eHistory

2S. Indoeurópania v Neolite.

Neolit (medzi 6000 – 4000 p. n. l.).

     Mohlo sa jednať o samostatný izolovaný vývoj skupiny obyvateľstva zdržiavajúcej sa resp. pohybujúcej sa v priestore dnešnej Ukrajiny a južného Ruska (v oblasti od Čierneho mora po Kaspické more) v období od asi r. 12000 p. n. l. (existujú však teórie aj o skoršom osídlení tejto lokality budúcimi Indoeurópanmi siahajúce až do r. 40000 p. n. l. po ústupe a pomalom zanikaní neandertálskeho osídlenia). Ich zdrojom obživy bol hlavne zber voľne (divo)rastúcich plodín, lov a rybolov. Komunikovali spoločným indoeurópskym jazykom.

Okolo r. 12.000 ustupovala dlhá éra Doby ľadovej a nastupovalo obdobie globálneho otepľovania sa, trvajúce dodnes. V priebehu ďalších tisícročí, prírodné podmienky dovolili zdokonaliť najvhodnejšie spôsoby získavania potravín – zo zberu plodín sa vyvinulo poľnohospodárstvo (asi od r. 10000 p. n. l.) a z lovenia sa stal chov zvolených druhov zvierat (asi od r. 8000 p. n. l.), čím dochádzalo k vytváraniu nadproduktu potravín podporujúceho stúpajúcu krivku prírastku obyvateľstva. Dávnoveké spoločné osídlenie Indoeurópskej jazykovej skupiny obyvateľstva trvalo mnoho tisícročí, nakoniec však došlo k pozvoľnému rozširovaniu sa obyvateľstva resp. aj odchodu rôznymi smermi. Kým Juhoruská a Čiernomorská step asi pre tunajšie obyvateľstvo neponúkli inú možnosť ako sa orientovať na pastierstvo, do vzdialenejších okrajových časti v smere na západ (na Balkán a do Stredoeurópskeho priestoru), prvé skupiny prenikajúce obyvateľstvo sa už v priebehu VI. tis. p. n. l., mali možnosť zoznámiť sa s poľnohospodárstvom, ktorého prvopočiatky do tejto časti Sveta prenikali cez Malú Áziu a Balkán z oblastí povodia riek Tigris, Eufrat (Mezopotámia) a Níl (Egypt). 

V období medzi VII. – IV. tisícročím dochádzalo nielen k výraznému pribúdaniu obyvateľstva, ale aj presunom resp. sťahovaniu sa obyvateľstva čomu napovedá množstvo archeologických kultúr nielen predpokladanej pravlasti indoeurópskej jazykovej skupiny obyvateľstva, ale aj v Európe. Kultúry v Juhoruskej a Čiernomorskej stepi podporujú rannú fázu vznikajúceho s prevahou nomádskeho resp. pastierskeho spôsobu existencie tunajšieho obyvateľstva, zhrnuté a v ruštine nazývané Kurganovské kultúry (uvádza litovská archeologička Marija Gimbutas v r 1956) – vo voľnom preklade znamenajúce "Mohylové kultúry". 

Do priebehu rozširovania sa resp. pozvoľného rozrastania osídlenia indoeurópskej jazykovej skupiny obyvateľstva v Neolite mohli a mali výrazne zasiahnuť okolnosti, keď možnými alternatívami rozpínania resp. odchodu a odlúčeniu sa skupín obyvateľstva mohli byť napríklad:

– a) už spomínaný stúpajúci počet obyvateľov, čím mohlo dôjsť aj k pokojnému rozchodu a expanzie Indoeurópskej jazykovej skupiny obyvateľstva do susedných a aj vzdialenejších lokalít;

– b) rodové, kmeňové nepokoje vedúce k vojenskému vyústeniu a odchodu niektorej časti spoločenstva;

– c) rozdielneho spôsobu existencie a nadobúdania živobytia (medzi lovcami a zberačmi resp. pastiermi a poľnohospodármi);

– d) prírodná katastrofa – záplavy a dlhotrvajúca prírodná prekážka, keď do úvahy prichádza aj údajná tzv. biblická „Potopa Sveta“, kladená do pol. VI. tis. p. n. l., ako dôsledok globálneho otepľovania sa so stúpajúcimi hladinami morí a zaplavením nížin aj pri Čiernom a Stredozemnom mori, ale aj v iných svetových lokalitách: Perzský záliv, Červené more, Indické pobrežie a ďalšie.

