www.eHistory.eu - Srbi a Chorváti.

21A. Lužický Srbi a Biely Chorváti.

Od začiatku nášho letopočtu expanzia germánskych kmeňov od severnej Európy až po hranice Rímskeho impéria „Limes Romanus“ doplnila v tomto priestore už i tak mnohopočetné etnické zloženie. Ich príchod spôsobil, že sa na ústupe ocitli resp. zanikali ríše a osídlenia Keltov, Dákov a aj nomádskych kmeňov od západnej až po východnú Európu. Pozoruhodný obrovský nárast územia s prítomnosťou germánskych kmeňov, keď asi presnejšie by znelo, že sa jednalo o nárast územia kontrolovaného resp. ovládaného germánskymi kmeňmi a za niekoľko storočí, sa vo všeobecnosti spája s ich dobyvačnou silou. To čo niekoľko storočí rástlo do rozlohy a údajne malo aj mocnieť čo do počtu obyvateľstva, sa od konca IV. stor., po príchode Hunského zväzu, sa nielen zastavilo, ale v priebehu len niekoľkých rokov resp. málo desaťročí, ocitlo na ústupe alebo na väčšine kontinentu úplne rozpadlo a zaniklo. S tým súvisí aj ukončenie prítomnosti Germánskych kmeňov vo východnej Európe (až na malú enklávu Gótov na Kryme, kde sú spomínaný aj v VIII. stor.) a výrazné oslabenie ich účinkovania v strednej Európe, čím sa uvoľnil priestor na vzostup resp. prejav iných etník. Pomaly ale isto sa v smere do Európy posúvali hranice dosahu Hunského zväzu, pod ktorého nadvládou sa ocitali viaceré kmene a etniká, prípadne ďalšie kmene a etniká pred nimi zvolili ústup a odchod na západ. Hunský panovníci s titulom wang (titul užívali od zač. II. stor. n. l., keď kmeň Hujan založil novú Hunskú ríšu pri jazere Barkul čín. Bar-köl v Džungársku, dnes v západnej Číne) v 80-tych rokoch IV. stor. svoje sídlo presunuli z Povolžia k rieke Dneper, odkiaľ prenikali do oblasti dolného Dunaja a s tunajšími „zajatými“ resp. podriadenými kmeňmi podnikali svoje prvé nájazdy do Karpatskej kotliny, do oblasti Veľkej Uhorskej nížiny resp. Karpatskej nížiny (hlavne do jej časti dnes nazývanej maď. Alföld – slov. Dolná zem a do Potisia nazývaného aj Pusta). Trvalo však asi až štyri desaťročia, kým okolo r. 425 hunský panovník wang Ruga preniesol svoje sídlo do Karpatskej kotliny k rieke Tisa (do Potisia). Predpokladom k takému kroku bolo zabezpečenie okolitej krajiny. Tomu napovedá aj situácia z neskoršieho obdobia okolo vývinu situácie v Panónii, ktorú už síce kontrolovali Huni, ale až v r. 433 ju Rímska ríša oficiálne prepustila Hunom. Od juhu sa Hunom podarilo vybudovať predmostie na juh od rieky Dunaj, keď prenikli a preniesli bojiská do Moézie a Trákie (dnes v Srbsku a Bulharsku), do Ilýrie (dnes Bosna a Chorvátsko) a dosiahli platenie tribútu za mier od Východorímskej ríše. K zabezpečeniu Alföldu (Potisia) v Karpatskej nížine zo všetkých svetových strán, čiže aj zo severu, podporu prináša archeológia, ktorá kladie do prvej pol. V. stor., v oblasti Saska a Durínska, početné kostrové nálezy s deformovanými lebkami príznačné pre Hunov. Vtedajší rímsky autor Vibius Sequester (tvoriaci na prelome IV. / V. stor.) sa pokúsil identifikovať niektoré etniká a stručne poznamenal Labe, rieka v Germánii, delí Svebov od Srbov (lat. Albis Germaniae Suevos a Servitiis dividit), čo v zrozumiteľnejšej reči by mohlo a malo znamenať "rieka Labe oddeľuje Germánov od Venedov" a aj keď sa na prvý pohľad zdá, že je to pre túto dobu privčasné, ale nie nemožné, aby sa mohlo jednať už o slovanských Srbov. Len mimochodom už prv, v I. stor. n. l., pod pojem Svébi Tacitus zahrňoval celý región od stredného Dunaja až po Baltické more, pričom podrobne opisoval jeho rôznoetnickosť, keď uvádzal nomádske, keltské, germánske kmene, k tomu uvádzal aj kmene ďalších etník ním nazývaných, že hovorili aj panónskym jazykom.

