Henrich IV. V jeho prípade maloletosti prichádzalo dočasné vládnutie poručníkov v hlavnom zastúpení matky Agnes, obetavo sa vrhajúcej do víru politických udalostí Európy. Smrť Henricha III. umožnila ukončiť dlhoročné neúspešné pokusy Nemecka podrobiť Uhorsko. Dochádza k uzavretiu mieru nedalo na seba dlho čakať. Vyslanci oboch strán sa dohodli na podmienkach s určením termínu stretnutia hlavných predstaviteľov oboch krajín. V septembri (1058) sa na Moravskom Poli stretli poručníci 8 ročného nemeckého kráľa Henrich IV. s matkou poručníčkou Agnes a uhorský Ondrej I. Uzavretie mieru bolo stvrdené sobášom 11 ročnej Judity (sestra Henricha IV.) s päťročným Šalamúnom, synom Ondreja I. Nevesta zo vznešeného kráľovského rodu nastavila vážny problém, aj jej manžel musel spĺňať kráľovský pôvod a kráľovské nástupníctvo. Ondrej nemal na výber a ešte pred stretnutím (1057) nechal korunovať, len štvorročného syna Šalamúna za svojho nástupcu a budúceho kráľa.

Po uzavretí veledôležitého mieru Ondrej utrpel vážnu ujmu na zdraví. Krvácanie do mozgu zanechalo na kráľovi Ondrejovi trvalé následky, čiastočné ochrnutie a odkázanie na nosidlá. K tejto príhode v bratislavských letopisoch figuruje záznam: „Ondrej slabol, ale slabý bol už aj skôr, v roku 1057“. Zo silnej osobnosti, konajúcej rozvážne a pružne, je v závere jeho vlády už len tieň vlastnej minulosti.

