KRONIKA KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO (3)

Takšoň (950- 970)

Veľký útlm národov v stredoeurópskom priestore.

Takšoň

Narodený: okolo 930.

Rodičia: otec Zolta (Zaltas).

Deti: Gejza a Michal.

Zomrel: okolo 970.

So starobilými koreňmi a tradíciou nositeľa kultúry a vzdelanosti európskej spoločnosti Talianskom, sa Nemecko premyslene ujíma aj v tejto sfére. Otto I. Veľký (936-973.) pokračoval po vytýčenej ceste a v 951. po upevnení moci v nemeckom kráľovstve je v Pávii korunovaný aj za kráľa Lombardie. Dosiahol aj korunováciu za cisára Rímskej ríše v 962. roku (predtým ho odmietol korunovať pápež Agapid II. 946-955.), keď ho v Ríme korunoval pápež Ján XII.

Vývoj v blízkom okolí niesol hlavné znaky pretvárania sa spoločnosti a vzniku národných krajín. Pozornosti silného západného suseda sa uberal vývoj v Čechách (poplatné a pod nadvládou nemec. kráľov). Poľsko, ktoré budovalo vlastnú ríšu viacmenej samostatne, bez cudzieho vplyvu či nadvlády, bolo oddelené na juhu karpatským pohorím a od západu (možného germánského tlaku) viacerými slovanskými polabskými etnikami, ktoré . Mimo, bez hlbšieho zásahu, alebo väčšom podiele na dianí v strednej a západnej Európe sa uberal vývin na Balkáne a juhovýchode Európy. Dominantné postavenie bolo naďalej v rukách Byzantskej ríše zápasiacej s vlastnými dynastickými problémami a vojnami s Bulharmi, Rusmi (so Sviatoslavom) a Arabmi. Aj napriek blízkemu agresívnemu susedovi (staromaď. kmeňovému zväzu) je prekvapivý vzostup Chorvátska (kráľovstvo od 925.) a s jeho pomocou aj Srbska (Raška). Pod istou nezávislosťou ešte existovalo Bulharsko, v ktorom sa striedali slávnejšie chvíle so slabšími a čeliaceho tlaku Byzantskej ríše a vpádom starých Maďarov.----

Talmácsok betelepülése [szerkesztés]

Az augsburgi csata utáni időszakban Taksony fejedelem uralkodása alatt jelentősebb besenyő népesség telepedett le Magyarországon. Anonymus szerint Taksony fejedelem „a kunok földjéről” hozott feleséget (azaz valójában besenyő földről, hiszen a kunok akkor még nem laktak Európában), ekkor jön be Tonuzoba vezetésével a Talmács törzshöz tartozó csoport. Tonuzoba Heves megye tiszántúli részén, a mai Abádszalók környékén kapott szállásbirtokot, központi szálláshelye Tomajmonostora környékén lehetett, itt volt ugyanis az Árpád-korban a tőle leszármazott Tomaj-nemzetség családi központja. Toponímiai kutatások alapján feltételezik, hogy a Tonuzoba vezetésével bejött talmács törzset három felé osztották, feladatuk egy határvédő-gyűrű létrehozása volt. Feltehetően ennek a nyomát őrzi Dél-Stájerországban (a Mura-kanyarban) Tilmitsch, Dél-Morvaországban (a Morva-szorosban) Tlumacov, Dél-Erdélyben (a Vöröstoronyi-szorosnál) Nagytalmács (románul Tălmaciu, németül Talmesch).

A földművelést már a dél-orosz sztyeppén is gyakorolták a magyarok ősei, használtak ekét, sarlót, kézimalmot, kaszát, és a talajváltó földművelési rendszer kezdeti fokán álltak. Legfontosabb veteményük a köles, a búza és az árpa volt. Fontos a prémek (fizetőeszköz) és a bőrök feldolgozása, fonás, szövés, nemezkészítés, varrás. Vannak vasverő, fazekas műhelyek és szövőházak. A kereskedő partnereik főként Kijev, Bizánc és Prága (keleti luxuscikkek, ló, prém, szarvasmarha, só, ezüst). A nagyállattartó közösségekhez köthető életforma során alakult ki a rácsos falú, kupolás tetejű, nemezzel borított, praktikus sátorszerű építmény, a jurta. Ezen kívül a honfoglalás kori falvakban veremházak, föld- vagy kőalapú faházak, paticsházak álltak, a különböző házakban különböző mesteremberek éltek. A jurta jelentősége abban állt, hogy könnyen tovább lehetett vele állni, ami az évszakok változása által meghatározott sztyeppei életmód, a költözködés szempontjából rendkívüli fontossággal bírt.

A Kárpát-medencébe érkező magyarság által kialakított településhálózat nem volt egységes, a korabeli társadalom tagozódása a lakóhelytípusok szerint is nyomon követhető. A lakosság legnagyobb része az úgynevezett téli és nyári szállásokon élt, majd a téli szállások lassan falvakká alakultak. Ettől elütő képet mutattak a törzsfők és nemzetségfők udvarhelyei, melyek mint piachelyek is működtek.

Proces politického a územného rozdrobenia na starobylom európskom kontinente, po vyše storočí, dostáva nové kontúry, novú tvár. Končí jedna neslávna éra s doprevádzajúcimi znakmi svojvôle, bezvládia, pôsobenia samozvaných, moci chtivých kniežat a vojvodov a plná rozbrojov a vojen. Druhá začínajúca, ukončujúca útrapy a skazu spoločnosti, nastoľujúca rysy právneho a organizovaného zriadenia. Na jej čele sú opäť obratný a autoritou oplývajúci panovníci a spolupôsobením s cirkvou nastáva éra obnovy ducha a hodnoty existencie ľudstva.

895-896. - A Honfoglalás zaujatie vlasti. Okolo r. 950 maďarský vyslanci prišli do Konstantinopolu a cisárovi Konstantinovi VII. rozpovedali, že staré pomenovanie Maďarov nebolo Turci – Turkiti ale mali meno „sabarti asfali“ – silný sabirovia. Cisár napísal že do zač. X. stor. maďari boli v kontakte s juhokaukazskými Sabirmi a preto aj kronikári do prelomu XII. / XIII. stor. boli uvádzaný aj ako „sobamoger”, sa vťahuje na rozdelený a odtrhnutý sabirsko – magyarský ľud. Ak Byzantínci nazývali niekoho tourkoi (turci,maď. türkök), ounnoi (húni), szábeiri ounnoi (sabirsko – húnsky), az oungroi (ungri, maď. ungrok), ougroi (uhri a ugri, maď. ugrok) myslia tým na Maďarov (onogur, hun-ogur, ogur). Ogurské kmene (domnievam sa že to boli Starý Bulhari) sa zmenili na rozhodujúci väčšinový maďarský ľud. Názov ľudu Maďar pred príchodom do Karpatskej kotliny (maď. honfoglalás előtt) bol Megyer, Mogyer ktorý okolo IV. – V. stor. boli súčasťou Húnov (ako biely alebo červený Húni), ktorý boli na najvyšších postoch riadenia Húnov. Sumárom sa stáva, že ak v starších análoch hovoria o Skýtoch, Húnoch, Avaroch, Sabiroch, Oguroch je potrebné myslieť aj na Maďarov, ktorých ľud , jazyk, kultúra sa vyvinuli aj so zmiešavania sa s týmito kultúrami (uvádzané v Chronologia Z. Tóth Csaba: A hun-magyar eredethagyomány kérdései I-III. c. munkájának függeléke).

Veľký útlm staromaďarskej spoločnosti

Obdobná zmena v stredoeurópskom meradle nastala až porážkou staromaďarov v 955. pri Aušpurku (Augsbugu). Nebola to len porážka vojenských síl, ale predovšetkým porážka nomádskeho a koristníckeho živlu popri už vytváranej ranouhorskej spoločnosti národov v civilizovanejšej časti Karpatskej kotliny, v jej viacnárodných oblastiach v Panónii a jej okolí. Zavŕšila menej známe a neslávne obdobie (podobne ako v Európe) dejín. Celkovo dopomohla urýchliť prirodzený, ale zdĺhavý proces uplatňovania a budovania feudálneho zriadenia. Prieniky staromaďarov na západ síce ustali, ale nejaká rýchla zmena, potvrdenia kontroly víťaza Otta I. a jeho spojenca českého kniežaťa Boleslava I. neprišla. Žiadne boje, Maďari sa zmierili s porážkou, pokorený sa utiahli do Karpatskej kotliny a vyčkávali na možné proti opatrenia voči ich spôsobu nažívania s okolím. Nič rázneho a skorého zo strany víťazov nedošlo.

