KRONIKA KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO (11)

LADISLAV I. (1077-1095)

Veľké činy veľkého panovníka

Ladislav I.

Narodený: po roku 1035 v Poľsku (v cirkevných dejinách okolo 1040).

Rodičia: otec Belo I.

matka Richeza, dcéra poľského kniežaťa Meška II.

Súrodenci: Ladislav I., Lampert, Žofia, Eufémia, Helena a sestra neznámeho mena.

Manželka: prvá neznámeho pôvodu.

druhá Adelheida (1078?), nemecká kňažná dcéra švábskeho kniežaťa Rudolfa z Rheinfeldu

Deti: Priska (Piroška) a dve ďalšie dcéry neznámych mien.

Zomrel: 29. 7. 1095., kláštor Šomoďvár (Somogyvár), neskôr telesné ostatky prevezené do Veľkého Varadína (rum. Oradea).

 

Po Štefanovi ďalší panovník, ktorý z Uhorska spravil veľmoc. Popri zveľaďovaní kráľovstva sa veľmi iniciatívne zaoberal cirkevnými záležitosťami, zriaďovaním nových biskupstiev pri ukončenom územnom rozsahu Uhorska, zveľaďovaní hospodárstva krajiny a udržaniu rýdzej–silnej striebornej mince (uhorský strieborný denáre sa menil v pomere 40:1 voči jednému zlatému byzantskému solidu).

Nástup na trón sa uskutočnil za úplne inej situácie ako pri predchádzajúcich panovníkoch. Miesto ťažko ujateľného nástupníctva z otca na syna, v prostredí uhorskej a aj staršej slovanskej tradície vyhovoval starešinovský nástupnícky systém. Bez vojenských rozbrojov sa uskutočnilo nastúpenie najstaršieho príslušníka rodu na uhorský trón. Predovšetkým to bol ústupok kniežaťa Gejzu, aj napriek vlastným mužským potomkom, avšak nedospelých synov Kolomana a Almuša (narodených okolo 70-teho roku).

 

Dynastia.

Najväčším pozemkovým vlastníkom v druhej pol. XI. stor. bol u nás župan Lampert, švagor Ladislava I., neskorší zakladateľ kláštora v Bzovíku.

Drümmerth Dezső – Az Árpádok nyomában – po návrate Bela I. z Poľska (v r. 1048) do Uhorska priviedol aj celú rodinu so sprievodom, v ktorom sa nachádzal aj rehoľník–klerik Leodvinus pochádzajúci z Lotrinska, kde pod vplyvom clunijského reformného hnutia sa stal jeho šíriteľom najprv v Poľsku, stal sa vychovávateľom príslušníkov panovníckej rodiny. Podobne potom bol aj vychovávateľom aj detí kniežaťa Bela (Gejzu a Ladislava). Ešte okolo r. 1060 Leodvinusa Belo menoval biskupom na svojom pôvodnom údele (domnievam sa že ním mohlo byť jedine biskupstvo v Bihory, a len málo pravdepodobné že v Sdmohradsku).

1090 – zomrela Adelheida, manželka kráľa Ladislava.

 

Korunovácia

Neznámym, alebo skôr neukončeným výsledkom skončilo rokovanie Šalamúna po nečakanej smrti panujúceho kniežaťa Gejzu. Neprípustné odčlenenie územnej časti kráľovstva a pretrvávajúce nepriateľstvo viedlo Ladislava k pokusu pokračovať v započatých rokovaniach. Brojenie zosadeného kráľa Šalamúna bolo predovšetkým vedené kvôli návratu na trón. Tento hlavný cieľ ostal otvorený, čomu nasvedčuje dočasné váhanie Ladislava a odsúvanie dátumu korunovácie. Veľká motivácia aj pre Šalamúna, avšak z viacerými podmienkami. Za určitých podmienok zrejme Ladislav pripúšťal možnosť prepustenia trónu. Dajú sa vytušiť z už aj Gejzovej orientácie. Krajinu nechcel vohnať do rysujúcich sa veľkých problémov nemeckého kráľa Henricha IV. ako proti opozícii v Nemecku, ale aj v konflikte s pápežom v boji o investitúru. Podmienkou pre Šalamúna bolo, odstúpenie od vazalstva voči nemeckej ríši, ktoré ponúkol vo veľkej núdzi po strate trónu. Rovnako sa zachoval aj Gejza, keď neprijal opozičné vazalstvo na strane pápeža aj za cenu neuskutočnenia jeho korunovácie. Dôležitým faktom je jasné smerovanie rokovaní s urovnaním sporov a ukončenia nepriateľstva jedine mierovou cestou.

Šalamún však nepristupoval k danému problému rovnakou cestou. Aj naďalej sa spoliehal na vojenskú pomoc Nemecka a zisk strateného kráľovstva, keby sa oň nemusel s nikým deliť.

Nakoniec Ladislav s podporu vyššej šľachty sa rozhodol prijať kráľovskú korunu. Korunovaný bol až dvakrát 8.6.1077. Gejzovou korunou (byzantský dar z rokov 1073-4) a znovu v 1081 po zmierení sa so Šalamúnom, keď od neho získal korunovačné klenoty aj s korunou sv. Štefana. S korunováciou bol spokojný aj pápež Gregor VII., keď sa listom vyjadril ostrihomskému arcibiskupovi Nehemias (?).

