eHistory

45M. Vojny v Meotise, vo Valašsku a v Medzirieči v r. 895 a 896.

Po takmer trištvrte storočí dlhom dianí v oblasti Meotisu (maď. Levedia) a neskôr aj v Medziriečí (maď. Etelköz) kočujúce kmene z Tureckého zväzu (Maďarské, Starobulharské z Povolžia, Staroturecké a Kabarské kmene) nachádzajúce sa v susedstve s Chazarskou ríšou, Bulharmi z Balkánu a Kyjevská Rus boli v dlhoročnom vzájomnom vojnovom konflikte. Ku koncu IX. stor. Turecký zväz bol na ústupe, čo by mohlo naznačovať buď ich oslabenie, alebo nefunkčnosť ich spoločného pôsobenia, keďže namiesto toho aby sa pokúsili o obranu krajiny v ktorej sa pohybovali, vstúpili do ďalších vojenských konfliktov na rôznych koncoch východnej Európy v Meotise s Pečenehmi (rus. Plavci, maď. Besenyők) resp. až na Balkáne s Bulharmi. V ani tak vážnej existenčnej situácii nedošlo k vzájomnej spolupráci medzi kmeňmi niekdajšieho Tureckého zväzu a pomoc nehľadali (nezískali) ani u Chazarskej ríše, keď Pečenehovia boli aj ich nepriateľmi (a to už viac ako storočie). Samostatným konaním žiadneho z aktérov (Bulharska, Tureckého zväzu, Pečenehov a Kyjevskej Rusi) nebolo v silách sa presadiť v regióne východnej Európy a na Balkáne (a či v Strednej Európe) voči ostatným účastníkom. Fakty hovoria, že Bulhari na Balkáne prežívali krízu a kmene z Tureckého zväzu až okate nepôsobili spoločne. V lokalite Ukrajiny, ak by kmene Tureckého zväzu konali spoločne, mohli a mali byť azda aj najvážnejším a najsilnejším účastníkom na tomto bojisku a navyše v spojenectve s Chazarskou ríšou asi by sa im aj podarilo znova uviesť stav spoločnosti z obdobia okolo r. 850. Namiesto toho Turecký zväz sa nielen rozpadol, ale pretrhal aj prípadné spojenectvo s Chazarskou ríšou, keď na východe zvolili radikálny ústup, na západe sa prebíjali do slovanského Bulharska na Balkáne a práve na ružiach ustlané nemali ani vo vzťahoch so slovanskou Kyjevskou Rusou. Až tri bojiská pre jedného z účastníkov neveštilo pre Turecký zväz nejakú sľubnejšiu perspektívu (lepšiu vyhliadku na budúcnosť) v tejto lokalite ani v tom prípade ak by konali spolu.

Smer Balkán.