Staromaďarské vojenské nájazdy na juhu

Na juhovýchode usadených Staromaďarov, sa posledná veľká porážka pri Aušpurku nejako výrazne nedotkla. Konkrétne juh svojimi rozsiahlymi nížinami aj dnes nazývanými slovanským slovom „Pusta“ (hodnoverne vystihuje pomenúvanie nehostinnej krajiny), zasahuje až do stredu Karpatskej kotliny na východ od rieky Tisa. Toto územie nebolo lákadlom ani pre obyv. predchádzajúcich európskych civilizácii a ostalo mimo záujmu väčšieho osídľovania. Zaujímavým sa stalo až prichádzajúcim ázijským nomádskym národom Húnom, Avarom a Maďarom, ktorým pripomínalo podobné trávnaté pasienky v dnešnom Rusku a Kazašsku. Takto Maďari odkázaný len na vlastné etnikum a svoje schopnosti si ani nemali od koho a ani nemienili zásadne meniť životný trend. Zmenil sa akurát smer ich ťažení. Orientovali sa už len do juhovýchodnej Európy a pokúšali trpezlivosť Bulharska a Byzancie ešte vyše desaťročia. Je to pomerne dlhé obdobie, ale celý čas boli len okrajovým problémom v tomto kúte Európy. Jej dominantné postavenie bolo neotrasiteľné ako svojou veľkosťou a silou tak aj nositeľom gréckeho ortodoxného kresťanstva. Ešte zo skorších čias im bol za nepodnikanie koristníckych ťažení z Konstantinopolu-Carihradu odvádzaný každoročný mierový poplatok. To trvalo až do 957, keď sa Byzancia dozvedela o ich veľkej porážke pri Aušpurku. Poplatnosť prestala čoho odpoveďou bol pokus Staromaďarov o pustošenie. Na týchto ťaženiach sa ale zúčastňovala hlavne južná časť staromaďarskej krajiny, ktorá si po dlhé storočia ponechala osobitý ráz tj. zotrvala pri pohansko–nomádskych (pastieri) tradíciach. Pri následovnom ťažení sa dostali až pod múry Konstantínopolu, kde však boli porazený a rozohnaný. Podnikli niekoľko ďalších výprav (961, 963), len po Bulharsku, alebo nechráneného pohraničia Byzancie, ale všetky menšieho rázu. Práve posol Otta I. Liutpram, cremonský biskup, ktorý bol za cisárom Nikeforom Fokasom kvôli dojednávaniu mieru a ponuky sobáša Otta II. s Teofano (dcérou cisárskych rodičov Romana II. a Teofano) mal ťažkosti s návratom, keďže Staromaďari ohrozovali suchozemské cesty. Ich posledné vojenské vystúpenie, spoločne s Bulharmi a Rusmi, skončilo veľkou porážkou pri Arkadiopolise (dnešný Burgas, v 970). Tým sa skončila éra koristníckych výprav a oklieštený okolitými krajinami nesúhlasiacimi so staromaďarským pôsobením jasne dokázali rovnakou silou odpovedať na ich prieniky.

Zriadenie východnej marky

Zriadenie východnej obrannej marky po 955 roku nebolo až takou samozrejmosťou, skôr len prianím panovníka zabezpečiť nemecké vojvodstvá pred možnými prienikmi staromaďarov. Správy nezaznamenávajú žiadne konflikty, čím sa dá hovoriť o pomerne pokojnejšom období. Na územie dnešného horného Rakúska sa len pomaly vracala bavorská, neskôr nemecká správa. Bavorský vojvoda Henrich II. Svárlivý posúval dosah svojej moci za rieku Enns, kde v jeho službách pôsobil veľmož Luitpolding (Leopold), ktorého otec ako prívrženec bavorského vojvodu Arnulfa (907-937) pobudol s ním aj u Staromaďarov. Stal sa jej správcom a k tomu navyše aj Korutánska (po 960). Práve on udržiaval so staromaďarmi mier, keď popri prenikajúcim Bavorom, na viacerých miestach sa aj naďalej zdržiavali staromaď. posádky. Po smrti Luitpoldinga (okolo 965) miesto zaujal syn Henrich, ktorý už nenažíval so staromaďarmi v mieri. V 970 podnikol rozsiahle ťaženie a vyhnal po rieku Traisen maďarské posádky. Pevne opanoval východnú marku, ktorej správou poveril regensburského grófa Burcharda (pravdepodobne pôsobiaceho tu skôr, už po 960 roku). Písomné pramene o menovaní do úradov neexistujú, zrejme sa uskutočnilo len ústne, formou darovania.

Možnosti pretvorenia spoločnosti

V inom položení sa nachádzalo obyvateľstvo na západe. Po sérii veľkých porážok (933, 938, 951, 955) a veľkých stratách v týchto bitkách bolo najviac zasiahnuté staromaďarské etnikum, zo všetkých ostatných etník podieľajúce sa na ťaženiach najvyšším percentom. Môžeme predpokladať, ak smer ťažení bol na západ aj organizácia a postupné zhromažďovanie – pridávanie sa kulminovalo na západe v Panónii a jej blízkom okolí. Straty a niekedy aj veľké, spôsobili v zmieňovanom regióne ešte výraznejší nepomer v prospech nemaďarského obyv. nachádzajúceho sa na dolných pozíciách spoločenského rebríčka. Pred Staromaďarmi stála dilema. Ak nedokázali prispôsobiť Európu k sebe, museli predísť osudu Avarov a Húnov a prispôsobiť seba k Európe. Balansovať a pokúšať sa aj naďalej s vojenskými akciami ohrozovať západnú Európu nebolo len namáhavé, ale prinášalo veľké straty. Ostávalo im len rázne zmeniť vlastnú prítomnosť a účasť v dejinnom procese. Pre starousadené obyv. sa tým naskytla príležitosť podieľať sa na vytváraní podobnej krajiny ako krajina ich predkov. Svojimi schopnosťami mali možnosť sa dostať do správy krajiny síce nie národnou väčšinou na dôležitých postoch, ale aspoň účasťou v nej. Prijímajú sa opatrenia, odlišné ich nomádskym spôsobom. Už od druhej štvrtiny 10. stor., vybudovaním predmostí, nárazníkových území v susediacom pohraničí (v Nitransku a východnej marke) vo forme strážnych posádok na dôležitých cestách, pri riečnych tokoch a ich brodoch. Dovtedajší výrazný tlak vojenského nomádskeho živla slabol a mení sa na potrebnú obrannú a funkčnú činnosť pri riadení a správe krajiny. Starousadený inonárodný element sa otvorene mohol podieľať na vzostupe a zmene na usadenú a vytváranú prerod spoločnosti už s pojatím prvých vlastníckych a majetníckych prvkov. Za omnoho kratšie obdobie dochádza k prevratným zmenám ako pre porovnanie v susednom Poľsku a Čechách. V samotných silách Maďarského národa nebola schopnosť uskutočniť tieto prekvapivé, im cudzie zmeny. Bol to návrat k prerušenej východofranskej správy a existencii Moravského kniežatstva, ktorej hlavné centrá ríše sa nachádzali práve pri rieke Dunaj a v slovansko-franskej Panónii. Tým pádom hlavným reprezentantom prijímaných spoločenských vzťahov sa stáva starousadené a z vojenských ťažení privlečené obyvateľstvo. Zaujímavými pre kontrolu a osídlenie sa stali nížiny, križovatky ciest, prístupnejšie toky a údolia riek. Už na zmieňovanom začiatku druhej štvrtine 10. stor. archeológia potvrdzuje, stavbami pevnostnej línie na západnom Slovensku. Ale bol to len zásah z vonkajška bez podpory z hĺbky stále existujúcich pevností a ustúpeného obyv. v hornatých oblastiach Nitrianska.

