eHistory

17M. Západná Staroturecká ríša – Zväz 10-tich zlatých šípov

(604 – 630)

Príchodom Avarov do Strednej Európy (568) sa uzatvorila kapitola Sťahovania národov, ale tento obmedzený pohľad sa však nedá aplikovať na celosvetové dianie. Na Euroázijskom subkontinente v tej dobe už začínala ďalšia rušná kapitola dejín Sveta, tentoraz vychádzajúca zo susedských vzťahov, uzatváraniu rôznych vojenských koalícií, ktoré boli predzvesťou veľkej „VOJNY SVETOVÝCH VEĽMOCÍ“. Rozbuškou sa stal obchod z hodvábom, prepravovaný po Hodvábnej ceste a prechádzajúci cez územie Číny, Starých Turkov (Göktürk), Perzskej ríše a Byzantskej (Východorímskej ríše), a preto sa tieto veľmoci ocitli vo vojne. Zaujímavé na tomto konflikte je, že sa vyhol územiam východnej Európy, aj keď bol za účasti Avarov a Chazarov, neodohrával sa na ich územiach. Za „Vojny svetových veľmoci“ sa odohrali dôležité udalosti a zmeny:

• nastalo zjednotenie a vzostup Číny za dynastie Suej (od r. 581);

• čínsky vládcovia vyvolali rozbroje v Starotureckej ríši medzi niektorými členmi vládnucej dynastie, ktoré vyústili do vnútorných vojen (Od r. 583 do 593);

• najprv rozpad Starotureckej ríše (604) a neskôr aj zánik jedného z nástupníckych subjektov Západného Starotureckého kaganátu (657);

• došlo takmer k zániku Byzantskej (Východorímskej) ríše (v r. 626), ktorá sa ocitla na kolenách a kontrolovala len územie okolo hlavného mesta Konstantinopol;

• katastrofálna porážka Perzskej ríše (628) ako predzvesť zániku Perzskej ríše (651);

• vznik Arabského kalifátu (630). 

Perzskú ríšu dlhotrvajúca vojna po celom obvode jej ríše až natoľko vyčerpala, že prehliadla dianie na juh od svojho územia a dovolila zjednotenie, vznik a vzostup Arabského kalifátu (630), ktorý dokonal zánik Perzskej ríše a obsadil celé jej územie (651). Peržanov nahradili Arabi, ktorý sa hneď predstavili ako agresívnejší sused, prezentujúci nielen vojenskú silu, ale zanedlho svoje vierovyznanie (moslimskú vieru) rozšírili aj ho do širokého okolitého Sveta (dosah náboženstva bol od Španielska, cez severnú Afriku, Blízky východ, Perziu, až po rieku Indus).

