eHistory.eu - Veľké sťahovanie národov

8M. Veľké sťahovanie národov a Huni (IV. / V. stor. n. l.).

Pohyby a presuny obyvateľstva, kmeňov prebiehali od nepamäti a vo všetkých kútoch Sveta. Tentoraz to bolo niečo odlišné. Jednalo sa o sťahovanie obyvateľstva (veľkej konfrontácie a zmiešavania sa inokontinentálnych resp. inojazyčných kultúr) z Altajskej jazykovej skupiny do priestoru iných skupín, do priestoru uralských, indoeurópskych a semitských jazykových skupín obyvateľstva. Dnes prevláda názor, že potom čo sa údajne Hunom dostala pod kontrolu Stredoázijská oblasť, otvorila sa im cesta na juh a západ. Stali sa hlavným predstaviteľom a riadiacim elementom Veľkého sťahovania národov – veľkého medzikontinentálneho presúvania sa obyvateľstva. Nimi započala doba expandovania veľkých kmeňových zväzov alebo samostatných kmeňov z východnej Ázie a zo Stredoázijskej oblasti do Európy, prezentované bojovými hordami nomádskych národov, trvajúce takmer tisícročie (od IV. až do XIII. stor.), keď posledná veľká návšteva Tatárov (Mongolov) v XIII. stor. pripravila o život, len v Európe až niekoľko miliónov ľudí.

Čo sa týka Hunov ich pôsobenie v Číne, v Stredoázijskej oblasti a aj v Európe ich po každé doviedli k rozpadom. Tri miesta – tri rozpady – na tri časti, čoho výsledkom by malo byť relatívne až deväť rôznych Hunských časti. Nestalo sa tak a postupne všetky zanikali a mizli ako obyvateľstvo v mori iných národností. Rozpadom oslabili svoju existenciu v tom, ktorom regióne a výsledkom bol ústup aspoň jednej časti, ktorá si zachovala vlastnú etnicitu a znova započala budovať novú ríšu. Rovnako dopadol aj rozpad Hunských kmeňov v I. stor. n. l., keď sa v konečnom dôsledku rozpadli na tri časti: na južných a severných Hunov a následne od severných sa oddelila skupina kmeňov vedených kmeňom Hujan a odtiahli do Stredoázijskej oblasti, keď ich najpočetnejšia časť ostala vo svojich sídlach v Mongolsku a v severnej Číne a pridala sa k ríši Sien-pi.

