PETER ORSEOLO (1038-1041, 1044-1046), SAMUEL ABA (1041-1044)

Rozruch a vojny

 

Peter Orseolo

Narodený: 1010 (1011) v Benátkach.

Rodičia: otec Otto Orseolo, benátsky dóža.

matka mladšia (tretia) sestra kráľa Štefana (sobáš v 1009).

Súrodenci: Froizza, manželka rakúskeho vojvodu Adalberta.

Manželka: prvá neznáma.

druhá Judita zo Schweinfurtu, sestra rakúskeho vojvodu Adalberta.

Zomrel: 1046 (podľa iného prameňa až 1059). Telesné pozostatky uložené v kostole v Päťkostolí (Pécs).

 

Priority panovania kráľa Štefana presadenie kresťanstva, prijatie feudálneho zriadenia a zjednotenie krajiny jasne smerovali k zaradeniu sa Uhorska v celospoločenskej a politickej orientácii medzi európsku civilizáciu. Aj napriek veľmi úspešnom pôsobení Štefana I. pozícia novoprijatých zmien nemala ešte pevné miesto a isté postavenie. Jej ťažisko sa nachádzalo hlavne vo vládnucej vrstve dosadenej kvôli tomuto účelu panovníkom. Bola to len jedna stránka polarizujúcej sa spoločnosti. Tou druhou bolo obyvateľstvo stáročia prežívajúce s vlastnými pohanskými tradíciami hlboko zakorenenými v ich myslení. Ani vplývanie na niekoľko generácii za sebou výrazne neposilnilo pozície kresťanstva. Štefanovi I. sa podarilo zatiaľ len presadiť prijatie kresťanstva u širokých más prezentovaného mocou a prísnymi trestami. To však vôbec neznamenalo úplné podriadenie sa. Súčine však aj naďalej s čiastočným uctievaním vlastných modlobožstiev sa uctievali rôzne kulty. Na zmenu v prospech nových poriadkov bola potreba jeho neustáleho pôsobenia, politickej stability v krajine a účinkovanie schopného panovníka.

Cudzinec na tróne

Štefan pripravoval svojho syna Imricha na rolu pokračovateľa vo svojom započatom diele. Jeho nečakanou tragickou smrťou sa však rozplynuli snahy zanechať ešte nepokojnú krajinu v rukách povolaného a schopného človeka. Dôsledkom Štefanovej nemoci skutočným vládcom sa stala manželka Gizela, ale predovšetkým dvorné veľmožské a cirkevné mocichtivé kliky. Predurčeným nástupcom na trón, za nie úplne známych okolností sa stal kráľov synovec Peter Orseolo. Pôvodom z Benátska, zdržiaval sa na uhorskom dvore od 1026 roku, keď prišiel aj s matkou po tom čo nemecký kráľ Konrád II. obsadil Benátsko a dóža Otto II. Orseolo ušiel do Byzancie. Stal sa aj veliteľom jednej časti kráľovských vojsk (1030). Cudzinci, Peter talian, jeho manželka Judita a kráľovná Gizela obe nemeckého pôvodu, sa predovšetkým až príliš začali obklopovať ľuďmi neuhorského pôvodu v službách cirkvi a vládnuceho okolia. Do Uhorska prichádzajú rôzne indivídua (napr. potulný rytiery), ktorý za službu a vernosť dostávali do prenájmu majetky, úrady a výsady. Otvorene sa prejavovala nedôvera voči domácim veľmožom a prelátom čím si nemohol získať obľubu v krajine. Po nástupe Petra na uhorský trón sa na svetlo dostáva jeho skutočná povaha a praktiky. V povahe schovával túžbu po moci a hoci aj intrigami dosiahnuť cieľ. Bezohľadnosťou likvidoval prekážky, ktoré stáli v ceste za jeho osobným chúťkami. Je nesporná jeho účasť na odstavení nitrianskej vetvy Arpádovského rodu z boja o nástupníctvo (zrejme stál za oslepením a fyzickou likvidáciou Vazula). Jeho pričinením sa prehlbovala priepasť a nevraživosť medzi cudzincami a uhorskými veľmožmi. Prejavovala sa neochota spolupráce zo strany domácich veľmožov a vyvolala Petrovu jednostrannú orientáciu k udeľovaniu lén a majetkov len cudzincom a prisluhovačom. Na dôležitých postoch špánov a ostatnej hradnej správy zneužívali svoje postavenie k tvrdému presadzovaniu vlastných snáh a obohacovaniu sa na úkor obyv. Aj tentoraz, ako aj v prípade obhajoby kráľovnej Gizely na zavraždení Vazula, sa v altaišských análoch objavujú protichodné informácie, ktoré zapisovateľ mohol čerpať z jediného zdroja a to priamo od Gizely po jej odchode z Uhorska do Pasovského kláštora (1045). „Po Štefanovej smrti Peter Orseolo nedodržal slovo a vzal Gizele majetky, šperky, veci a uväznil ju na neznámom mieste. Po troch rokoch (1041) zvolala Gizela veľmožov a posťažovala sa im“. Má nesporne veľký podiel viny na vzniklej situácii, ale jej aktívna účasť aj za vlády Petra Orseola nie je až tak istá. Je zrejmé, že proti nej nemohol zasiahnuť, tým by si odrezal cestu k ochrane a podpore Nemecka. Obmedzil jej pohyb, asi ju umiestnil na niektorom z hradov bez možnosti voľného pohybu sa po krajine.

