eHistory

23U. Uralské kmene (aj Maďari).

(medzi r. 555 – 666?).

Za posledných dvoch tisícročí p. n. l., aj počas zdržiavania sa Východouralských kmeňov (aj Maďarov) za Uralom (do IV. stor. n. l.), podobne aj v nasledujúcom období, od ich príchodu do Povolžia, sa nachádzali v susedstve (prípadne boli obklopený) pastierskymi (nomádskymi) kmeňmi a národmi. Nezodpovedanou otázkou sa javil až príliš veľký manévrovateľný priestor pre turko-tatárske (aj starobulharské a staroturecké) a uralské kmene (aj Maďarov), keď len lokalita ohraničená na východe pohorím Ural, na juhu riekou Ural, na západe riekou Volga a na severe riekou Kama môže predstavovať rozlohu viac ako pol. mil. km2 (zrejme oblasti ich zimných pôsobísk, keď nekočovali), prípadne aj viac až takmer jeden mil. km2, ak berieme do úvahy, že spomínané hlavne pastierske kmene, v priebehu roka presúvali svoje tábory na nové pastviny a prenikali aj do ďalšieho širšieho okolia a aj do južnejších končín (od jari do jesene). Odpoveďou by mohla byť, že pre obdobie okolo pol. prvého tisícročia sa pre túto oblasť odhadovala pomerne nízka hustota obyvateľstva (menej ako jeden obyvateľ. na km2), považuje sa len užívaná turko-tatárskymi (aj starobulharskými a starotureckými), uralskými kočujúcimi kmeňmi (medzi nimi aj Maďarmi), prípadne severné časti tejto lokality mohli byť okrajom prenikania aj nejakých skupín Slovanských kmeňov. 

Južná časť Povolžia bola však nespočetne krát zasiahnutá sťahovaniami a prechodom národov, čím sa nevyhla žiadnym dôležitým zmenám úzko súvisiacich s vojensko – politickým dianím, ktoré za asi tri posledné storočia prebehli a dali by sa zhrnúť do niekoľkých etáp:

• Za Hunov - Začiatok Veľkého sťahovania národov počas pôsobenia Hunskej ríše v tejto lokalite (od pol. IV. do pol. V. stor.);

• Za Zväzu bulharských Onogurov - po vzostupe Sabirov v Severokaukazskom regióne (od druhej pol. V. stor.) sa sem presunuli bulharský Onogurovia.

• Za Zväzu Sabirov - ich panstvo siahalo až do Povolžia (od pol. V. do pol. VI. stor.);

• Záver Veľkého sťahovania národov spojený s prechodom Avarov, zahnanie Sabirov a kmeňov zo Zväzu bulharských Onogurov severných časti Povolžia (555 – 567) došlo k ich kontaktu s Uralskými kmeňmi (aj Maďarmi);

• Príchod Starotureckých kmeňov (aj kmeňov Dulu) a odchod časti kmeňov bulharských Onogurov do Kubáne a Meotisu (568 – po r. 590);

• Západná Staroturecká ríša a Zväz Dulu (Dulovia) podieľajúci sa na kontrole Povolžia (pred r. 600 – 630).

Mierových časov bolo akosi pomenej a častá frekvencia vážnych vojenských udalostí bola príčinou neustálych presunov a sťahovaní národov. Za posledných 300 rokov šesť veľkých konfliktov a to po každé sa dá predpokladať aj so sťahovaním národov, niekedy stovky, ale inokedy aj tisícky kilometrov pre niektorých účastníkov (a táto lokalita ešte aj v nasledujúcich storočiach ponúkala ďalšie veľké vojenské manévre – ako príchod ďalších Bulharských kmeňov do Povolžia (Kotrágovia a Utiguri), potom dosah moci Chazarskej ríše, aj dlhoročné vojny s Pečenehmi, Oguzmi, Slovanskými etnikami a ďalšie udalosti).