Srdečné prijatie, nevďačná odplata

Enormná Ondrejova snaha za dosiahnutím mieru s okolitými krajinami priniesla nakoniec žiadané ovocie. Na jednej strane pre krajinu pokoj zo susedmi, ale na druhej za veľa obetavosti málo pochopenia doma. Dobré vzťahy za každú cenu sa stali jablkom sváru medzi oboma bratmi. Za čias Belovho pozvania k návratu do rodnej krajiny (1047/8) Ondrej ponúkol najmladšiemu z bratov veľmi výhodnú ponuku. Ondrej bez mužského potomka najskôr už asi ani nečakal že nejakého vôbec mať bude. Okrem kniežacieho údelu spravovania tretiny kráľovstva ponúkol Belovi aj nástupníctvo na uhorský trón. Po tom čo sa kráľovi Ondrejovi a jeho manželke Anastázii narodil syn Šalamún (1053) sa celá záležitosť okolo nástupníctva musela medzi bratmi prehodnotiť. Z pohľadu Ondreja ako panujúcemu kráľovi šlo predovšetkým o budúcnosť syna. Nehodlal nechať syna napospas osudu, dravosti jeho ujca, ocitol by sa v neistej pozícii kniežaťa, alebo len vlastníka údelu – majetkov. Popri okolnostiam sobáša s nemeckou kňažnou Juditou celkom vhod kráľ použil syna ako nástroj mocenskej politiky. Sám už zrejme na pokraji svojich vlastných fyzických síl (po mozgovej príhode) využil momentálnu zahraničnú situáciu a do politických dohôd pripojil synov sobáš. Najprv konal až potom riešil. S Belom sa vopred nepokúsil ani dohodnúť, ako to roky robil so susedmi a postavil ho pred hotovú vec. V prípade dohody keď sa poručníkom mohol prípadne stať aj Belo alebo ak už Belovi aj sľúbil nástupníctvo po ňom mohol za dohliadnutia cirkvi a zmluvami zabezpečiť nástupníctvo synovi. Predchádzajúca spoločná dohoda sa stala neplatnou a vzťahy medzi bratmi sa ocitli na bode nepriateľstva vedúce až k vzájomnej nenávisti. Belo nevyčkávajúc zo založenými rukami, činil kroky ako oslabiť postavenie brata v krajine. Krokom otvorene – vojensky sa postaviť proti bratovi, vrhol by na seba tieň pochybnosti v správnosti takéhoto konania. Niesol by zodpovednosť rozbúrenia pokojnej hladiny rozvoja a vzostupu krajiny. Nepodarilo by sa mu na seba prikloniť väčšiu podporu veľmožov a špánov nachádzajúcich sa na majetkoch Ondrejových dvoch tretinách. Ako sa domnieva aj historik Ďurica, je pravdepodobné že už rok predtým nitrianske knieža Belo nadviazal kontakty s byzantským dvorom, aby tak v osobe cisára získal spojenca proti korunovácii Šalamúna. Volil cestu k nabádaniu suseda k ozbrojenému konfliktu, ktorému by musel kráľ čeliť a pod tlakom doplnenia vojsk aj o Belove posily Ondrej by bol donútený dodržať staré dohovory s bratom. Cisár Izák Komnenos podnikol ťaženie proti Uhorsku (1058). Mylne sa však domnieval Belo, keď očakával na juhu krajiny konflikt väčšieho rázu. Ondrej predišiel byzantské vojská a v ústrety do Sofie (Serdika, Sredec) vyslal poslov k uzavretiu mieru s Byzanciou. Ondrej vedel o silnom postavení svojho brata na svojom kniežacom údele. Ten disponoval s vlastným vojskom, samosprávou, razbou vlastných mincí (kvalitnejších od kráľovských). Trvalo navyše nebezpečenstvo, v prípade potreby, intervencia vojenských síl z Poľska na podporu kniežaťa. Belo a Kazimír boli švagrovia, a práve v najnevhodnejšej chvíli poľské knieža Kazimír I. umrel čo bola momentálna výhoda pre Ondreja vnútiť Belovi svoje podmienky riešenia bratskej nenávisti. Nevyhnutné bolo stretnutie oboch súperov čo sa aj stalo. Na hraniciach Bihorska a kráľovského údelu vo Várkoni pri rieke Tise sa stretli obaja bratia osobne (1059). Belo Ondrejovi pod tlakom okolností sľúbil svoju podriadenosť kráľovej vôli, predovšetkým uznal nástupníctvo mladého kráľoviča Šalamúna. Povesť k tejto udalosti hovorí o skúške koruny a meča. Ondrej Belovi dal na výber zvoliť si jednu z ponúknutých vecí. Ak by si zvolil korunu, ohrozil by samotného panovníka a nástupníctvo jeho syna Šalamúna. Kráľ by ho nechal usmrtiť. Belo si na pošepkanie sluhu pred dverami prezieravo zvolil meč čím dal najavo že sa uspokojí s postavením ktoré má. Ani po tomto stretnutí nedošlo k očakávanému zmieru. Bratia medzi sebou nekomunikovali a napätie od stretnutia len prerastalo. Ondrej prevzal iniciatívu a bratovi obmedzoval jeho pole pôsobností. Ohrozil Bela až do takej miery, že sa obával o dlhšie pôsobenie v roli kniežaťa tretiny kráľovstva. Z obáv o svoj vlastný život ušiel do Poľska k nedávno nastúpenému Boleslavovi II., synovi svojho švagra Kazimíra. Na začiatku nasledujúceho roka (1060) sa Belo vrátil do Uhorska aj s tromi oddielmi poskytnutými Boleslavom II., aby chránil vlastné postavenie v kráľovstve. Pripravené vojská oboch bratov boli predzvesťou otvoreného rozbroja medzi bratmi. Kvôli bezpečiu Ondrej poslal manželku so synom do rakúskeho hradu Melk k markgrófovi Ernestovi a ten mu prišiel na čele svojich vojsk na pomoc. Ondrejova žiadosť o poskytnutie vojenskej pomoci prišla až na nemecký dvor odkiaľ na čele bavorských vojsk prichádza gróf Poto (Potho). Iná správa vodcom bavorských oddielov menuje naumburského biskupa Eberharda (Eppo). Zo Saska sa na cestu do Uhorska vydal míšeňský (Meisen) markgróf Viliam (Villelmust) z Weimaru. K jeho ozbrojencom prechádzajúcim cez Čechy sa mal pridať aj knieža Spytihněv II. s vlastnými silami. Z českej pomoci na strane Ondreja nakoniec zišlo, keď sa Spytihněv musel venovať inej ožehavejšej veci, napadnutiu krajiny Poľskom na severe pri Opave. Poľský vpád nebol náhodný, ale súčine pripravený so stupňovaním sa napätia v Uhorsku. Na jeseň to už v Uhorsku vrelo. Vojská oboch bratov sa pohybovali približne v rovnakých častiach krajiny, aby tak mohli v prípade útoku protivníka zaujať okamžite obranu svojich častí krajiny. Pri rieke Tise nedočkavé nemecké posily prebrodili rieku a udreli na tábor kniežaťa Bela. V tejto rozhodujúcej chvíli, v dobe útoku Ondrejove sily utrpeli na početnosti, keď sa jeho uhorské časti vojsk pridali na Belovu stranu. Nemecký útočníci utrpeli porážku s veľkými stratami a zvyšok padol do zajatia. Belo prenasledoval utekajúceho kráľa Ondreja aj s jeho rakúskymi posilami. Ondreja pred bránou mošoňskej pevnosti zhodil kôň a ťažko ranený padol do zajatia. Na Belov pokyn bol prevezený do pevnosti Zirc (Scirc, vesprímske špánstvo). Zajaté nemecké vojská pomáhajúce Ondrejovi Belo nechcel zničiť, aby tým nevyprovokoval odvetu od nemeckého kráľa. Zajatcov prepustil a pri tejto príležitosti nadviazal dôležitý rodinný kontakt so zajatým meissenským (čes. Míšeň) markgrófom Viliamom z Weimaru, ktorý sa stal Belovým zaťom. Ženou sa mu stala najstaršia Belova dcéra Žofia. Viliam krátko po návrate domov umiera (1062) a mladú nevestu pojal za manželku bratranec zosnulého Udalrich, korutánsky veľmož.

 

ZÁVER

Samotnému kráľovi Ondrejovi nebola poskytnutá dostatočná opatera na vážnosť zranenia a pretrvávajúcej choroby (ochrnutý), na čo zanedlho umiera. Pochovaný bol v kláštore v Tiháni, ktorý sám založil.