Nitriansko v moci Čiech

Len približnými indíciami sa orientujeme aj prípadným rozmachom mocichtivého českého kniežaťa Boleslavova I. Jeho postavenie v stredoeurópskom regióne nadobúdalo na vážnosti a sile, aj napriek neúspešným pokusom o vymanenie sa spod vplyvu susedného Nemecka. Preto svoju momentálnu moc a záujem nemohol plytvať na zvrchovanosť krajiny, keď už dvakrát neuspel (930, 950), ale preniesť iným smerom. Príležitosťou sa stalo využitie dočasného oslabenia Staromaďarského etnika a intervenciu do okolitých regiónov, predovšetkým na Moravu a do Nitrianska. Boleslav zanedlho s určitosťou pripútal susedné blízke Sliezko aj Moravu a ďalšie kroky viedli do Nitrianska a Krakovska. Miestny veľmoži bez nejakého odporu (nepotvrdená žiadna ani len menšia bitka), najskôr dobrovoľne pripustili prenikanie obchodných karaván (hlavne to bolo nositeľom prenikania do vzdialenejších končín) aj s ozbrojeným sprievodom. Jednalo sa výlučne o oblasti neorganizované v nejakom inom štátnom útvare. Niektorý historici zachádzajú ešte ďalej na východ a domnievajú sa o prieniku až do Červenej Rusi. Ozbrojenci zrejme zotrvali na cudzom území buď na pomoc miestnym veľmožom, alebo na potvrdenie ovládnutia krajiny. O prítomnosti Čechov dokazuje viacero starších písomných prameňov. V 965. v Prahe zdržujúci sa arabský cestovateľ a kupec zo španielskej Tortosy Ibrahím Ibn-Jakub v 965. pri svojich cestách píše o rozsahu českého kniežatstva. Boleslava I. nazval aj pánom Krakova a navyše sa zmieňuje o existencii Poľska a trhoch konaných v Prahe, na ktorých sa zúčastňujú kupci z tureckej krajiny. To sa mohlo týkať územia vtedy obývaného aj Maďarmi, ale kupcami boli najskôr Židia, Izmaeliti, alebo slovanský kupci pôsobiaci (dedili po nich ďalšie generácie potomkov) v tomto obore na území Slovanov už za doby Moravského kniežatstva majúci aj jazykové predpoklady ku kontaktu so susednými slovanskými národmi. O Čechoch ovládajúcich Nitransko sa zmieňujú kronikári český Kosmas a uhorský Anonymus. Arabský geograf al-Idrisi z 13. stor. na základe starších správ opisoval v tej dobe dvoje Čechy. Prvé ako Bohemia a druhé Čechy Noemia. Popredným hradom východu, druhých Čiech, je Ostrikouna (Ostrihom, Ostrieža) a Neithern (Nitra), Vác a Jáger. Práve z doložených správ z neskoršieho obdobia, z prelomu tisícročia, Morava aj naďalej tvorila s Nitranskom ešte niekoľkokrát jeden spoločný celok, buď pričlenene k Čechám, alebo Poľsku, až na staromaďarmi predpokladané zmienky o správe z druhej a poslednej štvrtiny 10. storočia. Vzostupu Nitrianska iste napomohla momentálna príslušnosť k vyspelým Čechám. Moc prichádzajúca zo severu, čiže jej organizačná správa hľadajúca podporu aj v dolinách a severnejších hornatejších oblastiach, kde predtým časť nitrianskeho obyv. pred lúpežnými a pustošiacimi Staromaďarmi unikla. Slovanské obyv. cítiace etnickú príbuznosť k prichádzajúcej moci sa nebráni a na široké masy vplýva predovšetkým mierovou spoluprácou a prostredníctvom veľmožov – vladykov domáceho pôvodu, čiže zotrvávajúcich na svojich veľmožských postoch. V krajine sa opäť prebúdza život. České posádky sa stávajú zárukou pokoja a zároveň kontaktom a zjednocovaním naddunajského slovan. obyv.

Legendy o splynutí a spolunažívaní

Staromaďarská prítomnosť v Nitriansku, ale nijako nepotvrdzuje nejaké väčšie kumunity staromaďarov a viac menej tvorili len nepatrnú časť pri slovanských osadách, keď archeológia nachádza na slovanských pohrebiskách aj staromaďarské hroby. Ani legendy neprinášajú viac svetla k spolu vklinovaniu sa rôznych etník a badať na nich tendenčné smerovanie k podstate veci. Žiadna, Anonymom ospevovaná, verzia o spanilom a slávnom zaujatí krajiny, keď si sám protirečí ďalšími údajmi o dohode Mojmíra II. s Arpádom, ktoré z pohľadu maďarských víťazstiev boli potom zbytočnosťou. Ak predsa, rokovať bolo o čom, tak napríklad o podmienkach spolupôsobenia (pri ťaženiach aj slovan. veľmoži), alebo sa podvolenia nadvláde a prípadného platenia tribútu, čím ale nemohlo ísť o totálne ovládnutie a pokorenie. Ani Kosmasove údaje nie sú zvlášť nápomocné (o Svätoplukovi pustovníkovi) a nič smerodajného neprináša ani legenda zaznamenaná v poľsko-uhorskej kronike (manipulujúca s vraždou slovan. vládcu a pomstou staromaď. náčelníka Aquilu). Zmieňovaný zapisovatelia legiend majú jednu podstatnú vec spoločnú. Všetky boli zapísané oveľa neskôr (s meškaním až viacerých storočí), pod silnejúcim vplyvom vtedajšej manipulácie a úprav dejín na spopularizovanie vládnucej a panovníckej garnitúry. V podstate sa pridržiavajú buď vzájomnej zmluvy, alebo splynutia usádzajúcich sa Staromaďarov so slovanským obyvateľstvom. Potom veľmi cenne sa javí dobová informácia zaznamenaná byzantským cisárom Konštantínom VII. Porfyrogenetom (vládol od 912-959), ktorá sa tiež zmieňuje, že Slovania a Maďari sa medzi sebou priatelia a ženia. Popri tom sa od neho dozvedáme aj o územiach na severe od Turkov (Maďarov) pod názvom Biele Chorvátsko podriadené nemeckému kráľovi Ottovi I. Čiže ak archeológia vylučuje v tomto časovom rozpätí staromaďarskú prítomnosť na Slovensku (na severe úplne a na ostatnom do prvej štvrtiny 10. stor.) a Biele Chorvátsko s nimi susedilo mohlo ísť z pohľadu Nemecka o pomenovanie celého slovan. teritória nazvané podľa najbližšieho z nich. O strednej Európe, z 10. stor., sa dozvedáme aj z viacerých arabských prameňov. Perzký geograf Ibn-Rosteh v 913. píše o staroslovanských hradiskách na území Moravy a Nitranska a ich obrane proti, od juhu hroziacim staromaďarom. Podľa už zmieňovaného ďalšieho arabského geografa al-Idrízího na sever od Dunaja existovali druhé Čechy (viz. vyššie, výboje Boleslava I.). V 942. pri španielskej Leride zajatý vojak zo staromaďarskej výpravy vypovedá o severe nachádzajúcej sa Morave (musel byť už minimálne z ďalšej generácie po zániku Moravskej ríše). Maurský analista ibn-Haijan zároveň píše o Maďaroch a porovnáva ich s tatárskymi nomádmi nemajúcich mestá ani domy a žijúcich roztrúsene popri Dunaji v šiatroch. Akými búrlivými okolnosťami prechádzala ešte existencia moci v už len nitrianskom kniežatstve (možno aj severnej Moravy a južného Krakovska) nemáme dostatočne potvrdenú. Nezhody a nejednotnosť postupu panovníka a veľmožov v Moravskom kniežatstve jasne oslabuje obranyschopnosť krajiny. Pritom už ďalšia časť veľmožov na juhu krajiny, alebo ich väčšina (v Matransku a Zadunajsku) je nútená zachovaním svojbytnosti, spoločenského postavenia a majetkov spolupracovať s prenikajúcimi staromaďarmi. Uhorský analista z 13. stor. Šimon z Kézy zaznamenáva, že Staromaďari pri obsadzovaní Panónie časť tam žijúcich kresťanov a pohanov zabili (zrejme tých ktorý kládli odpor), časť sa s nimi zúčastňovala na ťaženiach a tiež mali podiel z koristi. Tretia časť (hlavne ženy a deti) bola zavlečená k jednotlivým šiatrovým osadám kde slúžila privilegovanej vrstve podobne ako aj radový pastieri s rodinami nezúčastňujúci sa ťažení. So zavliekaním veľkého počtu obyv. nemôže byť ani reči, keďže pri ich nie veľmi početnom etniku by došlo k ich prečísleniu a tým samozrejme v dobe ťažení, neprítomnosti väčšiny bojovníkov prípadným povstaniam. Čiže zavlečenie obyv. sa mohlo týkať len ak jej neposlušnej časti a väčšina zotrvala vo svojich osadách a pre zmenu staromaďari sa pri obsadzovaní nových teritórií dosťahovali do osád alebo do ich blízkeho susedstva. Najhustejšie osídlené oblasti a práve tam nachádzajúce sa starousadené obyvateľstvo si uchováva veľkomoravské tradície a viac menej i celý systém fungovania spoločnosti. Je nositeľom a hlavným pilierom postupne formujúceho sa nového štátneho –viacnárodného útvaru Uhorského kniežatstva v stredozápadnej oblasti karpatskej kotliny.