O severných Hunoch v Stredoázijskej oblasti, kde okolo ich prítomnosti a pôsobenia, zhruba dve storočia, od druhej štvrtiny II. stor. do pol. IV. stor. nie sú žiadne informácie. Akoby sa po nich zľahla zem. Zrejme ani tu ich nevítali a rovnako ako sú známe okolnosti z ich pôsobenia v priestore Číny a Mongolska, prípadne aj okolnosti ich pôsobenia z neskoršieho obdobia v Európe, kde všade sa museli presadzovať vojenskou cestou a vydobýjať si priestor pre svoju existenciu. Preto aj v stredoázijskej oblasti ich pôsobenie sa najskôr nieslo v agresívnom bojovom duchu. Ich príchodom resp. pohybovaniu sa v severnej časti Stredoázijskej oblasti (od Sedemriečia po Aralské jazero, prípadne prenikali až po pohorie Ural) mohlo byť v tomto regióne naraz aj pritesno. Prv sa tu nachádzali len etniká užívajúce severoiránske jazykové dialekty a na severnej hranici a v juhozápadnej Sibíri sa mohlo a malo zdržiavať obyvateľstvo z Uralskej jazykovej skupiny, medzi ktoré patrili aj kmene Maďarov (resp. Ugorov). Najprv v prvej pol. II. stor. k nim pribudli kmene Hunov a po vzniku ríše Sien-pi (r. 155) a po jej obrovskom územnom náraste sem ponad pohorie Sajan a Altaj, prenikli aj altajské kmene Ogurov užívajúce altajské turecko-tatárske (resp. turkické) jazykové dialekty. Dokonca niektorý autori zachádzajú aj ďalej (Milasko), keď sa ríša Sien-pi rozrastala resp. rozširovala aj na západ a údajne jej ríša mohla siahať na južnej Sibíri až po rieku Volga. Na to že územný „boom“ ríše Sien-pi trval len niekoľko desaťročí (zanikla už v r. 235), prichádzajú do úvahy aj pravdepodobnejšie možnosti, že cez južnú Sibír až po rieku Volga mohli uniknúť pred ríšou Sien-pi jej nepriatelia resp. prípadný nedobrovoľný vazali Ogurské kmene. Či do severnej časti Stredoázijskej oblasti prenikla priamo ríša Sien-pi, alebo Ogurské kmene, v každom prípade to mohlo vyvolať vojny a prípadne aj dlhotrvajúce konflikty, čím v regióne prebiehali iné neuvádzané konflikty a navonok sa neprejavoval dlho žiadny z ich aktérov. Akoby nastalo po nasledujúce dve storočia dlhé obdobie uzavretej spoločnosti, odkiaľ nik neodchádzal. Nedobýjali ani späť do Džungárska (preto o nich mlčia aj Číňania). Zatiaľ sa nepokúšali postupovať ani na západ do východnej Európy (preto ich nezaregistrovali ani Rímania a Germáni), keď dokonca od prelomu II. / III. do pol. IV. stor. nastal na pol druha storočia skôr opačný pohyb a po víťazstvách germánskych Gótov boli nomádske kmene Alanov vytlačené z Ukrajiny na východ do Povolžia resp. mohli sa navracať až k pohoriu Ural alebo prípadne aj ďalej na východ až k Aralskému jazeru, kde sa mala nachádzať ich pôvodná vlasť (keď rímsky autor Ammianus Marcellinus 330? – 395 o Alanoch uviedol, že v Stredoázijskej oblasti boli nazývaný Massageti). Kmene zo severu Stredoázijskej oblasti neprenikali ani v smere na juh a aj Peržania sa s nimi dostali do kontaktu až v druhej polovici IV. stor. Relatívne práve Perzia bola najbližšie a aspoň na základe nejakej vylučovacej metódy sa dajú vykresliť aspoň perzské aktivity až po Aralské jazero. Nedlho po vzniku Novoperzskej ríše (224) jej panovník šáh Ardašír (224 – 240) z rodu Sasánovcov pripojil k Perzii Chorezmiu (oblasť na juh od Aralského jazera) a aj mesto Balch s okolím v Baktrii. Nástupca šáh Šápúr I. (240 – 271) obsadil už celú Baktriu, aj oblasť západného Kušánu, čo by malo znamenať pripojenie krajov na sever a západ od Baktrie, čiže aj Ferganu a Sogdianu, kade následne vyše storočia nerušene fungovala Hodvábna cesta z Kašgaru (v západnej Číne), cez Ferganu, do Ktésifónu, sídla partských a následne aj perzských kráľov pri dnešnom Bagdade v Iraku. O dôležitosti Hodvábnej cesty vypovedá udalosť z r. 350, pri ktorej sú prvýkrát spomenutý Huni (pod pomenovaním Chioniti), od severu cez rieku Syr-darju a začali podnikať útoky do Sogdiany a Fergany, čím ohrozovali oblasť nazývanú Transoxania okolo povodia rieky Oxus (dnes Amu-darja), kade prechádzala Hodvábna cesta. Vojna s nimi sa odvíjala medzi r. 350 – 359 a skončila perzským víťazstvom až po tom, čo šáh Šápúr II. prerušil boje na západe s Rímskou ríšou a osobne zakročil proti Hunom, ktorým uštedril veľkú porážku a obsadené územia pripojil ako novú satrapiu k Perzskej ríši, čo sa mohlo jednať o území na sever od rieky Syr-darja, čiže oblasť od Sedemriečia po Aralské jazero.