Najmladší z bratov Lampert mal v užívaní titul pohraničného vojvodu, len čo do rozsahu výnosov z majetkov, ale bez samostatnej účasti na výkonnej moci a vlastného vojska. Lampertova neaktívna prítomnosť, keď sa o ňom nezmieňuje žiaden prameň a rovnako utíchajú aj správy o existencii kniežacích údelov a pohraničnej marky (vojvodstva–kniežatstva).

Šalamún

Komplikovaná situácia v Nemecku neumožňovala Šalamúnovi dočkať sa odtiaľ pomoci. Uväznený vlastnými predsudkami a márnymi očakávaniami, odďaľoval pád vlastného zotrvania na obsadených hradoch. Po pridaní sa Ladislava na stranu opozície, po piatich rokoch (jar 1079), vojská Henricha IV. vpadli do západného Uhorska. Nádej Šalamúna sa však rozplynula tak rýchlo ako aj nečakane prišla. Ešte raz sa mohol presvedčiť, že v momentálnom položení Henricha IV. nie možné získať dostatočnú podporu na obsadenie uhorského trónu. Zanedlho Nemci z Uhorska odtiahli a navyše sa Ladislavovi podarilo obsadiť jeden zo Šalamúnových piatich pohraničných hradov Mošon. Obsadenie ostatných bolo už len otázkou času a spôsobu. Za akých podmienok bolo v rukách samotného Šalamúna. Byť vypudený alebo zmieriť sa a dosiahnuť ak nie stratený trón tak aspoň majetky a postavenie v rodnej krajine. Do sporov sa zapojili aj cirkevný predstavitelia. V 1081 si od Ladislava vymohli súhlas so zmierením a bol to tentoraz Šalamún, ktorý musel ustúpiť. Vzdal sa obsadených hradov a podriadil sa kráľovi Ladislavovi, od ktorého dostal majetky a príjmy z nich, ale bez vyšších právomocí a úradu. Nebol spokojný s vylúčením z riadenia a správy krajiny. Nedbal kráľovskej milosti a zámerne pripravoval komplot na odstránenie Ladislava z trónu. Presvedčovaním sa snažil získať prívržencov. Zanedlho ho kráľ Ladislav uväznil vo Višegrádskej veži (tvrdia viaceré pramene, 1082). Domnelé väzenie vo Višegrádskej veži bolo postavené o niekoľko storočí neskôr (13. stor., vo Vyšegráde mohol byť uväznený jedine na inom mieste) čím sa ponúka ojedinelá verzia (Maďarské národné dejiny–Magyar nemzet története) tvrdiaca o jeho uväznení v Nitre. Po asi ročnom väznení ho Ladislav prepustil pri príležitosti vysvätenia uhorských svätcov (1083, podľa Hartvigovej legendy). Zanedlho sa zas nechal ovládnuť vlastnými túžbami s organizovaním ďalších neprístojností za znovu získaním strateného trónu. Vrhol na seba tieň podozrenia a pred trestom musel ujsť z krajiny. Vydal sa do Nemecka, kde sa krátku dobu zdržal u manželky Judity. Pomoc mu žiaľ nik nemohol poskytnúť, práve vrcholil boj Henricha IV. s pápežom Gregorom VII. Keď nepochodil v Nemecku, nehodlal sa vzdať svojich zradných plánov a triezvo sa ujať svojho miesta v spoločnosti ponúkaného kráľom Ladislavom.

Nebolo v okolí Uhorska, kto by mohol alebo chcel podporiť Šalamúna. V Čechách by nepochodil kvôli trvalej zviazanosti vojsk v nemeckých záležitostiach. Poľsko a Chorvátsko bolo v spojeneckom pomere k Ladislavovi. Byzantská ríša bola nadmieru zamestnaná v oblasti Malej Ázie v bojoch s tureckými Seldžukmi. Z kresťanských krajín ostala ešte Kijevská Rus, ku ktorej ho pútali aj rodinné zväzky. Jeho matka Anastázia bola dcérou kniežaťa Jaroslava Múdreho. Pomoci sa však nedočkal ani odtiaľ z dôvodu prebiehajúcich dedičných zápasov o trón.