Rozpad Staromaďarskej jednotnosti

Jednotlivé etapy zmien sú badateľné nástupom nových vládcov na najvyššom poste a vyvarovania sa z chýb predchodcu. V období panovania nevýrazných veľkonáčelníkov dochádza k obohacovaniu sa podriadených nižších vládcov Horku, Ďulu prípadne aj ďalších nižších náčelníkov, ktorý si prípadne ukrajovali z dielu ich nadriadeného veľkonáčelníka, alebo ho jednoducho nemuseli a neakceptovali ho. Samozrejme vojenskou spoločnosťou akou sa staromaď. spoločnosť prezentovala je aj dosť časté že obete boli aj z radov veliteľov a náčelníkov na všetkých postoch napr.: veď len v bitke v 955. roku skončili na popravisku hneď traja (Bulču, Šúr a Lél). Do úvahy tým pádom prichádza, po úmrtí samotného Horku (dokonca aj privlastnenie si jeho funkcie, moci, alebo majetkov) a vzostup niektorého z kmeňových náčelníkov. Na začiatku 11. stor. proti jednému takému samozvanému kniežaťu bojuje aj kráľ Štefan I. Bol nim Ajtoň (Ajtony) na juhu, na dolnom toku rieky Maroš v rovnomennom sídle Marošský hrad (pevnosť, Marosvár, dnešný Čanád) majúci v správe menšiu časť niekdajšieho horkovho údelu. Popritom samozrejme naďalej fungoval údel miestodržiteľa Ďula. Čiže stav a rozdelenie krajiny z neskoršieho obdobia mal najideálnejšiu možnosť vzniknúť v dobe čiastočného útlmu arpádovského rodu v prvých dvoch tretinách 10. stor., keď titulárny miestodržitelia a nižší náčelníci si vytvárajú samostatné územné celky nekontrolovateľné panovníckou mocou. Pokojnejším vývojom vo vnútri karpatskej kotliny sa mohla vyvinúť situácia až troch kniežatstiev, samozrejme každá s iným národnostným zložením a náboženským smerovaním. Kým na západe u nemecko – slovansko – maďarského etnického zloženia jasne prevládla inonárodná orientácia k rímskemu kresťanstvu. Zátisie a juh bol obývaný v úplnej prevahe maďarského obyv. s malou účasťou južných Slovanov a Bulharov, a východ krajiny v románsko –slovansko – maďarskom zložení.

Kresťanstvo u Staromaďarov

Už v 948 byzantského cisára Konstantina VII. navštívili staromaďarský náčelníci Tormáš a horka Bulču, kde prijali krst. V 953 sa k byzantskému cisárovi dostal aj sedmohradský náčelník Ďula I. Po jeho žiadosti bol carihradským patriarchom vyslaný misijný biskup Hierotheos, čím sa obyv. inklinuje k pravoslávnemu kresťanstvu. Na západe, pod správou Arpádovcov, je známy ojedinelý neúspešný pokus o misionársku činnosť. Roztopašný papež Ján XII. (neviestky, hry, poľovačky) sa nehodlal zmieriť so stratou rímskeho vojvodstva, ktoré si po vyhnaní italského kráľa Berengára II. z Ivrey ponechal Otto I. (962). Začiatkom 963 roka v doprevádzaní bulharského posla Saloka vysiela pápež biskupa Zakeusa na misionársku činnosť medzi pohanských Maďarov, ale predovšetkým ho poveril získaním vojenskej pomoci od nich. Zakeusa však zajal Otto I. a zanedlho nespokojného pápeža zosadil z Petrovho stolca (964).

Takšoň

Pomerne kľudné obdobie okolo panovníckej rodiny, keď neboli z vonkajšku a ani z vnútra zaregistrované žiadne rušivé zmeny a nepokoje poskytlo dostatok času na regeneráciu a dosah panovníckej moci. Po zatiaľ nepotvrdenej Zaltasovej vláde (okrem Anonymusa) sa pred rokom 948 ujíma vlády starešina – patriarcha rodiny synovec predchádzajúceho Fajs (Fajsz, Falicsi), syn Jutaša (Jutas, Jutocsa). Menej známa staromaďarská tradícia berie k zodpovednosti za neúspech panovníka. Je celkom možná rituálna vražda panovníka, ako v prípade Arpáda, keď legenda okolo jeho nástupníctva tvrdí o vražde Álmoša. Práve v roku porážky pri Ausburgu (955), bez pochýb najvyšším náčelníkom sa stáva Arpádov vnuk Takšoň (955-okolo 970). Oslabený, bez podpory ďulu, alebo v prípade horku na juhu pôsobiaceho náčelníka ovládajúceho viacero kmeňov, nemal šancu udržať horné Rakúsko a Nitriansko, čo signalizuje jasný ústup do vnútra, do centrálnych nížin Karpatskej kotliny. Takšoňovi neostalo nič, len sa pokúsiť udržať si moc aspoň v Panónii. Takto bez výbojov ostal bez povšimnutia analistov a na skoro dve desaťročia na západe nik nezaregistroval ich čoby len menší výpad. Dokonca aj veľavravný Anonymus nenachádza na toto obdobie zdroj informácii. Niet zmienky ani o horkovi, na ktorého post asi nik nenastúpil. Akurát registrujeme ďulu, ale jeho meno sa neobjavuje nikde, takže titul nahradil meno. Zápas s nedostatkom informácií je daný stupňom vyspelosti civilizácie. Už v blízkej budúcnosti, otvorenosťou Uhorska voči zmenám z vonkajška dochádza aj v tomto smere k zaznamenaniu a zachovaniu omnoho bohatších správ o celej spoločnosti. Aj napriek chýbajúcim správam sa nedajú vylúčiť kontakty či s misionármi, kupcami, alebo potulnými vojakmi – žoldniermi. Dostávajú sa najskôr do veľmožských sídiel a svojim kratším či dlhším pobytom oboznamujú o západoeurópskom riadení krajín, prednostiach feudálneho zriadenia, poľnohospodárstva, remesiel, kultúry a cirkvi. Za nejasných okolností, proti zvykovému právu a pohanskej tradícii, už náčelník Takšoň umožnil nástup na náčelnícky post len asi 20-ročnému synovi Gejzovi, ktorý musel počas celej svojej vlády tvrdo obhajovať svoje nástupníctvo. To by mohol byť prvý prípad keď sa použilo praktickejšie nástupníctvo dlhodobo používané v západnej Európe.

Horka a ďula

Na týchto postoch sa vystriedal rad známych vojvodov a veľmožov. Aj s prispením jazykového bádania pri pomenovaní v rôznych lokalitách, zachovávaním si ústnym predávaním, ale v niektorých prípadoch aj zo zahraničných letopisov sa môže zložiť približný postup na jednotlivých postoch. Kým po smrti Bulču post horku zaniká, naopak je to u ďulu a jeho post aj naďalej trvá.

horka ďula

BOGAT TETEŇ

(Bohat) (Tétény, Tuhutum)

(904-pred 921) (904-+pred 921)

I I

DURSAK BOGAT

(pred 921-+?) (pred 921-?)

I I

HORKA (Teteňov syn) ZAMBOR (Bogatov syn, ale

(asi v 20- možno až 30-tych rokoch) (Zombor) u Anonymusa

I (?-+okolo 953) Horkov syn).

KÁL I

I ĎULA I. (slov. Július, Zamborov syn)

BULČU (Kálov syn) (Gyula, Gylas, krstom v 953 prijal meno Michal)

(Bolosudes) (okolo 953-+?)

(?-+955) I

I ŠARLOTA--------------ĎULA II.--------------KARLOTA

I (Sarold) (Malý, Prokuj, Kisseb Gyula) (Karold)

post (*po 955-+po 998) (?-+po 1015)

zanikol I

BOJA--------I----------BOŇHA

(Bonyha)

(ani jeden z nich sa nestal ďulom, post zanikol)

Aj v Nitriansku sa vystriedalo niekoľko veľmožov z Arpádovej dynastie.

ÚLLÓ

(Jelenec)

(Anonymom predkladaný jeden z Arpádových synov)

(vláda asi v 20-tych rokoch 10. stor.)

Neznámy z ďalšej generácii z dynastii Arpáda

(do roku 955)

Pod českou správou

(955-okolo 970)

MICHAL

(okolo 970-+pred 995?)

ŠTEFAN

(995- 997)

LADISLAV Lysý

(997- 1029)

VAZUL

(Vaszoly, Vasil, Bazil)

(1029-1031)

Neznámy správca, alebo neobsadený post

(1031-1038)

ŠEBEŠ

(Sebes, Vazulov vrah)

(1038-+1041)

Neznámy správca, alebo neobsadený post

(1041-1048)

Takšoň (955 – 970)

Okolo 955

–– Okolo 955 sa staromaďarským náčelníkom stal Takšoň (nar. okolo 930). Z manželstva s neznámou manželkou sú známe tri deti Gejza a Michal.

Oslabený veľkonáčelník, bez podpory ďulu, aj v prípade horku na juhu pôsobiaceho náčelníka ovládajúceho viacero kmeňov, nemal veľké možnosti pokračovať v staromaďarskom deštruktívnom pôsobením na okolité krajiny, čo signalizuje ústup staromaďarského etnika do vnútra, na územia centrálnych nížin Karpatskej kotliny. Veľkonáčelník Takšoň už nepokračoval výpravami do západnej Európy a tlak susedov, snažiacich sa zúročiť ich veľkú porážku prichádzal do východného Rakúska a Moravské kniežatstvo. Samotné dianie na území obývaného staromaďarskými kmeňmi bez vojenských a koristníckych výprav ostalo bez povšimnutia analistov a na takmer dve desaťročia nik nezaregistroval ich čoby len menší výpad na západ. Dokonca aj veľavravný Anonymus nenachádza na toto obdobie zdroj informácii.