Až po dvoch storočiach od ich príchodu do Stredoázijskej oblasti nastalo obdobie, keď sa Hunské kmene prejavili svojou známou aktivitou, čo ich prezentovalo v iných lokalitách pred naším letopočtom v Číne a od prelomu IV./V. stor. nášho letopočtu v Európe. Dlhodobý útlm skôr naznačuje obdobie neustálych bojov proti presile prítomných a prichádzajúcich kmeňov do oblasti severnej časti Stredoázijskej oblasti, kde navyše aj Huni pôsobili nejednotne a doviedlo ich to k ďalšiemu rozpadu. Dôvod ich delenia akosi ostal mimo pozornosti analistov. Možnými príčinami mohli byť neustále rozbroje ako v prípade dynastických nezhôd, keď pravdepodobnejšou verziou, z pohľadu dlhodobého odmlčania sa, sa ponúkajú boje Hunov na získavanie prevahy nad neustále prichádzajúcimi kmeňmi. Zrejme bojoval každý s každým a ak k tomu ešte aj Huni boli rozdelený na tri časti, čo už jasne naznačuje vznik rôznych hunských koalícií, ku ktorým sa pridávali buď prítomné kmene, alebo prichádzajúce kmene, prípadne pôsobili samostatne bez pomoci. Asi práve tak sa aj rozpadla vtedajšia v bojoch zmietaná Hunská ríša, keď v druhej pol. IV. stor. sú zaregistrované znova až tri časti resp. tri Hunské ríše: najznámejšími sa stali západný Huni, ktorý sa prišli predstaviť až do Európy, kým Heftaliti resp. Hioniti sa prejavili až od V. stor. a tretí Huni zdržiavajúci sa v Sedemriečí si založili kniežatstvo Jüe-ban. Huni sa nepoučili z minulosti a aj naďalej sa len trúsili resp. sa delili, čím ich pôsobenie v Stredoázijskej oblasti by sa dalo skôr chápať ako agónia resp. záver pred ich zánikom. Čo ani nebolo až tak ďaleko od pravdy, keď európsky Huni a aj kniežatstvo Jüe-ban existovali už len vyše storočia a len v prípade Heftalitov (Hionitov) to boli dve storočia. Najslabší musel z kola von a Huni vedený wangom Balamberom (363 – 378) opustili Stredoázijsku oblasť a v sprievode viacerých hlavne prichádzajúcich Ogurských kmeňov odtiahli až k rieke Volga, kým koalícia Heftalitov s množstvom tunajších indoeurópskych kmeňov si vydobyla resp. obhájila svoje sídla. Ani tento ústup jednej skupiny kmeňov na západ nebol až tak náhlym krokom a archeológia k predhunskému obdobiu radí pohrebiská s kostrovými nálezmi z Povolžia prisudzované Alanom, ale u najvyššej vládnucej vrstvy obyvateľstva boli lebky zdeformované na hunský spôsob, čo napovedá o ich skoršej spolupráci resp. skoršom spojenectve a skoršom prenikaní hunskej kultúry do Alanskej spoločnosti. Podľa rímskych správ sa v tej dobe vo východnej Európe rozprestierala ríša Sarmatov, do ktorej údajne patrili aj Alani. Avšak opak bol pravdou. Alani nielen pôsobili samostatne, ale zrejme práve oni s Roxolanmi definitívne rozvrátili Sarmatskú ríšu ešte v druhej polovici I. stor. n. l. Na prelome II. / III. stor. však Alani nedokázali odolať germánskej invázii a väčšina ich kmeňov resp. obyvateľstva bola donútená ustúpiť na východ za rieku Don až do Povolžia.

Do pol. IV. stor., po tom čo sa Huni posilnili o viaceré etniká nazývané pod súhrnným pomenovaním Oguri resp. Onogurské etniká (z Altajskej jazykovej skupiny, ale iste medzi nimi boli aj etniká z Indoeurópskej a Uralskej jazykovej skupiny), najmä u západných Hunov nabralo dianie veľmi rýchly spád. Prenikli do Povolžia a porazili Alanov (okolo r. 372), s ktorými mali vojenské konflikty už od II. stor. n. l., keď niektoré časti pokorili a zaradili do Hunského zväzu, menšie časti ustúpili na západ, pridali sa ku germánskym Vandalom a vydali sa do západnej Európy.