Uhorsko-česká vojenská spolupráca

Uhorsko bola jediná krajina, ku ktorej Čechy momentálne ako k susedovi nemali žiadne územné pohľadávky, alebo vazalskú poslušnosť. Nástup kniežaťa Břetislava v Čechách (1034), jediného žijúceho mužského príslušníka rodu Přemyslovcov ukončil dlhoročnú krízu okolo nástupníctva. Už prv (asi od 1018) pôsobil vo funkcii správcu Moravy, kde rokmi získal skúsenosti a rozhľad v úrade, ktoré sa mu zišli práve na poste kniežaťa. Jeho ambície boli omnoho väčšie, uvažoval o získaní väčšej nezávislosti od Nemecka. Nahrávala mu v tom aj momentálna politická situácia u susedov. Rímsko-nemecký cisár zamestnaný v Taliansku, sa nemohol venovať vzbure slovanských Luticov. Vyslal tam vojská svojho vazala českého kniežaťa Břetislava. Ten pod zásterkou ťaženia proti Luticom vpadol do Poľska, vykradol arcibiskupský chrám v Hnezdne a preniesol tam uložené telesné pozostatky sv. Vojtěcha do chrámu sv. Víta v Prahe (1039). Ziskom tak vzácnych relikvii chcel dosiahnuť udelenie arcibiskupstva Prahe. Za znesvätenie hnezdňanského arcibiskupstva pápež Benedikt IX. odmietol Břetislavovu žiadosť. Za tohto neúspechu vyslal posolstvo do Uhorska o nadviazanie spojenectva a získanie podpory a pomoci od uhorského kráľovstva, ktoré nedávno tiež muselo čeliť nemeckým snahám o uznanie podriadenia sa rímsko-nemeckému cisárovi (1030). Břetislav zrejme vinil Nemecko z ovplyvnenia rozhodnutia pápeža a demonštrovaním sily chcel dokázať zrušenie vazalstva Čiech voči Nemecku. Nasledovalo ich spoločné pustošenie v Bavorsku (1039) a odvedenie zajatcov. Smrť Konráda II. (1039) a nástup jeho syna Henricha III. na nemecký trón sa udial v najvhodnejšej chvíli, odhodlal sa zakročiť proti vzostupujúcej sile českého kniežaťa okamžite. Odveta nemeckých vojsk (1040) však nevyšla podľa predstáv. Na pomoc českému kniežaťu vyslal Peter Orseolo tri vojenské oddiely. Čechom sa podarilo poraziť jednu z dvoch vetiev nemeckých vojsk (juhozápadnú neďaleko Domažlíc) a prinútiť k odtiahnutiu pri Moste nachádzajúcej sa severnej vetvy. Vojenská spolupráca prišla vhod aj Uhorsku a s českými vojskami odrazili vpád poľských vojsk (1041), ktoré chceli dosadiť na trón Vazulovho syna Bela, švagra poľského kniežaťa Kazimíra I. Neúspech Bela však spočíval v jeho nepripravovanom príchode a neschopnosti sa dohodnúť s opozičnou veľmožskou klikou, ktorá v tej dobe sama pripravovala zvrhnutie nenávideného kráľa podľa vlastných zámerov. Predzvesť nepokojov v Uhorsku a pripravované ťaženie nemeckých vojsk do Čiech nedovolilo si navzájom vypomôcť. Nemecký kráľ Henrich III. v septembri obľahol Břetislava na pražskom hrade a prinútil ho potvrdiť lénny vzťah k Nemecku.