Sklamanému Šalamúnovi nakoniec poslúžili kočovný Kumáni pohybujúci sa na stepiach južnej Rusi. Ich náčelníkovi Kuteškovi (Kutesk, Kuten) sľúbil, že si za manželku vezme jeho dcéru ak mu pomôže vydobyť Uhorsko. Už z tohto Šalamúnovho sľubu sa dá vytušiť o rozchode s manželkou a možnom rozvode. Kumáni vpadli na Hornú Tisu (1085). Dostali sa k pevnostiam Užhorod a Boršova a pri Mukačeve ich porazili uhorské vojská. Kráľ Ladislav sa na mieste víťaznej bitky rozhodol postaviť kostol. V ich radoch sa spomína aj prítomnosť Šalamúna. Zúčastnil sa aj výpravy do Byzantskej ríše (1087), v ktorej Kumáni utrpeli pri Drinopoli porážku. V bitke ale padol zosadený uhorský kráľ Šalamún. Existujú však aj iné verzie Šalamúnovho skonu. Jedna hovorí o jeho smrti v Pule na Istrijskom polostrove kde bol aj pochovaný. Biografický slovník sa zmieňuje „ o kronikárskej tradícii vraj žil v posledných rokoch života v Rijeke a tam bol aj pochovaný (je možné len uctievanie jeho pamiatky). Ďalší prameň (Lexikón slovenských dejín) prichádza z verziou o jeho úmrtí v Rezne, pri manželke asi 1087). Je to zrejme najpravdepodobnejšia verzia, keďže asi do roka sa jeho bývalá manželka Judita druhýkrát vydala (ktorá ho po strate trónu v 1074 opustila). Jeho smrť bola tým celkom iste potvrdená, aj s rokom držaným smútkom.

RADŠEJ TO DOPLNOŤ DO DYNASTIE

Až na ďalší rok (1088) sa jeho manželka vdova Judita, zosobášila s poľským kniežaťom Vladislavom Hermanom. Približne v období skonu Šalamúna, zomrela aj Anastázia, jeho matka, a bola pochovaná v rakúskom kláštore v Agmunde.

Pápež verzus cisár

Polarizovaná situácia v Nemeckých krajinách naberala na vážnosti. Ak sa od Henricha čakala úplná poslušnosť k pápežovi a spolupráca s opozíciou bol, to len klamlivý dojem. V tiesni, keď sa musel naraz brániť útokom z troch strán, potreboval sa dočasne zbaviť tlaku jedného z nich, aby sa mohol venovať ostatným dvom. Podriadil sa pápežovi, urýchlene doriešil povstanie v Sasku a mohol sa voľne venovať najväčšiemu nebezpečenstvu silnej domácej opozície na čele s arcibiskupmi z Mohuče (Mainz) a Kolína (Köln) a vojvodami z Bavorska, Korutánska a Švábska. Henrichova máloverná povaha s mnohými nesplnenými sľubmi bola dôvodom pre opozíciu zvoliť si svojho panovníka ako protikáľa. Na sneme opozície vo Forchheime (marec 1077) voľba padla na švábskeho vojvodu Rudolfa z Rheinfeldenu. Ani po roku nenašla opozícia dostatok odvahy postaviť proti Henrichovi. Na 27. mája (1078) nedlho po Veľkej noci, zvolali snem do Goslaru. Svojich poslov tam vyslali francúzsky kráľ Filip I. aj uhorský kráľ Ladislav. Nemeckému protikráľovi Rudolfovi sľúbili podporu v boji pápeža proti nemeckému kráľovi Henrichovi IV. Ladislav bol zaviazaný Rudolfovi aj navyše, keď si za ženu vzal jeho dcéru Adelheidu. Ladislav síce priamo do vnútornej vojny v Nemecku nezapojil, ale svojou blízkosťou viazal na Uhorsko – nemeckých hraniciach vojská rakúskeho markgrófa Leopolda (Luitpolda), inak by uhorské vojská boli vpadli do Rakúska. Dostatok času ktorý opozícia dala Henrichovi svojím váhaním, on využil na posilnenie svojho postavenia a vojsk. Vpadol do Švábska, obsadil jeho veľkú časť a udelil ho v léno svojmu zaťovi Fridrichovi Štaufskému (od 1138 vládnúci rod v Nemecku). Henrichova ofenzíva prinútila konať aj pápeža Gregora VII. Požiadal Ladislava, aby v krajine prijal nemeckým kráľom Henrichom IV. odsúdených protivníkov na stratu majetku a postavenia. Takto sa v Uhorsku dostalo vrelého uvítania aj unikajúcemu grófovi Ekbertovi z Forbachu. Za vmiešanie sa Ladislava do nemeckých záležitostí vpadli nemecké vojská do západného Uhorska, ale bez úspechu odtiahli. Pápež Gregor VII. na pôstnej synode (7. 3. 1080) prísne napomenul lombardských arcibiskupov Tedalda z Milána a Wiberta z Ravenny (Henrichových prívržencov) a opäť vyslovil kliatbu nad Henrichom IV. Podstatne odlišnejšia situácia ako pred rokom 1077, dovolila Henrichovi konať zároveň na dvoch frontoch. Získal podporu väčšej časti cirkevného kléru, vojvodov a veľmožov v Nemecku. Na júnovom sneme lombardských a nemeckých biskupov v Brixene za proti pápeža bol zvolený arcibiskup Wibert z Ravenny, prijal meno Klement III. Na jeseň 1080 sa Henrichove vojská zrazili s vojskami Rudolfa pri rieke Weisse Elster. Samotná bitka o ničom nerozhodla, ale po zranení v boji, zomrel protikráľ Rudolf. Až teraz sa aj navonok prejavila nejednotnosť opozície. Takmer rok jej trvala voľba protikráľa, ktorým sa stal luxemburský gróf Herman zo Salmu (1081, vzdal sa v 1088). Nedisponoval vlastným silným vojskom a nepodarilo sa mu získať rozhodnú podporu ostatných vojvodov. Bez jednotnosti a vojenskej moci však už opozícia nepredstavovala silného protivníka. To umožnilo Henrichovi zvoliť priamy útok na pápeža a jeho sídlo moci Rím. Neúspešne vyzneli jeho výpravy v rokoch 1081 a 1082. Tretie jeho ťaženie na Rím v lete 1083 prinieslo už čiastočný úspech. Nemci obsadili časť mesta, na pravom brehu rieky Tiberi s bazilikou sv. Petra. Pápež Gregor VII. sa na ľavom brehu schovával za hradbami mesta v Anjelskom hrade očakávajúc pomoc od juhotalianských Normanov. Ich kráľ Róbert Guiscard v tej dobe bol zamestnaný vlastnými dobyvačnými plánmi na východe Byzantskej ríše (pobrežie Grécka a Albánsko). Neistota v radoch obrancov Ríma viedla v marci (1084) k otvoreniu brán a uväzneniu Gregora VII. na Anjelskom hrade. Henrich konečne dosiahol po čom túžil. Na Petrov stolec dosadil pápeža Klementa III., ktorý ho 31 marca (1084) korunoval na cisára. Pred prichádzajúcimi Normanmi Henrich aj s Klementom ustúpili na sever. Rím pred Normanmi dobrovoľne otvoril brány, ale ani to nezabránilo ich vyplieneniu mesta. Saracéni v službách normanského kráľa Roberta odvliekli mnoho ľudí do otroctva. Zosadeného pápeža Gregora VII. oslobodili z väzenia, ale zanedlho umiera (25. 5. 1085). Návrat cisára Henricha IV. do Nemecka mu umožnil doriešiť problémy v krajine. České knieža Vratislav, ktorý ho neustále podporoval a spravoval aj rakúsku marku odmenil udelením titulu a korunováciou za českého kráľa (1085). Rakúsku marku mu odňal a vrátil Banbergovcom.