Asi najpravdepodobnejšie znejúca možnosť by sa ponúkala prirodzená rozpínavosť a prenikanie do okolia. Nie je pritom vylúčené, že pre niektoré zo štyroch spomínaných situácií bol sprievodným javom buď vzájomný vojenský konflikt, alebo vojenská agresia, čomu nasvedčuje rušné dianie v nasledujúcich tisícročiach (až do Novoveku) s dobyvateľskými snahami nomádskych spoločností.

Započala veľká cesta, ale hlavne dlhý a dlho trvajúci proces sťahovania sa resp. pozvoľného rozširovania obyvateľstva (od VI. tisícročia až do Stredoveku). Ako už spomínaný stredoeurópsky priestor, ktorého súčasťou je aj územie Slovenska, rovnako prichádzali a prechádzali rôzne skupiny obyvateľstva dopĺňajúce miestne obyvateľstvo (aj prv prichádzajúce) zvyšovali ako počet obyvateľov tak aj stúpajúcu početnosť sídiel. Mohli a mali sa do tohto procesu príležitosť zapojiť aj prvé skupiny obyvateľstva indoeurópskej jazykovej skupiny, čomu napovedá archeologická kultúra Vinča (medzi r. 5700 – 4500 p. n. l.), pomenovaná od sídla v Srbsku a rozšírená bola od severného Balkánu až po maďarské Potisie. Obyvateľstvo na tomto území sa intenzívne venovalo pastierstvu (rožný dobytok, kozy, ovce) a zrejme je to kultúra, pri ktorej sa v mladšom Neolite, už vyskytol domestifikovaný kôň v Európe. 

O náraste počtu osídlených lokalít v Neolite aj na území Slovenska ponúka archeologický prieskum, ktorý svoje nálezy zaradil do rôznych časových období resp. v tunajších podmienkach pôsobiacich archeologických kultúr:

Starší a stredný neolit (medzi 6000 – 4700 p. n. l.). Zároveň začína obdobie (trvajúce niekoľko tisícročí), keď prvými roľníkmi, kvôli získaniu polí, začalo odlesňovanie rozsiahlych území Slovenska, na ktorých je aj dnes poľnohospodárska pôda. Archeológovia z dôvodu odlišného vývinu resp. odlišného vplyvu rozdelili Slovensko na západný a východný okruh.

Západný okruh: 