Juhovýchodné oblasti obsadené ďalšími staromaďarskými kmeňmi, hlavne na Veľkej Uhorskej nížine – nazývanej aj Pusta, nebola lákadlom pre obyv. predchádzajúcich európskych civilizácii, ostala mimo záujmu väčšieho osídľovania a zaujímavou sa stala až prichádzajúcim ázijským nomádskym národom Húnom, Avarom a Maďarom, ktorým pripomínala podobné trávnaté pasienky v dnešnom Rusku a Kazašsku. Táto oblasť ešte dlhé storočia bola odkázaná len na vlastné schopnosti obživy a zatiaľ nemienili zásadne meniť životný trend. Pokračovali dokonca aj vo svojich ťaženiach do juhovýchodnej Európy a pokúšali trpezlivosť Bulharska a Byzancie ešte vyše desaťročia (viď. 10. aug. 955 - Po r. 955; 965).

Po r. 955

–– Po r. 955 zriadenie Východnej marky na území dnešného Rakúska, bolo prianím panovníka zabezpečiť nemecké vojvodstvá pred možnými prienikmi staromaďarov. Bavorský vojvoda Henrich II. Svárlivý správcom menoval veľmoža Luitpoldinga (Leopolda), ktorého otec ako prívrženec bavorského vojvodu Arnulfa (907 – 937) pobudol s ním aj u Staromaďarov a aj ako správca s nimi nažíval v mieri (viď. Okolo 955 - 957; Okolo r. 965).

957

–– 957 byzantský (grécky) cisár Konstantin VII. vyslal poslov k nemeckému kráľovi Ottovi I. a po tom čo sa dozvedel o porážke starých Maďarov ukončil im platenie každoročného poplatku (viď. 953 - Okolo 11. apr. 958).

958

–– Okolo 11. apríla 958 na územie byzantskej (gréckej) ríše vpadli vojská starých Maďarov a domáhali sa poplatkov, ktoré byzantská (grécka) ríša každoročne odvádzala za neútočenie zo strany starých Maďarov. Po ozbrojenom strete náčelník starých Maďarov Botond v súboji zabil protivníka (súboj použitý zo staromaďarskej legendy). Byzantský (grécky) prameň uvádza, že proti starým Maďarom boli vyslaný vojská a starých Maďarov rozohnali a vyhnali z krajiny (viď. 957 - 961 – 962).

961 – 962

–– V r. 961 a 962 starý Maďari podnikli niekoľko pustošiacich výprav na územia Byzantskej (gréckej) ríše (viď. Okolo 11. apr. 958 - Okolo 963).

962

–– 2. feb. 962 v Ríme pápež Ján XII. za cisára korunoval nemeckého kráľa Otta I. (viď. 964).

Okolo r. 863

–– Okolo r. 863 asi 300 – členná skupina staromaďarských bojovníkov pri svojom potulovaní sa v okolí Solúňa zajala 500 obyvateľov a doviedla ich na svoje územia. Následne za nimi do Macedónska vpadla asi 200 – členná skupina starých Maďarov, proti nm vyslaný byzantský (grécky) vojaci ich napadli a 40 zo starých Maďarov upadli do zajatia. Zajatcov neskôr zaradili do osobnej stráže cisára Nikefora II. Fokasa (viď. 961 – 962 - 968).

964

–– 964. Roztopašný papež Ján XII. (neviestky, hry, poľovačky) sa nehodlal zmieriť so stratou rímskeho vojvodstva, ktoré si po vyhnaní talianskeho kráľa Berengára II. z Ivrey ponechal Otto I. (962). Začiatkom r. 963, v doprevádzaní bulharského posla Saloka vyslal pápež Ján XII. biskupa Zakeusa na misionársku činnosť medzi pohanských Maďarov, ale predovšetkým ho poveril získaním vojenskej pomoci od nich. Zakeusa však zajal kráľ Otto I. a v r. 964 nespokojného pápeža zosadil z úradu v Ríme (viď. 2. feb. 962).

965

–– 965 V Prahe zdržujúci sa arabský cestovateľ a kupec zo španielskej Tortosy Ibrahím Ibn – Jakub pri svojich cestách píše o rozsahu českého kniežatstva. Kniežaťa Boleslava I. nazval aj pánom Krakova a navyše sa zmieňuje o existencii Poľska a trhoch konaných v Prahe, na ktorých sa zúčastňujú kupci z tureckej krajiny (z územia vtedy obývaného starými Maďarmi, nazývaných Turkami).

Určiť hranice a veľkosť možného dosahu mocichtivého českého kniežaťa Boleslava I. môžme len približne, ak by sme do úvahy vzali aj neskoršie súvislosti a spojenie s tými územiami. Postavenie českého kniežatstva v stredoeurópskom regióne nadobúdalo na vážnosti a sile, aj napriek neúspešným pokusom o vymanenie sa spod vplyvu susedného Nemecka. Preto svoju momentálnu moc a silu neplýtval na získanie zvrchovanosti pre vlastnú krajinu (keď už dvakrát neuspel jej vyhlásením a obranou v r. 930 a 950), ale svoj záujem preniesol iným smerom. Príležitosťou sa stalo využitie dočasného oslabenia Staromaďarského etnika a zastavenie jeho intervencie do okolitých regiónov, predovšetkým na Moravu a do Nitrianska. Boleslav zanedlho s určitosťou pripútal susedné blízke Sliezko aj Moravu a ďalšie kroky viedli do Krakowska a horného Nitrianska. Miestny veľmoži bez nejakého odporu (nepotvrdená žiadna ani len menšia bitka), najskôr dobrovoľne pripustili prenikanie obchodných karaván (hlavne to bolo nositeľom prenikania do vzdialenejších končín) aj s ozbrojeným sprievodom. Jednalo sa výlučne o oblasti neorganizované v nejakom inom známom štátnom útvare. Spojivkom sa iste stala etnická príbuznosť, čiže bez jazykovej bariéry. Niektorý historici zachádzajú ešte ďalej na východ a domnievajú sa o prieniku až do Červenej Rusi. Český ozbrojenci zrejme zotrvali na cudzom území buď na pomoc miestnym veľmožom chrániť obchodné cesty, alebo na potvrdenie ovládnutia krajiny. O prítomnosti Čechov dokazuje viacero starších písomných prameňov.

O Čechoch ovládajúcich Nitransko sa zmieňujú kronikári český Kosmas a uhorský Anonymus.

Arabský geograf al – Idrisi z 13. stor. na základe starších správ opisoval v tej dobe dvoje Čechy. Prvé ako Bohemia a druhé Čechy Noemia. Popredným hradom východu, druhých Čiech, je Ostrikouna (Ostrihom, Ostrieža) a Neithern (Nitra), Vác a Jáger (viď. 950 - Po r. 955; Okolo r. 965).

Okolo r. 965

–– Okolo r. 965 Nitra a aj niekdajšie nitrianske údelné kniežatstvo, pol storočia terčom koristníckych nájazdov starých Maďarov (905 – 955), štvrť storočia pobytu staromaďarských posádok na časti Moravy a v časti Nitrianska (cca od 925 – 955), v dobe staromaďarského útlmu (955 – pred r. 965) len na okraji záujmu a až prerušenie s ostatnými oblastiami osídlených starými Maďarmi (970 – 995). Odpútanie sa Nitrianska len nepriamym dôkazom je zvolenie panovníckeho dvoru u starých Maďarov vo Vespríme, čiže dostatočne chránený ako svojim opevnením, polohou ale predovšetkým aj vzdialenosťou od pohraničia a možného nebezpečenstva (viď. 965 - 12. marca 973).

–– Okolo r. 965 po smrti Luitpoldinga novým správcom sa stal jeho syn Henrich, ktorý už nenažíval so starými Maďarmi v mieri.

Ústup starých Maďarov z predhraničia – z východného Rakúska je ďalšou vážnou trhlinou v ich dovtedajšieho spôsobu veľkého manévrovateľného priestoru vystaveného im napospas ich koristníckym výpravám. Čo takého sa vo vnútry staromaďarského etnika – mnohokmeňového zväzu asi stalo? Na západe nachádzajúce sa a dovtedy najčastejšie sa zúčastňujúce kmene na výpravách do západnej Európy utrpeli najviac (jednalo sa hlavne o časti priamo pod správou veľkonáčelníka), prišli o podstatnú časť vojenskej časti obyvateľstva, čím sa nižší miestodržitelia a kmeňový náčelníci mohli vymaniť spod jednotnej veľkokmeňovej správy. V r. 948 byzantský (grécky) cisár Konstantin VII. po stretnutí so staromaďarskými členmi posolstva zaregistroval zjavne existujúci až osem členný staromaďarský kmeňový zväz. Čiže o niekoľko rokov, po r. 955, sa pokojne mohli rozpadnúť na osem častí, aj súperiacich medzi sebou podľa početnosti a momentálnej vojenskej hotovosti. Po radikálnom postupe a vzápätí ústupe, zrejme dochádza k rozbrojom vedúcich k aspoň osamostatneniu sa a neskôr k vytvoreniu, tými najsilnejšími, vlastných území. Charakteristikou konca 10. stor. je rozdrobenie Karpatskej kotliny na minimálne štyri územné celky dokonca už aj v maďarskom spoločenstve (Arpádovci v Panónii, Ďulovci v Sedmohradsku, Kabari pod vládou Abovcov v Zemplínsku a Bihorsku a namiesto horku Ajtoň na juhu Uhorska) a pritom nehľadiac, že ešte pod starými Maďarmi sa dočasne odlúčili a rovnako samostatne pôsobili, alebo dokonca pod minimálne aspoň spoluprácou s inými štátnymi celkami pôsobili pôvodné teritória starých Maďarov (aj Nitriansko).

