eHistory.eu - Húni

7. Huni (III. stor. p. n. l. – IV. stor. n. l.).

Huni (Číňanmi nazývaný Hsiung-nu, Xsiung-nu, Hung-no) pochádzali z oblasti severovýchodnej Číny (pri Kórejskom polostrove), kde boli spomínaný od V. stor. p. n. l. V ďalších storočiach ich kmene postupne prenikali cez severnú Čínu, do Mongolska, odkiaľ sa dostali až do severozápadnej Číny, čiže do susedstva Západného kraja, čiže aj do susedstva a kontaktu s tunajšími kmeňmi a obyvateľstvom nielen altajsko-mongolskej jazykovej skupiny, ale aj s obyvateľstvom Indoeurópskej jazykovej skupiny. Práve posledne menované indoeurópske kmene či už z dôvodu veľkých vojenských konfliktov (s Perzskou, Gréckou, Seleukovskou, Grécko-Baktrijskou ríšou), alebo len z dôvodu prirodzeného rozpínania sa resp. rozrastania sa viacerých kmeňov a etník z Indoeurópskej jazykovej skupiny v Stredoázijskej oblasti, v IV. a v III. stor. p. n. l. dochádzalo k ďalšiemu resp. neustálemu prenikaniu kmeňov a ich obyvateľstva hlavne cez Sedemriečie (oblasť medzi jazerami Balchaš a Isyk-Kuľ vo východnom Kazachstane), do Džungárska (v západnej Číne), alebo menšou intenzitou aj prípadne cez Ferganu a tamojšími horskými priesmykmi. Tým posilňovali počtami tunajšie jazykovo príbuzné etniká užívajúce indoeurópske dialekty zdržiavajúce sa tam približne v rozmedzí rokov 2.000 – 200 p. n. l., keď napríklad v oblasti dnešnej púšti Taklamakan (tá však pred štyrmi tisíckami rokov mohla byť ešte trávnatou stepou s dostatkom vodných tokov), kde sa v prvej pol. XX. stor. n. l. našlo niekoľko stoviek múmii s podlhovastými tvárami a hnedými (ryšavými) vlasmi, nesúcich indoeurópske črty. Čínske pramene uvádzajú, že v III stor. p. n. l. sa pod nadvládou Indoeurópskych kmeňov nazývaných Jüe-č´, nachádzali už aj viaceré hunské kmene na severe Číny. Po viaceré storočia sa v prípade Hunov jednalo len o množstvo rozdrobených kmeňov pohybujúcich sa po východnej a severnej Číne a ku skutočnému vzniku Hunskej ríše došlo až niekedy v prvej štvrtine II. stor. p. n. l. za vlády panovníka (hunsky nazývaného titulom šan-jü; shan-jü, čínsky sjan-tchan) menom Mote (209 – 174 p. n. l.), ktorý údajne zjednotil viac ako 20 kmeňov v Mongolsku, severnej Číne a susediacom Rusku a jeho vojská prenikali (presnejšie rabovali) hlboko na území Číny (čerpané od Milasko). Koristnícke nájazdy severných kmeňov na územie Číny (rabujúcimi kmeňmi nemuseli byť len Huni) sa stali asi hlavným dôvodom na začatie stavby Čínskeho múru od III stor. p. n. l. resp. ďalším dôvodom na stavbu múru malo byť aj uchovanie tajomstva výroby hodvábu. Stavba Čínskeho múru pokračovala aj v II. stor. p. n. l., avšak tento Čínsky múr sa nestal súčasťou dnes stojaceho Veľkého čínskeho múru, nachádzal sa severnejšie a ostali po ňom len ruiny na niekoľkých málo miestach, v lesnom poraste. Huni v Číne a v Mongolsku operovali na obrovskom priestore, kde neustálym rabovaním ohrozovali obyvateľstvo v širokom okolí. Ich spoločenstvo nefungovalo na princípe spálenej zeme, ale obyvateľstvo a kmene v dosahu ich výprav resp. kmene nachádzajúce sa pod ich nadvládou považovali za nástroj zásobovania vojenskými silami (zaraďovali ich k svojim výpravám) a aj za nástroj zásobovania potravinami (nielen v zime alebo v nehostinnejšom období). Ešte za panovania šan-jü Mote (209 – 174 p. n. l.), Huni porazili najprv altajské kmene Wu-sun a následne dosiahli víťazstvo aj nad kmeňmi indoeurópskej jazykovej vetvy Jüe-č´ a zastavili ich prenikanie do severnej Číny. Úspešným vládcom bol považovaný aj Moteho syn šan-jü Laošan (174 – 161 p. n. l.), keď do pol. II. stor. p. n. l., spoločne s kmeňmi Wu-sun vytlačil zo západného Mongolska a severozápadnej Číny (Džungárska) do Sedemriečia (do priestoru medzi jazerá Balchaš a Issyk-kuľ) indoeurópske kmene Jüe-č´(okolo r. 165 p. n. l.). Následne kmene Wu-sunov nachádzajúce sa pod nadvládou Hunov pritiahli zo západného Mongolska a obsadili Džungársko, odkiaľ prenikali do Sedemriečia a ešte v 60-tych rokoch znova porazili kmene Jüe-č´, ktoré ustupovali smerom na juh cez Sogdianu do Grécko-Baktrijskej ríše, kde si okolo r. 135 p. n. l. založili Kušánsku ríšu. Do pohybu sa dali aj kmene Alanov, Roxolanov a ďalšie kmene z indoeurópskej jazykovej vetvy užívajúce severoiránske dialekty a tie sa vydali do východnej Európy, zrejme po tom čo sa nedokázali presadiť proti kmeňom Kang-jü (keď sa mohlo jednať o kmene resp. obyvateľstva z krajín Chorezmie a Sogdiany), pričom boli nielen príbuznými, ale pred niekoľkými storočiami patrili do spoločnej ríše resp. zväzu Massagetov.

V priebehu druhej pol. II. stor. p. n. l. neustálymi vojnami a zrejme aj nepriaznivými klimatickými podmienkami (hladomor a epidémie) došlo k vyčerpávaniu sa Hunov. Po smrti hunského šan-jü Gjunčenga (161 – 126 p. n. l.) sa spod nadvlády Hunov vymanili Wu-sunovia, pridali sa k Číňanom, čím oslabili hunské panstvo v regióne. Následné konflikty trvajúce asi pol storočia vyvrcholili v r. 71 p. n. l. sériou veľkých porážok Hunov, vymaneniu sa ďalších podmanených kmeňov spod ich kontroly a aj výraznému ubúdaniu počtov ich obyvateľstva. Ani ďalšie desaťročia sa situácia nezlepšila a navyše Hunskú ríšu oslabovali ich vlastné dynastické spory, čo malo za následok, že v r. 52. p. n. l. sa pri dvojvládí jeden z hunských šan-jü Č´-č´ (54 – 36 p. n. l.) podrobil Číňanom. Títo Južný Huni (pohybujúci sa po severnej Číne) od Číňanov získavali potraviny a tovar, ale na oplátku za to ich na svojej hranici použili ako nárazníkové kmene resp. prvú líniu obyvateľstva na znášanie útokov od severu, keď neraz bojovali aj proti vpádom príbuzných kmeňov Severných Hunov zdržiavajúcich sa v Mongolsku a v severozápadnej Číne až po Džungársko). Aj Wu-sunskú spoločnosť (zdržujúcu sa od Džungárska po Sedemriečie), nachádzajúcu sa pod čínskou nadvládou, oslaboval chaotický vývoj, čo viedlo k rozpadnutiu sa ich ríše na pročínsku a prohunskú časť, vohnalo ju do vzájomných konfliktov a vojny s Hunmi a ich spojencami indoeurópskymi kmeňmi Kang-jü (keď sa mohlo jednať o vojská z Chorezmie, Sogdie, prípadne aj z ďalších kmeňov zo zaniknutého Massagetského zväzu najskôr pod vedením Chorezmie) útočiacich od jazera Aral do Sedemriečia, proti Číňanom a ich spojencom (v 40-tych a 30-tych rokoch I. stor. p. n. l.). Wu-suni boli spomínaný čoraz zriedkavejšie, ustúpili do Džungárska, kde figurovali už len ako súčasť susediacich ríš až do svojho zániku niekedy po III. stor. n. l.

