eHistory

FAJSA – FALIČI (maď. Falicsi; Okolo 948 – 955)

Otázne je odkiaľ mohli čerpať staroveké údaje týto autori? Autorom šlo hlavne o kresťanskejší pohľad do minulosti Staromaďarov. Už na prvý pohľad spomínané mená sa stávajú podozrivo výstižné a spájajú sa so slovami o napredovaní, prijateľnými aj pre kresťanstvo: napr. Ügyek (ako ügyes – šikovný, zručný, obratný); Előd (predchodca, predkovia, napredovať); Álmos resp. Olom (Álom znamená sen); Üllő (sídelný, sediaci). Stredoveký uhorský kronikári si však vôbec nelámu hlavu nad prapôvodom Starých Maďarov a ich skutočnému a známemu starešinovskému nástupníctvu panovníkov s titulom kende u staromaďarského etnika, keď nástupcom sa stal najstarší príslušník rodu. Preto k nejakému nástupníctvu z otca na syna mohlo dôjsť len vo výnimočných prípadoch, pri vysokej úmrtnosti ostatných členov dynastie, ale na druhej strane vojenským chodom spoločnosti úmrtnosť mohla byť častou realitou aj v kendeho najbližšej rodine, preto aj po prípadnom prerušení nástupníctva inými staršími príslušníkmi, veľakrát sa synovia niektorého kendeho ani nemuseli dožiť vyššieho veku a svojho právoplatného nástupníctva.

 

Práve Almuš až výrazne znie maďarsky a má aj v Maďarčine význam, a preto nie je vylúčené, že Anonymus meno mohol šikovne použiť namiesto neznámeho, možno aj podobného mena Olom patriaceho ugorskému / staromaďarskému kendemu. K prvej pol. IX. stor. maďarský historici, že ugorským / staromaďarským kendem namiesto Oloma bol Leved, ten však v skutočnosti bol hlavným zväzovým karchom všetkých tunajších kmeňov, ako Turkov, bulharských Onogurov, Kabarov a aj Ugrov / Starých Maďarov.

A honfoglalás idején és után viszont a Bulcsú harka által Bizáncba, Bíborbanszületett Konstantin császárhoz vezetett küldöttség elmondása a forrásunk, ami nem szakrális kettős fejedelemségről, hanem egy valódi fejedelemről, a neki alárendelt gyula és még alacsonyabb harka tisztségről beszél, mint három fejedelemről. A három fejedelem még nem zárná ki a szakrális kettős királyságot, mert a többi sztyeppei birodalomban is voltak további főtisztségek, de Bulcsú nem említi, hogy a gyula lenne az igazi parancsoló, a fejedelemről megmondja, hogy az ő neve Falicsi, és ő tűnik az igazi parancsolónak. A korábbi kettős fejedelemség eddigre tehát megszűnt. Bulcsú másik érdekes megjegyzése előtt Árpád fejedelem előtt a magyaroknak soha más fejedelme nem volt.

Bíborbanszületett Konstantin a Bulcsú harka vezetésével nála járt magyar küldöttség elmondása alapján azt írja, hogy a magyarok első vezetője, a fejedelem (arkhón) mellett két fontos tisztség volt, a nagyobbik rangú gyila és a kisebbik rangú karha. Ha ez megfelel a kazár rendszernek, akkor a harmadik tisztség, a karha megfelel a kazár yiltever és keleti türk elteber címnek, aki a csatlakozott idegen népeket irányította. Azaz a karha – mai alakban horka – a kabarok három törzsének vezetője lenne. A császár viszont itt nem említi a kende címet, a fejedelem a görög arkhón alakban szerepel. Bulcsú megmondta azt is, hogy a fejedelem akkor Falicsi volt. A leírás azt sejteti, hogy a fejedelem hatalma valódi és egyszemélyes volt ekkor, különben említene egy ilyen különleges rendszert, a szakrális kettős királyságot, amit a források korábban a kazárok és a magyarok esetén is leírnak.

A X–XI. század táján a Duna mentén egyes számítások szerint a népsűrűség a négyzetkilométerenkénti 10 főt is elérte, a XIII. században ez a szám a 25–50 főt is meghaladta. A síkságot és a dombvidéket mocsarak, a folyók-patakok árterületei és sűrű szálerdők tagolták szét, így egyben a kisebb-nagyobb települések között is határvonalat alkotva.

Valójában az itteni magyarok Volgai Bulgária magyarjai. Olma pedig nem más, mint Volgai Bulgária fejedelme, akivel történt találkozásukról 921-22-es utazása során Ibn Fadlán számol be. A fejedelem iszlám térítőket kért, maga is áttért, megtagadván saját apját is, aki nem volt muzulmán. A yiltawar címet viselte, amit a kazárok nagy vazallusai kaptak, Almuš-nak (Álmosnak) hívták, ugyanúgy, mint a mi fejedelmünket. A Poveszty szerint nevezetes udvarháza volt Kijevben az Ugor (Magyar) hegyen, az elesett (kazár?) helytartók Askold és Dir sírja fölé Kijevben templomot emeltetett emléket állított, amit aligha tehetett volna meg, ha Oleg még él és uralkodik. Mindenki tudta, hogy valami főembernek kellett lennie, kiléte régóta vita tárgya volt, vélték orosz bojárnak, a magyar Álmos fejedelemnek is, holott a volgai bolgárok hasonnevű, de későbbi ura. Az „Ugor” és nem bolgár hegyből ítélve még azt is föltehetjük, hogy ez az Álmos is magyar volt, akit a kazárok Volgai Bulgária élére tettek.

