eHistory

18M. Zväzy Dulu a Nušibi & Starí Turci.

Situácia, v akom stave sa nachádzal vtedajší Svet, plný vojen a vraždenia za prebiehajúceho Veľkého sťahovania národov. Výraznou mierou sa do jej druhej (záverečnej) fáze zapojili Avari (Juan-juani) a Starí Turci (Tu-kju, Göktürk, niekedy nazývané aj Turkuti resp. Turkiti). Vzájomné súperenie prešlo do ozbrojeného konfliktu, porážky Avarov (Juan-juanov), ktorých Starí Turci (Göktürk) prenasledovali z Číny až do Európy. Takmer sa zopakovala situácia s Hunmi, keď Starí Turci (Göktürk) sa do strednej Európy nedostali len kvôli okolnostiam, ktoré museli prekonávať počas ťaženia. Najprv vojny s hunskými Heftalitmi, Perzskou a Byzantskou (Východorímskou) ríšou a následne sa k tomu pridali aj vnútorné problémy ako so zajatými etnikami, tak aj dynastické spory, čo doviedlo k rozpadu takého veľkého kolosu, aký predstavovala Staroturecká ríša.

Rôzne národy, rôzne jazykové skupiny obyvateľstva sa nachádzali aj pod nadvládou novovzniknutého Západného Starotureckého kaganátu. Jeho zrodenie, chod a rozdelenie moci sa udiali už za iných a zásadných zmien. U Západných Turkov sa z kaganovej neobmädzenej moci, stal kagan ako len posvätná osoba dohliadajúca nad náboženskými otázkami a podieľajúca sa na udržaní celistvosti ríše. Vzniklo takzvané dvojvládie. Kontrolu nad podrobenými národmi a etnikami, obranu a vojenské výpravy si podelili ďalší staroturecký kmeňový vládcovia – begovia. Nejednotnosť begov však výrazne ovplyvňovala skutočnosť rozdielnosti krajiny, rozdielneho charakteru spoločnosti a zrejme tu zohrávala úlohu aj etnická príslušnosť (buď k Hunom alebo k Číne). Preto obchodné mestá a prevádzkovanie Hodvábnej cesty nachádzajúce sa na juhu Stredoázijskej oblasti si vyžadovali inú organizáciu krajiny a hospodárstva prezentovanú skupinou starotureckých etnických vládcov – begov združených do zväzu Nušibi. A zas naopak na severe, kde sa nachádzali pastierske, lovecké a roľnícke národy, sa nachádzala pod kontrolu ďalších starotureckých vládcov – begov, ktorý utvorili zväz Dulu a pre zmenu často riešili nepokoje podrobených kmeňov (s kmeňmi Sejanto, Kibi, Karluk, Telesk a ďalšie turko-tatárske kmene). Priority ríše sa rozdelili na dve časti a tým aj o post vojenského spoluvládcu – miestodržiteľa sa podelili dve skupiny, ktorým kagan na znak moci udelil päť a päť zlatých šípov čo predstavovalo Desať-begov alebo Desať-ogurov čo sa do jazyka patriaceho do turko-tatárskych dialektov dá preložiť On-ogur (Zväz desiatich miestnych vládcov – begov). Ako do veľkosti získanej krajiny, aj do počtu obyvateľstva (hlavne zajatých kmeňov) mal prevahu Zväz Dulu. Prevaha sa prejavila aj tlakom na osobu kagana nachádzajúceho sa pod vplyvom Zväzu Dulu, preto kagan nejavil potrebný záujem o vlečúcu sa vojnu s Perzskou ríšou, ktorú ako spojenci Východorímskej ríše viedli staroturecký begovia zo Zväzu Nušibi. V 20-tych rokoch VII. stor., v dobe keď na území Zväzu Dulu povstali Karlukovia, Zväz Nušibi získal vplyv a podporu kagana, čo sa prejavilo v medzinárodných vzťahoch k uzatvoreniu veľkých koalícii vo „Svetovom konflikte veľmocí“, ktorá mala za následok zánik Východnej Starotureckej (630), Perzskej (651) a nakoniec znova Západnej Starotureckej ríše (657). Nezáujem Zväzu Dulu o účasť a dianie medzi svetovými veľmocami nachádzajúcich sa na osi Hodvábnej cesty (medzi Východorímskou, Perzskou ríšou, Čínou a Západným Starotureckým kaganátom, ktorý bol zastúpený len Zväzom Nušibi) dokazuje aj návšteva bulharských Onogurov v Konstantinopole (619; ich cháni boli príbuznými jednému zo starotureckých Dulov), ktorý síce z východorímskym cisárom nadviazali kontakty, ale s podmienkou, že sa nebudú zapájať do konfliktu s Avarmi, čo by mohlo znamenať, že sa nehodlali na strane Východorímskej ríše zapojiť ani do vojny s Perzskou ríšou.