Podozrivým sa javí, že v jednom regióne až dve veľmi podobné výrazy, čo skôr navodzuje, že sa môže jednať o jeden ľud a len z dôvodu výslovnosti v latine znejúci a zapísaný skomolený výraz zo Srbi na Suebi. Navyše Seguesterov poznámka "Servitiis resp. Cervetiis“ sa môže preložiť aj ako služobníci a poddaný, čím jeho zápis vo význame, že Germánov rieka Labe oddeľovala od ich niekdajších poddaných. Možnosť pánov a ich služobníkov je známa aj z iných oblastí, keď v Karpatskej kotline podobný incident spomína J. P. Šafárik v r. 334 pri vnútroetnickom konflikte u Sarmatov Limigantes. Ich jedna časť tzv. Veľkých Sarmatov resp. Sarmatov vládnucich pánov (nomádskych Jazygov nazývaných aj lat. výrazom Sarmatae Liberi) bola porazená Malými Sarmatmi resp. Sarmatmi roľníkmi (Sarmatmi poddanými nazývaných aj lat. výrazom Sarmatae Servi) a Jazygovia hľadali pomoc u germánskych kmeňov Victofalov, Kvádov a neskôr aj u Rímanov (podrobnejšie o konflikte v kapitole 24S. Slovania na juhu Európy).

Ostaňme však pri Srboch, ktorých máme spomínaných v rôznych lokalitách, keď ich pod menom Sirbi spomínaju hneď dvaja rímsky autori: Plinius v pol. I. stor. a Ptolemaios v pol. II. stor. ako národ v Meotise pri rieke Don (v ich podaní medzi Maetom a Volhou), keď Ptolemaios uvádza, že rieka Maravios (Marabios) ústi do rieky Don neďaleko sídiel Sirbov, k čomu J. P. Šafárik pridáva, že sa tam dnes nachádza aj rieka Serpa.

Ako Plinius aj Ptolemaios zaznamenali v Meotise (pri rieke Don) v susedstve Srbov aj Chorvátov, ktorý tiež boli súčasťou Alanských resp. Aorských kmeňov. Veľmi nápomocnými je až ďalšie pokračovanie, ponúkajúce byzantským cisárom Herakleiosom (panoval 610 – 641), ktorý pozval slovanské spoločenstvá Chorvátov a Srbov na západný Balkán proti neustále hroziacim Avarom, čím ich zamestnali od juhu. Konkrétne byzantský vyslanci mohli približne zastihnúť:

Chorvátske kmene v oblasti severnej Ukrajiny a juhovýchodného Poľska, odkiaľ už prv ponad Karpatské pohorie, prenikli až po Sliezko a do Čiech, čím sa dá predpokladať, že ako najbližší severný sused mohli preniknúť aj na územie Slovenska.
Srbské kmene v oblasti juhozápadného Bieloruska a východného Poľska, odkiaľ už prv, cez južné Poľsko, prenikli až do východného Nemecka (aj v západných Čechách a severnom Bavorsku), kde bol v prvej pol. VII. stor. spomínaný srbský knieža Dervan. Zrejme sa môže jednať o už Sequesterom spomínaných Srbov pri rieke Labe, keď do toho istého obdobia by sa dali navyše zaradiť aj archeologické nálezy Alanských resp. Aorských zdeformovaných lebiek v Durínsku.