• Volútová kultúra resp. Kultúra s lineárnou keramikou (5700 – 5000 p. n. l.), kam sa zaraďujú aj keramika Bošáckeho typu a neskoršieho Ludanického typu. Jednalo sa hlavne o nálezy osídlenia (osady) – Abrahám (GA); Andovce (NZ); Báhoň (SC); Bajč (KN); Bánov (NZ); Bašovce (PN); Bernolákovo (SC); Bešeňová (RK); Biely Kostol (TT); Bíňa (NZ); Blatné (SC); Blesovce (TO); Bohatá (KN); Bohdanovce nad Trnavou (TT); Borovce (PN); Bošany (PE); Bratislava – Devínska Nová Ves, Slovanská cesta, Kapitulská ul., Dibrovo dnes Františkánske nám., Mlynská dolina – Vydrica, Líščie údolie, Dúbravka a Lamač (BA); Brestovany (TT); Bučany (TT); Cífer (TT); Cífer – Jarná (TT); Senica – Čáčov (SE); Čachtice (NM); Veľký Meder (DS); Čata (LV); Čataj (SC); Číčov (KN); Dekýš (BS); Dojč (SE); Dolné Semerovce (LV); Dolné Srnie (NM); Dubník (NZ); Dudince (KA); Dvory nad Žitavou (NZ); Gajary (MA); Gbelce (NZ); Holiare (KN); Hontianske Tesáre (KA); Horné Lefantovce (NR); Hul (NZ); Hurbanovo (KN); Chrabrany (TO); Igram (SC); Imeľ (KN); Ivánka pri Nitre (NR); Ivanovce (TN); Jelšovce (NR); Kamenín (NZ); Kátlovce (TT); Krakovany (PN); Levice (LV); Lipová – Ondrochov (NZ); Lontov (LV); Ludanice (TO); Majcichov (TT); Malé Uherce (PE); Malženice (TT); Merašice (HC); Veľký Kýr (NZ); Mojzesovo (NZ); Moravany nad Váhom (PN); Mužla – Čenkov (NZ); Nevidzany (ZM); Nitra – mesto, Dolné Krškany a Veľké Janíkovce (NR); Nová Vieska (NZ); Nové Zámky (NZ); Nýrovce (LV); Partizánske (PE); Prievidza (PD); Púchov (PU); Pusté Uľany (GA); Radava (NZ); Radošovce (SI); Ratkovce (HC); Rybky (SE); Santovka (LV); Senec (SC); Senica (SE); Senica – Kunov (SE); Sikenička (NZ); Skalica (SI); Močenok (SA); Sládkovičovo (GA); Slovenské Ďarmoty (VK); Suchá nad Parnou (TT); Svodín (NZ); Šahy – Tešmák (LV); Šaľa (SA); Šarovce (LV); Štefanov (SE); Štúrovo (NZ); Tekovské Lužany (LV); Tekovské Lužany (LV); Tekovský Hrádok (LV); Tešedíkovo (SA); Topolčany (TO); Trebatice (PN); Trenčianska Turná (TN); Trnava (TT); Trnovec nad Váhom (SI); Tvrdošovce (NZ); Veľká Mača (GA); Veľké Dvorany (TO); Veľké Kostoľany (PN); Vráble (NR); Výčapy – Opatovce (NR); Vyškovce nad Ipľom (LV); Zalaba (LV); Zavar (TT); Zbrojníky (LV); Zeleneč (TT); Zlaté Moravce (ZM); Zlaté Moravce – Chyzerovce (ZM); Žabokreky nad Nitrou (PE); Želiezovce (LV); Žlkovce (HC).

• Želiezovská skupina (5000 – 4700 p. n. l.) bola poslednou fázou západnej lineárnej keramiky, ktorá u Želiezovskej skupiny bola dokonalejšia a farebnejšia. Jednalo sa o sídla (v niektorých prípadoch až so 45 m dlhými domami), kostrové hroby alebo nález idolu (Dekýš) – Abrahám (GA); Bajč (KN); Bánov (NZ); Bešeňov (NZ); Bíňa (NZ); Blatné (SC); Bohatá (KN); Bohdanovce nad Trnavou (TT); Borovce (PN); Bratislava – Mlynská dolina (BA); Bruty (NZ); Cífer – Pác (TT); Čachtice (NM); Čataj (SC); Čereňany (PD); Číčov (KN); Dekýš (BS); Dolné Semerovce (LV); Dolný Ohaj (NZ); Dudince (KA); Dvory nad Žitavou (NZ); Gajary (MA); Holiare (KN); Horné Lefantovce (NR); Hurbanovo (KN); Imeľ (KN); Ivánka pri Nitre (NR); Iža (KN); Kamenica nad Hronom (NZ); Komárno (KN); Komjatice (NZ); Krakovany (PN); Krížovany nad Dudváhom (TT); Krškany – Veľké Krškany (LV); Levice (LV); Malé Zálužie (NR); Maňa (NZ); Marcelová (KN); Moča (KN); Mužla – Čenkov (NZ); Nesvady (KN); Nevidzany (ZM); Nitra (NR); Nové Zámky (NZ); Patince (KN); Pribeta (KN); Senec (SC); Močenok (SA); Svodín (NZ); Šarovce (LV); Šaštín Stráže (SE); Štúrovo (NZ); Tekolďany (HC); Tupá (LV); Veľké Kostoľany (PN); Veľký Kýr (NZ); Veľký Meder (DS); Výčapy – Opatovce (NR); Zbrojníky (LV); Želiezovce (LV); Žlkovce (HC);  

Východný okruh:

• Kultúra s Východnou lineárnou keramikou (5700 – 5000 p. n. l.) v Maďarsku nazývaná Alföldská a v Rumunsku Ciumestská lineárna a pruhovaná keramika a zasiahla územie nielen východného Maďarska a rumunského Sedmohradska, ale aj severné Srbsko, Podkarpatskú Rus a východné Slovensko (kde do nej patrili aj skupiny Kopčany, Gemerská, Raškovce a Slavkovce) – Čerhov (TV); Dolné Slavkovce (MI); Dvorníky – Včeláre (KS); Hutníky (KS); Kašov (TV); Komárovce (KS); Košice – Barca, lokalita Červený Rak a Šebastovce (KE); Lemešany (PO); Levoča (LE); Michalovce (MI); Péder (KS); Slavkovce (MI); Tibava (SO); Veľké Kapušany (MI); Veľké Raškovce (MI); Zemplín (TV); Zemplínske Jastrabie (TV); Zemplínske Kopčany (MI). 

• Bukovohorská kultúra (5000 – 4700 p. n. l.) pomenovaná podľa Bukových hôr (maď. Bükk) v severovýchodnom Maďarsku a rozšírená bola v Podkarpatskej Rusi, južnom Poľsku, rumunskom Sedmohradsku a Moldavsku a hlavne na východnom Slovensku, ale aj strednom a ojedinele aj na západnom Slovensku. Okrem dokonalejšej keramiky sa jednalo prevažne o sídla (nížinné a výšinné) i hradisko (Jarovnice), prípadne aj jaskynné osídlenie, v niektorých aj s maľbami (Ardovo, Čertová diera, Domica, Drienovec, Chválová, Jasov, Praslen). Archeologické lokality sú – Ardovo (RV); Beša (MI); Bešeňová (RK); Borša (TV); Branč (NR); Brehov (TV); Buzica (KS); Čečejovce (KS); Drienčany (RS) –jaskyňa Praslen; Drienovec (KS); Fintice (PO); Gregorovce (PO); Haligovce (SL); Hnojné (MI); Horné Lefantovce (NR); Hraň (TV); Hraničná pri Hornáde – Kechnec (KS); Hrčeľ (TV); Hurbanovo (KN); Hutníky (KS); Chmiňany (PO); Chvalová (RA); Ivánka pri Nitre (NR); Jasov (KS); Jarovnice – Močidľany (SB); Kapušany (PO); Kašov (TV); Kečovo – jaskyňa Domica (RV); Kendice (PO); Kojatice (PO); Kolibabovce (SO); Komárovce (KS); Košice – mesto, Barca, Šaca a Šebastovce (KE); Ladmovce (TV); Lastovce (TV); Letanovce – jaskyňa Čertová diera; Levoča (LE); Lisková (RK); Malčice (MI); Zálužice – Malé Zálužice (MI); Michaľany (TV); Michalovce (MI); Nevidzany (ZM); Nižná Myšľa (KS); Turnianska Nová Ves (KS); Novosad (TV); Oborín (MI); Oreské (MI); Ostrovany (SB); Ožďany (RS); Péder (KS); Prešov (PO); Prievidza (PD); Prša (LC); Rákoš (RA); Sása (RA); Rozhanovce (KS); Rozložná (RV); Sejkov (SO); Silická Brezová (RV); Sirník (TV); Slavec (RV); Slovenské Nové Mesto (TV); Prešov – Solivar – Soľná baňa (PO); Prešov – Solivar – Šváby (PO); Somotor (TV); Spišské Podhradie – Dreveníku (SN); Staré (MI); Streda nad Bodrogom (TV); Šárovce (LV); Šávoľ (LC); Terňa (PO); Tibava (SO); Malá Tŕňa (TV); Trstená pri Hornáde (KS); Turňa nad Bodvou (KS); Uzovský Šalgov (SB); Vyšná Hutka (KS); Vyšná Šebastová (PO); Vyšné Nemecké (SO); Zádiel (KS); Zemplín (TV); Zemplínske Jastrabie (TV). 

Mladší Neolit (medzi 4700 – 4000 p. n. l.). 