Kmeňom z Tureckého zväzu (Maďarom, Starým Bulharom z Povolžia, Starým Turkom a Kabarom) výrazne napomohla situácia na Balkáne v Bulharsku, ktoré sa už vyše desaťročia nachádzalo vo veľkej vnútornej kríze a Medziriečie (maď. Etelköz), Moldavsko, Multánsko, Valašsko (maď. Havasföld), Dolnú zem (maď. Alföld), teda niekdajšie oblasti pod svojou kontrolou ponechalo vlastnému osudu. Obhliadnutím sa o viacero rokov resp. až niekoľko desaťročí späť, severnejšie časti dnešnej Ukrajiny postupne obsadila Kyjevská Rus a v južnej časti (v Čiernomorskej stepi), od rieky Don až po dolný Dunaj kočovali resp. pásli svoje statky kmene z Tureckého zväzu (Maďarské, Starobulharské z Povolžia, Kabarské a Staroturecké). Osudným pre kmene z Tureckého zväzu sa stala spolupráca s Byzantskou ríšou, ktorá ich vtiahla do ďalšieho veľkého vojenského konfliktu a to v dobe, keď im na opačnej strane ich krajiny pri rieke Don, hrozil iný vojenský konflikt s Pečenehmi. Spolupráca s Byzantskou ríšou im mala napomohnúť k rýchlejšiemu obsadeniu Valašska, resp. získania kontroly nad prístupovou cestou na prenikanie Tureckých kmeňov do Zátisia (maď. Tiszántúl) prípadne až do celého priestoru Dolnej zemi (maď. Alföld), keď o ich prítomnosti tam nasvedčuje účasť Tureckých kmeňov na vojenských výpravách proti Moravskej ríši (893) Východofranskej ríši (894). Buď na konci roka 894 alebo na začiatku roka 895, na dolnom Dunaji, maďarských a starobulharských vládcov zastihlo byzantské posolstvo so žiadosťou vedenie spoločného vojenského vpádu do vnútrozemia Bulharska. Kmeňom z Tureckého zväzu (Maďarským, Starobulharským z Povolžia, Starotureckým a Kabarským kmeňom) táto situácia obvzlášť mala prísť vhod, keď spoločne s vojskami Byzantskej ríše mohli otupiť prípadné odvetné vojenské opatrenia zo strany Bulharska, od ktorých kmeňom z Tureckého zväzu aj Maďarom mohol hroziť z Valašska prípadne aj zo Sedmohradska útok tunajších Bulharských vazalov, ktorý by sa nečinne neprizerali na vojnu v Bulharsku. Dá sa predpokladať, že kmene z Tureckého zväzu, hlavne Maďari a prípadne Starý Bulhari z Povolžia, ktorý to do Valašska mali najbližšie, viedli koristnícke a pustošiace výpravy už počas 80-tych rokov, čím minimálne tak zdecimovali miestne obyvateľstvo svojimi nájazdmi, že im odtiaľ nehrozil útok počas ich vojny v balkánskom Bulharsku.

Tri vojenské víťazstvá v spoločných byzantských a tureckých vojskách (maďarských, starobulharských volžských, prípadne aj v kabarských a starotureckých) na území Bulharska, čo jasne mohlo navodiť dojem o prejavenom záujme kmeňov z Tureckého zväzu (Maďarov, Starých Bulharov z Povolžia, Starých Turkov a Kabarov) aj o územie Bulharska, prečo by inak bojovali až tak hlboko na území balkánskeho Bulharska. Avšak ešte v r. 895 došlo k uzavretiu prímeria balkánskeho Bulharska s Byzantskou ríšou a na jeho základe z územia balkánskeho Bulharska museli odtiahnúť nielen byzantské, ale aj ostatné vojská z Tureckého zväzu (vojská Maďarov, Starých Bulharov z Povolžia, prípadne aj Kabarov a Starých Turkov).

Pečenehovia v Meotise.

Čiže počas výpravy Maďarov, Starých Bulharov z Povolžia, prípadne aj Kabarov do Bulharska na Balkáne v r. 895, využili aj Pečenehovia (rus. Plavcov, maď. Besenyők) na svoj útok do Meotisu proti tamojším kmeňom z Tureckého zväzu (zdržiavali sa tu hlavne Staroturecké kmene) a tie museli uniknúť na západ, do Medziriečia (do Etelközu), kde sa prv zdržiavali aj ostatné etniká a kmene z Tureckého zväzu (Kabari, Maďari a Starí Bulhari z Povolžia), čím tu naraz mohlo byť všetkým asi aj pritesno a ak už nie prv tak práve preto na jeseň 895 muselo nastať sťahovanie sa niektorých etník a ich kmeňov z Tureckého zväzu do Zátisia resp. do celej oblasti Dolnej zeme. Otázne asi je, kto všetko sa dostal do Zátisia (maď. Tszántúl) v r. 895, ešte pred bulharsko-tureckou vojnou vo Valašsku (tá sa udiala až v r. 896)? Zrejme sa to mohlo podariť asi len menejpočetným dvom kmeňom Maďarov a prípadne aj dvom Starobulharským kmeňom z Povolžia, najskôr nachádzajúcich sa na západnom okraji Tureckého zväzu, keď príchod troch kmeňov Kabarov je kladený podstatne neskôr až do obdobia r. 898 - 900!, čím sa dá predpokladať, že ustúpili severnejšie do oblasti stredných tokov riek Seret, Dnester a Prut. Vojna (od r. 895), prehra a strata celého Meotisu (okolo 200 tis. km2) asi nebola dostatočným mementom resp. výstrahou a pokúsiť sa o zomknutie a zorganizovať spoločnú obranu proti menej početnejším Pečenehom, keď v tomto prípade by Tureckému zväzu ponúkla pomoc aj Chazarská ríša, ktorá s Pečenehmi bola už dlhšie vo vojnovom stave a aj v r. 894 proti nim viedla víťaznú vojnu a vyhnala ich z Povolžia. Zrejme rozdrobený resp. rozpadnutý Turecký zväz, v ktorom sa prv nachádzali aj etniká a kmene Starých Bulharov z Povolžia, Starých Turkov, Maďarov a Kabarov až priam okato si nerobili starosti a neprejavil záujem o znovuzískanie strateného Meotisu (maď. Levedia), ani nepristúpili po útokoch Pečenehov o obranu Medziriečia (maď. Etelköz), akoby nepotrebovali chrániť svoj nevojenský ľud (akoby sa ich nevojenský ľud v Medziriečí už nenachádzal) a pokojne viedli vojnu na Balkáne.