Vojenské nájazdy a vzájomné konflikty boli sprievodným javom v susedských vzťahoch Hunov a Číňanov aj v ďalšom storočí (v priebehu I. stor. n. l.) a navyše do týchto bojov sa zapojili aj kmene Sien-pi, Tibeťania a ďalšie kmene. Čína a jej spojenci úspešnými vojnami dosiahli v r. 93 n. l. veľké víťazstvo a rozvrátenie – ďalší rozpad Hunskej ríše (o život prišiel aj šan-jü Juj-gučan, u Severných Hunov posledný z dynastie Mote). Z porážky Hunov získali hlavne kmene Sien-pi, ku ktorým sa pridali početné skupiny Hunského obyvateľstva v Mongolsku a ostatný Huni ustúpili do Džungárska a Sedemriečia. Vojny pokračovali aj naďalej, ale tentoraz oslabený Huni neboli buď ani hlavnými aktérmi, alebo sa aj odmlčali (zdržiavali sa v ústraní) a len vyčkávali na najvhodnejšiu príležitosť. Tá prišla na prelome I. / II. stor. n. l., keď na posolstvo kušánskeho panovníka Kanišku o uzavretie priateľstva a žiadosť o ruku princeznej čínsky panovník Pan Čchao reagoval najhoršie ako mohol a poslov zajal, čo sa chápalo ako urážka. Kušáni vytiahli s armádou, údajne s počtom až 70.000 obrnených jazdcov, vpadli cez Ferganu a Sedemriečie do Západného kraja (aj do Džungárska), keď z okrajových západných častí vytlačili Číňanov (udržali sa len v niekoľkých pevnostiach), obsadili aj časti Hodvábnej cesty. Oslabenie čínskej moci sa stalo vhodným impulzom na povstanie v Západnom kraji (106 n. l.), odkiaľ boli vytlačené aj ostatné zbytky Číňanov. Až potom do Džungárska prenikli aj kmene Severných Hunov vedené kmeňom Hujan. Huni boli dobre organizovaná skupina obyvateľstva, získali kontrolu nad bývalou Wu-sunskou krajinou a založili novú Hunskú ríšu a ich vládcovia neboli titulovaný šan-jü (knieža), ale wang (kráľ), ktorý si sídlo panovníka založili pri jazere Barkul (čín. Bar-köl) v Džungársku (dnes v severozápadnej Číne). Odtiaľ Huni prenikali do Sedemriečia do okolia jazier Balchaš, Zajsan a Alakoľ vo východnom Kazachstane. Pozornosti čínskych vládcov neunikli Huni ani tentoraz. Od zač. II. stor. n. l. síce Huni na západe prenikali až k Aralskému jazeru, ale zároveň na východe z priestoru Číny ustupovali. Opustili západné Mongolsko, v r. 126 utrpeli porážku a hunsky vládca z kmeňa Hujan premiestnil svoje sídlo od jazera Barkul k hornému toku rieky Čierny Irtyš) na hranice Číny s Kazachstanom. V ďalších desaťročiach sa však s Číňanmi dostali do vojenského konfliktu aj ostatný susedia ako Tibet, kmene Sien-pi, čo napomohlo Hunom a mohli sa viac venovať lokalitám na západe až po jazero Aral. Po vzniku ríše Sien-pi (po r. 155), tí svoju pozornosť obrátili aj proti Hunom, ktorí opustili Džungársko a ešte viac prenikali na západ do severnejšej časti Stredoázijskej oblasti, ponad jazero Aral, čiže svoje výpravy mohli viesť, prípadne sa mohli pohybovať až po pohorie Ural. Nielen Huni mohli ustupovať na západ, ale z oblasti severu Mongolska a z oblasti horných tokov riek Amur, Lena a Jenisej sa mali dať do pohybu resp. ústupu tým istým smerom aj obyvateľstvo spod pohorí Altaj a Sajan, zaraďované medzi Turko-tatárske kmene. V minulosti až do týchto lokalít prenikalo Skýtske obyvateľstvo z Indoeurópskej jazykovej vetvy užívajúce severoiránske dialekty a pod pohorím Altaj sa isté obdobie zdržiavali aj kmene z Uralskej jazykovej skupiny (aj Maďari). Ak sa