Zaujímavým postrehom môže byť však už pôsobenie a usadenie sa skupín starých Maďarov na území Nitrianska a okolia rieky Morava. Starý Maďari tu jednoznačne zotrvali aj napriek prerušeniu s ostatnou časťou staromaďarského etnika a inkliminovali sa k slovanskému prostrediu. Práve oblasť Nitrianska a aj Panónie, aj s prítomnosťou a už aj pod správou starých Maďarov výrazne nezmenila svoj ráz a vývin (zotrvali stále sídla, opevnené mestá a hrady; viď. Po r. 955 - Pred r. 970; 967).

967

–– 967 Gejza, syn veľkonáčelníka starých Maďarov Takšoňa, sa oženil so Šarlotou dcérou sedmohradského Ďulu I. Dynastické spojenie nasvedčuje mier a priateľstvo medzi kmeňmi starých Maďarov žijúcich na západe a východe Karpatskej kotliny. Po spojenectve medzi staromaďarskými časťami a neskôr aj spojenectve starých Maďarov s Kyjevskou Rusou a Bulharskom (viď. 970) malo širší záber. Príchod Šarloty, manželky kniežaťa Gejzu, ktorá už bola kresťankou grékokatolíckeho vierovyznania mohol mať vplyv na mená. Mladší brat kniežaťa Gejzu Michal a jeho synovia Vazul (Bazil, Vasil) a Ladislav. V uhorsko – poľskej kronike však už nachádzame a Michalovou manželkou je poľská kňažná Adelheida, sestra (poprípade dcéra) poľského kniežaťa Meška I., ale spojenectvo a nejaké kontakty s Poľskom, sú však známe až o desaťročie neskôr (viď. Okolo r. 965 - Okolo r. 970; Okolo r. 995).

968

–– Júl 968. Posol rímsko – nemeckého cisára Otta I. cremonský biskup Liudprand, ktorý bol za cisárom Nikeforom Fokasom kvôli dojednávaniu mieru a ponuky sobáša Otta II. s Teofano (dcérou cisárskych rodičov Romana II. a Teofano) mal v júli r. 968 ťažkosti s návratom, keďže Staromaďari ohrozovali suchozemské cesty. Len mimochodom biskup Liudprand je autor diela Antapodosis, v ktorom sa zmieňuje aj o starých Maďaroch (viď. Okolo r. 968 - 970).

Pred r. 970

–– Pred r. 970 správca Východnej a Korutánskej marky Henrich II. podnikol rozsiahle ťaženie proti posádkam starých Maďarov a zahnal ich po rieku Traisen a obsadil územie okolo povodia rieky Mura a správou poveril správou regensburského grófa Burcharda (Okolo r. 965).

Okolo r. 970

–– Okolo r. 970 zomrel veľkonáčelník starých Maďarov Takšoň (viď. Okolo 970).

ÚTLM STAROMAĎARSKEJ SPOLOČNOSTI.

TAKŠOŇ (955-970).

Prvoradou úlohou k dosiahnutiu a presadeniu civilizovanejších zmien muselo byť predovšetkým zabezpečenie obrany a bezpečnosti vlastnej krajiny. Položenie viacerých samostatných a menších vojvodstiev a kniežatstiev nemohlo zaručiť istotu proti silnejšiemu útočníkovi. Až väčšie zoskupenie, viacerých menších, ale pod spoločne vedenou obranou môže zakročiť proti nežiadanému votrelcovi. Pod vedením jedného panovníka, čoho výsledkom je vznik nových odolnejších územných celkov kráľovstiev, vzniká v Európe výrazná protiofenzíva proti akejkoľvek zvôli. Jedným z dôležitých miest pri stavbe stredovekej feudálnej spoločnosti čo do rozlohy a pôvodu (zo západnej časti Franskej ríše) sa mohlo stať Francúzsko. Vládou nevýrazných panovníkov (ako Karlovovcov tak aj dlhé obdobie vlády Kapetovcov), s veľmi oklieštenou a obmädzenou mocou kráľa na úkor vyššej šľachty, okolitých kniežat a aj susedných panovníkov zaostalo v tomto poslaní. Druhým (tiež vytvoreného na častiach Franskej ríše) sa stáva spoločné kráľovstvo nemeckých kniežatstiev. A predovšetkým novovytvorené Nemecké kráľovstvo sa rázne ujíma role organizátora dejinného procesu, nositeľa smeru a vzostupu vtedajšej európskej spoločnosti. Po Karolovi Veľkom z prelomu 8. a 9. stor., ktorého nenasledovali dôrazný následovníci sa Franská veľríša uberala pozvoľnému úpadku. K opätovnému zoskupovaniu, tentoraz len vo východných oblastiach predchádzajúcej ríše, sa po storočí rozkladu ubrali nemecké vojvodstvá. Prvopočiatky panovníka Henricha I. našli schopného organizátora a dlhá vláda následovníka Otta I. Veľkého (936-973.) pokračovala po vytýčenej ceste. Po upevnení moci v nemeckom kráľovstve zasiahol aj na juh od Álp proti Berengárovi II. a jeho synovi Adalbertovi, ktorý ustúpili na svoje majetky na juh Apeninského polostrova, pod Rímske vojvodstvo. Otto sa nechal v Pávii v 951. korunovať aj za kráľa Lombardie odkiaľ sa pokusil získať titul rímskeho cisára čo mu však zmaril rímsky senátor Alberich Tuskúlsky, syn Marozie. Po senátorovej smrti (954) panstvo nad Rímom prešlo na jeho 17-ročného syna Octaviana. V 955. po smrti pápeža Agapida II. (946-955) sa nechal zvoliť za pápeža Jána XII. (955-964). Nespokojný vyhnanci Berengár s Adalbertom zatiaľ na juhu skonsolidovali svoje sily a rozširovali svoje panstvo na úkor rímskeho vojvodstva. Opanovali Toskánsko, Spoleto a v ceste k spojeniu majetkov na severe im stál len Rím. Preto sa pápež v 960. obrátil na Otta I. a ponúkol mu za pomoc cisársku korunu. Otto obsadil Páviu aj Veronu a v januári 962. vtiahol do Ríma. Pápežovi Jánovi XII. zložil sľub vernosti a 2. 2. 962. bol korunovaný za prvého cisára nemeckého národa (pritom paradoxom ostáva, že práve syn predchádzajúceho odporcu korunoval Otta cisárom). Otto pokračoval v ťažení proti Berengárovi, donútil ho ustúpiť z Rímskeho vojvodstva, ale vydobyté územia si ponechal pod svojou ochranou. Nedlho po jeho návrate do Nemecka, sa so stratou vojvodstva nehodlal zmieriť mladistvý, nerozvážny pápež. Nedávno ešte nepriatelia, ale teraz už bez zábran pápež vpustil Adalberta do Ríma. Dokonca začiatkom 963 roka sa prostredníctvom biskupa Zakeusa, ktorý bol výslaný na šírenie kresťanstva medzi pohanských Maďarov poveril aj získaním vojenskej pomoci od nich. Toho však Otto zajal a podnikol tretie ťaženie na juh od Álp. Pápež Ján XII. zo strachu opustil Rím a umožnil ho cisárovi zosadiť za dôvody jeho prostopašného života, nehodného zvereného úradu (neviestky, hry, poľovačky). Novým pápežom bol zvolený Lev VIII., proti vôli Rímanov, od ktorých si vymohol, aby bez súhlasu cisára a jeho syna nikdy nevolili pápeža. Ani to nepomohlo a Rímania sa s cisárom ešte niekoľkokrát ťahali za prsty, čím sa na petrovom stolci vystriedalo za krátke obdobie viacero pápežov jednej či druhej strany a prinútili Ottu k ešte jednej rímskej výprave (966). Rýchle návraty z Talianska mali svoje opodstatnenie. Už od začiatku 10. stor. nemecký Sasi sa pokúšali o podmanenie, na východ od Labe sídliace, slovanské kmene (Obodricov, Luticov, Ratarov, Dolencov, Stodoranov, Vargov). V štyridsiatych rokoch mierovou zmluvou s nimi si Otto zabezpečil prenikanie kresťanských misií a v krajoch Luticov v Braniborsku a Havelbergu založil biskupstvá (948). Všetky misie boli doprevádzané nielen ochranným sprievodom, ale neskôr aj chamtivou saskou šľachtou, ktorá pod rúškom kresťanizácie s cirkvou neoprávnene zaberala pôdu polabským Slovanom. Tý využiac oslabenie Otta po bitke pri Lechu so Staromaďarmi sa vzbúrili. Saské vojská nedokázali ubrániť obsadzované pozície a o pomoc museli požiadať panovníka. 16. 10. 955. pri Reknici (Reckenitz) boli ním slovanské vojská vedené Strojgnevom porazené. Nasledujúce päťročie polabský Slovania, jeho vzpurné obyv., bolo z časti vyvražďované a ostatné donútené uznať zvrchovanosť markgrófa Gera. Otto podnikol christianizačné kroky aj ďalej, pre oblasti strednej Európy, medzi Nemeckom a Ruskom, na území dnešného Poľska a východného Nemecka. Jeho úmyslom bolo dostať pod kontrolu nemeckých správcov, podradenosť, alebo poplatnosť celý spomínaný priestor a vytvoriť ruskú marku. Pokorením polabských Slovanov sa už východne od ich sídiel stretávajú vojenské sily markgrófa Gera (po 960) s pomerne dobre organizovaným spoločenstvom Poľského kniežaťa Meška. Ten ustúpil, ale len do polohy poplatným nemeckému panovníkovi (okolo 963), v 966 prijal kresťanstvo a zriadil v Poznani, pre svoju krajinu, misijné biskupstvo. V krajoch polabských Slovanov, u Vargov v Stargrade založil ďalšie biskupstvo a dané pod spravovanie tiež v tom roku zriadenému arcibiskupstvu v Magdeburgu (968). Nepomerne menej údajov je známych z východnej marky. Žiadne boje, Maďari sa zmierili s porážkou, pokorený sa utiahli do Karpatskej kotliny a vyčkávali na možné protiopatrenia voči ich spôsobu nažívania s okolím. Zriadenie východnej obrannej marky po 955 roku nebolo až takou samozrejmosťou, skôr len prianim panovníkov zabezpečiť nemecké vojvodstvá pred možnými prienikmi staromaďarov. Správy nezaznámenávajú žiadne konflikty, čím sa dá hovoriť o pomerne pokojnejšom období. Na území dnešného horného Rakúska len pomaly prenikala bavorská, neskôr nemecká správa. Bavorský vojvoda Henrich II. Svárlivý posúval dosah svojej moci za rieku Enns, kde v jeho službách pôsobil veľmož Luitpolding, ktorého otec ako prívrženec bavorského vojvodu Arnulfa (907-937) pobudol s ním aj u Staromaďarov. Práve on udržiaval s nimi mier, keď popri prenikajúcim Bavorom ešte na viacerých miestach sa zdržiavali aj staromaď. posádky. Po 960 jeho správa zahrňovala aj územie Korutánska. Po jeho smrti (okolo 965) jeho miesto zaujal syn Henrich. On už nenažíval so staromaďarmi v miery a v 970 podnikol proti nim rozsiahle ťaženie. Rozohnal a vyhnal po rieku Traisen maďarské posádky a pevne opanoval východnú marku, ktorej správou poveril regensburského grófa Burcharda (pravdepodobne pôsobiaceho tu skôr, už po 960 roku). Písomné pramene o menovaní do úradov neexistujú, zrejme sa uskutočnilo len ústne, formou darovania.