Starosti v Medziriečí (maď. Etelköz).

Nečakaný vpád Pečenehov do Meotisu (maď. Levédie v r. 895) pre ďalšie roky nesľuboval žiadne ideálne spolunažívanie kmeňmi a ich obyvateľstvom zdržiavajúcom v ich susedstve. Patrili medzi ne kmene z Tureckého zväzu: Uralské (Magyar a Nyék), Kabarské, Starobulharské Povolžské a Staroturecké kmene, ktoré z dôvodu spomínaného príchodu Pečenehov stratili takmer polovicu rozlohy svojho územia na Ukrajine a túto stratu si boli donútený kompenzovať územnými ziskmi v inej lokalite. Po veľkých víťazstvách Tureckého, zväzu na Balkáne (v Bulharsku 895) a ešte väčšej existenčnej resp katastrofálnej porážke v Meotise (tiež v tom istom r. 895), mali sa už kmene z Tureckého zväzu poučiť, konať ako jedno spoločenstvo a mali aj čas sa náležite pripraviť. Meotise Pečenehovia dosiahli víťazstvo len proti menej chránenému nevojenskému obyvateľstvu resp. osamoteným tunajším kmeňom z Tureckého zväzu, hlavne Starotureckých kmeňov a to v dobe keď časť vojsk Starotureckých kmeňov dokonca mohla bojovať na Balkáne, prípadne aj keby boli v plnej sile, ale ak ostali osamotené a im nik z ostatných etník z Tureckého zväzu neprišiel na pomoc, nemohli predsa odolať veľkej presile (keď na strane Pečenehov sa ako spojenci spomínajú dokonca aj vojská z Povolžského Bulharska). V Medziriečí, kam sa dostali do blízkeho susedstva k ostatným etnikám a ich kmeňom z Tureckého zväzu, v nasledujúcom roku (896) to už Pečenehovia nemali mať také jednoduché a prípadný ďalší ozbrojený konflikt, už mohol byť proti pripravenej bojovej sile Tureckého zväzu, ktorý prípadne aj mohli prejsť do ofenzívy, zaútočiť proti Pečenehom a znova si vydobyť stratený Meotis. Nič takého sa však neudialo a skôr opak bol pravdou. Pripadá to akoby sa niektoré kmene z Tureckého zväzu vopred vzdali sídiel svojich predkov, nutne si hľadali nové pôsobiská na západe, nezaujímal ich osud východných častí, čo by naznačovalo rozpad resp. nefungovanie spoločného Tureckého zväzu len lokálne spojenectvá so svojimi najbližšími susedmi, ktorým sa dalo chápať asi len susedstvo s ich dlhodobými spoločníkmi resp. spojencami Maďarov so Starými Bulharmi z Povolžia (ich kmeňmi resp. etnikami Onogurov a Sabirov) a práve s nimi mali spoluúčinkovať možno už okolo pol tisícročia prv v západnej Sibíri a v Povolží, aj posledné takmer storočie pri ich putovaní cez Kubáň, Meotis, Medziriečie, Moldavsko až do Valašska. V konečnom dôsledku neuspeli nielen na východe, ani na juhu Ukrajiny, ale ani na severe proti Kyjevskej Rusi, až z donútenia ustúpili do Valašska resp. cez Valašsko do Zátisia prípadne až do celej Dolnej zeme. Maďarské a prípadne aj Starobulharské Povolžské kmene, v tomto priestore zrejme už vôbec ani nemuseli byť, keď buď práve po uzavretí bulharsko-byzatského prímeria (895) mohli definitívne opustiť, alebo dokonca kvôli účasti na konfliktoch v Pannonii proti Veľkej Morave (893) Východofranskej ríši (894) mohli túto lokalitu opustiť už aj o dva – tri roky prv a navyše ak tri Kabarské kmene zrejme neparticipovali na nejakej spoločnej obrane (tie tu predsa ešte niekoľko rokov pobudli, údajne až do r. 900).