Útek Petra Orseola z Uhorska

Mladá krajina sa ocitla v rukách nerozvážneho Petra Orseola hazardujúceho z jej ďalším osudom. Ešte nepevné základy feudalizmu a kresťanstva dostávali vážne trhliny. Dopustil sa viacerých ťažkých chýb. U cirkvi zasahoval do funkcie a jej poslania. Biskupov zbavil dôstojného postavenia a privlastňoval si časť ich daní. Celé obyvateľstvo zaťažil neúnosnými daňami. Nesprávne konanie Petra Orseola poškodzovalo postavenie aj uhorských feudálov. Nedbal na protesty duchovenstva a veľmožov, ktorý ho žiadali o nápravu a navrátenie stratených majetkov a úradov. Kráľ im výhražne odpovedal v zmysle obsadenia krajiny cudzincami a zapredania Nemecku. Ohrozovanú majetnú a vládnucu vrstvu feudálov a staval do role opozície. Nepredvídanosťou vlastného konania dochádza k prevratu chápania potrebných zmien ako ubližujúcej a škodiacej uhorskej spoločnosti. Na cudzincov padlo podozrenie z ich prospechu zavádzania a upevňovania nových zriadení v spoločnosti. Namiesto zbližovania sa a stlmovania sa spoločnosti dochádza k rozštepovaniu sa jednotnosti moci a Uhorsko sa razom ocitá v polohe nesučinného kráľovstva. Poškodzovaným feudálom neostala iná možnosť ako vlastné ohrozenie riešiť vzburou a zosadením kráľa. Budúceho kráľa si najvplyvnejší feudáli hodlali zvoliť spomedzi seba. Voľba padla na Samuela Abu, ujca kráľa Petra, niekdajšieho palatína. V septembri (1041) uhorský veľmoži postavili vojsko, ale k žiadnej bitke nedošlo. Peter Orseolo zvolil radšej útek a dočasné útočište hľadal u švagra Adalberta, rakúskeho vojvodu (brat manželky Judity a manžel sestry Froizze). V októbri Peter I. sa nachádzal už v Rezne (Regensburgu), na dvore Henricha III., rímsko-nemeckého kráľa a žiadal o pomoc pri znovuzískavaní strateného trónu. Uhorsko opustila aj Gizela.

Nástup pohanského kráľa

Samuel Aba

Narodený: okolo 990.

Rodičia: otec Čaba, kabarský náčelník.

Manželka: Šarlota, najmladšia sestra kráľa Štefana (sobáš okolo 1009).

Deti: dvaja synovia, neznámych mien.

Zomrel: 1044. Telesné pozostatky uložené v pevnosti kláštora v Šári (maď. Sár dnes Abasár).

 

Nástup nového panovníka nepriniesol očakávaný pokoj v krajine. Hrozbou sa mohlo stať získanie vojenskej pomoci vyhnaným kráľom. Aj vnútorný vývin najprv musel prejsť potrebným zrušením všetkých kráľovských nariadení a vysokého daňového zaťaženia, prijatých Petrom Orseolom pre svoje pohodlie. Zásahu sa nevyhli ani prisluhovači a prívrženci predchádzajúceho kráľa, ktorý ostali v krajine a zastávali dôležité úrady v krajine. V lepšom prípade boli zbavovaný úradov a majetkov, iný sa zas stali obeťou represálií. Viedenská obrázková kronika sa zmieňuje aj o potrestaní Budu, vraha nitrianskeho správcu Vazula (do Uhorska mohol beztrestne vrátiť po nástupe Petra Orseola na trón). Bol rozsekaný. Jeho dvoch synov oslepili a Šebešovi, ktorý bol nepriamo zúčastnený na Vazulovej vražde (údajne zastával aj úrad palatína), dolámali ruky a nohy. Samotný Samuel Aba sa ocitol v ťažkej situácii, medzi dvomi mlynskými kameňmi. Znechutené obyvateľstvo v kresťanstve videlo predovšetkým krutosti a bezohľadnosti akej sa pod rúškom moci dopúšťali predstavitelia predchádzajúcej vlády. Nový panovník presadený domácimi feudálmi predovšetkým musel zastupovať ich záujmy, ale to by znamenalo ostať pri kresťanstve z ktorého im plynulo ich spoločenské postavenie a majetky. To však bolo proti jeho vlastnému presvedčeniu a aj presvedčeniu výraznej časti neslobodného obyv. Preto sa zatiaľ ani nenamáhal o vlastnú korunováciu, nechcel byť kresťanským kráľom, ale náčelníkom pohanov. Samuel Aba požiadal troch urodzených veľmožov Wiscena, Toyzlaua (Stojslav) a Pezliho, aby pomohli pre obyvateľstvo nájsť slobodu a kráľovskej moci prinavrátiť dôstojnosť (z viedenskej obrázkovej kroniky).