A kazárok és a volgai bolgárok viszonyát Bartha Antal érzékletesen írja le: „A volgai bolgárok a Kazár Kaganátus alattvalóinak számítottak. Ugyanis a bolgár királyok és alattvalóik adóztak a kazár kagán kincstárának… A bolgár király fia a kazár kagán udvarában élt, lányát pedig köteles volt a kazár kagán háremébe adni. A volgai bolgárok szükség esetén lovassereget küldtek a kazárok megsegítésére. A volgai bolgár király a maga országában és a neki engedelmeskedő népek körében gyakorolt uralkodói jogokat. Ibn Fadlan malik al-saqaliba, a „szlávok királyá”-nak emlegeti Almust (Dzsafart). A „szlávok” az adott összefüggésben nem csak valóságos szlávokat, hanem általában a bolgár király nem bolgár-török alattvalóit jelenti. A keleti szlávoknak a Volga mentén megtelepedett részei valóban adózhattak a volgai bolgár királynak. /…/ Tudjuk, a volgai bolgárok a kazárok vazallusai voltak, a bolgár gyakorolhatta az uralkodói hatalmat a kazár fennhatóság alá vont szlávok és finnugor népek felett. A török dinasztikus szemlélet jegyében a kazár kagán vazallusának vazallusait is saját adózó népeinek tartotta.”
Ugyanazon, Volgai Bulgáriához tartozó magyar katonaság jelenléte adhat magyarázatot a szomszédos mordvinoknál, cseremiszeknél föltűnő „magyaros” tárgyakra: „több nagy ősmordvin temető vált ismeretessé, a mordvinok egykori nyugati lakóhelye, a mai Tambovi Terület, a Cna folyó vidékén. ...elsősorban a Krjukovo-kuzsnojei, panovói, jelizavet-mihajlovkai és egyéb más kisebb temetők. Az elsőből ... két tarsoly is előkerült..., amelyek erősen emlékeztetnek honfoglalás kori tarsolyainkra (a 472. és egy ismeretlen sírszámú). Egy másik ezüsveretes tarsoly a panovói temető 2. sírjából ismeretes. 1969-ben a morsánszki múzeumban... akadtunk még egy pompás veretes övre, amely a Krjukovo-kuzsnojei temetőből származik, a 256. sírból... Szinte pontos mása a tiszakécskei honfoglaló magyar temetőből származó övnek, amely régóta ismeretes a szakirodalomból. ”
„Ezek az ősmordvin temetők azért is érdekesek a magyar kutatás számára, mert bennük a temetkezés folyamatosan történt a VIII. századtól kezdve, egészen a X. századig bezárólag.” – állapította meg Erdélyi István. Az alábbival már bizonytalanabb vagyok: (a IX. század elején) „egy időben, azonos centrumban készült és egyrészt a honfoglaló magyarokhoz, másrészt a mordvinok őseihez került övekről van szó. A centrum meghatározása a jövő feladata.” Vajon csakugyan mordvinok voltak a tárgyak viselői, vagy inkább „megszálló” katonák, akik Volgai Bulgária (közvetve Kazária) fennhatóságát érvényesítették? Ez utóbbi még akkor sem lehetetlen, ha helyi és nem saját szokásoknak megfelelően temetik őket. Talán még a (cseremisz-földi) veszelovói lemezt eredményező sír is csak azért hamvasztásos, mert a harcos vegyes házasságban élt? Ki dönti el ilyenkor a temetés módját? A túlélő asszony?
A magyarokkal kapcsolatban a muszlim források leírásában kettősség figyelhető meg, mintha nem ugyanazt a népességet írnák le, az egyik az árpádi honfoglalókra, a másik kifejezetten Volgai Bulgária magyarjaira látszik ráilleni. Érdemes összevetni a magyarok egyik csoportjáról ill. a volgai bolgárokról mondottakat:
Magyarok: Országuk bővelkedik fákban és vizekben. Talaja nedves
Bolgárok: Földjük bozótos-vizes vidék, sűrűn benőtt területekkel.
Magyarok: Sok szántóföldjük van.
Bolgárok: szántóföldjei is vannak.

Bizonyos magyarokra vonatkozik, hogy hozzájuk közel lakó szlávokra súlyos élelmiszer-adókat vetnek ki, és úgy kezelik őket, mint foglyaikat. Bartha szerint „Figyelmet érdemel az élelmiszeradók említése, a korabeli szállítási viszonyok közepette csak folyókon lehetett élelmiszert szállítani, illetve az adókat behajtók a helyszínen élték fel az erőszakkal kisajátított terméktöbbletet.” Ő is érzékeli a párhuzamokat, csupán nem gondol magyarok részvételére, s hogy a kazároknak járó adó előbb Volgai Bulgáriában is kiköthetett: „A kazároknak kétélű karddal, ezüstpénzzel és terményekkel adózó szlávok a kaganátussal határos körzetekben éltek. A volgai bolgár királynak, aki maga a kazároknak engedelmeskedett, szintén voltak szláv alattvalói.”

 Po úplnom vyvrátení veľkej franskej ríše (veľmoci udávajúcej smer politického a kultúrneho rozvoja kontinentu), hlavného predstaviteľa a presadzovateľa latinského kresťanstva, vrcholí v celej známej Európe (výstižne nazývané „storočie temna-saeculum obscurum“) obdobie deštrukcie spoločnosti. Potreba ochrany a bezpečnosti si vynucuje zomknutie a spoluúčinkovanie vojvodstiev a kniežatstiev, čoho výsledkom je vznik nových mocných kráľovstiev. Jednou z nich čo do rozlohy a pôvodu (zo západnej časti Franskej ríše) sa mohlo stať Francúzsko, ale vládou nevýrazných posledných Karlovovcov, s veľmi oklieštenou a obmädzenou mocou kráľa na úkor vyššej šľachty, okolitých kniežat a aj susedných panovníkov nedosiahli až na uvoľnený piedestál, národa určujúcemu nepredovanie a vzor pre ostatné krajiny. Druhým (tiež vytvoreného na častiach Franskej ríše) sa stáva spoločné kráľovstvo nemeckých kniežatstiev. A predovšetkým Nemecko sa rázne ujíma role organizátora dejinného procesu, vzostupu a rozmachu miest a remesiel. So starobilými koreňmi a tradíciou nositeľa kultúry a vzdelanosti európskej spoločnosti Talianskom, sa Nemecko premyslene ujíma aj v tejto sfére. Otto I. Veľký (936-973.) pokračoval po vytýčenej ceste a v 951. po upevnení moci v nemeckom kráľovstve je v Pávii korunovaný aj za kráľa Lombardie.