Západný okruh:

• Lengyelská kultúra (medzi 4700 – 3900 p. n. l.) bola pomenovaná podľa archeologického náleziska Lengyel v západnom Maďarsku a vyskytovala sa na západnom Slovensku, na Morave, v Čechách, Rakúsku, Nemecku a v Poľsku. V Nemecku je nazývaná Rössener Kultur. Na Slovensku sa do Lengyelskej kultúry zaraďujú aj Kultúra slovensko - moravskej maľovanej keramiky a archeologické skupiny Lužianky, Bíňa – Bicske, Nitriansky Hrádok, Santovka, Pečeňady, Brodzany a Ludanice. Pomerne dlhé obdobie malo niekoľko striedajúcich sa etáp so stúpajúcim a neskôr s klesajúcim počtom sídiel a obyvateľstva. Najprv dochádzalo k vzostupu osídlenia (nálezy aj väčších sídlisk niekedy aj s viac ako 50-timi domami opevnených palisádami a hlbokou priekopou) vystriedaný zánikom väčšiny veľkých a opevnených sídiel (naďalej fungovalo opevnené sídlo v Žlkovciach). V ďalšej etape znova začal stúpať počet sídiel, keď k záveru Lengyelskej kultúry došlo k jej úpadku a dokonca až k prevažne k loveckému spôsobu nadobúdania potravín. Jednalo sa hlavne o nálezy sídiel, pohrebísk (prevaha kostrových) a ojedinele nález medeného šidla (Nitra – Mlynárce), soška sediaceho ženského idolu (Nitriansky Hrádok), ihlanovitý idol (Bíňa), hromadný nález pazúrikových nástrojov (Borovce), maľovaná omietka na prútenej konštrukcii stien (Hurbanovo), pec na keramiku (Kamenín), hlinená Venuša (Šurany – Nitriansky Hrádok), jaskynné osídlenie (Bojnice, Lisková, Plavecký Mikuláš – Deravá skala, Pružina – Dupná, Radošiná – Čertová pec, Slatinka nad Bebravou – Dupná diera). Archeologické nálezy sa našli: Abrahám (GA); Zbehy – Andač (NR); Báhoň (SC); Bajč (KN); Beša (MI); Bíňa (NZ); Bohatá (KN); Bohdanovce nad Trnavou (TT); Bojnice – osídlenie v meste a jaskyni (PD); Borovce (PN); Bošany (PE); Branč (NR); Bratislava – Devínska Nová Ves-Devínske Jazero, Devínska kobyla a Triblavina (BA); Brehov (TV); Brezová pod Bradlom (MY); Brodzany (PE); Bučany (TT); Budmerice (PK); Bušince (VK); Cífer (TT); Čab – Sila (NR); Senica – Čáčov (SE); Čajkov (LV); Čataj (SC); Červeník (HC); Dojč (SE); Dolná Streda (GA); Dolný Badín (KA); Drážovce (NR); Dubnica nad Váhom (IL); Dudince (KA); Dvory nad Žitavou (NZ); Gajary (MA); Gregorovce (PO); Hlboké (SE); Holiare (KN); Holíč (SI); Hontianske Nemce (KA); Horné Saliby (GA); Hul (NZ); Hurbanovo (KN); Chtelnica (PN); Ivánka pri Dunaji (SC) – sídlo; Ivánka pri Nitre (NR); Iža (KN); Jabloňovce (LV); Jarok (NR); Jelšovce (NR); Jur nad Hronom (LV); Kamenica nad Hronom (NZ); Kamenín (NZ); Kátlovce (TT); Kiarov (VK); Koláre (VK); Komoča (NZ); Kopčany (SI); Košice – Barca (KE); Košolná (TT); Krakovany (PN); Krásno (PE); Krížovany nad Dudváhom (TT); Krškany – Veľké Krškany (LV); Kšinná (BN); Senica – Kunov (SE); Láb (MA); Ladzany (KA); Lažany (PO); Lisková – jaskyňa (RK); Lišov (KA); Lúčky (MI); Lužianky (NR); Machulince (ZM); Malé Kosihy (NZ); Malé Kršteňany (PE); Moravany nad Váhom (PN); Moravský Svätý Ján (SE); Nemečky (TO); Nitra – mesto a Mlynárce (NR); Nitrianske Pravno (PD); Nová Ves nad Žitavou (NR); Nové Sady (NR); Nové Zámky (NZ); Oborín (MI); Jaslovské Bohunice – Paderovce (TT); Pastovce (LV); Pečeňady (PN); Pečenice (LV); Plavecký Mikuláš (MA); Plavecký Mikuláš (MA) – jaskyňa Deravá skala; Pohronský Ruskov (LV); Pozba (NZ); Pribeta (KN); Pružina – jaskyňa  Dupná (PB); Radošiná – osídlenie v obci a jaskyňa Čertová pec (TO); Ratkovce (HC); Ráztočno (PD); Ružindol – Borová (TT); Rybky (SE); Salka (NZ); Senica (SE); Sikenička (NZ); Sládkovičovo (GA); Slatinka nad Bebravou – jaskyňa Dupná diera (BN); Smolenice (TT); Smrdáky (SE); Stupava (MA); Súdovce (KA); Svodín (NZ); Šahy – Preseľany nad Ipľom (LV); Šarovce (LV); Šenkvice (PK); Šurany – Nitriansky Hrádok (NZ); Tekovský Hrádok (LV); Telince (NR); Tlmače (LV); Topolčany (TO); Trakovice (HC); Uľany nad Žitavou (NZ); Veľká Čalomija (VK); Prievidza – Veľká Lehôtka (PD); Veľké Hoste (BN); Veľké Kostoľany (PN); Výčapy – Opatovce (NR); Vysoká pri Morave (MA); Záhorská Ves (MA);Zeleneč (TT); Zlaté Moravce (ZM); Žitavce (NR); Žlkovce (HC); 