Až po takmer roku umiernená časť koalície na voľný trón dosadila nevýrazného pápeža Viktora III. Podporil ho aj ríšsky snem koalície protikráľa Hermana v nemeckom meste Speyer (1. VIII. 1087) aj za účasti vyslancov uhorského kráľa Ladislava I. Viktor III. nasledujúci rok zomrel (1087) a po ňom už nastupuje veľký zástanca reforiem Gregora VII. a príslušník Clunijského učenia Urban II. po nástupe mal ťažkú pozíciu. V Ríme sedel protipápež Klement III. a musel predovšetkým získavať si opätovnú priazeň a zástancov. Nezištnú pomoc mu pri tom prejavila markíza Matilda Toskánska (oddaná aj Gregorovi VII). Získavala na stranu Urbana už unavených priaznivcov cisára Henricha IV., hlavne v Lombardsku a strhla aj nespokojného Konráda, najstaršieho syna cisára Henricha udelením Lombardskej koruny v Miláne (1087). Začiatkom 90–tych rokov sa situácia prívržencov otočila v prospech pápeža Urbana II. a prejavila sa rozhodná sila tlmiaca Henrichove aktivity ako v Nemecku tak aj v Taliansku. Matilda Toskánska zašla svojou podporou až k osobnej obeti. V pokročilom veku sa vydala len za 17 ročného Welfa (1090), syna bavorského vojvodu Welfa I., čím pripútala k Urbanovi II. aj Bavorsko. Úplne zbytočnou a nešťastnou vyznela nasledovná Henrichova ofenzíva. Neuspel v 1090 a rovnako neúspešne dopadlo aj ťaženie v 1092 (odtiahol spod hradu Canossa). K návratu do Nemecka mu však zabránili bavorské vojská a musel v oblasti miest Verona a Padova ostať a hájiť svoje postavenie až do roku 1098.