Obavy o kresťanstvo

Cirkevný hodnostári neboli príliš nadšený nástupom pohana. Už od dôb predchodcu na tróne, pokračovalo chátranie kráľovstva smerujúceho k úpadku kresťanskej spoločnosti a oživovaniu prežívajúcej pohanskej tradície a pozvoľnej premene krajiny na kmeňové spoločenstvo. S menom Samuela Abu sa síce spája založenie dvoch rodových kláštorov (Abašár a Debrov v špánstve – komitáte Heveš), ale ešte v rokoch jeho pôsobenia v roli palatína za života Štefana I. Počas panovania Petra Orseola sa asi práve kvôli jeho cudzineckej orientácii vzdal postu palatína. Jeho stiahnutie sa do ústrania zároveň znamenalo aj vzdialenie sa od centra a vplyvu kresťanstva. Zo strany Samuela Abu počas jeho panovania nedošlo k nijakým ústretovým činom a kresťanstvo je ponechané bez podpory a moci panovníckeho dvora. Preto sa vlastne ani nemohol uchádzať o podporu cirkevných kruhov ako doma tak aj v zahraničí.

Nemecké ťaženia do Uhorska

Ťažkej pozícii sa nachádzal Samuel Aba aj celé Uhorsko. Každoročné sily vynaložené na obranu krajiny len sťažovali jeho postavenie. Tie pramenili z neúspešných pokusov získať legitimitu a uznanie svojho nástupníctva na tróne. Za Henrichom III. neustále vysielal poslov so žiadosťami o uzavretie mieru a uznanie nástupníctva. Na Vianoce (25.12.1041) putovali až do Štrasburgu, ale nedočkali sa žiadnej odpovedi. Urazený Aba Samuel 15. februára (1042) na jeden deň vtrhol s vojskom v troch prúdoch do Rakúskeho markgrófstva. Jedna časť sa dostala až k Tullnu, ale pevnosť nedobila a venovala sa radšej pustošeniu nechránených oblastí, odkiaľ odviedla množstvo zajatcov.

 

Kerékgyártó Árpád – Magyarország emléknapjai – Aba s tromi oddielmi vpadol do nemeckej ríše. S jedným z oddielov, ktorý sám viedol 16. Feb. zabral Tuln a s veľkou korisťou sa vrátili domov, ale ostatné dva oddiely utrpeli porážky.

 

Obdobne sa pustošeniu venovali aj ostatné dve vetvy až na ten rozdiel, že sa zrazili s nemeckými vojskami. Severná vetva utrpela pri návrate, od rakúskeho markgrófa Adalberta porážku a na juhu pustošiaca bola rozohnaná kráľovským zmocnencom v korutánsku grófom Gottfridom. Na Veľkú noc Henrich III. zvolal v Kolíne snem, kde sa Nemecko rozhodlo viesť vojnu proti Uhorsku. V septembri (1042) aj za podpory českých vojsk nemecké vojská vtrhli do Uhorska, dobyli a zbúrali dva hraničné hrady (Hainburg a Bratislavu). České vojská postupovali cez Považie, Ponitrie k rieke Hron, kde spoločne s nemeckými porazili uhorské vojsko. Na podrobenom území Nitrianska (9 hradov aj s blízkym okolím) a dvoch špánstiev (asi sa jednalo len o hradov) pod Dunajom Břetislav menoval správcom Bohuslava (Bonuslau, Domoslav), syna Ladislava Lysého, ktorý dovtedy žil na dvore českého kniežaťa. Prichádzajúca zima rozhodla o odchode spojeneckých vojsk čo využil uhorský kráľ Samuel Aba a Bohuslava z Nitry vyhnal. V nasledujúcom roku sa Aba Samuel opäť pokúšal uzavrieť mier s kráľom Henrichom III. Uhorský poslovia ho v priebehu roka dvakrát vyhľadali, v Paderborne (máj) a Rezne (august). Odovzdali mu veľké dary, ale ich prosby neboli vypočuté. Na jeseň (1043) vpadol Henrich III. pri Kapuváre znova do Uhorska. Samuel Aba sa nenechal zaskočiť, zahatil rieku Rábca a jej vyliatím zamočaril široké okolie, čím sa nemeckým vojskám sťažil postup a prinútil ich k ústupu. Henrich odišiel do Nemecka a vyslanci uhorského kráľa putovali za ním. Obrázková kronika poznamenáva, že Samuel Aba vyslal k Henrichovi poslov a sľúbil mu prepustenie zajatcov, ktorých už druhým rokom zadržiaval na svojom území. Ku koncu roka Henrich III. prijal vo francúzskom Besancone uhorských poslov, vypočul si ich a súhlasil s výhodnými mierovými podmienkami. S územnými ústupkami, peňažnými darmi a prepustením zajatcov si uhorský kráľ konečne vymohol od Nemecka prímerie. Na základe mierovej dohody Nemecku pripadlo územie za riekou Lajtou, ktoré bolo súčasťou Uhorska od viedenského mieru z 1031 a okrem toho na zaplatenie 400 talentov (okolo 100 kg) zlata a 400 vojenských plášťov. Do krajiny sa opäť vrátila Gizela, vdova po kráľovi Štefanovi I.