• Ostatné archeologické lokality (medzi 6000 – 4000 p. n. l.). Presnejšie nezaradené neolitické nálezy alebo prípadne neolitické lokality s prvkami kultúr z okolitých krajín. Jednalo sa o sídla alebo aj hroby skrčencov (Malá Mača a Modrovka). Náleziská sa nachádzajú: Andovce (NZ); Banka (PN); Banská Štiavnica (BS); Bernolákovo (SC); Bielovce (LV); Boleráz (TT); Buková (TT); Cífer – Jarná (TT); Čaka (LV); Čeláre (VK); Čifáre (NR); Dedinka (NZ); Dechtice (TT); Liptovský Mikuláš – Demänová (LM); Dolné Lefantovce (NR); Dolné Lovčice – Horné Lovčice (TT); Dolný Lopášov (PN); Dvorec (BN); Dvorníky (HC); Gáň (GA); Hlohovec (HC); Hronský Beňadik (ZC); Chľaba (NZ); Chotín (KN); Chynorany (PE); Jablonec (PK); Levice – Kalinčiakovo (LV); Kmeťovo (NZ); Koniarovce (TO); Košeca (IL); Krpeľany (MT); Krškany – Malé Krškany (LV); Kuraľany (LV); Kúty (SE); Lopašov (SI); Ľubá (NZ); Madunice (HC); Malá Mača (GA); Malá nad Hronom (NZ); Malé Kozmálovce (LV); Malé Ripňany (TO); Matúškovo (GA); Michal nad Žitavou (NZ); Modrovka (NM); Nadlice (PE); Nemečky (TO); Nitrianská Streda (TO); Nitrianske Rudno (PD); Ostratice (PE); Pobedim (NM); Podhorany – Sokolníky (NR); Dvorníky – Posádka (HC); Prašice (TO); Prietrž (SE); Želiezovce – Svodov (LV); Šarkan (NZ); Šurice (LC); Šúrovce (TT); Trstín (TT); Liptovské Sliače (RK); Solčany (TO); Sološnica (MA); Vrbové (PN); Vyškovce nad Ipľom (LV); Žemberovce (LV);         

Východný okruh:

Najprv, okolo r. 4700 p. n. l., došlo k náhlemu ukončeniu Bukovohorskej kultúry (zatiaľ z neznámych príčin), keď zanikli sídla a výrazne ubudlo obyvateľstvo (pokles na jednu pätinu). Východné Slovensko, sa údajne až na storočie vyľudnilo a redšie osídlenie sa obnovilo až okolo r. 4600 p. n. l. len na Východoslovenskej nížine, keď zaniklo osídlenie v kotlinách, dolinách, aj vo vyšších polohách (niekde na 500 inde až na takmer 1000 rokov). Otvoril sa priestor k prenikaniu kultúr zo severného Balkánu. 