Chorvátsko

Vláda chorvátsko–dalmátskeho kráľa Zvonimíra Demetera upokojila vnútorné rozbroje v krajine na dlhé obdobie. Opozičná národná strana nehodlala otvorene bojovať proti kráľovi s románskou orientáciou, ale v duch sa nevzdala myšlienky opätovného získania vlády. Za udelený kráľovský titul bol zaviazaný pápežovi a na jeho výzvu sa zúčastnil neúspešnej výpravy normanského kráľa Róberta Guiscarda, v ktorej utrpeli od benátskeho námorníctva porážku (1084). Byzantský cisár Alexios I. Komnenos za podporu, Benátsku odstúpil pobrežie Dalmácie s ostrovmi. Strata území roznietila v Chorvátsku nespokojnosť a pochybnosti v správnosti zahraničnej–románskej orientácie. Prejavom nesúhlasu bolo zavraždenie Zvonimíra Demetera na sneme na Kninskom Poli (Knin bol hlavným mestom Chorvátska). K trónu sa opäť dostali Trpimírovci v osobe Štefana (1089-1091). V Chorvátsku zavládli nepokoje s doprevádzajúcim neblahými prejavmi anarchie (vraždenie, lúpeže) medzi oboma stranami. Po jeho smrti (1091), na žiadosť románskej opozície zastúpenej Helenou (vdovou po Zvonimírovi, sestrou uhorského kráľa), požiadali kráľa Ladislava o pomoc. Začiatkom roka 1091 uhorské vojská prekročili rieku Drávu a obsadili oblasti až po rieku Sávu za starších časov známu ako južná Panónia a vtedajšom Chorvátsku ako Slavónia (maď. Tótország). Po prekročení Sávy sa dostal aj do Dalmácie a jeho kráľovských miest Biograd a Knin, ale kvôli vpádu Kumánov ustúpil späť za Sávu. Za správcu–miestodržiteľa Chorvátska menoval synovca Almuša, mladšieho zo synov Gejzu. Ladislavovi k titulu uhorského kráľa pribudli aj tituly kráľ Slavónie (Chorvátsko) a Moesie (Bosna). Almuš zotrval v krajine aj so zanechanými vojskami na udržanie poriadku. Avšak obsadenie časti Chorvátska nebol po vôli pápeža Urbana II. Na jeseň (1091) do Uhorska prichádza kardinál Teuzo, legát pápeža Urbana II. vo veci obsadenia Chorvátska, ktoré bolo ešte za kráľa Zvonimíra pod ochranu Svätej stolice. Ladislav neuznal právo Svätej stolice nad Chorvátskom a v budúcnosti z trucu vystupuje radšej na podporu proti pápeža Klementa III. Zanechané južné Chorvátsko a Dalmáciu ovládol bán Peter z Dalmácie, ktorého si národná strana zvolila svojho panovníka (1093).

Poľsko

Pri Gregorovom rozdávaní kráľovských titulov sa ušiel aj poľskému Boleslavovi II. Smelému a pritom paradoxom je jeho odmietavý postoj k zvyšovaniu vplyvu cirkvi v krajine. Popudená cirkev dávala otvorene najavo nespokojnosť prostredníctvom vyhlásení biskupa Stanislava v Krakove. Boleslav sa nedokázal ovládnuť a pred zrakmi prítomných, priamo na omši, mečom zabil biskupa Stanislava (1079). Pripravované sprisahanie však už nebolo v jeho silách zastaviť a musel aj so synom Meškom ujsť do Uhorska (1080). Tam však zanedlho umiera (údajne otrávený). Vodcom sprisahania a aj novým poľským kniežaťom sa stal Vladislav Herman, brat vyhnaného Boleslava. Udržiaval mier s Nemeckom a Čechami. Manželkou sa mu stala Judita (1079), dcéra českého kniežaťa Vratislava II. a jeho ženy Adelheidy (dcéra uhorského kráľa Ondreja). Judita Česká 25. 12. 1086 zomrela a Vladislav Herman sa v 1088 oženil znovu s Juditou, sestrou nemeckého cisára Henricha IV. a vdovou po uhorskom kráľovi Šalamúnovi. Ešte v 1086 sa z Uhorska do Poľska vrátil Mešek, syn Boleslava II. Smelého. S uhorskou pomocou prinútil strýca Vladislava Hermana k odstúpeniu časti ríše. Nevládlo medzi nimi však nepriateľstvo a Mešek postavenie strýca posilňoval až do svojej predčasnej smrti v 1089. Nepokoje vo vnútri krajiny nedovolili sa Poľsku angažovať v dôležitých zápasoch na Európskych bojiskách. Dokonca bol odkázaný na pomoc Uhorska pri konflikte s povstalcami v 1094. Ladislav na čele uhorských vojsk, tri mesiace obliehali Krakov a prinútil k zmiereniu znepriatelené strany, kniežaťa s povstalcami.

Kijevská Rus

Nebezpečenstvo pre Uhorsko predstavoval aj východný sused. Momentálna situácia mu však nedovoľovala vstúpiť do bojov v prospech Šalamúna. Rusko neustále bojovalo so susedmi, na severe s Litovcami a na juhu s bojovnými kočovníkmi Pečenehmi a po nich Kumánmi (Pečenehov zatlačili do Uhorska a Valašska práve Kumáni v 1074). A navyše medzi nasledovníkmi veľkokniežaťa Jaroslava Múdreho (+1054) trvali neustále rozpory. Stredný Svjatoslav sa ujal vlády a najstarší Izjaslav musel z krajiny ujsť do Poľska. Izjaslav sa nezmieril so stratou kniežacieho trónu a aj za cenu nesplniteľného sľubu pápežovi, že privedie Rusko k rímsko–katolíckej viere sa pokúšal získať pomoc. Po Svjatoslavovej smrti (1076), prepustil najmladší Vsevolod trón Izjaslavovi, ale len na krátko a už v 1078 nastupuje Vsevolod. Práve k nemu sa obrátil o pomoc v 1083 zosadený a blúdiaci kráľ Šalamún. Bol nadmieru zamestnaný v bojoch s Kumánmi a Šalamúnovi neostalo iné len sa pridať ku kočovným Kumánom a naviesť ich na vlastnú krajinu. Podozrenie z navedenia k pustošeniu Kumánov v Uhorsku sa opakovalo aj v roku 1091. V priebehu nasledujúceho roka Ladislav viedol výpravu proti ruskému kniežaťu Vasilkovi na jeho dŕžavu Terebovľa práve z tohto dôvodu. Výprava sa skončila uzavretím mieru medzi ruským kniežaťom a uhorským kráľom. Potvrdením dobrých susedských vzťahov došlo aj k sobášu Ladislavovej dcéry (neznámeho mena) s Jaroslavom, zrejme rodinným príslušníkom panovníckeho rodu v Kijevskej Rusi.