Na pozvanie byzantského cisára Heraklea (na boj proti Avarom) sa v úlohe foederátov na Balkán presunuli niektoré kmene z Chorvátskeho a Srbského spoločenstva akoby došlo k rozšíreniu ich osídlenia aj na územie dnešného Chorvátska a Bosny, kam sa presunuli Chorvátske kmene po r. 626 (po veľkom Avarskom útoku a obľahnutí Konstantinopolu) a rozšírili sa aj na územie Srbska s okolím, kam sa presunuli niektoré Srbské kmene asi až v priebehu 30-tych rokov VII. stor.

Ak prihliadneme v koho susedstve resp. pod koho panstvom sa prv, pred niekoľkými storočiami, mohli nachádzať, ani rozpínanie sa a dosah kmeňov Srbov a Chorvátov (od východnej Európy až po Nemecko) nemusel byť nereálny. Vysvetlenie takejto veľkej rozpínavosti sa ponúka zohľadnením známeho hunského modelu spoločnosti (na ich vojenských výpravách sa zúčastňovali aj oddiely podrobených etník) a avarského modelu (na ich výpravách sa zúčastňovali Bulhari a Slovania), preto sa dá predpokladať, že aj prv dobyvatelia (Skýti, Sarmati, Kelti, Germáni a ďalší) nomádi viedli svojich poddaných resp. ich ozbrojené oddiely (možno aj práve Srbov a Chorvátov), čo podporuje tézu, že nomádsky velitelia a ich šľachta mohla byť ešte dlhé roky nielen prítomná, ale aj stále nadradená rôzne veľkým skupinám poddaného obyvateľstva (až kým sa nepretrhali ich väzby s ostatnými nomádskymi spoločenstvami a nomádsky velitelia podľahli asimilácii väčšinového obyvateľstva, čo by mohlo znamenať že sa v niektorých prípadoch mohli zaradiť do slovanskej spoločnosti ako velitelia ozbrojencov, prípadne aj jej šľachta). Konkrétne k Srbom sa vyjadril aj gótsky učenec Jordanes vo svojom diele „De origine actibusque Getarum (Dejiny Gótov)“, keď najprv poznamenal „K Venetom patria Antes a Sclaveni (Anti a Sklávi)“, ktorých si v IV. stor. podrobil ostrogótsky kráľ Hermanarich. Na inom mieste Jordanes spomenul znova tri kmene patriace k Slovanom: Lužický Srbi (západný Slovania), Antes (východný Slovania) a Sklaven (južný Slovania). Antes boli z nich najstatočnejší a najsilnejší medzi nimi, obývali oblasť medzi riekami Dnester a Dneper. Podľa Jordanesa sa Anti pravdepodobne pokúsili vytvoriť vlastný štát v hraniciach Gótskej ríše a svoju kontrolu sa potom mohli snažiť rozšíriť aj na západné Slovanské kmene. Ak Anti bojovali vo východnej Európe proti Germánom a rovnako Germáni bojovali aj proti nomádskym kmeňom, ponúka sa nám potencionálne spojenectvo práve Antov (zaraďovaných medzi Slovanov) s nomádmi. A poslednými nomádmi vládnucimi vo východnej Európe (pred príchodom Hunov) boli Alanské kmene, ktorých súčasťou boli aj Aorsovia, nesúci aj pomenovanie Biely Alani a prívlastok Biely sa v neskoršom období, v lokalite severozápadnej Ukrajiny a juhovýchodného Poľska, objavil znova v spojitosti Biely Chorváti (spomínaný kronikármi v X. stor., keď sa Biele Chorvátsko stalo terčom útokov svojich troch susedov Kyjevskej Rusi, Českého a Poľského kniežatstva, ktorý krajinu obsadili a jej územie si aj rozdelili).