 

Porážka starých Maďarov

 

„My sme pomstou najvyššieho Boha, ktorý nás poslal ako bič na vás. Ak vás my nebudeme prenasledovať, tak nás vy budete zabíjať a zotročovať.“ Tak znela podľa povesti o Lehelovom rohu odpoveď zajatého náčelníka Lehela cisárovi Konrádovi na otázku, prečo sú Maďari takí krutí voči kresťanom.

Nato ich cisár vyzval: „Zvoľte si pre seba smrť, akú chcete!“ Lehel mu hrdo odvetil: „Dajte mi späť môj roh, nech naposledy na ňom zatrúbim, potom odpoviem.“ Náhle pristúpil k cisárovi a jediným úderom rohu do hlavy ho zabil. „Ty pôjdeš predo mnou a budeš mi slúžiť na druhom svete!“ vmietol náčelník do tváre mŕtvemu cisárovi. Takýto neuveriteľne dramatický koniec mala mať bitka pri rieke Lech neďaleko Augsburgu, ktorá sa tam naozaj odohrala 10. augusta 955. Nemecký kráľ Otto I. tam na hlavu porazil maďarské bojové družiny. Touto porážkou sa často odôvodňuje premena kočovných starých Maďarov na usadlý európsky národ, pripravený prijať kresťanstvo. Hoci tieto názory nie sú úplne scestné, zaslúžia si určitú korekciu.  

 

Úpadok sa začal pri Riade: Obdobie úpadku koristníckych výprav starých Maďarov do západnej Európy sa začalo porážkou v roku 933 pri Riade neďaleko Merseburgu, ktorú utŕžili od saského a nemeckého kráľa Henricha I. zvaného Vtáčnik. Nasledujúcich dvadsať rokov takmer všetky nájazdy sprevádzali väčšie či menšie porážky. Bojové oddiely vynikajúcich jazdcov sa pritom často stávali ručičkou na mocenských váhach západných feudálov. Tí ich pozývali ako spojencov a s ich pomocou ničili majetky a vojská konkurentov. Podobne ako mnoho iných šľachticov predtým, v roku 955 požiadal Maďarov o vojenskú výpomoc aj bavorský vojvoda Berthold. Tentoraz proti vernému vazalovi kráľa Otta I., bavorskému vojvodovi Henrichovi I., ktorý obsadil mesto Regensburg. Maďarskí náčelníci posmelení poslednou úspešnou výpravou rok predtým pravdepodobne vychádzali z toho, že Otto I. je v ťažkej vnútropolitickej situácii - nepokoje v Bavorsku, boje so saskými vojvodami a k tomu povstanie polabských Slovanov. Nádejali sa, že nakoniec rád zaplatí tribút, ktorý by mu zabezpečil celoročný mier. Nestalo sa. Maďarských vyslancov prijal Otto I. začiatkom júla, ktorý medzitým už zažehnal vnútropolitickú krízu, a tak sa maďarskí posli vrátili s prázdnymi rukami.

V predvečer bitky: Na vojenskej výprave, ktorá nasledovala, sa zúčastnili prevažne bojovníci z maďarských kmeňov obývajúcich dnešnú západnú časť Maďarska a západného Slovenska. K vojsku náčelníka Bulčúa, držiteľa titulu „harka“, ktorý spravoval územie medzi Dunajom a Balatonom, sa pripojil so svojím vojskom náčelník Lehel, sídliaci na území bývalého nitrianskeho kniežatstva a družiny kabarsko-sekulského náčelníka Šúra z okolia dnešnej Bratislavy. Koncom júla sa vybrali maďarské oddiely cez Bavorsko k mestu Augsburg. Cieľom bolo dobyť sídlo biskupa Ulricha, verného služobníka Otta I. Tam malo prísť k osudovému stretu. Po maďarskom tábore sa rozšírila Bertholdova správa o príchode Ottových vojsk. Kráľove voje tvorilo osem oddielov, posledný – český, viedol knieža Boleslav. Súčasníci odhadli veľkosť tejto armády na 23 000 mužov, odhady historikov sa pohybujú medzi 10 000 až 20 000 vojakmi. Niektoré nemecké kroniky uvádzajú veľkosť maďarského vojska na viac ako 100 000 mužov. Podobne ako iné nomádske kmene, aj Maďari útočili v opakovaných intervaloch, často so sebou viedli náhradné kone. Opticky to potom vyzeralo, že ich sila je oveľa väčšia. Podľa viacerých maďarských historikov bola pri Augsburgu iba jedna štvrtina všetkých maďarských vojenských síl, a to bolo menej ako 20 000 jazdcov.

 

Statočnosť Čechov: Rekonštruovať priebeh bitky je veľmi ťažké, lebo zachované správy si protirečia. Najrozsiahlejšie zachytáva tieto udalosti saská kronika Res gestae saxonicae od dvorného kronikára Otta I. Widukinda, venujú sa jej Sankt Gallenské letopisy a zmienky o nej sú aj v životopise augsburgského biskupa Sv. Ulricha. Proti vojskám Otta I., ktorý sa blížil zo západu, sa maďarské vojská pohli 10. augusta 955. Jedna krídlová formácia Maďarov sa prebrodila cez rieku Lech a zozadu prepadla nemeckú zálohu. Útok sa podarilo odraziť, čo Widukind pripísal švábskym a franským oddielom, ktoré pomohli Boleslavovmu vojsku. Podľa Sankt Gallenských letopisov však oddiely náčelníka Lehela porazilo české vojsko. V staromaďarskej vojenskej taktike mali obchvatové manévre za úlohu takzvané pomocné národy, v tomto prípade kabarsko-sekulské oddiely pod vedením náčelníka Lehela. Útoku vojska náčelníka Bulčúa úspešne odolalo aj jadro nemeckej armády, hoci princ Konrád zahynul na bojovom poli po zásahu šípom do hrdla. Po nápore nemeckej ťažkej jazdy sa časť maďarských vojakov dala na útek, a tým sa ich bojové rozostavenie rozpadlo. Aj keď na bojisku a v rozvodnenom Lechu zahynulo pri ústupe veľa staromaďarských bojovníkov, ich straty neboli zase až také katastrofálne. Nemožno teda jednoznačne tvrdiť "zdrvujúca porážka starých Maďarov“. Na pohromu pre Maďarov zmenili prehranú bitku pri Lechu až neskoršie udalosti v Bavorsku.

