www.eHistory.eu - Rímania v Karpatskej kotline.

16S. Karpatská kotlina v dobe Rímskej prítomnosti.

Rímska ríša ako najznámejší účastník v dejinách Európy.

V porovnaní s ich predchodcami s Gréckom, u ktorých neboli známe žiadne aktivity v smere na sever do Strednej Európy resp. do Karpatskej kotliny, keď tieto oblasti pomenovali podľa svojho najbližšieho svojho severného suseda resp. darovali ju Ilýrom. Či sa jednalo o Trákov, Dákov, Macedóncov alebo Ilýrov, ovládali rozlohou len malé územia a títo severný susedia boli často vazalmi práve Grékov a ak nie, tak aspoň pod trvalým a veľkým vplyvom Grécka, čím by sa ponúkalo, že Grécko malo prenesene ich prostredníctvom údajne ovládať aj Karpatskú kotlinu, ktorú ako tvrdili grécky kronikári mali údajne pod kontrolou už spomínaný Ilýrovia. Nielen grécky, ale ani Ilýrsky, ani Dácky vplyv v Karpatskej kotline sa do IV. stor. p. n. l. nepotvrdil a neskôr tu už boli Kelti a práve až za ich éry, aj na území Slovenska, čiže až od IV. stor. p. n. l. sú potvrdené mince gréckeho typu (zlaté stratéry a strieborné drachmy).

Nasledovný vzostup Rímskej ríše, od juhu Európy a jej prenikanie ako do Gálie, aj do oblastí na sever od Alpského pohoria a do Karpatskej kotliny úzko korešpondoval aj s prenikaním Germánskych kmeňov od severu. Ako starobylé, prevažne roľnícke, ale aj malé skupiny pastierskeho obyvateľstva, pôvodne hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, tak aj Keltské obyvateľstvo sa dostalo veľkého zovretia a nakoniec nezvládali svoj existenčný zápas a upadli pod nadvládu jedného zo spomínaných dobyvateľov, čo v porovnaní s Grékmi je radikálny rozdiel, keď sa do Karpatskej kotliny nedostali len mince a tovar po obchodnej činnosti, ale ako Germáni tak aj Rímania navyše poctili svojou prítomnosťou túto krajinu. Nenašli tu žiadnych gréckych Ilýrov, ale v prípade Rímanov obyvateľstvo hovoriace nielen Keltsky a Germánsky, ale aj Panónskym jazykom (Tacitus) a v prípade Germánov ako v Poľsku, tak aj v Karpatskej kotline ovládli Venédske obyvateľstvo (Jordanes zmieňujúci sa prenikaní Gótov do priestoru Ukrajiny a následne aj do Karpatskej kotliny a ich drancovaní a získavania potravín u pokoreného Venédskeho obyvateľstva). Aj Rímania, tak aj Germánske obyvateľstvo prichádzalo do Karpatskej kotliny (v širšom meradle do povodia Dunaja od Bavorska, Rakúska, Čechy, Moravu, Slovensko, Maďarsko Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Bulharsko až po Rumunsko. Tentoraz už podrobnejšie o týchto krajoch sa zmieňujú rímsky autori: Strabón (63 p. n. l. – 24 n. l.), V. Paterculus (19 p. n. l. – 31 n. l.), G. Plinius Secundus (známy ako Plinius starší; 23 – 79), P. C. Tacitus (55 – 117 n. l.), C. Ptolemaios (85 – 165 n. l.) a ďalší, ktorý v dobe prítomnosti Rímanov v povodí Dunaja, v Karpatskej kotline a v Dácii zmapovali (identifikovali) a vymenovali rôzne etniká a etnické skupiny obyvateľstva:

Markomani – Germánsky kmeň, ktorý z nemeckého Pomohanska sa na prelome letopočtu presunuli, pod vedením Marabuda, do Čiech a na Moravu. Po príchode Hunov, Markomani odtiahli do Bavorska, keď niektoré časti sa pridali k Vandalom a s nimi sa dostali až na Pyrenejský polostrov.