Medziriečie.

Ak nomádske kmene mali v zimnom období niekoľko mesiacov čas (do jari r. 896) vyhodnotiť svoje schopnosti ochrániť svoje nevojenské obyvateľstvo (alebo po katastrofálnej porážke možno už len zachraňovali zvyšky obyvateľstva). Už v priebehu r. 895 podstúpili namáhavú cestu (po porážke chápaný ako útek) z Meotisu do Etelközu, čo môže predstavovať pri prekonaní vzdialenosti od dolného toku riek Don a Dunaj od 800 až do 1100 km len vzdušnou čiarou. Ak sa zoberú do úvahy okolnosti, že neexistovali žiadne cesty, mosty a museli sa hľadať brody cez väčšie toky a obchádzať ďalšie prírodné prekážky (pohoria a lesy), čím aj relatívne krátka cesta sa môže predĺžiť o mnoho desiatok resp. ba až o niekoľko stoviek km a aj z 800 km sa môže stať putovanie dlhšie viac ako 1000 km. Už v r. 895 po katastrofálnej porážke v Meotise museli podstúpiť možno až 1000 km vzdialenú púť do západnej Ukrajiny (do Medziriečia), prípadne až do Besarábie, alebo až k ústiu rieky Dunaj. V porovnaní s roľníckym obyvateľstvom, ktoré neopúšťalo pôdu na obrábanie, u nomádskych etník dochádzalo k sťahovaniu viackrát za rok, avšak iste len v dosahu niekoľkých desiatok km, čiže jedno prípadne dvojdňové putovanie. Tentoraz putovanie celkom iste trvalo o čosi dlhšie, mnoho týždňov resp. aj niekoľko mesiacov. Avšak tlak Pečenehov pokračoval aj nasledujúci rok a údajne dosiahli definitívne víťazstvo proti osamotenými Starotureckým kmeňom a donútili ich opustiť aj západné Medziriečie (západný Etelköz).

Vojna vo Valašsku.