Hunská spoločnosť fungoval ako zväz viacerých kmeňov a etník na násilnom zajatí, pod prípadnou kontrolou a riadením dosadených spoluvládcov z hunskej šľachty alebo predstaviteľov hunského pôvodu. Prítomnosť v Hunskom zväze pre každého účastníka znamenala prijať teóriu podradeného národa a keďže organizácia hunskej spoločnosti bola zameraná predovšetkým na vojenskú činnosť, na jej vojenských aktivitách resp. výpravách sa zúčastňovali aj vojská pokorených kmeňov ako tzv. povinný vojenský kontingent, za čo získali určitý druh slobody na organizovanie vlastnej spoločnosti (etnika) v rámci veľkého Hunského zväzu / ríše (mali vlastného etnického vládcu, ochranu v prípade napadnutia, zrejme aj podiel na zisku z koristi a dá sa predpokladať, že niektoré etniká v Hunskom zväze sa mohli vyhnúť plateniu tribútu nadradeným hunským vládcom).

Rokom 375 je datovaný začiatok Sťahovania národov (trval do r. 568, príchodom Avarov do strednej Európy) a štartovacou udalosťou sa stala porážka germánskych Ostrogótov (nazývaných aj Ostgoten alebo Greutungovia podľa ich neskoršieho panovníka) niekde pri rieke Don. Porážka a zranenie mohli byť dôvodom spáchania samovraždy ostrogótskeho panovníka Hermanrika a jeho nástupcom sa stal Vitimer (Vitimir), ktorý následne tiež prišiel o život, padol vo vojne s Hunmi a Ostrogóti ustúpili na Balkán (na územie Rímskej ríše). So sebou strhli aj svojich západných susedov Vizigótov (nazývaných aj Westgoten alebo Tervingovia za panovania Athanaricha), ktorý mohli tiež utrpieť porážku od Hunov. Nedošlo však na spoločné vystúpenie oboch gótskych etník proti Hunskému zväzu, ale obaja spoločne zaútočili proti Rímskej ríši, ktorá neúnosnými podmienkami vystupňovala pohraničný spor do vojenského konfliktu. V r. 378 pri Hadrianopolise Vizigóti (vedený Fritigernom), Ostrogóti (vedený Greutungom) za účasti aj nomádskych kmeňov (vedených Safraxom, o ktorom sa uvažuje, že by mohol byť predstaviteľom Alanov, ale pravdepodobnejšie ním mohol byť predstaviteľ aj iného početnejšieho negermánskeho etnika, pohybujúceho sa na hraniciach Besarábie a Balkánu) porazili vojská Rímskej ríše a prenikli na ich územie.

Príchod Hunov dal do pohybu susediace kmene a etniká, ktoré ustupovali na západ, čím vyvolali tzv. „Domino efekt“ a dali do pohybu ďalšie a ďalšie etniká a národy na širokom území Strednej Európy a odtiaľ zasiahli juh a západ Európy. Európa sa ocitla v ohnisku viacerých vzájomných bojov (nevytvorili žiaden spolok resp. nezhodli sa na spoločnej obrane), čím oslabili vlastnú vojenskú schopnosť odolať Hunskému zväzu (fungujúcemu ako spoločenstvo desiatok kmeňov), pred ktorými sa otvoril priestor nielen do Strednej Európy, ale začali sa ich prieniky na územie Rímskeho impéria a do Západnej Európy. nezodpovedanou otázkou sa pritom javí: kto mohol opustiť svoje sídla, veď napríklad aj Germánske kmene boli len krátkodobí dobyvatelia vykorisťujúci miestne starobylé prevažne roľnícke obyvateľstvo užívajúce indoeurópsky jazyk alebo ich dialekty a týto roľníci predsa zotrvali vo svojich sídlach a len germánsky dobyvatelia boli vyhnaný resp. niektorý aj zajatý iným dobyvateľom, čím pre spomínané starobylé roľnícke obyvateľstvo sa ich postavenie nezmenilo. Oslabená (rozdrobená) Európa a posilnený Huni o germánske kmene Ostrogótov, Herulov a Gepidov v r. 395 poľahky prenikli do strednej Európy a Panónie a poplatnou sa im stáva Rímska ríša, ktorá za svoje vykúpenie dostala v tomto čase od Hunov protislužbu, keď obaja spoločne ničili a podieľali sa na zabíjaní zovretých Germánskych kmeňov a nakoniec buď boli Hunmi pokorený (germánsky Rugiovia, Skýri a prípadne aj ďalšie obyvateľstvo negermánskeho pôvodu ako kmene Jazygov, Roxolanov, Slovanov) alebo po veľkých stratách boli zahnaný do západnej Európy a ustúpili na západ od rieky Rýn do Francúzska do vtedajšej rímskej provincie Galia (v r. 406 sa tu už nachádzali germánsky Vizigóti, Svébovia, Frankovia, Vandali a ďalší).