Východné Povolžie, kde sa pohybovali Uralské kmene (aj Maďari), sa v dobe mierových časov malo preľudniť tamojším obyvateľstvom. Avšak v prípade konfliktu, ako aj príchod agresora snažiaceho sa o získanie nadvlády sa niesli v duchu nepriateľstva. Aj okolo r. 555, keď Avari vyvolali ústup kmeňov zo Zväzu bulharských Onogurov a zo Zväzu Sabirov, ktorý prenikli veľmi hlboko (severne) do vnútrozemia východného Povolžia a to muselo celkom iste zasiahnuť aj tunajšie Uralské obyvateľstvo (aj Maďarov). Dá sa predpokladať, že na takýto vojenský stret boli veľké straty nielen medzi vojakmi, ale mohlo kruto doplatiť aj nevojenské obyvateľstvo, keď obete neboli len medzi vojakmi, ale museli byť aj z radov žien, detí a starších ľudí. Výsledok konfliktu je známy, zasiahnuté aj Uralské etniká (aj Maďari), ich ostatné časti, museli upadnúť pod nadvládu (zajatia) bulharských Onogurov a Sabirov a museli sa uskromniť s podstatne menšou rozlohou krajiny, nemalo by to byť prekvapivé po už spomínaných citeľných stratách v radoch Uralských etník, keď prípadne navyše sa ich počty výrazne mohli znížiť o ďalšie veľké percentá uniknutého obyvateľstva z dosahu bulharských Onogurov a Sabirov. V prípade etnika Maďarov sa ich pôsobiská museli posunúť severnejšie až k rieke Kama, alebo prípadne východnejšie do uralského podhoria (do lesostepy), keď je vylúčené aby ustúpili južnejšie k strednému toku rieky Ural, t.j. do priestoru koridoru ako hlavnej trasy kade prichádzali zo Stredoázijskej oblasti ďalšie nomádske kmene.

Tento tzv. prístupový koridor z Ázie do Európy poslúžil už od Staroveku k príchodu Ľudu Mohylových kultúr, Ľudu so šnúrovou keramikou, Kymmeriov, Skýtov, ..., Hunov, Ogurov, Avarov. Práve Avari ako ďalší veľký cestovateľ z východu na západ, ktorý prekonali dlhú cestu zo severnej Číny do Stredu Európy (len mimochodom vzdušnou čiarou to predstavuje 8.000 km), ktorú prekonali za neskutočne krátku dobu 16 rokov. Avari sa najdlhšiu dobu zdržali práve vo východnej Európe, kde doslova znova zamiešali s existenciou viacerých kmeňov, etník, národov a rozohnali ich po východnej Európe. Boje aj v Povolží prebiehali viac ako desaťročie (555 – 568), kým sa do vojny nezapojili aj Starí Turci (známy aj pod menami Turkuti resp. Turkiti, čín. Tu-kju a tur. Güktürk) a zahnali Avarov do Strednej Európy.