Čechy

––Magyarország története –– v r. 1082 z Čiech prišlo do Uhorska asi 10 000 Čechov ktorých kráľ usadil na juhu Trenčianska, predovšetkým v ich najväčšej osade v Báne.

Dlhé panovanie (jedného) panovníka, Vratislava II. (1061–1092), nadlho vylúčilo zo spoločnosti vnútro dynastické rozbroje, obom mladším bratom vrátil a ponechal ich moravské údely (Otto Olomoucko a Konrád Brnensko) a najmladšieho Jaromíra na prianie otca prinútil vstúpiť do cirkevných služieb (stal sa pražským biskupom 1068–1090). Zapojenie sa Českého kniežatstva do bojov o investitúru na strane nemeckého kráľa Henricha IV. zamestnalo Vratislava až do obdobia zisku cisárskeho titulu Henrichom IV (1084). Za dlhoročnú podporu udelil doživotný titul kráľa Vratislavovi II. (1085). Až záver panovania sa zvrtol neželaným smerom a český kráľ sa dostal do vážnych sporov s nespokojným najmladším bratom pražským biskupom Jaromírom. Jaromírove spory s kráľom napokon vyvrcholili v jeho odchod z Čiech. Neuchýlil sa k ďalšiemu žijúcemu bratovi Konrádovi Brnenskému, čo len podporuje tézu o jeho neprístojnej a nespokojnej povahe, keď v Čechách by ťažko získal podporu. Jaromír už prv žiadal o pomoc uhorského kráľa Ladislava (10. 6. 1090) a nakoniec sa do Uhorska vydal aj osobne. Avšak hneď po príchode vážne onemocnel a po týždni, po prevezení do Ostrihomu, umrel (26. 6. 1090). Po smrti bratov biskupa Jaromíra a Ota Olomouckého (1087), sa Vratislava II. hodlal zmocniť Olomoucka pre svojho prvorodeného syna Boleslava, ktorý krátko po skončení výpravy v Olomouci umiera (11. 8. 1091). Štvrtý z bratov Konrád Brnenský vystúpil na ochranu pozostalých, na čo pritiahol český kráľ pod hradby Brna (júl 1091). Tu sa však proti kráľovi postavil jeho prvorodený syn z druhého manželstva z Adelheidov (dcéra uhorského kráľa Ondreja) Břetislav a spolu s Konrádom Brnenským momentálne disponovali väčšou vojenskou silou. Kráľ ustúpil a prijal zmierenie. Zvada Břetislava so Zderadom, Vratislavovým najoddanejším radcom a spoločníkom, skončila Zderadovým úkladným zavraždením. To zmarilo zmierenie otca so synom. Břetislav v obave pred otcovým hnevom pritiahol na čele asi 3000 vojska do Prahy a hodlal zvrhnúť otca z trónu. Obavy pred občianskou vojnou prinútili Konráda Brnenského konať a zjednať mier. Ten sa týkal len samotného Břetislava a nebral ohľady na jeho prívržencov. Hodlali opustiť krajinu čím by sa Břetislav bol vydal oslabený napospas otcovi. Pridal sa k nim a opustil krajinu. So služobníctvom, otrokmi a stádami s dobytkom prichádzajú do Uhorska. Ladislav prijal syna svojej sesternice Judity a vyčlenil mu sídlo v Bánove pri Trenčíne. Dlho v Uhorsku neostal a nasledujúci rok (1092), po smrti Vratislava II. sa vracia do Čiech, kde medzi tým na trón zasadol strýc Konrád Brnenský. Ten však ešte toho istého roku zomiera, čím sa uvoľnila cesta na trón vracajúcemu sa Břetislavovi. O tri roky neskôr uhorský kráľ Ladislav zasiahol proti Břetislavovi. Počas Ladislavových príprav na púť do Svätej zeme ho koncom marca 1095 zastihla správa o nezhodách medzi českým kniežaťom Břetislavom a moravským vojvodom Oldřichom Brnenským. V apríli vpadol Ladislav na Moravu na pomoc Oldřichovi Brnenskému (syn Konráda Brnenského) a pustošil Břetislavove majetky. Zmocnil sa pohraničného hradu a do Uhorska si odviezol bohatú korisť. Odvetný útok zo strany Čiech proti Uhorsku sa nekonal.

