eHistory

37M. Staroturecké, Uralské, Kabarské, starobulharské Onogurské a Sabirské kmene & Kyjevská Rus 

(840 – 870).

Hlavne na území južnej Ukrajiny a susediaceho juhozápadného Ruska v IX. stor. prebehla jedna z ďalších etáp Sťahovania národov. Migrácia obyvateľstva v tomto priestore, bola predtým, aj potom a trvala nepretržite viac storočí. Pôvodné alebo presnejšie tie posledné národy zdržiavajúce sa tu, boli hlavne Bulharské, Staroturecké a Slovanské kmene. Od 20-tych rokov IX. stor. sem pribudli ďalšie starobulharské Onogurské, Sabirské kmene a kmene Uralského pôvodu (Maďar a Nyék), ku ktorým do konca IX. stor. pribudlo (presnejšie ich nahradili) osem iných kmeňov (päť kmeňov Pečenehov a tri kmene Kangarov).

Nielen od východu, ale aj od severu, už viac ako storočie, do vnútrozemia východoeurópskeho priestoru, prenikali aj obchodné a vojenské skupiny obyvateľstva škandinávskych Varjagov. Boli bez väčšej podpory vlastného národa, avšak vojensky dobre organizovaný, zameraný hlavne na obchod prevádzkovaný po riečnych tokoch. Na cudzie územie prenikli od Baltického mora a popri hlavných tokoch riek (Volga a Dneper) si zakladali obchodné miesta (pevnosti) v smere cieľa prepravy svojho tovaru.

Najsevernejším slovanským kmeňom a prvým, s ktorými škandinávsky Varjagovia prišli do kontaktu, boli Iľmenania so sídlom svojho vládcu v Novgorode. Varjagovia najprv sprevádzkovali Arabskú obchodnú cestu po Volge (v VIII. stor.) a po bližšej spolupráci alebo ovládnutí Iľmenanov získali pod svoju kontrolu aj ich sídlo Novgorod, čím sa začala budovať sieť oporných pevností na sprevádzkovanie druhej obchodnej cesty po rieke Dneper, tzv. Gréckej cesty, čo mohlo byť najneskôr v prvej pol. v IX. stor. Po rieke Dneper sa postupne dostali až k Čiernemu moru a okolo r. 850 obsadili pevnosť Kyjev, kde bola kontrola zverená varjagským vojvodom Askoldovi a Dirovi.

O vojenskej prevahe a nebývalých vojenských aktivitách Varjagov hovoria aj byzantský kronikári: patriarcha Fotios v diele „Encyklika“; Georgi Hamartola v diele „Kronika“; tzv. „Bruselská kronika“;benátsky kronikár Ján Diakon; byzantský cisár Konstantin VII. Porfyrogenet vo svojom diele o svojom starom otcovi „Život Basila I.“. Nielen obchodom, ale aj silou sa dokonca snažili presadiť ďaleko cez Čierne more a dovolili si napadnúť najväčšie centrum svojho obchodu Konstantinopol. V r. 860 využili momentálnu zaneprázdnenosť cisára Michala III., ktorý na jar tiahol na čele 40 tis. vojska na východ krajiny proti Arabom a zároveň vyslal vojenské loďstvo do Stredozemného mora proti pirátom prepadávajúcim obchodné lode. Na obranu veľmi dobre opevneného mesta ponechal len malú posádku. Práve obchodnými kontaktmi ruský Varjagovia získali informácie o neprítomnosti cisára a jeho vojsk a rusko-varjagské vojská vedené kyjevským vojvodom Askoldom podnikli 18. júna 860 nečakaný útok na mesto. Mesto sa bránilo obliehaniu. Cisár Michal III. sa musel s časťou vojsk urýchlene vrátiť do mesta, aby pomohol obrancom. Došlo k uzavretiu prímeria a aj za cenu veľkých darov 25. júna severské kmene (ruský Varjagovia) začali odchádzať spod mesta. Ruský Varjagovia proti Konstantinopolu podnikli v nasledujúcich desaťročiach ešte niekoľko ťažení, ale tie už neskončili s takým úspechom (pri návrate jednu z výprav zastihla búrka a väčšina lodí sa potopila).