Kvádi – Germánsky kmeň, ktorý patril do širokého spektra označovaných ako Svébske kmene. Od stredného toku rieky Labe, sa spolu s Markomanmi, v I. stor. n. l. presídlili na západné Slovensko a na sever Maďarska (do okolia rieky Ípeľ), kde ich najznámejším panovníkom bol Vannius (po vzbure ušiel k Rímanom a zomrel v azyle). Kvádi v II. stor. sa zúčastnili Markomanských vojen proti Rímskej ríši. Zač. V. stor., po príchode Hunov), sa pridali k Vandalom a cez rímske územie odtiahli až na Pyrenejský polostrov, kde zanikli.
Vandali – Germánsky kmeň, ktorý sa okolo r. 100 p. n. l. nachádzal na Jutskom polostrove, v I. stor. n. l. sú už spomínaný medzi dolnými tokmi riek Odra a Visla v Sliezku. V druhej pol. II. stor., Góti, pri svojom náhlom odchode od rieky Visla, strhli so sebou aj časť Vandalov nazývaných Hasdingov, ktorý sa presídlili k rieke Tisa, kde pôsobili aj na východnom Slovensku (v Sliezku ostali Vandali - Zilingovia), čím sa panstvo Vandalov zväčšilo. Okolo r. 330, v dobe vojny Gótov s Vandalmi sa Zilingovia a Hasdingovia spojili, ale konflikt ukončil až zásah rímskeho cisára Konstantina I., ktorý Vandalom udelil na presídlenie oblasť Panónie. Po prenikaní Hunov do Karpatskej kotliny (od konca IV. stor.) nastala reťazová reakcia a do pohybu sa dalo Veľké sťahovanie národov. Vandali sa spoločne s časťou kmeňov Alanov vydali na západ, keď chvíľku sa zdržali na Pyrenejskom polostrove (od r. 409 a ostalo tu po nich pomenovanie Vandaluzia - Andaluzia), ale po tlaku Vizigotov sa presunuli do severnej Afriky (v r. 429), kde sa zmenili na morských pirátov. Odtiaľ obsadili Sicíliu, prenikali aj na Apeninský polostrov a v r. 455 vyplienili aj Rím (aj dnes sa pre bezprízorné pustošenie užíva termín Vandalizmus). V r. 534, Vandalov v severnej Afrike, porazili Byzantské vojská a zajatý Vandali boli presídlení do Malej Ázie, kde zanikli.
Svébovia (Suevi) – Pôvodne Rímania pod pomenovaním Svébi považovali nielen Germánov, ale všetko obyvateľstvo medzi Dunajom a Baltským morom (Tacitus v I. stor. n. l.), keď aj rímsky autor Vibius Sequester na prelome IV. / V. stor. n. l. uviedol: rieka Labe v Germánii, delí Suévov od Srbov (latin. Albis, Germaniae Suevos a Servitiis dividit). V každom prípade väčšina súčasných autorov nepochybuje, že sa jednalo o germánske obyvateľstvo resp. kmene, ktoré sa presunuli od Baltského mora, cez Poľsko až do západného Bavorska. Po nájazdoch Hunov jedna časť Svebov odtiahla na Pyrenejský polostrov, kde si založili Svébsku ríšu (409), ale v r. 584 ich pokorili Vizigóti a zaradili do svojej ríše. Ostatný Svébovia, ktorý ostali v Bavorsku splynuli s Alamanmi resp. aj Alamani údajne patrili prv medzi Svébske kmene a dodnes je po nich pomenované Švábsko.
Hermundurovia – Germánsky kmeň, ktorý sa z oblasti Durínska a severných Čiech presunul do priestoru vo východnom Bavorsku, v severnom Rakúsku a v juhozápadných Čechách. Neskôr splynuli s Alamanmi.
Naristi – Germánsky kmeň, ktorý sa zdržiaval v strednom Bavorsku na sever od Dunaja. Počas markomanských vojen boli Rímanmi porazený a pravdepodobne zanikli asimiláciou v rímskych provinciách.