Bulharský chán Simeon sa so spustošením svojej krajiny a stratu severných naddunajských častí (vo Valašsku, Multénii, Moldavsku a Besarábii) nehodlal zmieriť a podnikol prípravy na odvetu. Údajne sa chán Simeon dohodol s Pečenehmi na spoločnom útoku proti kmeňom Tureckého zväzu (proti Maďarom, Starým Bulharom z Povolžia, Kabarom a Starým Turkom). Na jar r. 896 zaútočili z dvoch strán, Bulhari od juhu na Balkáne a Pečenehovia od východu do Medziriečia (Etelköz). Kam asi tak mohli kmene z Tureckého zväzu ešte ustúpiť, keď na sever na územie Kyjevskej Rusi celkom iste nemohli ustúpiť a na juhu sa nachádzalo Čierne more. Bulharský historik V. N. Zlatarski vojnu vo Valašsku a útok Pečenehov do Medziriečia datoval na jar r. 896, k čomu maďarský autor Kristó pridáva „boli to porážky s veľkými ľudskými obeťami. Keď maďarský vojaci krvácali a umierali vo Valašsku, zatiaľ chýbali v Medzirieči (maď. Etelköze) v strete s Pečenehmi, kde nemohli bojovať vojaci, ale len malé torzo rodových vojsk, so strážcami kmeňov a stád, ktoré nemohlo odolať prekvapivému útoku Pečenehov“. Mohla sa opakovať situácia z predchádzajúceho roka (895), keď v Bulharsku bojovali vojská Maďarov, starobulharských Onogurov, prípadne aj Kabarských kmeňov a v Meotise ostali vojská len meotiských (donských) Starotureckých kmeňov. Vojnový konflikt medzi balkánskymi Bulharmi a Tureckým zväzom (aj Maďarskými kmeňmi) neostal bez povšimnutia európskych analistov a veľkú bitku vo Valašsku uvádzajú napríklad Fuldské letopisy. Tie čerpali od očitého svedka udalostí z r. 895 a 896, od bulharského biskupa Lazara, ktorý prišiel do Východofranskej ríše (896) a niekoľko dní sa zdržiaval v Rezne (Regensburgu) – „V r. 896 vo Valašsku sa Bulhari s Avarmi (myslel tým kmene z Tureckého zväzu, medzi ktorými sa nachádzali aj Maďarské kmene) stretli v tvrdej bitke, obe strany prudko zápasili, ale nakoniec boh doprial krvavé víťazstvo kresťanom (Bulharom). Avari (aj Maďari) v tak veľkej bitke utrpeli veľkú stratu, keď Bulharom, ktorým pripadlo víťazstvo, podľa počtu našli až 20.000 jazdcov zabitých“.

Znova Avari!