Masaker a korunovácia v Čanáde

Už dlho trvajúci tlak zo zahraničia kvôli rozruchu okolo nástupníctva na trón v Uhorsku vyvolával v radoch feudálov neistotu a obavy. Keď pominulo priame ohrozenie z Nemecka zásadne sa začalo meniť jednanie Samuela Abu s kresťanskými feudálmi, ktorý ho spomedzi seba zvolili za kráľa. Viac a viac sa inkliminoval k pohanskému obyvateľstvu, kým kresťanským veľmožom upieral spoločenské výhody a postavenie. Celkom určite k vyhroteniu situácie prispeli aj veľmi štedré ústupky Samuela Abu pri uzatvorení mieru s nemeckým kráľom s čím nedosiahol dostatok pochopenia u väčšiny veľmožov. Hrdosť časti poškodených veľmožov bola pri zrode početnej skupiny pripravujúcej zvrhnutie a zavraždenie kráľa. Do úvahy prichádzali priamy Arpádovi potomci, Vazulovi synovia zdržujúci sa v Kyjeve. Samuel Aba sa o pripravovanom sprisahaní dozvedel. Využil čas svojej korunovácie, pripravovanej na Veľkú noc (22.4.1044– OVERIŤ ROK !!! ) v Čanáde za prítomnosti veľmožov aj cirkevných predstaviteľov, na zúčtovanie nebezpečnej opozície. Vo vhodnej chvíli, keď mal spolu aj všetkých sprisahancov, nechal z ich radov, bez súdu 50-tich zavraždiť. Následná korunovácia sa síce uskutočnila, ale pôvodne ju mal vykonať čanádsky biskup Gerhard, ten však po vražde veľmožov odmietol kráľa korunovať a navyše ho obvinil zo sympatizovania s pohanmi.

 

Kerékgyártó Árpád – Magyarország emléknapjai – 3. Apríla 1043 čanádsky biskup Gerhard odmietol korunovať kráľa Abu Samuela tráviaceho Veľkú noc v Ćanáde, kvôli zavraždeniu 50-tich veľmožov počas predchádzajúceho pôstu, ktorých pod zámienkou snemovania zvolal a nechal ich posekať alebo pozabíjať. Biskup Samuelovi predpovedal že v nasledujúcom roku už tretíkrát proti nemu vypukne povstanie – meč pomsty, ktorý od neho falošne získanú krajinu mu odoberú.

 

Už za panovania Petra Orseola, pri jeho nepriazni, dochádza k ťažkému položeniu kresťanstva v krajine. Náprava neprišla ani po nástupe Samuela Abu. Je celkom možný zánik niektorých diecéz. Ako sa dá určiť aj z miesta korunovácie buď čanádska diecéza bola najdôležitejšou v Uhorsku, alebo jednou z málo fungujúcich, ktorá s panovníkom udržiavala kontakt. Najpravdepodobnejšie je ale dočasné nefungovanie niektorých z nich pre neprítomnosť biskupov, ich úteku s Petrom Orseolom do zahraničia, alebo smrti a nedosadením nástupcu. Predchádzajúce korunovácie sa uskutočnili v Stoličnom Belehrade, Samuelova však bližšie k pohanskému jadru Uhorska, odkiaľ predovšetkým mohli pochádzať priaznivci kráľa Samuela Abu. Ale v tom prípade sa mohla korunovácia uskutočniť v ešte výhodnejšie položenom biskupstve priamo na jeho majetkoch v Jágri, alebo prípadne v Bihori. Tie zrejme už v tej dobe nefungovali a tak isto aj neúčasť oboch arcibiskupov signalizovala veľké neporiadky. Samuel Aba nesie zodpovednosť z neochoty podporiť šírenie kresťanstva, zaručujúce pre krajinu civilizovanejší, európsky vývoj. Pričinením Samuela Abu sa rozmáha pohanské hnutie neprijateľné pre kresťanskú Európu. Ani jeho posledné snahy s dosiahnutím korunovácie kráľa nič nemenili na fakte veľkého úpadku krajiny.