Panónovia – Prevažne roľnícke obyvateľstvo hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Najskôr sa jednalo o Venedský kmeň alebo skupiny viacerých Venédskych kmeňov, ktoré v Karpatskej kotline získali navyše aj ďalšie pomenovanie podľa tamojšej najznámejšej lokality. O Panónoch Ptolemaios napísal, že sa zdržiavajú medzi riekami Dráva a Dunaj. Pôvodne medzi Panónov, alebo prípadne do ich bližšieho etnického príbuzenstva, mohlo patriť aj obyvateľstvo celej Karpatskej kotliny a okolo stredného toku rieky Dunaj, zrejme aj vo východnej časti Maďarska, na Slovensku, v Rakúsku, vo východnom Bavorsku, v Čechách, na Morave, severnom Chorvátsku a severnom Srbsku. Známymi sa stali hlavne medzi 6 – 9 rokom n. l. keď na potlačenie povstania v Panónii museli Rímania použiť až tri légie a zanedlho na jej území zriadili provinciu s pomenovaním podľa tunajšieho obyvateľstva Pannonia. Ak Rímania túto krajinu pomenovali Panóniou asi zrejme postupovali podľa nimi zaužívaného modelu, že krajinu pomenovali podľa jazyka kmeňov, ktoré sa tam zdržiavali (rovnako konali aj pri susediacich provinciách v susedstve: Ilyrikum, Dácia, Norikum). Aj v prípade Panóncov sa opakoval podobný osud ako u Venedov a postupne sa ich obyvateľstvo nachádzalo pod nadvládou resp. boli súčasťou najprv rôznych nomádskych, Keltských, Germánskych kmeňov, Rímanov, neskôr Hunov, Avarov a Maďarských kmeňov, keď posledný z nich v Karpatskej kotline vytvoril, na takmer tisícročie, štátny útvar Uhorské kráľovstvo (1001 – 1918).
Raetia a Norikum – Rímske provincie. Raetia sa rozprestierala v Bavorsku (na juh od rieky Dunaj), v severnom Taliansku a vo Švajčiarsku. Norikum sa rozprestieralo na území dnešného Rakúska a zasahovalo do Slovinska, severného Talianska, východného Bavorska a západného Maďarska, keď svoje pomenovanie získala podľa sídla keltských Tauriskov v Norei. Pred príchodom Keltov sa v priestore oboch neskorších rímskych provincií zdržiavalo obyvateľstvo zaraďované k Panónom, alebo k Ilýrom, prípadne k Venedom. Práve s Venedmi resp. Venetmi (Vinidi) Kelti už od IV. stor. p. n. l. podnikali vojenské výpravy do Talianska, čím sa dá aj určiť najpravdepodobnejšia príslušnosť pôvodného predkeltského obyvateľstva, keď viaceré zemepisné pomenovania nápadne naznačujú spojitosť s Venedmi: Vindeliciou Rímania nazvali severnú časť Raetie (dnes južné Bavorsko), hlavným sídlom bola Augusta Vindelicorum (dnešný Ausburg), ktoré ležalo ma rieke Vindo (dnes nazývanej Wertach) ústiacej práve pri Ausburgu do rieky Lech. Podobnými výrazmi manipuloval v prvej pol. XII. stor. n. l. anglický benediktínsky mních Wiliam z Malmesbury, z kláštora vo Wiltshire, vo svojej kronike Gesta Regum Anglorum, keď spomenul keltský kmeň Vindelikov žijúci v severných Alpách od Staroveku, ale opisoval ich zvyky z XI. stor., čo ale podľa historikov sa skôr týka Veletov (nazývaných aj Luticmi) majúcich svoje kniežatstvo pri rieke Labe až do druhej pol. XI. stor. Veľavravne vypovedá aj založenie rímskeho tábora na mieste nazvaného v jazyku tunajšieho obyvateľstva Vindobona (dnešná Viedeň). Podobne zaujímavo znie aj Pliniusom Starším uvádzaný výraz, zrejme v jazyku domorodého obyvateľstva, pod menom Pelso v provincii Norikum, čím asi myslel pleso resp. „Neziderské jazero“. V Stredoveku sa severné časti Raetie a Norikumu dostali pod kontrolu Franskej neskôr Východofranskej ríše, kde zaniklo pôvodné obyvateľstvo asimiláciou.