• Kultúra Vinča (medzi 5700 – 4500 p. n. l.) nesie pomenovanie podľa archeologickej lokality v Srbsku, ktorej stopy sa nachádzajú od severného Grécka, cez Macedónsko, Rumunsko, juhovýchodné Maďarsko a je známa, že jej obyvateľstvo sa intenzívne venovali pastierstvu (rožný dobytok, kozy, ovce, osly) a úzko to môže súvisieť aj s prvým výskytom koňa koncom Neolitu v Potisí. Vinča niekedy nesie aj pomenovanie Vinča – Turdas, čo naznačuje, že je prvá európska kultúra, ktorá spracúvala meď a dokonca za jej fungovania sa ťažilo zlato v sedmohradských baniach Zlatna. Zrejme veľmi výrazne mohla ovplyvniť dianie aj pri vzniku v smere na západ k vzniku kultúry Sopot – Bicske, od ktorej sa vyvinula Lengyelská kultúra (zasiahla územie od Nemecka až západné Slovensko) a mala vplyv aj na vznik Potiskej (maď. Tiszai) a Polgárskej kultúry.

• Potiská kultúra (medzi r. 5000 – 4500 p. n. l.), pomenovaná podľa rieky Tisa, keďže zasiahla hlavne lokality okolo toku rieky, vo východnom Maďarsku, rumunskom Sedmohradsku, Zakarpatskej Rusi a na východnom Slovensku. Jednalo sa o sídla, ale aj o pohrebiská (pochovávanie v skrčenej polohe). Na východnom Slovensku sú do obdobia rokov 4600 – 4500 p. n. l. zaraďované aj archeologické skupiny Ižkovce (nesúca pomenovanie Lengyelsko – Potiská skupina) a nasledujúca skupina Čičarovce A (ako Potiská – Polgárska skupina). Rovnako ako Lengyelská kultúra prenikala na východ, Potiská kultúra prenikala na južné a západné Slovensko. Archeologické lokality sa nachádzali: Brehov (TV); Čerhov (TV), Čičarovce A (MI); Gregorovce (PO); Ižkovce (MI); Košice – mesto a v Barci (KE); Krakovany (PN); Ladzany (KA); Lišov (KA); Lúčky (MI); Malé Zálužice – Lažňany (PO); Oborín (MI); Podhájska – Svätuša (NZ); Prievidza (PD). 

• Polgárska kultúra (medzi 4500 – 3400 p. n. l.) začala skupinou Čičarovce B, ale bližšie v nasledujúcej kapitole o Eneolite.  

• Ostatné archeologické lokality (medzi 6000 – 4000 p. n. l.). Presnejšie nezaradené neolitické nálezy alebo prípadne neolitické lokality s kultúrami z okolitých krajín. Jednalo sa hlavne o nálezy z osídlenia v nížinách, prípadne aj osídlenie v jaskyniach (pri Dlhej Vsi; Drienčanoch a v Silickej jaskyni): Blažice (KS); Bodrog (TV); Budkovce (MI); Bušovce (KK); Cejkov (TV); Dlhá Ves – jaskyňa (RV); Dobrá (TV); Drienčany – jaskyňa (RS); Gánovce (PP); Humenné (HE); Jarovnice (SB); Kežmarok (KK); Košice – Poľov (KE); Kuková (SK); Kuzmice (TV); Rad (TV); Rákoš (KS); Rešica (KS); Sečovce (TV); Sečovská Polianka (VT); Senné (MI); Silica – jaskyňa (RV); Skrabské (VT); Slivník (TV); Soľ (VT); Spišský Štvrtok (LE); Stretava (MI); Tulčík (PO); Veľaty (TV); Vyšná Myšľa (KS); Ždaňa (KS); 

• ​