Zväz Dulu, po strate dosahu na kagana si z toho dôvodu do svojho čela zvolil protikagana Külüg-Sibir (630 – 631; bol strýkom panujúceho kagana), ktorý zavraždil vládnuceho synovca kagana Tun-jabgu (618 – 630). Predstavitelia zväzu Nušibi sa vzopreli a výsledkom bolo vypuknutie občianskej vojny v Západnom Starotureckom kaganáte. Zväz Dulu zamestnaný občianskou vojnou, prestal venovať svoj záujem o vzdialenú východnú Európu. Nový Západný Staroturecký panovník Dulu-kagan (631 – 634) bol údajne strýkom panovníka bulharských ogurov / onogurov / onogundurov chána Kuvrata, ktorému mohol zveriť kontrolu práve nad východnou Európou. Keďže zo strany Zväzu Dulu ani v ďalších rokoch nedošlo k obnoveniu (získaniu) kontroly vo východnej Európe a ani bulharské etniká sa o pomoc a ani o útek do tejto časti krajiny nepokúsili, vzniká dojem o dostatočne veľkom zamestnaní Zväzu Dulu v ich domovskom regióne, kde aj naďalej pokračovali vojny a nepokoje s inými národmi a etnikami v ich bližšom susedstve. Po piatich rokoch trvajúcej občianskej vojne v Západnom Starotureckom kaganáte bol nastolený mier (635). Kaganom sa opäť stal staroturecký predstaviteľ rodu Ašina Išbara Tolis-šad a jednotlivý predstavitelia zo Zväzu Desiatich zlatých šípov získali ešte väčšiu (voľnejšiu) samosprávu a begom bol udelený titul šád (šad), ktorý znamenal titul tureckého kniežaťa resp. princa (čerpané od Milasko). V r. 638 vypuklo ďalšie veľké povstanie podrobených čínskych kmeňov a Zväzu Dulu sa podarilo ich pokoriť až v r. 643. Bol to však začiatok konca Západného Tureckého kaganátu, ktorý v r. 651 odštartovala ďalšia vražda kagana Irbis-Šeguj (ku Chazarom ušiel jeho syn Turksanat a stal sa ich vládcom) a ďalší nástupca kagan Išbara sa stal už len svedkom pomalého zániku ríše. Po tom čo sa do rozbrojov zapojila aj Čína, do r. 657 bola centrálna časť Západného Starotureckého kaganátu obsadená (pokorená) Čínou, jej vládcovia podliehali pod správu Číny a na ostatných okrajových častiach zaniknutého Západného Starotureckého kaganátu si prítomné etniká a kmene vytvorili vlastné krajiny.

Ešte rozháranejší vývoj sa odohrával vo Východnom Starotureckom kaganáte.

Najprv síce za veľkého prispenia Číny Východný Staroturecký kaganát zanikol (630), potom podrobené obyvateľstvo pol storočia prečkávalo, až do v r. 682 (predchádzali tomu dve neúspešné povstania z r. 679 a 681) povstali spoločne s Kypčakmi, Sejanto a južnými Hunmi a vytvorili Kutlukský kaganát (nazývaný aj ríša Modrých Turkov). Okolo r. 709 Kutlukský kaganát (Modrí Turci) porazili Kyrgyzov a Türgešov, stali sa hegemónmi v Strednej Ázii. Nie však nadlho, lebo vzápätí v Sogdiane boli vojská Kutlukského kaganátu porazené najprv Arabmi, následne v r. 711 utrpeli porážku aj od Karlukov a znova ustúpili do západnej Číny. Záver epizódy v Kutlukskom kaganáte nastal v štyridsiatych rokoch VIII. stor. keď po nespokojnosti s panovníkom vypukla vojna medzi etnikami vo vnútri Kutlukskom kaganáte, niektorý zo spoločenstva odišli, vystriedalo sa viacero kaganov, až posledné skupiny kutlukského obyvateľstva (Starých Turkov a Hunov) odviedla Po-beg (dcéra čínskeho vojvodcu Tonjukuka v službách Starých Turkov) do Číny, kde boli asimilovaný a zanikli. Čína sa zmocnila Džungárska a pri svojich snahách rozširovať sa do Stredoázijskej oblasti v r. 751 utrpela pri rieke Talas (v Sedemriečí) katastrofálnu porážku od Arabov, čím Číňania už nepokračovali na západ a od polovice 50-tych rokov ponechali tento priestor pre Oguzov (pre predkov dnešných Turkov), Türgešov a vzostupujúce kmene Karlukov, Ujgurov a Kipčakov.