Po príchode Germánskych kmeňov do Pričernomoria (na prelome II. / III. stor.) došlo k rozpadu Alanského zväzu na dve časti. Ako je známe prevažná väčšina a jadro Alanských kmeňov ustúpilo na východ za rieku Don, kde sa pohybovali v Povolží v susedstve Sirakov zdržiavajúcich sa v Severokaukazskom regióne a ďalšie kmene ustúpili na západ, kde sa pohybovali v oblasti rieky Prut v Besarábii a Podolí. Príchodom Hunského zväzu sa západné spoločenstvo Alanských kmeňov od rieky Prut ustupovalo s germánskymi Vandalmi na západ cez Balkán a strednú Európu, ďalšie kmene z Alanského zväzu z Povolžia boli zaradené do Hunského zväzu. Ak Alani a Aorsovia (prípadne aj Sarmati a Skýti) nie sú nejako často spomínaný v prostredí Hunov v Karpatskej kotline, čiže buď ich Huni zamestnali hlavne v Povolží (v oblasti Severokaukazského regiónu, na území dnešného Azerbajdžanu, sú spomínaný Alani aj v dobe Chazarskej ríše), alebo podobne ako Bulharské kmene tiahli s Hunmi na západ, ale mohli sa pohybovať severnejšie cez územie Poľska ponad Karpatské pohorie až do Durínska (už spomínané zdeformované lebky podľa hunskeho vzoru), čím aj rímskymi autormi používané skoršie pomenovanie Sarmatae Venedae územia od Čierneho mora až po Baltské more môže súvisieť buď s prítomnosťou nomádov, alebo podradenosť nomádskym kmeňom. Jazykovedci o pôvode slov „srb a chorvát“ vedú polemiky k pravdepodobnému pôvodu k severoiránskym dialektom, čím sa nepriamo podsúva alternatíva o možnom pôvode pomenovania, že Srbi a Chorváti mohli byť pôvodom Alanské prípadne Aorské kmene, ktoré v priebehu V. a VI. storočia mohli podľahnúť slovanskej asimilácii, ale aj naďalej pre nich ostali pôvodné alanské pomenovania. Pravdepodbnejšie však znie opačná verzia, keď tamojšie pôvodné indoeurópske obyvateľstvo (pri Azovskom mori) bolo pomenované prichádzajúcimi severoiránskymi kmeňmi, keďže v stredoázijskej oblasti a ani v Povolží sa u Aorsov a ani u Alanov tieto kmene nespomínali. Archeológia aj z oblastí od Povolžia až po Ukrajinu poukazuje v prípade Alanov a Aorsov na zmeny v pohrebných rituáloch a praktizovania deformácie lebiek (hlavne u šľachty), v Alanskom a zrejme aj v Aorskom prostredí, čo neznie ani veľmi nepravdepodobne, keďže ich susedstvo, kontakty prípadne aj nadvláda Hunov trvali viac ako pol tisícročia (od II. stor. p. n. l. do V. stor. n. l.). Huni zrejme mali na Alanskú spoločnosť (hlavne v III. a IV. stor. n. l.) omnoho väčší vplyv ako sa predpokladalo, keď na prvý pohľad pôsobenie Alanov pripadala ako samostatné pôsobenie v lokalite východnej Európy.

U starobylého roľníckeho a pastierskeho obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi zdržujúceho sa na Ukrajine, v západnom Rusku a Bielorusku nepriame indície naznačujú, že práve nomádske kmene (nie je vylúčené že aj Kelti a Germáni) a následne aj kmene z Hunského zväzu používali miestne obyvateľstvo na vojenské účely, čím presunuli aj inoetnických ozbrojencov a naštartovali smerovanie a expandovanie Slovanských ozbrojencov z východnej Európy v smere do Poľska, Karpatskej kotliny a na Balkán. Asi za osobnej účasti nomádskych vodcov, alebo

nomádmi ovládaný slovanský ozbrojenci si začali na nových územiach (v strednej Európe a aj na Balkáne) vytvárať vlastné kmeňové organizácie, prípadne preto, že sa tu zdržiavalo obyvateľstvo cudzieho etnika, tým mysliac na starobylé obyvateľstvo užívajúce nielen jazyky svojich prípadných vládcov (museli komunikovať so Skýtmi, Sarmatmi, Keltmi, Germánmi, ...), ale aj jazyk svojich predkov (poddané kmene komunikovali vo vnútri svojho etnika indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi), čím sa ich etnické jazyky menili ich jazyky podľa lokality svojho pôsobiska a kontaktu s cudzími, avšak známejšími civilizáciami.