Bitka pri Menfó.

Nepochopiteľné vraždenie v Čanáde skomplikovalo postavenie a podporu Samuela Abu ešte viac. Proti sebe popudil nedávno ešte vlastných prívržencov a úplnú podporu stratil aj u mála cirkevných inštitúcii, ktoré prežívali. K Henrichovi III. sa dostali poplašné správy o diani v Uhorsku prostredníctvom unikajúcich a sťažujúcich sa veľmožov z Uhorska, ale nemohol byť spokojný ani s predchádzajúcim mierom, keďže Samuel Aba nedodržal sľúbené podmienky prímeria (aspoň tak sa o tom môžme dočítať v obrázkovej kronike a pri nej môžme ešte ostať aj ďalej). Do Nemecka sa nevrátili ani zajatci a ani prinávratenie území za riekou Lajtou sa neuskutočnilo podľa dohodnutých podmienok (Uhorsko aj naďalej spravovalo jej časť). Rozvrat v tábore Samuela Abu poskytol nemeckému kráľovi Henrichovi III. vhodnú príležitosť na nový a zdarilý útok proti novokorunovanému kráľovi. Koncom júna začína zhromažďovanie a ťaženie Nemeckých vojsk pri Dunaji, kde sa k výprave na rakúskej strane pripojili k ťaženiu aj oddiely českého kniežaťa Břetislava. Henrich III. zatajoval skutočnú podstatu ťaženia. Chcel sa presvedčiť a uistiť o stave mieru s uhorským kráľom a následne sa vrátiť. Útek uhorských veľmožov sa mohol pokladať aj ako porušenie mieru a prienik susedov na nemeckú pôdu. Vyslanci Samuela Abu žiadali od Henricha III. navrátenie uhorských utečencov, že vraj sa jedná o zlodejov a trestancov. Odpoveďou Henricha bolo prekročenie hraníc na juh od Dunaja, medzi Šopronom a Kapuvárom. Znova sa opakovala situácia spred roka a postup nemeckých vojsk narazil na zmočarené územie. Zrejme na rady uhorských utečencov, nemecké vojská celonočným presunom obyšli močariská a dostali sa do blískosti vojsk Samuela Abu. Toho však zvedovie či už úmyselne, alebo pre veľkú hmlu ktorá zaľahla zmočarené okolie, mýlne informovali o nie veľmi početných nemeckých voskách. Samuel Aba povzbudený dobrými správami udrel na nemcov 5.7.1044 pri Menfó (neďaleko Rábu). Začiatok bitky sa niesol tvrdými stretmi, ale k dlhému boju nedošlo a ani počty padlých na oboch stranách neboli vysoké. Zlomovým bodom sa stala zrada časti uhorských vojsk a po porážke uhorský kráľ z bojiska utekal. Záchranu sa snažil nájsť na východe krajiny, najskôr na svojich rodových majetkoch. Do úkrytu však nedošiel. Neďaleko cieľa, ho v jednej dedine spoznali osadníci, ktorým v minulosti uškodil a zabili ho (Magyar életrajzi lexikon: Peter Orseolo zajal pri úteku Samuela Abu a dal ho popraviť sťatím). Skôr ako Henrich mohol osláviť víťazstvo, musel sa ponáhľať z východu na západ krajiny a riešiť rozbroje do Lotrinska, kde po smrti kniežaťa Gozzila vypukli boje o nástupníctvo medzi dvoma synmi Gozzilom II. a Gottfridom. Henrich III. vzal so sebou aj korunovačné klenoty uhorského kráľovstva.