Jednou z krajín, ktoré takmer storočie trvajúca „VOJNA SVETOVÝCH VEĽMOCÍ“, veľmi nepriaznivo zasiahla bola Staroturecká ríša (Göktürk). Ťažisko ich moci a osídlenia bolo hlavne v oblastiach severnej Číny, Mongólska, Džungárska a Sedemriečia. Keď v r. 604 došlo k rozpadu Starotureckej ríše (Göktürk): na Východný a Západný kaganát, odzrkadlilo sa to aj na etnickom zastúpení. Delenie ríše nezohľadňovalo rozloženie obyvateľstva a väčšia časť Starotureckého etnika pripadla do východnej časti. Centrom Západnej Starotureckej ríše bolo Sedemriečie a Ďzungársko a zdržiavali sa tu príslušníci vládnucej dynastie ako aj jej vojenský predstavitelia – miestny etnický vládcovia – begovia. Medzi kaganom a begami však neexistovala jednotnosť. Na udržanie celistvosti Západnej Starotureckej ríše musel tábor okolo neplnoletého kagana Tamana (Ťumin, z rodu Ašina) ustúpiť z mocenských pozícií a na rad prišlo delenie moci aj s dvoma ďalšími opozičnými tábormi begov – s nimi utvorenými kmeňovými zväzmi Nušibi a Dulu (čerpané od Milaska). Begovia Nušibov a Dulov súhlasili s vládou kagana Tamana (z rodu Ašina), za to im kagan udelil desať zlatých šípov (päť Nušibom a päť Dulom), ktoré symbolizovali podiel na moci a rozdelenie ríše na vlastné sféry záujmu – vlastné územné časti v rámci Západného Starotureckého kaganátu. Preto sa niekedy o západných Turkoch hovorí aj ako o Zväze 10-tich zlatých šípov (desať kmeňov – desať begov – turecky on ogur resp. onogur, keď "on" je desať). Starotureckých kmeňov v priestore Sedemriečia a Džungárska bolo aj viac, a preto sa nedá z istotou určiť, či ostatní boli len v tábore kagana Tamana alebo aj na strane opozície, spomedzi ktorej v tom prípade získalo zlatý šíp len desať najvplyvnejších begov. Ešte je nutné spomenúť dosť podstatný fakt, ktorý zrejme stál pri vzniku opozície a to etnické zloženia a pôvod obyvateľstva. V oblastiach, ktoré si staroturecký vládcovia užívali ako svoje domovské oblasti malo vysoký (ak nie aj vyšší) podiel obyvateľstvo iného etnického pôvodu: ako napríklad v oblastiach severnej Číny a Mongólska to bolo Čínske obyvateľstvo; v Džungársku a Sedemriečí bol stále vysoký podiel pôvodného Hunského obyvateľstva. A tu bol ďalší možný problém, keďže medzi miestnymi opozičnými vládcami sa nachádzali práve aj kmeňový vládcovia Hunov a hunských Heftalitov. Za Starotureckú časť sa dá považovať tábor rodu Ašinov, ktorý mali počas najväčšieho územného rozsahu pod kontrolou územie od Čínskeho mora po Čierne more, ale v novo vytvorenom Západnom Starotureckom kaganáte dokázali obhájiť (udržať) kontrolu už len na rodových majetkoch Ašinovcov v Džungársku a Sedemriečí (zrejme aj klany miestnych lojálnych etnických starotureckých vládcov – begov) a oddanosť k nim aj naďalej udržiavali Chazari (al Kazaroi), zdržujúci sa na východe od Kaspického mora (kam po r. 555 ustúpili rod Ašina pred Avarmi), ale pôvodne sídlili hlavne na severe Dagestanu (kam sa vrátili po r. 567 za pomoci práve Starých Turkov a navyše neskorší chazarský kagani sa odvolávali práve na svoj pôvod od rodu Ašina).

Ďalší podiel na vláde v Západnom Starotureckom kaganáte mal zväz kmeňových náčelníkov Nušibi sídliaci v Sedemriečí pri jazere Issyk-kuľ, ktorý kontrolovali priestor na juhu Stredoázijskej oblasti (na juh od Aralského jazera, s odhadovanou rozlohou viac než 1 mil. km2), teda pôsobili na území zaniknutej ríše hunských Heftalitov a ich bohatstvo a vplyv na kagana rástol aj vďaka vyberaniu mýt na Hodvábnej ceste a odvádzaniu daní z miest od Džungárska, Ferghany, Sogdiany až po Chorezmiu. Dá sa teda považovať, že ťažisko svojej moci orientovali do oblasti, kde sa pôvodne pred vyše tromi desiatkami rokov rozprestierala ríša hunských Heftalitov, ktorých nástupcovia razili presne tú istú orientáciu na podporu obchodu (hlavne s hodvábom), čím sa dá predpokladať aj ich etnická rozmanitosť medzi jej príslušníkmi a rôzny begovia mohli byť pôvodom nielen Starí Turci, ale nedá sa vylúčiť ich rodové spojenie k hunskými Heftalitmi, Chorézmianmi, Sogdianmi a Ferghanmianmi.

Severnejší Zväz Dulu (medzi nimi mali podiel na moci aj tunajší miestny vládcovia – begovia pôvodom z hunského prostredia) ich sídlo sa nachádzalo tiež v Sedemriečí pri jazere Balchaš a ich panstvo sa rozprestieralo od pohoria Altaj ponad jazerá Balchaš, Aral, Kaspické more až po Čierne more (celý tento priestor sa rozprestieral na odhadovanej rozlohe na viac ako 2 mil. km2). Pod nadvládou begov zo Zväzu Dulu zväčša starotureckého alebo hunského pôvodu sa nachádzali aj známejšie etniká a národy: v Stredoázijskej oblasti – Türgeši, Kimakovia, Kipčakovia, Karlukovia, turecký Oguzi (neskorší resp. dnešní Turci) a vo východnej Európe – Sabirovia v Povolží, Bulharské etniká pri Čiernom mori zhromaždené pod spoločným pomenovaním Onogur. Medzi starotureckými begami zo Zväzu Dulu sa neskôr potvrdili rodinné spojenectvá aj so spomínanými príslušníkmi východoeurópskych národov, keď sa bulharský panovníci až do X. stor. odvolávali na svoj pôvod z rodu Dulu.

​