Kotíni – Obyvateľstvo žijúce na strednom a severnom Slovensku, v južnom Poľsku a na severnej Morave a pôvodne mohli užívať indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk alebo ich dialekty. Mohlo sa jednať o starobylé prevažne roľnícke obyvateľstvo, ich husté osídlenie, veľa sídiel, opevnenia, ktoré sú zaraďované do Lužickej kultúry, do jej Oravskej skupiny (pôsobiacej medzi rokmi 550 – 300 p. n. l.). Avšak obyvateľstvo pod menom Kotíni bolo v tejto lokalite spomínané až v období medzi I. stor. p. n. l. – II. n. l. V tej dobe však už pôsobila Púchovská kultúra (III. stor. p. n. l. – II. stor. n. l. niektoré pramene posúvajú jej existenciu až do IV. stor. p. n. l.) bol postrehnuteľný hlavne keltský vplyv, ale aj prítomnosť Przeworskej kultúry, Germánov a Dákov. Tunajšie pôvodné obyvateľstvo bolo zrejme z predkeltského obdobia a na zač. II. stor. n. l. sú spomínaný Tacitom už len ako keltské obyvateľstvo zamestnané baníctvom pod nadvládou Kvádov alebo následne aj pod nadvládou Sarmatov z Poľska, kde fungovala Przeworská kultúra (tá však nie je spájaná so Sarmatmi, len ak s obyvateľstvom pod niekdajšou Sarmatskou nadvládou). Z dôvodu predkeltského dolovania kovov a jeho spracovávania sa ponúka pravdepodobnejšia verzia, že Kotíni sa nachádzali už aj pod nadvládou Keltov a aj im boli povinný dolovať kovy. Okolo r. 180 n. l. boli veľké skupiny Kotínov presťahované Rímanmi na územie Rímskej ríše do dolnej Panónie (dôvodom malo byť, keď údajne nepomohli Markovi Aureliovi v Markomanských vojnách), kde ich medzi r. 223 – 251 n. l. uvádzali rímsky kronikári ako Kotínsky občania (lat. cives Cotini). Ostatné zanechané obyvateľstvo v oblasti severného stredného a severného Slovenska, južného Poľska a severnej Moravy od V. stor. n. l. splynulo s vytvárajúcim sa resp. prichádzajúcim Slovanským obyvateľstvom v tejto lokalite.

Ďalšie menej známe kmene v Panónii:

Azalovia – Prevažne roľnícke obyvateľstvo hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich kmene sa zdržiavali v severnej Panónii (v priestore od Mošoňu po Ostrihom), kam ich v II. stor. n. l. zaradil Klaudios Ptolemaios. Ten istý autor na inom mieste svojich prác umiestnil do severnej Panónie už aj kmene Amantínov, čo sa najskôr jedná o Ptolemaiovú nepozornosť (keďže tie zaradil aj do priestoru ústia rieky Tisa do Dunaja). Hlavné sídlo Azalov ležalo na mieste dnešného Ostrihomu, kde si Rímania v I. stor. n. l. založili vojenský tábor Solva s mestom Salvio Mansa (patriace do Limes Romanus). Obe sídla však neznejú ilýrsky, keď k Ilýrom sa snažili priradiť všetko obyvateľstvo aj Karpatskej kotliny, čo práve opak by mohol byť bližší k pravde. Tunajšie starobylé obyvateľstvo prežilo následne aj Hunov, Avarov, Moravanov a nakoniec sa ocitlo ako súčasť takmer tisícročie trvajúcom Uhorskom kráľovstve.