Návrat márnivého kráľa

Henrich III. konečne pokoril Uhorsko, ktoré sa pokúšal ovládnuť už jeho otec Konrád II. obsadením Uhorska sledoval vlastné záujmy. Petra Orseola nemal prečo privítať v dobrosrdečnosti, veď ešte nedávno vystupoval spoločne s Čechmi proti nemu. Na trón ho chcel dosadiť len pod podmienkou vazalskej poslušnosti. Takmer po roku 26. mája (1045) sa uskutočnila opakovaná korunovácia uhorského kráľa. Neniesla sa v duchu predchádzajúcich, keď na hlavu kráľa korunu kládol predstaviteľ cirkvi v Uhorsku prezentujúci samostatnú cirkevnú organizáciu. Tentoraz sa korunovácie v Stoličnom Belehrade osobne zúčastnil nemecký kráľ Henrich III. Korunu mal z pravidla najvyšší cirkevný hodnostár krajiny položiť kráľovi na hlavu. O arcibiskupoch nieto žiadnych správ (ostrihomský arcibiskup Astrik bol už rok po smrti a nový zrejme nebol menovaný a o arcibiskupovi z Kaloče nie je nič známe). Na túto korunováciu bol určený biskup, ale kráľovskú korunu odovzdal do rúk Henricha III.a až od neho ju dostáva Peter Orseolo ako dar. Darom je tým pádom aj krajina. Peter svojím aktom prijatia koruny z rúk nemeckého kráľa sa de facto stáva vazalom a Uhorsko len lénom pre určeného (nemeckom) panovníka. Kráľovskú kopiju sv. Mórica, symbolizujúcu suverenitu a obranu krajiny, Henrich III. priniesol do Ríma (1044, zaznamenali milánsky arcibiskup Arnulf a biskup Bonizo zo Šutri). Pri príležitosti návštevy Henricha III. v Uhorsku sa k jeho sprievodu, pri návrate do Nemecka, pripojila aj Gizela, vdova po kráľovi Štefanovi I. V rodnej krajine vstúpila do kláštora v Niedermunsteri pri Pasove, kde aj zomrela 7. 5. 1065 ako matka predstavená.

Nerozvážnosť a samopaš

Peter I. pokračoval vo svojej bezohľadnej politike. Naďalej zdieral a zanedbával kráľovstvo. Nespokojencov trestal a zbavoval ich za neprejavenú podporu majetkov, výsad i dôležitých úradov. Tie sa následne stávali korisťou prívržencov z okolia kráľovského dvora, keď nimi boli vo väčšine cudzinci pôvodom z rímsko-nemeckého kráľovstva (Taliani a Nemci). V očiach obyv. cudzinci reprezentujúci kráľovsku správu a cirkev sa stávajú neprijateľným zlom a hlavnou príčinou v ich zbedačovaní a zdieraní. Za ďalšie dva roky priviedol krajinu na pokraj občianskych a feudálnych nepokojov. Ani sa nemožno čudovať ak dochádza k stavu nedôvery v kráľovský dvor s ktorým mali jednotne riadiť a spravovať krajinu. Neúnosné príkorie bolo dôsledkom vypuknutia pohanského povstania v Zátisí. Zároveň sa stalo odrazovým impulzom otvoreného odboja aj pre domácich feudálov, snažiacich sa využiť nepokoje na pozvanie Vazulových synov Leventeho a Andreja z Kyjeva. Peter Orseolo sa dozvedel aj o snahách niektorých veľmožov pozvať Vazulových synov a už v priebehu vypuknutého pohanského povstania troch oslepil a popravil. Obeťami sa stali veľmož Wiscen (spriaznenec Samuela Abu) a kráľov vzdialený príbuzný bratia Bojat (Bua, Bolyád) a Bohňad (Buhna, Bohnyád), synovia Ďulu II. (Prokuj) sedmohradského vojvodu. Posledne menovaný bratia dlhodobým pobytom na kráľovskom dvore, za vlády Štefana I., sa stávajú jeho prívržencami a s primeraným postavením a majetkami. To im zrejme, ako aj ostatným domácim veľmožom upieral kráľ Peter Orseolo a tým pádom sa stávajú jeho veľkými odporcami a osnovateľmi návratu kráľovského žezla do rúk Arpádovcov. Neodradil tak od týchto úmyslov ostatných. Zišli sa v Čanáde, čo nasvedčuje o možnej podpore a účasti na sprisahaní aj samotného biskupa Gerharda a vyslali posolstvo do Kyjeva. Levente a Ondrej pozvanie prijali opatrne, z obáv možné prezradenie alebo pascu. Pred svojim príchodom vyslali zvedov a až potom v tajnosti (septembri) na čele vojsk kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho došli do Abovho Novohradu. Ondrej využil počiatočnú silu povstania v spoločný postup. Nemal na výber, ak nechcel bojovať naraz proti povstalcom aj proti kráľovi. Pohanské povstanie vedené zátiským pohanským veľmožom Vattom nadobudlo nekontrolovateľného rozmeru. Povstalci predostreli svoje požiadavky so znovu zavedením pohanských spôsobov. Žiadali zabiť biskupov a klerikov, zbúraním kostolov, zrušením kresťanstva a znovu uctievanie pohanských kultov. Ondrej povstanie momentálne nemohol dostať pod kontrolovanú moc, preto nechal udalostiam voľný spád. Povstalci napredovali na západ k Dunaju. Korunovaný kráľ Peter Orseolo, keď sa dozvedel o mohutnosti nepokojov sa nachádzal pri rieke Sytia (Žitava). Zbalil tábor, prekročil Dunaj a chcel sa vrátiť do Stoličného Belehradu. Ten však už bol obsadený prívržencami Ondreja. Nezvládnuteľnosť situácie Peter Orseolo riešil žiadosťou o pomoc Henricha III. nachádzajúceho sa na ríšskom sneme v Aušpurku (Augsburg) a vydal sa na západné hranice Uhorska smerom na Mošoň, kde chcel opustiť krajinu.