Po legendárnom panovníkovi wangovi (knieža kniežat resp. kráľovi) Balamberovi, ktorý ich po porážke priviedol do východnej Európy sa na poste wanga vystriedalo niekoľko ďalších panovníkov Alypbi (378 – 402), popri ktorom vládol aj západný wang Uldin (390 – 410). Dvojica panovníkov bola známa aj v nasledujúcich rokoch keď na východe bol wangom Karaton (402 – 414). Wang Mundzuk (Mundiuk 415 – 420) síce panoval sám celej Hunskej ríši, ale po jeho smrti sa spoluvládcami stali jeho bratia Ruga (Rugila 420 – 434 a zomrel pri vpáde do Trákie po zásahu bleskom) a Oktar (422 – 430 zomrel na výprave proti Burgundom). Wangami sa následne stali synovia Mundzuka bratia Bleda (434 – 445) a menším wangom Atila (434 – 453). Osobná ctižiadosť chána Attilu ho dohnala k bratovražde (okolo r. 445) a rozhodnutiu k ovládnutia celého Európskeho kontinentu. Neustále rabovanie a pustošenie Hunov, od Balkánu cez severné Taliansko až po rieku Rýn a pokračovalo až do polovice V. stor. V dobe najväčšej územnej rozlohy (v pol. V. stor.), sa Hunská ríša rozprestierala od pohoria Ural až po rieku Rýn, čo predstavovalo rozlohu okolo 4 mil. km2. Zlomovým bodom sa stal r. 451, keď vojská Hunského zväzu prekročili rieku Rýn, vpadli do Gálie (Francúzska), kde sa proti nim postavili vojská západorímskej koalície vedenej rímskym vojvodcom pre Gáliu Flaviusom Aetiusom. Bitka sa uskutočnila okolo 20. júna 451 na Katalaunských poliach (pri Chalons) a zúčastnili sa na nej:

na strane Húnskeho zväzu – germánske vojská Ostrogótov, Skírov, Gepidov, Herulov a ďalší;
na strane Rímskeho vojska – germánske vojská Frankov, Vizigotov a ďalší.

Dá sa povedať, že Germáni bojovali proti Germánom, len hlavný aktéri vodcovia – iniciátori boli iného etnického pôvodu. Huni utrpeli porážku a ustúpili späť do Karpatskej kotliny. Ani úspech Západorímskej koalície však neznamenal definitívne víťazstvo nad Hunským zväzom. Huni ohrozovali Európu aj naďalej. O rok neskôr sa na revanš strašne vyzúrili v severnom Taliansku, odkiaľ odišli až po dohode o mieri s pápežom Levom I. Huni asi rovnako mohli ohrozovať aj ostatné časti Európy, čomu nasvedčujú aj udalosti z r. 453, keď germánsky Burgunďania uzavreli s Hunmi mier s potvrdením dynastického sobáša a burgundská kňažná Ildico (Ildiko) sa stala manželkou hunského wanga Attilu. A práve Attila údajne zomrel počas svadobnej noci v novomanželskej posteli. O príčine skonu sa vedú diskusie, buď jeho zavraždením nedočkavými synmi, buď kňažnou Ildigo, alebo najpravdepodobnejší dôvod skonu mohol byť zdravotný stav a smrť mohla byť dôsledkom obžerstva alebo vysokého tlaku, čo počas spánku vyvolalo krvácanie z nosa a udusenia sa vlastnou krvou (legenda hovorí o krvi na manželskej posteli).