V tyle nepriateľa: Otto I. totiž rozposlal po bavorských krajoch správu o veľkolepom víťazstve a zároveň vyzval miestne obyvateľstvo, aby ničilo roztrúsené nepriateľské skupiny. Maďarské vojenské družiny boli zväčša zdecimované práve v tejto fáze. Ustupovali pravdepodobne po trase Mníchov - Ebersberg. Niekde tam zajali Bavori aj náčelníka Bulčúa. Náčelníkov Lehela a Šúra zajal podľa Ebersbergskej kroniky z 13. storočia vojvoda Eberhard pod svojím hradom. Zajatcov predviedli pred bavorského vojvodu Henricha I., ktorý na smrteľnej posteli nariadil ich popravu obesením. Dôvod, prečo sa z bitky pri Lechu stala taká významná udalosť, možno hľadať v dvoch okolnostiach. Po prvé, v tomto období sa upevnila moc Otta I., ktorého korunovali roku 962 za cisára. Po druhé, výpravy Maďarov do západnej Európy skutočne prestali. Stredovekí nemeckí kronikári logicky hľadali príčinu tohto javu v zdrvujúcej porážke. V Regensburgských letopisoch z roku 955 je zmienka o bitke opísaná podobným spôsobom ako vojenské stretnutia v rokoch 902 či 943. O pár rokov neskôr však už Kaiserchronik uvádza, že 26 000 Nemcov porazilo 128 000 Maďarov. Widukind v roku 967 píše: „ani jeden nevedel ujsť, alebo len výnimočne“ a v kronike Otta Freisinga z 12. storočia sa objavuje tvrdenie, že „len sedem bojovníkov" dokázalo prežiť túto tragédiu nazývanú najväčšia porážka starých Maďarov.

 

Zrod novej dynastie: Väčšina bojovníkov „najsilnejších“ staromaďarských kmeňov sídliacich na východ od Dunaja a v Sedmohradsku sa na ťažení nezúčastnila. Do výpravy sa tradične nezapojil knieža Fajs, ani „druhý muž“ v kmeňovom zväze – Ďula, hlavný vojenský veliteľ Zombor, sídliaci v Sedmohradsku. V dôsledku tejto udalosti sa uvoľnilo územie dnešného Rakúska, južnej Moravy a západného Slovenska. Vytvorila sa nová západná ochranná hranica „gyepuelv“- územie nikoho. Maďari rátali s napadnutím ako po porážke v roku 951. Azda najzávažnejším následkom bitky pri Lechu bol jej vplyv na maďarskú vnútornú mocenskú situáciu. Otvorila sa cesta k upevneniu a posilneniu moci kniežaťa Takšoňa, nástupcu Fajsa, ktorého vlastne možno považovať za zakladateľa arpádovskej kráľovskej dynastie. S „ďulom“, ako posledným mocenským faktorom stojacim v ceste vytvoreniu štátu „európskeho“ vzoru, sa definitívne vyrovnal jeho vnuk Štefan. O tom, že pri Lechu neutrpela zničujúcu porážku celá maďarská vojenská sila, svedčí aj výprava proti Byzancii v roku 958. Cisár Konštantín totiž vypovedal s Maďarmi v roku 957 „zmluvu o mieri“ a odmietol platiť tribút. Hoci následná výprava pod hradby Konštantinopolu nedosiahla obnovenie poplatkov, potvrdila, že maďarské kmene sú ešte schopné postaviť dostatočne úderné vojsko. Nasledovali ešte ďalšie, hoci nie veľmi úspešné nájazdy v rokoch 961, 965, 968 a 970.

Duše mŕtvych bojovníkov: Ak teda porážka starých Maďarov neznamenala pre ich kočovné kmene úplnú demografickú, hospodársku ani vojenskú katastrofu, ako napríklad víťazstvo Karola Veľkého nad Avarmi v siedmom storočí, kde hľadať príčinu zastavenia výprav smerom na západ? Časť maďarských historikov nachádza jednu z odpovedí v náboženstve pohanských starých Maďarov a ako najvýznamnejší dôsledok porážky označuje psychologický účinok. Pri Lechu totiž našlo smrť viacero významných náčelníkov - a to je dovtedy nevídaná okolnosť! Tak ako iné nomádske národy, aj starí Maďari pripisovali veľký význam svojim mŕtvym. Posmrtný život považovali za rovnakú realitu ako pozemský a ak nevykonali potrebné pohrebné rituály, mŕtvi sa vracali, aby škodili živým. S týmto aspektom pohrebného rítu – revantizmom - vracanie sa duše, sa stretávame skoro pri každom etniku či náboženstve, aj u Slovanov. V mytológii nomádskych spoločenstiev Euroázie však hral dominantnú úlohu. Na ilustráciu si pripomeňme udalosť z roku 954. Pri obrane hradu Cambrie zabili brata náčelníka Bulčúa a jeho hlavu nabodli na kopiju. Bulčú bol ochotný dať za bratovu hlavu všetku korisť, aj zajatcov. Takéto počínanie bolo pre kresťanov nepochopiteľné. Podľa Tajnej kroniky Mongolov zachytávajúcej dejiny a zvyky podobného nomádskeho etnika stačilo, ak príbuzní pochovali hlavu mŕtveho. Keď obrancovia Cambrie prosbu Bulčúa nesplnili, nariadil vypáliť celé podhradie aj s kláštorom Saint Géry a pozabíjať všetkých zajatcov. Lenže pri Lechu „odišli na druhý svet“ bez rituálu tisíce Maďarov. Stali sa tak armádou vracajúcich sa zlých duchov. Prirátajme k tomu ich vieru, že zabitý človek sa stáva v záhrobí sluhom vraha... Po Lechu sa podľa uznávaného mýtu stali sluhami Nemcov nielen tisícky bojovníkov, ale predovšetkým maďarskí náčelníci, ktorí poznali všetky ich tajomstvá a spôsob boja.