Ešte prv než sa Nemeckej moci poddalo aj Poľsko na východe ruská kňažná Oľga (vdova po Igorovi, poručníčka za neplnoletého syna Sviatoslava) sa nechala v Byzancii pokrstiť, čím sa pokúsila pre celú krajinu prijať kresťanstvo (957). Zatiaľ neuspela a za svoju iniciatívu bola z trónu zosadená. Nástupcom sa stal jej syn Svjatoslav.

Kým na západ staromaďarské výboje úplne ustali, na juhu pokúšali trpezlivosť ešte vyše desaťročia. Je to pomerne dlhé obdobie, ale celý čas boli len okrajovým problémom v tomto kúte Európy. Jej dominantné postavenie bolo neotrasiteľné ako svojou veľkosťou a silou aj nositeľstvom kresťanstva jej východného, gréckeho obradu. Po smrti cisára Konštantína VII. sa nástupcom stal jeho syn Roman II. (959-963). Svojim vekom, pri nástupe mal len 20 rokov, nemohol byť ešte zrelý k veľkým činom a skutočným vládcom sa stal eunuch Iosofos Bringas. Blízka prítomnosť a neustále útoky Arabov ohrozovali obchody aj obyvateľstvo na súši i na mori. Okolo polovice storočia (ešte za dlhej vlády predchodcu) boli aj príčinou ústupu väčšiny mníšskeho osadenstva kláštorov na juhu, z pobreží a z ostrovov na bezpečnejší sever. Tak napríklad mníšske spoločenstvo sa uchýlilo na polostrov Chalkidiké a v neprístupných horách Atos si vybudovali najvýznamnejšie strediská východnej ortodoxnej cirkvi. Bol najvyšší čas nejako zasiahnúť. Práve Bringas rozhodol o vyslaní vojenskej výpravy proti arabom na Krétu (959) vedenú vojvodcom Nikeforom Fokasom. Tomu sa po vyše roku podarilo ostrov dobyť (961), ale predovšetkým mu záležalo na vlastnej kariere a víťazstvách. Následne uštedril arabom ďalšiu porážku, keď porazil najobávanejšieho nepriateľa východu dynastiu Fattimovcov v Sýrii a obsadil sídlo tamojšieho emira Aleppo (dnešný Halab, 963). V stredozemnom mori (okolo krajiny), mimo jeho moc sa nachádzal už len jediný veľký ostrov Cyprus. Neostal dlho tŕňom v jeho oku a v 965 (?) tiež pripojil k už svojej ríši. Po náhlej smrti cisára Romana II. (24 roč., zomrel na infekčnú chorobu po návrate z ťaženia v Sýrii, 963), sa poručníčkou maloletých synov (Basileios 5 a Konstantin 3-ročný) stala Teofano, ich matka. Mocenský zápas o trón, sa ale odohrával v pozadí medzi eunuchom Bringasom a vojvodcom Fokasom. Nikeforos Fokas sa nechal prehlásiť cisárom a pritiahol i s vojskom k mestu. Konstantinopol mu otvoril brány, slávnostne bol korunovaný cisárom a manželkou sa mu stala vdova Teofano. Po odvrátení arabského nebezpečenstva sa od roku 966 zameral proti dlhoročnému rivalovi Bulharsku. Tam za vlády slabého Simeonového syna Petra (927- 969) sa krajina po vnútorných veľmožských a náboženských (bogomilovia) rozporoch rozpadla na východné a západné Bulharsko. Zmluvne síce s Byzanciou mali uzatvorenú mierovú zmluvu, ale cisár naviedol, pre dočasnú zamestnanosť vlastných vojsk, ruské knieža Svjatoslava (957- 972) k ťaženiu do Bulharska. Po smrti Petra obsadili Rusi jeho východné časti (969), ale na prekvapenie cisára Fokasa mu podľa dohody neprenechali správu nad obsadeným územím. V tomto roku to bol jeho výrazný politický neúspech a vôbec prvý, na ktorý už nestihol odpovedať. Jeho vláda doprevádzaná krutosťou mala tragický koniec aj pre neho. V noci z 10.-11. 12. 969. bol zavraždený sprisahancami vedených cisárovnou Teofano a synovcom Jánom Cimiskom, vojvodcom východných vojsk. Ján Cimiskes ešte v tú noc sa prehlásil za cisára, ale patriarcha Polyeuktos ho korunoval až potom čo potrestal ostatných spoločníkov vraždy (Teofano zavrhnutá do kláštora).