nejednalo o ľudoprázdnu krajinu, práve spomínané Skýtske a Uralské obyvateľstvo muselo prísť do susedstva a kontaktu s Turko-tatárskym obyvateľstvom. Veľké skupiny kmeňov sa buď mohli dať do pohybu a k ústupu zo Sibíre do Stredoázijskej oblasti (vojnový konflikt Skýtov s Massagetmi v VIII. stor. p. n. l. a ich príchod do východnej Európy), alebo ostatné menej početné zanechané skýtske obyvateľstvo malo upadnúť do zajatia a splynulo s prenikajúcim turko-tatárskym obyvateľstvom, čím z pohľadu jazykovedcov vznikla zmes indoeurópskych a altajsko-mongolskych jazykov a dialektov často uvádzaných aj ako staroturecké jazyky. Ak sa budeme inšpirovať rozložením turko-tatárskych kmeňov z druhej polovice V. stor. n. l. na rozhraní východnej Európy a západnej Ázie, do úvahy prichádzajú aj zmieňované turko-tatárske kmene pôvodne pochádzajúce z oblasti pohorí Altaj a Sajan, ktoré síce boli nazývané Oguri (pomenovali ich tak čínsky analisti), ale zrejme sa mohlo jednať o veľké množstvo etník a kmeňov a dokonca nie je vylúčené, že z viacerých jazykových skupín (okrem altajsko-mongólskych aj indoeurópskych a uralských), čiže aj zo vzdialenejších lokalít, zo Sibírskej, Uralskej a Stredoázijskej oblasti. Avšak Ogur v starotureckom dialekte nenesie pomenovanie žiadneho etnika či národa resp. ani jazyka, ale jeho význam je všeobecný a znamená „kmeň" resp. zoskupenie ľudí alebo etnika v nejakom spoločnom útvare. Potom sa dá jednoduchšie vysvetliť prečo pod názvom Ogur nachádzame neskôr známych predkov bulharských etník, kde sa výraz "gur" nachádza napríklad u Utigur, Kutrigur, Saragur, potom aj im príbuzné etnika, ktoré fungovali ako spoločenstvá viacerých kmeňov, kde sa tiež nachádzali kmene resp. ogurovia a vytvorili ríše Hunov, Sabirov (nazývaných aj Savirovia, Sabéni), Chazarov (Akatziroi alebo byzantský výraz perzského pôvodu Ak – Khazar). Pretože tých etník a kmeňov mohlo byť desať a aj viac ako desať, napovedá následné často používané pomenovanie Onogur, čo v doslovnom preklade znamená práve Desať kmeňov, ale v prenesenom význame môže znamenať spoločenstvo viacerých kmeňov resp. etník, ktoré nachádzame od Ázie cez východnú až po strednú Európu. Ogur je zároveň aj nápadne podobný k slovu Ugor a týmto výrazom boli v polovici XIX. stor. pomenované kmene a etniká pochádzajúce z uralskej jazykovej skupiny, jej východné časti pohybujúce sa v oblasti od rieky Volga až po rieku Jenisej a patrilo medzi nich aj etnikum Maďarov. Preto sú potom etniká Ogurov resp. Onogurov analistami spomínané v rôznych častiach východnej Európy a dokonca aj Strednej Európy, odkiaľ sa výslovnosťou v rôznych jazykoch medzi európskymi etnikami (koloritom jazykov a národov) dostala až k národom používajúce aj písmo (Grécko a Rím), kde sa zaznamenala vo výraze Hungaria, pričom pôvodne mohla znieť aj Ongaria – Onguria – Onoguria. V prípade Karpatskej kotliny toto turecké pomenovanie Onoguria (čiže väčší počet kmeňov) bolo preto užívané už aj Hunskými, Avarskými a Bulharskými etnikami práve z dôvodu viacerých kmeňov a etník čiže viacerých ogurov, ktoré sa v období medzi V. – IX. stor. zdržiavali v tejto oblasti: Skýtsko-sarmatské (Jazygovia, Roxoláni a ďalší), Germánske, Slovanské, Turko-tatárske (Hunské, Bulharské, Avarské), Kabarské a Uralské (Maďarské) kmene.