 

Povesť o Lehelovom rohu: Takáto predstava musela byť pre starých Maďarov skľučujúca. Pravdepodobne sa pokúšali hnev mŕtvych zmierniť ľudskými obeťami. Tu možno hľadať aj príčinu vzniku povesti o Lehelovom rohu - mala slúžiť ako antipropaganda o smrti náčelníkov. Princa Konráda Červeného zabil maďarský šíp v boji pri Lechu a bavorský vojvoda Henrich I. zasa zomrel krátko po tom, ako odsúdil zajatých náčelníkov. Smrť oboch Nemcov sa však spája s popravou Bulčúa a Lehela. Vznikla tak legenda o pomste maďarských vodcov, ktorí si zobrali duše nepriateľských „náčelníkov“ do záhrobia, aby im slúžili. Tým sa mali eliminovať obavy z hnevu padlých bojovníkov a náčelníkov. Faktom je, že v bitke pri Lechu utrpeli starí Maďari významnú porážku, ktorou sa skončila éra koristníckych výprav do západnej Európy. Spoločenská diferenciácia maďarského kmeňového zväzu i proces zmeny spôsobu ich života prebiehali už predtým a skončili sa až za vlády Sv. Štefana a jeho nástupcov. Výsledok bitky pri Ausburgu tieto procesy nepochybne ovplyvnil, avšak nezapríčinil ich.

Konec formuláře

 

VOJENSKÝMI VÝPRAVAMI, VIEDLI SA KVÔLI ZABEZPEČENIU A UPEVNENIU MAĎARSKÉHO ŠTÁTU.


"OD TÝCHTO PÁNOV BOLO NEVKUSNÉ USADIŤ SA V EURÓPE" povedal na adresu Maďarov následník rakúsko-uhorského trónu František Ferdinand, ktorý zahynul roku 1914 v Sarajeve pri atentáte.

V r. 933 viaceré ukazovatele poukazovali na to, že západný susedia sa už dokážu o seba postarať. Nemecký trón zaujala saská dynastia. Jej prvý predstaviteľ–panovník Henrich I. ešte ako platca každoročného tribútu Starým Maďarom sa už dôsledne pripravoval a oboznamoval so Staromaďarskou taktikou boja. Celkom správne si všimol výhodu ťažkej jazdy, ktorú nedokáže v boji v blízkom strete rozrušiť–poraziť ľahká jazda Staromaďarov. Henrich keď sa už cítil dostatočne silný, odmietol odvádzať staromaďarom tribút, a vtedy proti nemvtiahnutých Staromaďarov pri Merseburgu porazil. Porážka pre Staromaďarov bola výrazným mementom a dosť dlhú dobu sa vyhýbali nemeckej pôde.

Taliansko a Byzancia aj naďalej ostali v centre pozornosti Staromaďských nájazdov.

Aj ďalší pokus Staromaďarov v r. 955, bol už len pozvaním od niektorých skupín súperiacich v Nemecku. Už ďalšia porážka (aj s popravou troch jej náčelníkov – Bulcsu, Lél a ??? ) práve v zmieňovanom roku 955 už celkom ukončila Staromaďarské potulovanie sa smerom na západ. Bolo viac než jasné že susedstvo Nemecka nielen zosilnelo, ale obnovením západorímskeho cisárstva s veľkou rozľahlou ríšou sa stali aj hrozbou. Len zmena ich pôsobenia a spolunažívania s okolím mohla im zaručiť existenciu.

 

 

948

–– 948 sa na poste horku bol Bulču (grécky Bolosudes, maď. Bulcsu), spomínaný aj byzantským cisárom Konstantinom VII. Bulču bol v r. 955 popravený. O ďalších nástupcoch už nenachádzame správy až v r. 1003, keď práve na juhu Karpatskej kotliny svoje veľké panstvo mal obávaný Ajtoň (maď. Ajtony). Samotný kronikár Anonymus zaradil pred Bulčuho na post horku aj jeho otca Kála (viď. Pred. r. 921).

–– 948 vyslanci starých Maďarov miestodržiteľ horka Bulču a náčelník Tormáš (vnuk veľkonáčelníka Arpáda) prišli do byzantskej (gréckej) ríše, kde prijali krst a uzavreli prímerie na 5 rokov s cisárom Konstantinom VII. Porfyrogenetom, ktorý im udelil titul patricijov. Práve cisár Konstantin VII., opísal vo svojom diele o „Riadení ríše“ starých Maďarov. V diele uvádza zloženie národa starých Maďarov zo siedmych kmeňov (Nyék, Megyer, Kürtgyarmat, Tarján, Jenő, Kér a Keszi) a k nim sa pridal ôsmi kmeň Kabarov (Kazarov – Chazarov). Najvyšší náčelník pochádza stále z rodiny Arpádovcov, ale okrem neho majú ďalších dvoch miestodržiteľov „ďula a horka“ a ďalej na čele každého kmeňa stojí ešte vlastný náčelník. Pri tomto stretnutí cisár Konstantin VII. zaznamenal na poste najvyššieho náčelníka starých Maďarov Fajsa (Falici, Fajsz; avšak vôbec nezaradený do dynastie rodu Arpádovcov; viď. Medzi r. 886 – 889; 943; 947 ↔ 948; 953).