Hneď sa pri takom spájaní ponúka rovnaká alternatíva akú aj v súčastnosti používajú germánsky a anglický autori, ktorý sa opierajú v súvislosti s obrovským územným nárastom území obývaných germánskymi etnikami aj s nárastom ich obyvateľstva, čo sa nepotvrdilo ani v prípade ich účinkovania v západnej Európe a ešte v katastrofálnejšom pomere vyzneli vo východnej a neskôr aj v strednej Európe. Bližším vysvetlením v prípade obsadenia územia Francúzska Germánskymi kmeňmi a jeho zaradenie do vznikajúcej Germánskej ríše získali síce pomenovanie podľa germánskeho kmeňa Frankov, ale samotné germánske obyvateľstvo, po pol tisícročnej prítomnosti bolo asimilované väčšinovým románsko-galským obyvateľstvom aj napriek tomu, že aj naďalej ostalo v užívaní pomenovanie z nemčiny v podobe Západofranská ríša resp. aj súčasné pomenovanie Francúzska. Potom prítomnosť germánskych Frankov sa považovala len za nadvládu germánskych Frankov nad prevažne románsko-galským obyvateľstvom, ktoré bolo nositeľom niekdajšej kultúry, jazyka, správy a riadenia krajiny užívajúceho aj nastupujúcimi Frankami.

Podobných príkladov v histórii sa nachádza viacero, a preto aj v prípade údajného, náhleho vzniku a rýchleho exodusu Slovanských kmeňov sa ponúka spomínaná alternatíva (pripomínam s asi účasťou novoprichádzajúceho dobyvateľa pohybujúcou sa okolo 10%, sotva len o málo viac k počtom starousadeného obyvateľstva), ktorá mala a mohla nastať vo východnej Európe, avšak až na prelome V. / VI. stor. n. l. ako posledný dobyvatelia rovnako málopočetný tentoraz príbuzný slovanský ozbrojenci zaujali Strednú Európu a aj veľkú časť Balkánu. Nositeľmi právneho, správneho a etnického charakteru mohlo a malo byť pôvodné starobylé prevažne roľnícke obyvateľstvo, ktoré prevzalo mnoho pomenovaní prírodného a hospodárskeho charakteru do užívania Slovanskými etnikami (výrazný vplyv príbuzného obyvateľstva Lužickej, Pomoranskej a Przeworskej kultúry).

Germáni ako bezprostredný susedia o Slovanských kmeňoch zo začiatku neprinášajú žiadne informácie, snáď len ak ich pomenovanie "Windisch", alebo ak áno, sú až z neskoršieho obdobia (ani Germáni neužívali písmo, keď ani ich runy nepomohli) a skôr pôsobia ako dezinformácie (Jordanesove záznamy o germánskej veleríši Oium, prípadne údajné víťazstvo germánskeho Vitimera nad Antami, po ktorom nie Anti ale Germánske kmene definitívne odtiahli z východnej Európy). V súvislosti s neskoršou archeologickou kultúrou Korčak-Praha korešponduje príchod a prenikanie Hunov resp. ich spojencov a predovšetkým ich vazalov, čím sa do polohy unikajúcich etník (čo nie je pravdepodobné, keďže neprenikli až za rieku Labe), alebo etník pôsobiacich a prenikajúcich za podpory Hunov, Bielych Alanov – Aorsov zaznamenali v V. stor. až vo východnom Nemecku (spomínané zdeformované lebky v Durínsku) a následne sa nezastavila invázia Slovanských kmeňov ani v VI. stor. a prenikali cez Poľsko nielen do Karpatskej kotliny a Korutánska, ale aj do Česka a Bavorska.