Už wang Attila považoval Strednú Európu za najdôležitejšiu oblasť svojej ríše (keďže sa v nej zdržiaval, viedol odtiaľ neustále dobyvačné vojny) a ak sa nástupcom stal jeho najstarší syn Ellak (453 – 454), aj ten sa zdržiaval v jeho blízkosti a rovnako tu aj mal svoje sídlo. Ostatným dvom synom Ernakovi (Irnik, Bel-Kermek) a Dengizikovi (Dengezi) pripadli údely s titulom šan-jü (shan-jü; čínsky a starobulharsky sjan-tchan; slov. knieža) nad pridelenou časťou ríše (zrejme vo východnej Európe). Niektoré maďarské pramene však nepoznajú a ani neuvádzajú meno najstaršieho Attilovho syna Ellaka a namiesto troch uvádzajú až šiestich jeho synov: Csaba, Dengizik, Emnedzad, Uzindur, Gheism a Hernak. Ostatný Attilovi synovia sa však po Atilovej smrti už nijako nezapojili do diania ríše a ak skutočnosti ich bolo viacej, niektorý z nich sa nemuseli dožiť vyššieho veku a ani delenia ríše po Attilovej smrti. Povinnosťou oboch známych mladších bratov bola aj účasť na vojenských výpravách organizovaných chánom Ellakom. Po smrti chána Attilu, jeho traja známy potomkovia, sa nechovali svorne, čo potvrdzujú aj východorímske a perzské záznamy, keď uvádzajú rozpor medzi tromi synmi chána Attilu, ktorý mal za následok rozpad a zánik ríše (až nápadne podobné prirovnanie o moravskom kniežati Svätoplukovi, o jeho troch synoch a zväzku prútov). Čiže teória rozpadu Hunskej ríše pre nesvornosť Attilových dedičov a osobné ambície viacerých dedičov vyústili do vzájomných bojov. Už nasledujúci rok (454) dokonca došlo k vojenskej bitke, v ktorej chán Ellak porazil oboch svojich bratov, preto obaja ustúpili zo strednej Európy, so svojimi vojskami a pobrali sa do svojich údelov na východ, do Čiernomorskej a Povolžskej stepi. Mladší bratia zrejme ponechali panujúceho Ellaka, len s vlastnými vojenskými silami, čo znamenalo výrazné oslabenie a podkopanie panovníckej moci.

Pre podrobené kmene v stredoeurópskom priestore sa ponúkala príležitosť na vymanenie sa spod hunskej nadvlády. Ešte v tom istom roku (454) osamotený chán Ellak musel čeliť povstaniu germánskych kmeňov Gepidov (vedených Ardarichom), Ostrogótov (vedených Theodomirom), Herulov, Skírov, Rugiov, zrejme aj prítomných negermánskych kmeňov a nedá sa vylúčiť ani vojenská podpora Východorímskej ríše. Rozhodujúca bitka sa udiala pri rieke Nedao v Pannonii, kde Huni utrpeli zdrvujúcu porážku, padol aj chán Ellak a zaniklo hunské panstvo v Strednej Európe. K samotnej rieke Nedao prípadne Ned, ktorú dnes historici nevedia určiť, ale mohla to byť hociktorá rieka na území dnešného Maďarska prípadne severného Chorvátska, ale tak trochu s výslovnosťou môže pripomínať z "na Dao resp. na Dravo - Dráva") Za niekoľko nasledujúcich desaťročí sa hunské panstvo začalo rozpadať aj na východe Európy, kde sa napríklad z Besarábie a na západnej Ukrajine spod ich moci vymanili slovanský Antovia, ktorý odtiaľ od konca V. stor. začali prenikať na Balkán. K tejto udalosti sa vyjadruje aj Jordanes vo svojom diele „De origine actibusque Getarum“ nazývanom Getica dokončenom o storočie neskôr v r. 551. Germánsky Gepidi vedený Ardarichom zahubili údajne až 30.000 Hunov, ich prívržencov a padol aj hunský panovník Ellak. Gepidi obsadili Hunskú krajinu v Karpatskej nížine a v Sedmohradsku. Ďalší z Atilových synov Dengizik sa pokúsil s hunskými vojskami zasiahnuť proti germánskym Ostrogótom a napadol ich sídla v Panónii. Huni ani tentoraz neuspeli, utrpeli v Panónii porážku, obrátili sa na útek a navrátili sa do východnej Európy.