–– 948 pri Nordgau, ležiacom na hraniciach Bavoska s Českom, dosiahol bavorský knieža Henrich I. víťazstvo nad potulujúcimi sa starými Maďarmi (viď. 948 ↔ 9. aug. 949).

949

–– 9. aug. 949 starý Maďari potulujúci sa a koristiaci po Bavorsku porazili proti nim vyslané bavorské vojsko (viď. 947 ↔ 951).

950

–– 950. Ani české knieža Boleslav I. sa nehodlal dobrovoľne podriadiť nemeckej zvrchovanosti. Po nástupe mladého Otta I. odmietol odvádzať každoročný poplatok. K riešeniu došlo až v 950 po vstupe nemeckých vojsk do Čiech. Tie obľahli Prahu aj Boleslavom založené sídlo Mladú Boleslav a zajali Boleslava. Ten sa pred Ottom pokoril s prísľubom vazalstva a obnovením poplatnosti (viď. 930 ↔ Po r. 955).

951

–– 951 vojská starých Maďarov, na pozvanie kráľa Berengara II., pritiahli do severného Talianska, aby zabránili postupu nemeckých vojsk na zabratie a pripojenie Lombardie k Nemeckej ríši (po smrti talianskeho kráľa Lothara v r. 950). Zatiaľ čakajúci a potulujúci sa starý Maďari odtiahli s vojskami cez Burgundsko, kde boli koristili až v okolí riek Rhona a Loira. Pri návrate vojská starých Maďarov, pri rieke Ticino sa už zrazili s nemeckými vojskami. Starý Maďari utrpeli porážku, čím sa do pohybu dal celý sled udalostí v prospech nemeckého kráľa Otta I., odsadil Páviu, za manželku si vzal Adelheidu, vdovu po zosnulom kráľovi Lotharovi, prijaltitulkráľ Longobardský (Taliansky), bol korunovaný železnou longobardskou korunou a pripojil Lombardiu k Nemeckej ríši a správou poveril bavorského kniežaťa Henricha I. Kráľ Otto I. sa pokúsil rokovať aj s pápežom Agapidom II. o udelení cisárskej koruny, ten však pod tlakom rímskych veľmožských rodín a rímskeho senátora odmietol udelenie korunovácie (viď. 9. aug. 949 ↔ 951).

–– 951 Bavorské vojská vedené vojvodom Henrichom I. vpadli na územie obývané strarými Maďarmi, prenikli až k povodiu rieky Rába a odviedli so sebou veľký počet zajatcov (viď. 951 ↔ 952).

952

–– 952 bavorský knieža Henrich I. pripojil pod svoju správu územia na východ od Bavorska až po hranice susediace s územiami obývané kmeňmi starých Maďarov (viď. 951 ↔ 19. marca 954).

953

–– 953 do Konstantinopolu prišiel aj staromaďarský miestodržiteľ ďula Zambor (Zombor), ktorý tiež prijal krst. Zambor bol údajne syn slovanského veľmoža Bogata a vládol aj pod menom Ďula I. Cisár Konstantin VII. nechal vysvätiť misijného biskupa Hierotheosa, ktorý sa vydal s ďulom Zamborom do jeho krajiny šíriť kresťanskú vieru (viď. Pred. r. 921; 948 ↔ 957).

954

–– 19. marca 954. Začiatkom roka povstal proti rímskemu a nemeckému kráľovi Ottovi I. jeho syn švábsky vojvoda Liudolf. Dôvodom sa stalo narodenie Otta II., zo sobáša Otta I. s Adelheidou, ktorý sa stal predurčeným stať nástupcom na kráľovskom tróne. Poškodený vojvoda Liutdolf vyslal k starým Maďarom lotrinského vovodu Konráda Červeného (švagor kráľa Otta I.) so žiadosťou o pomoc pri povstaní. Starý Maďari pod vedením miestodržiteľa horku Bulčuho vpadli do Nemecka avšak medzi tým sa knieža Liudolf zmieril s otcom kráľom Ottom I. 19. marca vojvoda Konrád Červený slávnostne uvítal starých Maďarov pri Wormse, zlatom a striebrom ich veľkodušne obdaril, ale potom ich odviedol koristiť za rieku Rýn (viď. 952 ↔ 2. apr. 954).

–– 2. apr. 954 starý Maďari v vpadli do Lotrinska a ďalej na západ. Obsadili a vypálili kláštor v Lobbes. Medzi 6. – 10. aprílom starý Maďari obliehali Cambru, ale počas obliehania padol jeden z príbuzných náčelníka Bulčuho, preto zanechali ďalšieho obliehania, vypálili blízke okolie a rozhodli sa k návratu (viď. 19. marca 954 ↔ 10. aug. 955).