Osovia – Prevažne roľnícke obyvateľstvo hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Niektorí autori tvrdia, že pôvodne sa zdržiavali v južnom Poľsku. V dobe Keltskej nadvlády sa nachádzali pri rieke Ípeľ na severe Maďarska a na juhu stredného Slovenska a boli považovaný za Keltov. V tejto lokalite sa spomínali ešte aj v r. 10 p. n. l. v Tusculskom elógiu, pri výprave Rímanov za Dunaj, ktorý porazili vojská kmeňov Osov, Kotínov, Bastarnov, Dákov, Anartov a ďalších. Osovia v I. stor. n. l. opustili túto oblasť a ustúpili na juh Maďarska a sever Srbska, kde boli pre zmenu považovaný za ilýrske obyvateľstvo. Aj odtiaľ zanedlho pred Germánskymi a nomádskymi kmeňmi ustúpili na západnú stranu Dunaja do Panónie, kde boli uvádzaný tentoraz ako germánske obyvateľstvo. Najviac svetla do identifikácie Osov vniesol až koncom I. stor. n. l. Tacitus, ktorý ich síce uvádzal medzi germánskymi kmeňmi, ale hovoriace panónskym jazykom. A potom si vyberme zo štyroch rôznych etnických možností! Osovia tu zrejme ostali ako počas trvania Rímskej ríše, prečkali aj prítomnosť Húnov, Germánov a Avarov a obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi ako panónskym a slovanským jazykom sa tu nachádzalo aj v VIII. stor. v dobe Pribinovho a Koceľovho dolnopanónskeho kniežatstva. Ešte k Tacitusovi, o ktorom vieme, že sa narodil v rodine rímskeho prokurátora pre provincie Belgica a Germania (keď niektorý autori dokonca manipulujú o matke keltského pôvodu), následne aj on okolo r. 80 pôsobil ako úradník v Germánii alebo Galii, čím zrejme mu neboli cudzie znalosti oboch jazykov keltského a germánskeho. Aj Tacitovo venovanie sa Germánom literárne (De origine, situ, moribus ac populis Germanorum – O pôvode, polohe, mravoch a národoch Germánov) pripustil negermánsky a nekeltský pôvod obyvateľstva v Panónii, čím až veľmi hodnoverne vyzerá, keď pri niektorých kmeňoch z Panónie viedol ich komunikáciu v panónskom jazyku.
Skordiskovia – Keltský kmeň zdržujúci sa v Srbsku so sídlom v Belehrade (Singidunum). Od III. stor. p. n. l. sa pod ich kontrolou nachádzalo aj širšie okolie v Srbsku, juhozápadnom Rumunsku, v západnom Bulharsku a v Chorvátsku (Slavónsku). Prenikanie Skordiskov na juh zastavila prítomnosť Rímanov na Balkáne (od II. stor. p. n. l.) a na sever dácky Burebista, ktorý ich porazil (v pol. I. stor. p. n. l.) a boli jeho vazalmi. Skordiskovia v I. stor. n. l. upadli pod nadvládu Rímanov, zúčastnili sa potlačení Panónskeho povstania a s Rímanmi sa podieľali na pokorení Breukov. Skordiskovia boli postupne romanizovaný, dostávali štatút rímskych občanov a zanikli v ich asimilácii.
Eraviskovia – Prevažne roľnícke obyvateľstvo pôvodne hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Zdržiavali sa vo východnej Panónii v dnešných župách Pešť, Fejér a Tolna. V dobe príchodu Keltov v IV. stor. p. n. l. boli považovaný za Ilýrske obyvateľstvo. Kelti si v dnešnom Budíne a Gelertovom vrchu postavili oppidum a okolité obyvateľstvo ovládali (nálezy strieborných šperkov a hrnčiarstva). V I. stor. n. l. Rímania obsadili Panóniu popri Dunaji, aj na území Eraviskov, postavili strážne veže zaradené do „Limes Romanus.“ Eraviskovia už v priebehu II. stor. prijali resp. zmenili keltské prvky za románske, čo bolo postrehnuteľné aj na keramike, pečatiach a maľbách. Tacitus sa Eraviskov pokúšal zaradiť a tvrdil, že sú to Kelti alebo Keltmi ovládané ilýrske obyvateľstvo, ktoré nehovorilo keltsky, ale hovorili podobným jazykom ako Osovia, čiže panónskym jazykom a asi aj preto sa sídlo ich panovníka volalo Voda (dnes na mieste Starého Budína - maď. Óbuda), čo nesie výrazné slovanské črty, keď po latinsky sa mohlo písať aj v podobe Boda, čo už výrazne napovedá aj jeho dnešnú podobu Buda (resp. Budapešt). Cez ich krajinu sa prehnali následne Huni, Germánske kmene, Avari, ocitli sa aj pod nadvládou Veľkomoravskej ríše, pred ktorými sa už v priestore Blatnohradského kniežatstva užíval slovanský jazyk. Tunajšie slovanské obyvateľstvo bolo zaradené do Uhorského kráľovstva a asimilovalo sa počas Stredoveku.