V 50-tych rokov IX. stor. na rieke Dneper a v jej blízkom okolí, Varjagovia získali mocenské postavenie, ako nástupníctvo na ich ďalšie vojenské presadzovanie sa do ďalšieho širšieho okolia. Keďže sa nachádzali uprostred slovanských kmeňov, dá sa predpokladať, že kvôli rozširovaniu svojich obchodných ciest boli vtiahnutý do ich rozbrojov, čo využívali na presadenie vlastných cieľov. Varjagovia sa stali tlmiacim faktorom rozbrojov medzi slovanskými kmeňmi (vojny neprospievali ich obchodnej činnosti) a mohli sa v ich spoločnosti presadiť spôsobmi:

• vzájomnými sympatiami (obchodovanie s miestnymi slovanskými vládcami);

• získavali rešpekt (aj vojenským zásahom);

• presadenie svojho vplyvu (spoločný záujem s niektorým so slovanských kmeňov proti inému nepriateľovi alebo susediacemu kmeňu, často aj páve proti príbuzným susediacim slovanským kmeňom);

Nakoniec slovanské spoločenstvá varjagských predstaviteľov uznali (prijali) aj za vlastnú vládnúcu dynastiu. V IX. stor. alebo najneskôr zač. X. stor. muselo dôjsť k zlomu a prevahu aj v dobyvateľskom elemente získal slovanský vplyv, čo sa dá potvrdiť, že v oblasti Ukrajiny a okolia Kyjeva chýba archeologické potvrdenie prítomnosti Varjagov a jedná sa len o slovanské, prípadne južnejšie turko-uralské sídla. Kronikár Nestor uvádza: „v r. 862 Varjagovia prišli v dobe vojen Slovanov s Ugrami (Maďarmi)“, čo sa dá pochopiť, že výrazne zasiahli do priebehu vojny a zmenili priebeh konfliktu v prospech Slovanov (práve Nestor prv hovorí aj o sídle ugorského náčelníka Oloma priamo v Kyjeve). Pozornosť Varjagov sa sústredila proti ďalším slovanským kmeňom a postupne pokorili najbližších okolitých vládcov slovanských kmeňov Dregoviči (Dregovičov) so sídlom v Polocku a následne aj Poljanov (v r. 864).

V r. 879 zomrel zakladateľ rodu Rusov varjagský Rurik (švéd. Hröreker), zanechal neplnoletého syna Igora (švéd. Ingvar), ktorého poručníkom sa stal varjagský vplyvný veľmož Oleg (švéd. Helg). Ten prejavil veľkú aktivitu proti okolitým slovanským a varjagským vládcom, najprv si podriadil Smolensk (sídlo Krivičov v r. 882) a v tom istom roku obsadil aj Kyjev. Oleg, údajne nechal kyjevských vládcov Askolda a Dira (obaja varjagského pôvodu), ktorý boli spoločníkmi zosnulého Rurika, vlákať do pasce a zavraždiť, svoje sídlo z Novgorodu preniesol do Kyjeva, čím sa r. 882 považuje za založenie kniežatstva Rurikovcov v Rusi so sídlom v Kyjeve z čoho vzniklo pomenovanie Kyjevská Rus. Oleg pokoril a pripojil ku Kyjevskej Rusi ďalšie Slovanské kmene Severjanov (884), Radimičov (885), Uličov a Tivercov. Po Olegovej smrti v r. 912, sa panovníkom stal právoplatný dedič Igor, ktorého ženou sa stala Oľga (švéd. Helga) a ich syn dostal meno Svjatoslav. Igor pokračoval v politike svojich dvoch predchodcov, pripojil ku Kyjevskej Rusi aj najvýchodnejší slovanský kmeň Vjatičov (964) a následne rozvrátil ríšu Chazarov.

Tento obrovský nárast moci ruských Varjagov, ktorý dosiahli víťazné epizódy medzi r. 850 až 900, naznačujú minimálne kontrolu nad povodím rieky Dneper, čím zároveň rozdelili územie dnešnej Ukrajiny na dve časti. Na rieke Dneper uvádzaný posledný brod sa nachádzal až pri Kyjeve (ten bol už v rukách ruských Varjagov) a možnosť udržiavať permanentný kontakt s oboma brehmi sa obmedzovala len v dobe nízkeho stavu rieky počas suchšieho leta, inak vo vlhkých jarných a jesenných mesiacoch trval vysoký stav rieky (aj okolie brehov sa stávalo bažinatým), v zime zas dolný tok rieky takmer vôbec nezamŕza a navyše obyvateľstvo a statky kočujúcich kmeňov v zime nemigrovali za pastvinami.