Keďže vtedajším domovom veľkej skupiny Uralských kmeňov (medzi nimi sa zdržiavali aj Maďari) bola oblasť Povolžia, je veľmi nepravdepodobné, že by sa v r. 555 – 568 mohli vyhnúť konfliktu alebo aj dlhšej vojne. Ale potom na ktorej zo strán mohli bojovať? Ak nebojovali na strane Avarov (inak by do Karpatskej kotliny prišli o viac ako tri storočia skôr), museli sa dostať do kontaktu buď so Zväzom Sabirov alebo s kmeňmi zo Zväzu bulharských Onogurov. Pred Avarmi každý ustupoval severnejšie a východnejšie a rovnako mohli ustupovať aj Uralské (aj Maďarské resp. Ugorské) kmene. Vojna s Avarmi v Povolží sa skončila až okolo r. 568, keď sa na stranu Sabirov a bulharských Onogurov pridali aj Starí Turci a všetky národy, ktoré tu zostali boli zaradené do Starotureckej ríše. Starí Turci však kvôli veľkej rozlohe svojej krajiny, rozprestierajúcej sa od Kórejského polostrova až po Čierne more, neustále museli čeliť povstaniam podrobených národov (hlavne v ázijskej časti) a navyše museli riešiť rôzne dynastické rozbroje medzi príslušníkmi panujúceho rodu Ašina (Ashina) a práve z týchto dôvodov sa po r. 583, prítomnosť Starých Turkov vo východnej Európe, výrazne oslabila. Jej moc sa viac menej udržala na lojalite ostatných miestnych vládcov a niektorých kmeňov, ktoré sa nepodieľali na povstaniach na východe Stredoázijskej oblasti a ani nezasahovali vojensky v priestore Ázie. To umožnilo, do hry vo východnej Európe, sa opäť vrátiť najprv Avarom a následne po upokojení situácie v Sedemriečí a Džungársku (po r. 593) aj starotureckým kmeňovým vládcom – begom združených vo Zväze Dulu. Pri rozpade Starotureckej ríše v novovzniknutom Západnom Starotureckom kaganáte sa zásadne zmenila polarita moci. V centre ríše v Džungársku a Sedemriečí absolútnu moc stratil vládnuci rod Ašina, zmenil sa systém moci a do spoluvlády boli pripustený aj miestny etnický vládcovia – begovia zoskupený v dvoch spoločenstvách: vo Zväze Dulu (podiel na moci získali aj predstavitelia Hunských kmeňov) a vo Zväze Nušibi (podiel na moci mali aj hunsky Heftaliti). Kagani sa stali len osobou ovládanou jedným alebo druhým Zväzom.

Preto územie južnej časti východnej Európy bolo okolo r. 600 rozdelené medzi:

• Avarov - mali pod kontrolou územie Ukrajiny od pohoria Karpaty po rieku Dneper prípadne až po rieku Don pretože spoluprácu s nimi priznávali aj viaceré etniká vo Zväze bulharských Onogurov;

• Zväz Dulu – Dulov (mali pod kontrolou územie od stredného Povolžia po rieku Dneper resp. po rieku Don a Kubáňsku nížinu;

• Rodinný klan Ašina (lojálny im boli Chazari nachádzajúci sa od dolného Povolžia t.j. od delty rieky Volga, cez Kalmyckú oblasť až po severnú časť územia dnešného Dagestanu).

Zachované väzby Uralských kmeňov (aj Maďarov) na Dulov resp. aj na bulharské etniká zo Zväzu Onogurov, keď sa zrejme stali súčasťou nejakého väčšieho štátneho celku, vytvoreného Zväzu kmeňov, mali okrem svojho etnického vládcu aj ďalšieho spoločného zväzového chána z rodu Dulu. Preto sa v riadení Uralských kmeňov (aj Maďarov) okrem etnického vládcu kündü (kende) spomína aj nadriadený vládca Dulu (maď. Gyula) respektíve Dulum určený zástupca. Aj po ďalšie ostatné roky a storočia, keď sa väčšinou nachádzali v nejakom spojenectve s okolitými krajinami (boli súčasťou kmeňových Zväzov) alebo boli ich súčasťou, práve osoba s titulom "dulu" aj naďalej pôsobila v spojitosti s vojenskými záležitosťami, keďže práve spoločným prvkom veľkého zväzu bola spoločná armáda. Čiže dalo by sa to chápať, že Dulu (maď. Gyula, slov. Ďulo) nebol alebo nemusel byť etnickým Maďarom a tým pádom sa dá vysvetliť aj otvorené nepriateľstvo vyvolané kráľom Štefanom I. na zač. XI. stor., keď posledného vládcu Prokuja z rodu Dulu (maď. Gyula, slov. Ďulo) vyhnal zo Sedmohradska a ten sa s podporou poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého zmocnil severozápadného Nitrianska (Slovenska) a ustanovil si sídlo v Trenčíne (medzi r. 1003 - 1018).

​