Ak do 955 roku bola staromaďarská prítomnosť v známej Európe evidentná, po ich porážke na Lechu sa na západ ležiacim krajinám úplne vyhli. Ešte z skorších čias im bol za nepodnikanie korisnických ťažení z Konstantinopolu odvádzaný každoročný mierový poplatok. To trvalo až do 957, keď sa Byzancia dozvedela o ich veľkej porážke na západe. Od tej doby prestala byť poplatná čoho odpoveďou bol pokus Staromaďarov o pustošenie. Na týchto ťaženiach sa ale zúčastňovala hlavne južná časť staromaďarskej krajiny, ktorá si po dlhé storočia ponechala osobitý ráz tj. zotrvala pri pohansko-pastierskych tradíciach. Pri následovnom ťažení sa dostali až pod múry Konstantínopolu, kde však boli porazený a rozohnaný. Podnikli niekoľko ďalších výprav (961, 963), len po Bulharsku, alebo nechráneného pohraničia Byzancie, ale všetky menšieho rázu. Práve posol Otta I. Liutpram, cremonský biskup, ktorý bol za cisárom Nikeforom Fokasom kvôli dojednávaniu mieru a ponuky sobáša Otta II. s Teofano (dcérou cisárskych rodičov Romana II. a Teofano) mal ťažkosti s návratom, keďže Staromaďari ohrozovali suchozemské cesty. Ich posledné vojenské vystúpenie, spoločne s Bulharmi a Rusmi, skončilo veľkou porážkou pri Arkadiopolise (dnešný Burgas, v 970). Tým sa skončila éra koristníckych výprav a oklieštený okolitými krajinami nesúhlasiacimi so staromaďarským pôsobením jasne dokázali rovnakou silou odpovedať na ich prieniky. Už skôr ako úplne ustali výpravy na západ a juhovýchod, odkiaľ plynula časť obživy (pri výpravách zúčastnených bojovníkov), po ich obmädzení, sa v neutešenom položení ocitalo celé staromaď. obyv., spoliehajúce sa k získavaniu živobitia len na stepné pastierstvo. Žiaľ menšie a chudobnejšie pasienky nemohli poskytnúť dostatok obživy pre veľké množstvo obyv. Maďari po príklade starousadeného obyv., sa pomaly k nemu prispôsobovali, upúšťali od svojej jednostrannej orientácii ku kočovnému spôsobu života a jednoducho sa podieľali na genéze novej už uhorskej spoločnosti. Zvyšok, ešte zotrvávajúci pri pôvodnom, starobylom zabezpečovaní základných životných potrieb, predovšetkým vzdialený od vyspelejších oblastí (Zátisie), sa proste prepadal na okraj spoločnosti. Zmena politickej a hospodárskej orientácie, razená vládnou špičkou, postavila obyv. pred vážne rozhodnutie. Iste napomohlo tomu aj niekoľko neúspechov, ale postupne sa vytvárala apatia a neochota ako veľmožov aj bojovníkov sa podieľať na voj. výpravách. Odzrkadľuje sa ústup staromaďarského vplyvu a spôsobu udržiavania chodu spoločnosti a do popredia sa derie potrebnejšie a úžitočnejšie budovanie novej spoločnosti všetkých národov nachádzajúcich sa vo vnútri karpatského regiónu. Na Slovensku sa v tej dobe ešte nenachádzali väčšie komunity Staromaďarov. Archeológiou sú potvrdené len menšie skupiny v blízkosti dôležitých brodov riek, križovatkách ciest a slovan. osadách, čím sa viacmenej stávali ich súčasťou, ale aj to len na istú dobu, keďže kvôli pasienkom mali zavedené letoviská a zimoviská. Aby zakladali štát a pripojovali k nemu národy, ktoré porazili nemali tú dobu ešte kultúrneho ani štátotvorného predpokladu. Mimo svojich sídiel boli známy plienením a koristením, proste okolité krajiny im slúžili len na vlastné výboje za ziskom koristi. Je pravdepodobné, ako po príklade zo západnej Európy boli Maďarom poplatný, alebo prípadne znášali časté nepríjemné návštevy aj Slovanský susedia. Po prehratej bitke v 955 na Lechu sa situácia dosť podstatne zmenila. Poplatnosť aj výpravy do okolitých krajín prestali.

Porážka, po ňom nasledujúci útlm a ústup západomaďarských kmeňov do Dunajskej nížiny prišla vhod mocichtivému českému kniežaťu Boleslavovi I. Jeho postavenie v stredoeurópskom regióne nadobúdalo na vážnosti a sile. Aj napriek pokusom o vymanenie sa spod plyvu susedného Nemecka, naďalej vojenskou cestou bol prinútený k podriadeniu sa, byť poplatný a nevzpierať sa cisárovej vôli. Preto svoju momentálnu moc a záujem nemohol plýtvať na zvrchovanosť krajiny, keď už dvakrát neuspel (930, 950), ale preniesť iným smerom. Príležitosťou sa stalo využitie dočasného nezáujmu Staromaďarského etnika o okolité regióny, predovšetkým o Moravu a Nitransko. Boleslav zanedlho pripútal k Čechám blízke Sliezko aj Moravu a ďalšie kroky viedli do Nitranska a Krakovska. Bez nejakého odporu (nepotvrdená žiadna ani len menšia bitka), najskôr dobrovoľne sa podriadili či pripustili prenikanie obchodníkov (hlavne to bolo nositeľom prenikania do vzdialenejších končín) aj s ozbrojeným sprievodom miestny veľmoži. Niektorý historici zachádzajú ešte ďalej na východ a domnievajú sa o prieniku až do Červenej Rusi. Ozbrojenci zrejme zotrvali na cudzom území buď na pomoc miestnym veľmožom, alebo na potvrdenie ovládnutia krajiny. O prítomnosti Čechov dokazuje viacero starších písomných prameňov. V 965. v Prahe zdržujúci sa arabský cestovateľ Ibráhím píše o rozsahu českého kniežatstva. Navyše sa zmieňuje o existencii Poľska a trhoch konaných v Prahe, na ktorých sa zúčastňujú kupci z Tureckej krajiny. To sa síce mohlo týkať územia vtedy obývaného aj Maďarmi, ale kupcami boli najskôr Židia, Izmaeliti, alebo kupci pôsobiaci (dedili po nich ďalšie generácie potomkov) v tomto obore na území slovanov už skôr za doby Moravského kniežatstva. O Čechoch ovládajúcich Nitransko sa zmieňujú kronikári český Kosmas a uhorský Anonymus. Arabský geograf Idrisi z 13. Stor. na základe starších správ opisoval Čechy v tej dobe Bohemia a Noemia. Popredným hradom východu je Ostrikouna (Ostrihom, Ostrieža) a Neithern (Nitra). Práve z doložených správ z neskoršieho obdobia, z prelomu tisícročia, Morava aj naďalej tvorila s Nitranskom ešte niekoľkokrát jeden spoločný celok, buď pričlenene k Čechám, alebo Poľsku, až na staromaďarskú správu z posledných 30-tich rokov z konca 10. storočia.

Menej známa staromaďarská tradícia berie k zodpovednosti za neúspech panovníka. Je celkom možná rituálna vražda panovníka, ako v prípade Arpáda, keď legenda tvrdí o vražde Álmoša. Práve v roku porážky pri Ausburgu (955), bez pochýb, najvyšším náčelníkom sa stáva Arpádov vnuk Takšoň (955-pred 972). Oslabený, keď bez podpory ďula, alebo v prípade horku na juhu pôsobiaceho náčelníka ovládajúceho viacero kmeňov, nemal šancu udržať východnú marku a Nitransko, čo signalizuje jasný ústup do vnútra, do centrálnych nížin Karpatskej kotliny. Takšoňovi neostalo nič, len sa pokúsiť udržať si moc aspoň v Panónii. Takto bez výbojov ostal bez povšimnutia analistov a na skoro dve desaťročia na západe nik nezaregistroval ich čoby len menší výpad. Dokonca aj veľavravný Anonymus nenachádza na toto obdobie zdroj imformácii. Niet zmienky ani o horkovi, na ktorého post asi nik nenastúpil. Akurát registrujeme ďulu, ale jeho meno sa neobjavuje nikde, takže titul nahradil meno. Potomkovia sú už známejší až na syna ako neskoršom ďulovi je známa len jeho slovanská obdoba mena Prokuj, po jeho úteku zo Sedmohradska na územie Nitranska, ktoré bolo pod správou poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého (od 1001). Dcéri boli Šarlota a Karlota, pričom prvo menovaná sa stala manželkou Gejzu (pred 970).

Rokom 955 končí známa éra miestodržiteľa horku a preto je vhodné zoradiť známych veľmožov na tomto, ale aj na poste ďulu do prehľadnejšej tabuľky v chronologickom slede.

Titul horka Titul ďula

BOGAT TETEŇ

(Bohat) (Tétény, Tuhutum)

(904-pred 921) (904-+pred 921)

I I

DURSAC BOGAT

(pred 921-po 921) (pred 921-?)

I I

HORKA (Teteňov syn) ZAMBOR (Bogatov syn, ale

(asi v 20- možno až 30-tych rokoch) (Zombor) u Anonymusa

I (?-+pred 953) Horkov syn).

KÁL I

I ĎULA (Zamborov syn)

BULČU (Kálov syn) (Gyula, Gylas, krstom v 953 prijal meno Michal)

(Bolosudes) (pred 953-+?)

(?-+955) I

ŠARLOTA-----------------ĎULA--------------KARLOTA

(Sarold) (Malý, Prokuj, Kisseb Gyula) (Karold)

(*po 955-+po 998) (?-+po 1001)

BOJA--------I----------BONYHA

eHistory

Talmácsok betelepülése [szerkesztés]

Staromaďarské vojenské nájazdy na juhu

Zriadenie východnej marky