Byzantská ríša a križiacka výprava

Počiatočná eufória pápeža Gregora VII., keď dokonca mal vo svojich veľkolepých snahách o svetovláde cirkvi nad svetskou mocou aj zjednotenie západnej cirkvi s východnou a spoločný boj proti moslimskému náboženstvu. Avšak zaujatý predovšetkým vlastnými ambíciami, zamestnaný bojom o investitúru. Predchádzajúce plány sa napokon zvrtli a zviedol oba kresťanské prúdy proti sebe. Za podporu ktorú mu viackrát prejavili juhotaliansky Normani neváhal posvätiť ich zbrane v boji proti východným kresťanom. A to práve v dobe keď, kresťanstvo na východe v zastúpené najväčším jej predstaviteľom Byzantskou ríšou, zápasilo o juh a východ polostrova Malá Ázia s tureckými Seldžukmi. Byzancia a jej slávna éra veľkých cisárov pominula a nasledovné dlhé obdobie neschopných cisárov (s malými prestávkami takmer od roku 1025), priviedlo krajinu do veľmi ťažkej situácie. Starosti na juhovýchode krajiny chceli vo svoj prospech využiť Normani. Do bojov bol zatiahnutý aj Chorvátsko–dalmátsky kráľ Zvonimír Demeter. Pápežom Gregorom VII. bol vyzvaný k účasti na ťažení normandského kráľa zo Sicílie Róberta Guiscarda (obaja dostali od pápeža titul kráľa) k dobytiu západného pobrežia Balkánského polostrova a oslabenia vplyvu Byzantskej ríše v tomto regióne. To však už nastupovala doba velikána na byzantskom tróne Alexiosa I. Komnenosa a navyše Byzancia v ťažkej situácii neostala osamotená. Benátky ako bývalá byzantská kolónia hájila jej záujmy v Adriatickom (Jadranskom) mori. V 1082 pri gréckom ostrove Korfu uštedrilo benátske loďstvo veľkú námornú porážku Chorvátsko–normandskej koalícii. Byzantský cisár Alexios I. Komnenos za pomoc Benátkam udelil výsady obchodu a zriadiť kupeckú kolóniu v Carihrade (Konstantinopol). Normanom sa síce podarilo zabrať mesto Drač (pobrežie Albánska), ale nepochodili ani pri druhej výprave sa stala osudnou pre normanského kráľa a práve na osudnom ostrove Korfu zomrel na morovú nákazu (1085).

Avšak už za iného pápeža sa otázka spolupráce východu a západu opäť dostala do povedomia. Tlak moslimov od východu by tak výrazne mohol znížiť počet kresťanov a zmenšiť územný dosah a vplyv kresťanstva. S myšlienkou zorganizovania vojenskej pomoci zo západných kráľovstiev sa uvažovalo niekoľko rokov skôr ako skutočne došlo. Práve to bol dôvod príchodu francúzskeho šľachtica gróf Viliama z Toulous do Uhorska (1093), prívrženca skupiny vplyvných veľmožov a cirkvi stojacich za zorganizovanie krížovej výpravy. So zámermi jej organizovania a nájsť dostatočnú podporu na významných európskych panovníckych dvoroch, 17. apríla, na Veľkú noc, na hrade Bodrog (na juhu krajiny) sa stretli tam zdržiavajúci Ladislav a prechádzajúci gróf Viliam z Toulous, ktorý bol na ceste do Jeruzalema. Oboznamuje uhorského kráľa o možnosti oslobodenia a návštevy Svätej Zeme a uhorskej účasti na nej. Pápež Urban II. rátal s Ladislavom ako s jedným vodcov pripravovanej krížovej výpravy.

25. marca 1095. (Kerékgyártó Árpád – Magyarország emléknapjai) Západný vládcovia na cirkevnom zhromaždení v talianskej Piacenze zvolili uhorského kráľa Ladislava I. za hlavného veliteľa križiackych vojsk k oslobodeniu Svätého hrobu. 25. Marca 1095, počas Veľkonočných sviatkov, vyslanci západných panovníkov na hrade v Bodrogu ponúkli kráľovi Ladislavovi vedenie krížovej výpravy, čo on aj prijal.

Pustošiace nebezpečenstvo z východu

Kým susedia zo všetkých strán viedli usadlí spôsob života, z východu nikdy nič dobrého neprichádzalo. Veď práve odtiaľ došli koniec koncov aj kočujúci a vojenským remeslom zaujímajúci sa Staromaďari. Kočovníkmi boli aj Pečenehovia a od poslednej štvrtiny 11. stor. aj nový sused Kumáni. Prítomnosť Kumánov v regióne znamenala nebezpečenstvo pre široké okolie. Pri ich kočovnom a vojenskom spôsobe života, sa to ani vylúčiť nedalo. Každý vpád bol za účelom koristi a pustošenia. Najčastejšie ohrozovali Kijevskú Rus, ale pokúšali aj v Uhorsku a Byzantskej ríši. Po nezdarenom vpáde do Uhorska v 1085, pokúsili znova. Začiatkom mája 1091 roku, využili zamestnanie uhorských vojsk Kumáni pohybujúci sa na dolnom Dunaji. Vedený náčelníkom Kapolčom, vpadli cez Torčvársky priesmyk do Sedmohradska (PRELOŽIŤ NÁZOV !!! ). Odtiaľ postupovali do Bihorska a prebrodiac sa cez Tisu rozdelili sa na tri skupiny a každá z nich pustošila široké okolie medzi riekami Dunaj a Tisa od Bihorska až po severnú Juhosláviu. Okrem koristi brali do zajatia aj ľudí a to predovšetkým z bohatých a veľmožských rodín (počas neprítomnosti mužov ich manželky a deti) mysliac tým na získanie výkupného. Z Chorvátska prichádzajúce uhorské vojská, sa vydali oproti Kumánom. Pri rieke Temeš dostihli Kumánov a pri potoku Pogánč porazili s korisťou vracajúcich sa Kumánov. V boji padol vodca Kumánov Kapolč, mnoho bojovníkov a ešte aj veľa ich padlo do zajatia, ktorých následne prepustili a vyhnali z krajiny.