955

–– 10. aug. 955. Už v máji mal taliansky a nemecký kráľ Otto I. pod úplnou kontrolou všetkých nemeckých vojvodov. Veľké vojská starých Maďarov (odhadované na 12 000 vojakov) vedené samotným miestodržiteľom horkom Bulčum (maď. Bulcsu) v júli vtiahli popri Dunaji do Bavorska. Zo staromaďarskej výpravy sa oddelili oddiely vedené Lélom a pokračovali v získavaní koristi v Bavorsku a Švábsku a Bulčum vedený zvyšok starých Maďarov 8. augusta začal s obliehaním mesta Aušpurk (nem. Augsburg). To sa úspešne ubránilo pod vedením biskupa Udalrika až do príchodu nemeckých vojsk 10. augusta, keď starý Maďari prerušili obliehanie a pri rieke Lech sa zrazili s vojskami kráľa Otta I. Počty vojakov na strane starých Maďarov sa pohybovali okolo 12 000 a kráľ Otto i. disponoval len s asi 8 000 vojakmi (7 000 vlastnými a s ďalšou 1 000 – kou, ktoré mu poskytol český knieža Boleslav I.). Starý Maďari nielenže prevyšovali bojovú hotovosť počtom, ale podaril sa im aj neočakávane zaútočiť odzadu, ale už zoraďované časti nemeckých vojsk už nestihli prekvapiť. Tentoraz sa starý Maďari vzdali svojej osvedčenej taktiky (útok a predstieraný ústup) a do bitky vrhli všetky sili naraz. Zo strany Nemcov sa prvej fázy bitky zúčastnila len niekoľko tisícová časť a postupne doplňovaná čerstvými posilami z viacerých strán navodili v radoch Maďarov dokonalý zmätok, čoho následkom bola ich drvivá porážka. Po úteku starých Maďarov kráľ Otto I. nikoho nechcel ušetriť, vyslal za nimi prenasledovateľov. Aj keď vojvoda Lél sa bitky nezúčastnil, bol vzápätí porazený českými oddielmi a tiež padol do zajatia. Tí čo prežili, skončili na výstrahu potupnou smrťou na šibeniciach lemujúcich cesty okolitých miest (podľa legendy sa údajne zachránilo len 7 vojakov starých Maďarov). Rovnako dopadli aj vodcovia výpravy (horka Bulču, Lél a Šúr), boli obesený v kráľovskom meste Rezne (Regensburg), pred zrakmi nemeckej šľachty a cirkvi.

Zničenie posledných vojenských síl staromaďarov pokúšajúcich sa aj naďalej ťažiť z korisníckeho života znamenalo ukončenie lúpežných a koristníckych ťažení po Európe. Ich porážka oslabila agresívny živel reprezentujúci staromaďarský charakter existencie prinášaný opismi analistov (vojenská demokracia, nomádský spôsob života, obydlia len šiatre, pastierstvo a koristnícke ťaženia do okolitých krajín) a jeho ústup do vnútrozemia karpatskej kotliny. Začal proces nástupu už pomaly vytváranej ranouhorskej viacnárodnej spoločnosti v civilizovanejšom duchu aj v Karpatskej kotline. Zavŕšila menej známe a neslávne obdobie (podobne ako v Európe) dejín a dopomohla urýchliť prirodzený, ale zdĺhavý proces uplatňovania a budovania rannofeudálneho zriadenia (viď. 2. apríla 954; Okolo 955).

 

Po štvorročnej odmlke sa objavujú až v 947 postupne prenikajú do Talianska a Bavorska (v 948 porážka pri Nordgau od bavorského vojvodu Henricha I. a 949 víťazstvo nad vyslaným bavorským vojskom). V 951 sa karta úplne obrátila. Na staromaď. územia v západnej Panónii vtrhol Bavorský vojvoda Henrich I. a bez väčšieho vojenského odporu si odviedol množstvo rukojemníkov. Vtedy už neprítomné staromaď. hordy bojovníkov pustošili v severnom Taliansku a Burgundsku v oblasti riek Rhôna a Loire. Pri návrate zamýšľali pomôcť Talianskému kráľovi Berengarovi II., ale neuspeli a nezabránili postupu nemeckého kráľa Otta I. Zrazili sa s ním pri rieke Ticino (pri Miláne) a utrpeli porážku. Takto Otto I. ovládol všetky krajiny na západ od karpatskej kotliny a obkľúčil už málo nebezpečné a vo veľkom útlme nachádzajúce sa maď. etnikum.

Posledným impulzom, po boji a koristi túžiacim zvyškom staromaďarov, bolo pozvanie (v 954.) lotrinským vojvodom Konrádom Červeným, aby sa zúčastnili na povstaní Švábskeho kniežaťa Liudolfa proti otcovi, nemeckému kráľovi Ottovi I. Zo sobáša Otta s burgundskou kňažnou Adelheidou vzišiel nový mužský potomok Otto II. zrodený z kráľovskej krvi, čím mal predurčené právo stať sa otcovým nástupcom. Liudolf sa tým cítil byť otcom poškodený a povstal proti nemu. Povstanie Otto stihol potlačiť ešte skôr ako prišli Maďari. Liudolfa a Konráda zbavil údelov (ponechal im len dedičné majetky) a trestu neunikli ani cirkevný hodnostári. Takže spoločnému vystúpeniu (vzbúrencov s Maďarmi) nedošlo a náhradou zisku koristi pre Starých Maďarov boli odporúčané oblasti na západ od Lotrinska na území dnešného Francúzska a Belgicka.

– (Kerékgyártó Árpád – Magyarország emléknapjai) – 19. Marca 954 knieža Konrád, švagor rímskeho kráľa Otta I., ako jeho protivník povolal starých Maďarov do Nemecka, práve v tento deň Starých Maďarov slávnostne pohostil pri Wormse, zlatom a striebrom ich veľkodušne obdaril a potom ich odviedol do pustošiť do Lotrinska.

V máji 955. mal Otto I. pod kontrolou pevne všetky kniežatstvá, to ale neodradilo staromaďarov (zrejme sa o zmierení a zjednotení nedozvedeli) a v júli v počte asi 12 000 bojovníkov opäť pustošili v Bavorsku a Švábsku a naostatok začali obliehať kráľovské mesto Augsburg. To sa úspešne bránilo pod vedením biskupa Udalrika a odolalo až do príchodu vojsk nemeckého kráľa. Maďari prerušili obliehanie a 10. augusta sa zrazili s nemeckými vojskami Otta I., ktorý disponoval len s asi 8 000 vojakmi (7 000 vlastnými a s ďalšou 1 000, ktoré mu poskytol český knieža Boleslav I.). Aj keď Maďari omnoho prevyšovali bojovú hotovosť Otta I. a k tomu aj neočakávane zaútočili odzadu, neuspeli. Doplatili na zle vedenú taktiku, keď do bitky vrhli všetky sili naraz. Zo strany Nemcov sa prvej fázy bitky zúčastnila len niekoľko tisícová časť a postupne doplňovaná čerstvými posilami z viacerých strán navodili v radoch Maďarov dokonalý zmätok, čoho následkom bola ich drvivá porážka. Otto I. nikoho nešetril, a čo prežili skončili na výstrahu potupnou smrťou na šibeniciach lemujúcich cesty okolitých miest (podľa legendy sa údajne zachránilo len 7 maď. bojovníkov). Rovnako dopadli aj vodcovia výpravy (horka Bulču, Lél a Šúr), boli obesený v kráľovskom meste Rezne (Regensburg), pred zrakmi nemeckej šľachty a cirkvy.