Smrť biskupov

Zo Stoličného Belehradu sa vydali privítať Vazulových synov štyria biskupi (čanádsky Gerhard, vesprímsky Bulda, ostrihomský biskup Benedikt a nitriansky Bystrík) v sprievode družiny solníckeho (Szolnok) špána Zonuca. Ich zadelenie do úradov potrebuje vysvetlenie. Kým u prvých dvoch niet pochýb, ostrihomský Benedikt mohol spravovať len uvoľnený úrad ako aj navyše vlastné biskupstvo možno práve v blízkom Vacove. Najspornejšou osobou je Nitriansky biskup Bystrík. V tej dobe ešte v Nitre biskupstvo nebolo. Mohol byť z Nitry, ale v tom prípade len prepoštom. Alebo mohol pochádzať z Nitry a postupne mohol pôsobiť v kláštore na Panonskej Hore odkiaľ bol zvolený za biskupa buď v už zmieňovanom Vacove, alebo v Rábe. Iné voľné biskupstvo na západe krajiny už nebolo, len ak by sa spomenula neúčasť päťkostolského biskupa, ktorým bol Maurus (od 1036). Biskupský sprievod po prekročení Dunaja v oblasti dnešnej Pešti, sa dostali do rúk povstalcov. Povstalci narábali so zajatcami ako s úhlavnými nepriateľmi. Čanádskeho biskupa Gerharda (maď. Gellert) pripútali na voz a zhodili z vrchu (v dnešnej Budapešti Gellertovho vrchu 24.9., jeho ostatky nechal Ondrej I v 1053 previesť z Pešti do sídla jeho biskupstva do Čanádu). Zavraždeným bol aj biskup Bulda. Ostatný dvaja biskupi sa na člne pokúšali dostať z dosahu vraždiacich pohanov na druhý breh Dunaja, kde sa nachádzal Ondrej. Obeťou sa stal aj ďalší z biskupov. Šípom zasiahnutý Bystrík neprežil a na druhý deň podľahol zraneniam. Zachrániť sa mu podarilo už len Benedikta (v niektorých prameňoch uvádzaný aj ako Benata). Na jednom z člnov sa pokúsil o útek aj špán Zonuc, ten však doplatil na svoju dôverčivosť a z vody vzal do člna svojho niekdajšieho člena družiny, ktorý ho následne prebodol vlastným mečom.

Oslepenie kráľa a porazenie povstalcov

Vatom vedené pohanské povstanie namierené proti novotám, kresťanstvu, systému vlády, správy a chodu krajiny malo len malú nádej na úspech a podporu celej verejnosti. Povstanie v samej podstate sledovalo návrat k starým kultom a zvykom a ohrozovalo vlastnú existenciu kráľovstva. To by vyvolalo v okolitých krajinách veľké znepokojenie a celkom určitý vojenský zásah. Ondrej urýchlene obsadil sídlo kráľa v Stoličnom Belehrade vyhlásil zosadenie kráľa, osadil všetky únikové cesty z Uhorska a porazil povstalcov. Peter Orseolo, nachádzajúci sa na západe krajiny, nestihol uniknúť. Ondrej za ním vyslal posolstvo, aby sa vrátil do Stoličného Belehradu a uzavreli spoločný mier. V sprievode poslov sa vydal k návratu. Jeho úmysly boli však inakšie a v príhodnej chvíli ušiel. Pri Zámoji (Zámoly, na sever od Stoličného Belehradu) upadol do zajatia a pred Ondreja bol privedený už oslepený. Na príkaz kráľa bol prevezený do kláštora v Päťkostolí, kde zakrátko zomrel (podľa iných prameňov zomrel tu až v 1059).