Breukovia – Prevažne roľnícke obyvateľstvo pôvodne hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Zdržiavalo sa okolo stredného toku riek Sáva a Dráva a ich východnými susedmi boli Skordiskovia. Síce už medzi r. 12 – 11 p. n. l. ich pokorili Rímania, ale v r. 6 – 9 n. l. sa zapojili do protirímskeho panónskeho povstania. Breukovia sa stali trvalou súčasťou Rímskej ríše, neskôr tunajšie obyvateľstvo pretrvalo Hunskú, Germánsku, Avarskú prítomnosť, až sa stali súčasťou Uhorského kráľovstva.
Amantinovia – Prevažne roľnícke obyvateľstvo pôvodne hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Podľa Pliniusa Staršieho sa zdržiavali pri rieke Dunaj južne od ústia rieky Tisa. Počas panónskeho povstania ich v r. 8 n. l. porazili rímske vojská vedené Tiberiusom. Tlak Germánskych a nomádskych kmeňov v I. a II. stor. n. l. mohol byť asi dôvodom prečo Amantínske kmene Plinius Starší uviedol, že sa nachádzajú v Panónii na severozápad od jazera Balaton a na západ od Eraviskov. Obyvateľstvo Panónie pretrvalo Rímanov, Hunov, Germánov, Avarov až sa stalo súčasťou Uhorského kráľovstva.
Andizeti – Prevažne roľnícke obyvateľstvo pôvodne hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Zdržiavali v okolí ústia rieky Dráva do Dunaja, kde ich hlavným sídlom bola Mursa (dnešný Osijek). Neskôr ustúpili na sever a Ptolemaios ich v II. stor. n. l. uvádzal na severnej strane rieky Dráva v okolí mesta Pécs (slov. Päťkostolie).
Hercuniatovia – Prevažne roľnícke obyvateľstvo pôvodne hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Zdržovali sa medzi riekami Dráva a Dunaj na sever od Andizetov a na juh od Eraviskov.
Koletiani – Prevažne roľnícke obyvateľstvo pôvodne hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Zdržovali sa po oboch stranách rieky Mura až po jazero Balaton.
Jasiovia – Prevažne roľnícke obyvateľstvo pôvodne hovoriace Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Zdržovali sa v Panónii, na západ od jazera Balaton, kde ich južnými susedmi boli Koletiani a severnými keltský Bójovia.

Okrem už spomínaných Skordiskov, Osov, Kvádov, Vandalov, Svébov a ďalších, vo východnej časti Karpatskej kotliny zdržiavalo hlavne aj starobylé roľníctvom a pastierstvom živiace sa obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi. Toto obyvateľstvo pôsobilo roztrúsene v malých kmeňových spoločenstvách a rodových skupinkách, čím sa stávali ľahším terčom útokov, rabovania, alebo priamo upadli pod nadvládu rôznych nomádskych a ďalších kmeňov. Prírodné podmienky vo veľkej časti dnešného východného Maďarska boli stepného charakteru a skôr vyhovovali pastierskej činnosti, čím táto oblasť (neskôr pomenovaná Alföld slov. Veľká Uhorská nížina resp. Dolná Zem, ale známa je aj pod menom Pusta) pútala pozornosť nomádskych kmeňov, čomu napovedá aj archeológia s Vekerzugskou kultúrou spájaná s nomádskymi Skýtmi so svojim dosahom na východné a južné Slovensko, do Panónie a Srbska (VI – IV. stor. p. n. l.). Nomádske panstvo načas prerušilo účinkovanie Keltských kmeňov (IV. – I. stor. p. n. l.) a vzostup Dákov (v I. stor. p. n. l.), aby sa sem ku oslabeným Skýtom pridali Sarmatské kmene, Jazygovia a Roxolani (od polovice I. stor. n. l.). Tentoraz nomádsky element už nezískal dominantné postavenie a prenikali sem aj Germánske kmene. Najznámejšími kmeňmi vo východnej časti Karpatskej kotliny boli:

Jazygovia (maď. Jászok) – Nomádske kmene, ktoré v I. stor. n. l., pred tlakom Alanov a Sarmatov, boli donútený ustúpiť do Karpatskej kotliny. Tu zaujali priestor v strednom Maďarsku, kde aj dodnes ich meno figuruje v pomenovaní viac ako desiatky obcí a miest (Jászberény, Jászapáti, ...). Jazygovia zanikli splynutím s Hunmi v V. stor.