Kontroverznou informáciou je údaj od bulharských kronikárov, ktorý tvrdia, že balkánsky Bulhari boli vo vojne aj s Avarmi, ktorý naozaj mali v minulosti svoje sídla v Karpatskej kotline, čím až okato poukazujú minimálne príchod vojsk z Karpatskej kotliny z Dolnej zemi (maď. Alföld). Zaujímavé je, že porazených nenazvali Turkami, ale Avarmi, čo by mohlo naznačovať aspoň kontakty so zvyškami Avarov resp. kočovníkov z niekdajšieho Avarského panstva, keď nie je vylúčené, že malé skupiny Avarov mohli ešte prežívať v Zátisí (maď. Tiszántúl), alebo aj v rozsiahlejšej Dolnej zemi (maď. Alfölde), kam sa určite nie náhodne vydali aj Maďarské kmene (a Maďari sa tu aj dodnes nachádzajú). Hneď viacero indícii poukazuje, že aj odtiaľ už prichádzali vojská niektorého alebo aj viacerých kmeňov z Tureckého zväzu (vojenská pomoc a výpravy na územie Moravy a Franskej ríše v r. 893 a 894) možno práve Maďarov, alebo nanajvýš aj Starých Bulharov z Povolžia. Avšak Dolnú zem balkánsky Bulhari stále registrovali pod jej predchádzajúcim názvom Avarská krajina, čiže vojská prišli z Avarskej krajiny, čiže z krajiny kde v dobe mieru a zimných sídiel sa zdržiavali pri svojom nevojenskom obyvateľstve, keď veľmi nepravdepodobne znie že by Maďarský vojaci prečkali zimné obdobie pri Avarskom obyvateľstve a svoje ponechali nechránené ktovie kde (vo Valašsku a či až v Medziriečí). Ak vezmeme do úvahy, že v r. 896 sú známe dva vojenské konflikty kmeňov z Tureckého zväzu (aj Maďarov) s Bulharmi a na inom mieste s Pečenehmi a neodradili ich ani veľké straty na životoch s balkánskymi Bulharmi a pri slávnom zaujatí svojej novej vlasti (maď. honfoglalás) v Karpatskej kotline podľa tvrdení väčšiny historikov začali vojnu a viedli vojny viac ako pol storočia s Východofranskou ríšou a Veľkou Moravou. Aj keď sa niektorí autori snažia príchod Maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny klásť až do r. 896 (napr.: Györffy Gyögy, Fodor István), dostali ich názory s údajným spojenectvom s Avarmi podporu. Ak sa tak udialo ešte pred veľkými vojnami kmeňov Tureckého zväzu s Pečenehmi a balkánskymi Bulharmi sa situácia okolo príchodu prvých kmeňov do Karpatskej kotliny výrazne zmenila v prospech niektorých kmeňov z Tureckého zväzu. Avari ak vôbec existovali, po storočí po svojom zániku už nepredstavovali masu schopnú zapojiť sa do vojny so susedmi, len krajina, ktorú obývali zatiaľ od susedov nedostala pomenovanie po inom etniku a stále niesla aj pomenovanie Hunia-Abaratika resp. Onoguria-Honoguria. Práve z predchádzajúcich rokov, počas návštev kmeňov z Tureckého zväzu až v Pannonii a v Nitriansku, museli pochopiť, že namiesto ich akcii proti Bulharom, východná časť Karpatskej kotliny (jej časť Dolná zem) ponúkala najľahšiu možnosť získania krajiny. Najzápadnejšími kmeňmi z Tureckého zväzu by mali byť Maďarské a Onogurské kmene pohybujúce resp. dobývajúce sa od zač. 90-tych rokov do Valašska. V dobe veľkého útlmu Bulharska v regióne a počas dvojročnej vojny v balkánskom Bulharsku, v susednom Valašsku a zrejme už aj v Zátisí resp. v celej Dolnej zemi kočovali kmene z Tureckého zväzu (aspoň Maďarské a Starí Bulhari z Povolžia), keď konkrétne na Dolnej zemi (maď. Alföld) sa pod ich nadvládu mohli dostať aj Avarské, Bulharské a ďalšie Slovanské kmene (i keď sa uvádza aj možnosť, že niektoré skupiny obyv. opúšťajú Dolnú zem a ustupovali do Bulharska, prípadne aj do iných južnejších lokalít). Veľké straty na životoch bývajú často tendenčne zveličované a ak by bolo mŕtvych, čo by len spolu, na oboch stranách (bulharskej aj maďarskej) 20.000 vojakov, aj to je na vtedajšie pomery obrovský počet. Aj samotný fakt niekoľko bojísk v jednom roku, spomínané veľké straty po porážkach výrazne podkopáva ich počiatočnú vojenskú aktivitu aj v Karpatskej kotline a v neposlednej miere ak už kmene Tureckého zväzu boli aktérmi dvoch prebiehajúcich vojenských konfliktov, si aj v Karpatskej kotline hneď začali dve dlhotrvajúce vojny proti Východofransej ríši a proti Veľkej Morave.

Príčiny príchodu kmeňov z Tureckého zväzu do Karpatskej kotliny.

Najčastejším dôvodom príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny sa uvádza porážka od Plavcov v Medzirieči (Etelköze). Viackrát sa o nej zmieňuje byzantský cisár Konstantin VII. vo svojom diele De administrando imperio – O spravovaní ríše v už raz spomínanej 38. kapitole “Plavci Turkov (aj kmene Maďarov) vyhnali z Medziriečia (Etelközu)“; a ešte výrečnejšie v tom istom diele v 40. kapitole „Keď sa Turci (aj kmene Maďarov) vydali na vojenskú výpravu proti Bulharom, Plavci s Bulharmi napadli ich sídla v Medzirieči (maď. Etelköze), ich rodiny zničili a zanechaný ľud na ochranu sídiel hrozne odtiaľ vyhnali. Po tom čo sa turecké vojská vrátili z Bulharska, našli svoju zem pustú a vypálenú a preto sa usadili inde, kde sa nachádzajú aj teraz v Turecku (v Uhorsku)“. Príchod do Karpatskej kotliny bol zrejme nie náhly, ale dlhodobejší akt a mohol sa diať viacero rokov, možno aj o viac ako desaťročie prv (892 – 900).

​