Ak berieme do úvahy akým spôsobom fungovali nomádske spoločnosti v dobe Hunov, Starých Turkov, Starých Bulharov, je postrehnuteľné sídlo panovníka niekde v strede krajiny, bolo obklopené ďalšími rodmi (rodinami) pohybujúcich sa v jeho dosahu možno nanajvýš jedného dňa jazdy koňmi. Okolo panovníkovej skupiny kočovali ďalšie skupiny miestnych vládcov, okolo ktorých potom rovnakým spôsobom kočovali ich rody (rodiny). Podľa početnosti obyvateľstva mohli nasledovať kmene príbuzné panovníkovmu rodu resp. etnicky príbuzné kmene so svojimi miestnymi vládcami a rodmi. Následne okolo nich kočovali ďalšie kmene, síce etnicky cudzie, ale spolčené do ich Zväzu kmeňov, fungujúce veľmi podobným spôsobom (so svojimi miestnymi etnickými vládcami, rodmi a kmeňmi). Z toho vyplýva, že na okraji vtedajšieho Tureckého Zväzu (Starých Turkov, Sabirov, starobulharských Onogurov, Maďarských a Kabarských kmeňov) sa najčastejšie mali nachádzať etnicky cudzie kmene, kam by sa dali zaradiť aj Maďarské kmene, preto sú spomínaný na severozápadnom okraji zväzu v súvislosti, keď bojovali proti ostatným bulharským a slovanským kmeňom v oblasti Kyjeva. Okrajové časti každého štátneho celku a zväzu zároveň aj ako prvé znášali útoky zo strany svojich susedov, čiže boli iste častejšie vo vojnovom stave so susedmi ako vnútrozemie Zväzu (práve preto odišli aj z Povolžia, keď sa tiež nachádzali na okraji spoločnosti resp. na okraji ríše a najviac trpeli resp. znášali útoky stredoázijských kmeňov. Po príchode do Meotisu, resp. pri zvyšovaní populácie mohlo dôjsť k prenikaniu aj za rieku Dneper (na jej západnú stranu), čo potvrdzuje aj byzantský záznam z r. 836 o účasti tureckých vojsk na potlačení povstania na Balkáne, kam by sa mohli dostať koňmo po súši cez územia dnešnej Ukrajiny a Rumunska za niekoľko týždňov!!! (avšak tými pomocníkmi ak boli doslovne menovaný "Ungari" a tí sa predsa spomínali už od r. 475 aj na juhu Karpatskej kotliny a jednalo sa o bulharských Ungarov - Onogurov). Kmene, ktoré prenikli a ostali na západ od rieky Dneper, na časti roka mohli stratiť kontakt s ostatnými kmeňmi z Tureckého Zväzu a ak napríklad Maďarské a Starobulharské kmene prenikli na západ za rieku Dneper spolupráca celého Zväzu bola možná len počas vhodných klimatických podmienok (nízky stav rieky), prípadne ešte pred dobou spred založenia kniežatstva Kyjevskej Rusi. Obe možnosti však spolu súvisia, aj keď je faktom, že Kyjevská Rus nesiahala až po Čierne more, ale keďže predstavovala aj pre Chazarskú ríšu vážneho nepriateľa, tak isto boli vnímané aj kmene z Tureckého zväzu (Starí Turci, starobulharský Onoguri, Maďari a Kabarské kmene), hlavne ak sa boje odohrávali práve s nimi. Inak mohlo dôjsť k rozdeleniu krajiny, zväzu, jej obyvateľstva a znížila by sa schopnosť spoluúčinkovania kmeňov v tzv. Tureckom zväze (medzi jeho Starotureckými, starobulharskými Onogurmi, Maďarskými a Kabarskými kmeňmi) a účinne sa brániť alebo dobývať krajinu v inej časti krajiny. Pre vznikajúce kniežatstvo Kyjevskej Rusi by takto rozdelené kmene v Tureckom zväze boli podstatne slabším protivníkom, čo sa prejavilo aj tým, že práve Staroturecké, starobulharský Onoguri, Maďarské a Kabarské kmene sa potom čo sa najprv vydali na sever (tam zrejme neuspeli, lebo pred slovanskými Varjagmi ustúpili aj z Kyjeva), ale boli donútené odtiahnuť na západ.

​