Zničenie posledných vojenských síl staromaďarov pokúšajúcich sa aj naďalej ťažiť z korisníckeho života znamenalo ukončenie lúpežných a koristníckych ťažení po Európe. Ich porážka oslabila agresívny živel reprezentujúci staromaďarský charakter existencie prinášaný opismi analistov (vojenská demokracia, nomádský spôsob života, obydlia len šiatre, pastierstvo a koristnícke ťaženia do okolitých krajín) a jeho ústup do vnútrozemia karpatskej kotliny.

Ani dlhoročný výskum zatiaľ nepriniesol úplné a podložené správy o členoch a náčelníkoch vládnucej dynastii a ostatných nižších vojvodov a vládcov v strednej Európe ovládanej Staromaďarmi. Anonymus predkladá spleť viacerých mien, ktoré pohodlne zaraďuje do rodokmeňov vládnucích náčelníkov. Avšak niekoľko správ nemaďarského pôvodu na jednotlivé obdobia registruje aj iné mená a dokonca tlmočnené samotnými náčelníkmi zúčastnených ťažení buď v Taliansku (921), alebo návšteve u byzantského cisára (948) vyvracia, prípadne dopĺňa Anonymovu dlhovekosť náčelníkov na jednotlivých postoch. Ten zrejme, s odstupom niekoľkých storočí, čerpal hlavne z ústne zachovaných správ, ktoré skresľujú skutočnosť z pohľadu dôležitosti a popularity jednotlivých aktérov. Na obdobie od smrti Arpáda až po 955 je známy jeho syn Zlatoš. Veľmi neurčitý nástupca ak sa berie do úvahy starešinovské nástupníctvo (Anonymus bral na neskoršiu dobu keď jeho Gesta Hungarorum vznikali, len členov línie nástupníctva potomkov Arpáda a nie aj jeho príbuzných). Nielenže bol najmladší z bratov, ale vekom nemohol konkurovať ani prípadným príbuzným. Jeho pôsobenie sa môže klásť približne do rokov pred 930 (okolo 925) do približne polovice piateho desaťročia. Pred a aj po ňom sa veľkonáčelníkom stávajú nepriamy rodinný príslušníci (predchodcom strýc a nástupcom synovec). Už v 948 byzantský cisár Konstantin VII. zaznamenáva na poste najvyššieho náčelníka Fajsa (Falici, Fajsz, ?-+955).

Omnoho väčšou neznámou sú ale nižší náčelníci a ich pôsobenie na postoch ďulu a horku. Po smrti Kursána, najskôr nezanechajúceho nástupcu, sa druhý z hlavných náčelníkov rozhodol k zmene systému na jedného panovníka a dvoch miestodržiteľov. Už pri príchode Staromaďarov do Karpatskej kotliny sa po dobu zotavenia pôsobisko ďulu nachádzalo v Sedmohradsku a novomenovaný veľmož si opäť zvolil sídlo tam. Stal sa ním Teteň (Tétény, Tuhutum, 904-pred 921), (známy z Anonymovho podania). V najnovších dejinách Sedmohradska sa na tú dobu horkom stáva veľmož Bogat, ktorý po smrti Teteňa (pred 921) sa stáva ďulom, ale Anonymus nástupcu menuje syna predchádzajúceho. Paradoxom ostáva jeho meno Horka a teraz je nutné do úvahy vziať minimálne starešinovské nástupníctvo (ako aj pri náčelníkovi), alebo jednoducho Horka nebol syn, ale len nástupca s titulom horka a tým pádom pokojne mohlo ísť o už spomínaného Bogata. Pri tejto zámene postov je evidentný mocenský zásah, azda Bogat tak konal so súhlasom alebo pomocou panovníka, keďže aj na post harku sa dostal Bogatov verný veľmož Dursac. Oboch miestodržiteľov menuje pri výprave v Taliansku (921) Liutpram, cremonský biskup (Bugat rex, Dursac rex), ale objavujú sa aj v Teotmarovej sťažnosti (síce len ako slovan. veľmoži spoluzúčastňujúci sa staromaď. ťažení) a spomína ich aj Aventinus pri bitke pod Bratislavou (907, ale tituly im pripísal hneď obom, čo mohol prebrať z neskorších správ). Nástupcami na poste horku bol Bulču, spomínaný aj byzantským cisárom Konstantinom (948, Bolosudes) neskôr popravený (955, jeho smrťou funkcia zanikla), ale pred neho Anonymus zaradil navyše ešte jeho otca Kála. Ďulom sa stal Bogatov syn Zambor (Zombor ?-po 953).

Popri veľmožských údeloch je zaujímavou stránkou aj pohyb a nároky veľmožských rodov na Nitriansko. Po Anonymom uvádzanom Ulló pravdepodobne sa v Nitre striedali členovia Arpádovej dynastie, avšak bez toho aby sa nejako dostali do povedomia obyvateľov, ktorý svojím ústnym podaním ďalším generáciám zachovávali mnohé udalosti. V tomto prípade to bolo ťažké, keďže staromaďarský spôsob sťahovania do letných a zimných sídiel za pasienkami a navyše vojenské výpravy zanechávali časté a výrazné medzery aj medzi vojvodcami a veľmožmi.