Roxolani – Nomádske kmene, ktoré podobne ako Jazygovia v I. stor. n. l. pritiahli do Stredoeurópskeho priestoru, kde sa pohybovali od Južnej Dácii až po Alföld (Dolnú zem). Zanikli po príchode Hunov.
Burovia – Germánske obyvateľstvo, ktoré pred Vandalmi ustúpilo cez juhovýchodné Poľsko (od dolného toku riek Visla a Odra) a cez východné Slovensko sa dostali do severného Maďarska, južne od rieky Ipeľ (do oblasti pohoria Matra). Tu ich na konci I. stor. n. l. spomenul Tacitus, ktorý vyjadril isté pochybnosti, keď uviedol „že ich reč a zvyky síce pripomínajú Suebov, ale žijú ako Sarmati“. K tomu sa ponúka vysvetlenie, že sa mohlo jednať o starobylé roľnícke a pastierske obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, ovládané miestnymi germánskymi vládcami, čím komunikovali aj jazykom germánskeho dobyvateľa.
Marsignovia – Germánske obyvateľstvo zdržiavajúce sa v povodí rieky Tisa. Na konci I. stor. n. l. o nich Tacitus napísal „že ich reč a zvyky síce pripomínajú Suebov, žijú ako Sarmati, čím vniesol pochybnosti o ich germánskom pôvode. Mohlo sa jednať aj o starobylé roľnícke a pastierske obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi ovládané už miestnymi germánskymi vládcami, čím aj podriadené obyvateľstvo muselo ovládať nielen svoj jazyk, ale aj jazyk germánskeho dobyvateľa.
Anarti – Keltské obyvateľstvo na severovýchode Maďarska, na východnom Slovensku, Podkarpatskej Rusi a v severozápadnom Rumunsku, ktoré sem preniklo od IV. alebo najneskôr od III. stor. p. n. l. Hlavné oppidum si vytvorili v lokalite Galliš – Lovačka pri dnešnom Mukačeve. V I. stor. p. n. l. nastal vzostup dáckeho panstva rozširujúceho sa do širokého okolia, čoho dôsledok bol ústup Keltského panstva na západ do priestoru severovýchodného Maďarska a juhu východného Slovenska. Anarti v tejto lokalite sú spomínaný v 10. p. n. l. v súvislosti s preniknutím rímskych vojsk cez Dunaj a ich ťažením od juhu Maďarska až k rieke Ípeľ, keď cestou sa im podarilo poraziť spoločné vojsko Dákov, Bastarnov, Kotínov, Osov, Anartov a Kvádov (spomínaný v Tusculskom elógiu). V nasledujúcich storočiach sa včlenili do germánskych a dáckych spoločností.
Kostobokovia – Obyvateľstvo rôzneho etnického pôvodu medzi, ktorými sa nachádzalo starobylé obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi (niektorými historikmi nazývanými Ilýrmi), ďalej keltské a dácke obyvateľstvo zdržiavajúce sa v I. stor. n. l. v oblasti severovýchodného Maďarska, východného Slovenska, Zakarpatskej Rusi a severného Rumunska. Starobylé obyvateľstvo najprv upadlo pod nadvládu Keltov (zrejme nimi boli Anarti) a v I. stor. n. l. sa zase nachádzali pod nadvládou Dákov, ktorý sa vymanili resp. od zač. II. stor. n. l. nenachádzali pod nadvládou Rímanov. V druhej pol. II. stor. n. l. dobe prenikania germánskych Hasdingov patriacich k Vandalom, Ptolemaios v tejto lokalite uviedol kmene Kostobokov, čo znie až príliš Slovansky.
Ďalej sa na východe Karpatskej kotliny, na rozhraní dnešného Rumunska, Maďarska a Srbska nachádzali aj kmene Albocensesov (v Banáte), Biephiovia (okolo dolného toku rieky Muresul, maď. Maros) a ďalšie kmene.