Vrátiac sa k dianiu do Stredoázijskej oblasti, všetky tieto starotureckým výrazom nazývané ogurské resp. onogurské etniká mali v prvej polovici prvého tisícročia spoločné: susedstvo s Hunmi a rovnakým smerom ustupovali resp. postupovali a blížili sa do východnej Európy. Prenikanie rôznych východných kmeňov resp. ogurov turko-tatárskeho pôvodu nezasiahlo len tunajšie pôvodné obyvateľstvo z indoeurópskej jazykovej vetvy, ale zásadnú zmenu museli pocítiť a podstúpiť aj niektoré kmene resp. oguri z uralskej jazykovej skupiny, kam patrilo aj etnikum Maďarov, o ktorých sa uvažuje, že sa po stáročia resp. tisícročia mali zdržiavať na severozápadnom okraji Stredoázijskej oblasti, v Išimskej stepi, medzi riekami Tobol až Turgaj. Pohyb resp. sťahovanie sa indoeurópskych kmeňov do východnej Európy, v minulosti výrazne ovplyvňoval uralské kmene, ktoré sa rozpadli a väčšie časti opustili tento priestor (keď najprv odtiahla fínska vetva kmeňov a neskôr aj Obské kmene) a tie čo aj naďalej ostali (malo by sa jednať o Maďarské obyvateľstvo), zrejme mohli zotrvať, na rozdiel od odchádzajúcich príbuzných zmenili svoju hospodársku orientáciu z poľnohospodárskej na prevažne pastiersku činnosť, ale nepredpokladá sa ich väčšia naviazanosť a žiadne vážnejšie spoločné pôsobenie (len ak obchodná činnosť) so spomínanými južnejšie pohybujúcimi sa resp. sťahujúcimi sa kmeňmi a etnikami, keďže oni odišli a kmene resp. oguri Maďarov ostali aj naďalej vo svojich domovských starovekých sídlach. Zásadná zmena nastala v pol. II. stor. n. l. po príchode vojensko-nomádskych národov z Altajsko-mongolskej jazykovej skupiny do Stredoázijskej oblasti, keď sa Maďarské (resp. Ugorské) etnikum dostalo do nepríjemného susedstva rôznych turko-tatárskych ogurov resp. kmeňov, pohybujúcich sa aj podstatne severnejšie nad 50° stupňom severnej zemepisnej šírky, čím sa navodzuje aj možnosť ich buď spoluúčinkovania, alebo zajatia, čo napovedá neskoršie obdobie ich pôsobenia pri rieke Volga a Kama, prípadne ich putovanie s početnejším sprievodom tureckých kmeňov naprieč východnou Európou až do strednej Európy.

Posudzovať dianie v Strednej Ázii v II. stor. n. l. asi neodzrkadľovalo práve priaznivé obdobie pre Hunov. Dostali sa do nepríjemného zovretia, keď od východu ustupovali z dôvodu tlaku od Číny a ríše Sien-pi, na západe museli viesť ďalšie vojny aby mali kam ustúpiť a od severovýchodu rovnakým osudom ustupujúci oguri resp. kmene turko-tatárskeho, skýtskeho a uralského pôvodu, ktoré zrejme ako prvé splynuli s Hunmi a vytvorili neskorší Hunský zväz. Samotný Huni sa síce zbavili svojej minulosti ako susedstva a vojen hlavne s mocnejšími Čínskymi a ďalšími východnými kmeňmi, ale ani v budúcnosti sa nezbavili nesvornosti a v Stredoázijskej oblasti sa v IV. stor. rozpadli na tri časti a každá z nich pôsobila v ďalšom období samostatne. Západný Huni potiahli do Európy (bližšie o tom v nasledujúcej kapitole); na východe v Sedemriečí si iná časť Hunov založila kniežatstvo Jüe-ban, ktoré zaniklo koncom V. stor. pre veľké sucho a po bojoch s Teleskami; a tretia skupina Hunských kmeňov sa presadila v stredoázijskej oblasti kde si vytvorili ríšu Heftalitov (Hionitov), ktorá v dobe najväčšieho rozsahu siahala od Aralského jazera až do severozápadnej Indie (len mimochodom poplatná jej bola aj Perzská ríša) a zanikla v r. 557 po porážke od Peržanov a Starotureckého zväzu (resp. Starý Turci), keď nejaké Heftalitské kmene resp. ich len časti sa okolo r. 567 pridali k Avarom a odtiahli s nimi do Európy.