V lete toho istého roku, pomstiť smrť náčelníka Kapolča, vpadla do Uhorska nová skupina Kumánov vedená najvyšším náčelníkom Ákošom. V okolí Oršovy boli opäť porazený a medzi prvými padol náčelník Ákoš. Kráľ Ladislav pojal do svojich služieb zvyšky Kumánov s ich náčelníkom Euzenom (Maďarské národné dejiny–Magyar nemzet története).

Cirkevné záležitosti

Po ďalšom mojom zistení sídlom biskupstva v Nitre sa stal hrad, ale na hrade mal sídlo aj knieža a po jeho zrušení sa celý hrad stal sídlom biskupstva. Čiže by asi pripadalo že biskupstvo mohlo vzniknúť po zrušení kniežatstva, ale cirkvi Koloman zrovna neprial, alebo sa snažil ako satisfakciu na svoju stranu dostať aj cirkev a udelil jej majetky prostredníctvom založenia biskupstva koncom vlastnej vlády.

 

PRETO PREHODNOTIŤ KOMU PRISÚDIŤ ZALOŽENIE BISKUPSTVA V NITRE.

 

Zmysel pre poriadok k čo najlepšej funkčnosti správy v krajine nútilo uhorského kráľa Ladislava I. pristúpiť k rozsiahlejšiemu zveľadeniu krajiny vo všetkých smeroch. Zvýšil sa počet obyvateľstva a ukončilo sa územné začleňovanie na východe a severe krajiny. Kým okolo roku 1000 bolo v Uhorsku asi jeden milión obyvateľov, na konci 11. stor. ich bolo odhadom asi 1,4–1,5 milióna. Rozloha krajiny sa tiež výrazne zmenila. Pričlenili sa zalesnené, málo zaľudnené oblasti od severu až po juhovýchod po obvode karpatského oblúka. Na väčšine zatiaľ nevznikli nové špánstva, len sa pričlenili k susedným. Svojou aktivitou na doplnenie správy, zakladaním ďalších kláštorov, biskupstiev a špánstiev sa zaradil na úroveň kráľa Štefana I. Po opadnutí tlaku zo strana zosadeného kráľa Šalamúna sa pustil do reorganizácie kráľovstva, od dôb kráľa Štefana sa takmer nič nezmenilo v správe a cirkvi. Vyslal poslov k pápežovi Gregorovi VII. so žiadosťami o prehlásenie uhorských svätcov a založení nových biskupstiev. Priazeň pápeža si hodlal nakloniť ešte viac, keď svoju žiadosť podoprel daním krajiny pod ochranu sv. Márie, sv. Petra a Pavla. Prvým z vyhlásených svätcov boli zoborský mučeníci Svorad–Andrej a Benedikt (16 a 17 júla 1083).

Hneď po akte v Nitre bol v Čanáde (26 júla) vyhlásený za svätca aj prvý tamojší biskup Gebhard, ktorý sa stal obeťou pohanského povstania v 1046.

 

 

TU POKRAčOVAť A NESKôR ROZDELIť NA CIRKEVKé ZáLEžITOSTI A VYHLáSENIE SVäTCOV.

 

Po cirkevných osobnostiach sa dostalo aj na svetské, ktoré práve dopriali rozvoju cirkvi. 20. augusta v bazilike v Stoličnom Belehrade bol za svätého vyhlásený prvý uhorský kráľ Štefan I. Zišli sa tu všetci krajinský preláti, predstavitelia svetskej moci a množstvo ľudí ako aj veľa nemocných túžiacich sa pri hrobe svätca uzdraviť. Celý obrad sa uskutočnil pri hrobe (či to nebola hrobka) kráľa Štefana. Údajne došlo ešte pred samotným aktom k záhadnej udalosti, a strate Štefanovej pravej ruky aj so vzácnym prsteňom, ktorý mal byť súčasťou aktu a na prst si ho mal navliecť kráľ Ladislav. Štefanova ruka sa našla až o niekoľko rokov neskôr a poslúžila k založenie kláštora Svätej Pravice pri Varadíne (bližšie pozri zakladanie kláštorov).

Vysvätenie kráľoviča Imricha sa uskutočnilo až o tri mesiace neskôr, 5. Novembra. V Legende o ňom sa dočítame, že bolo iniciované po mimoriadnych a divných uzdraveniach a iných záležitostiach poukazujúc na Imricha. Avšak samotná Legenda o kráľovičovi Imrichovi vznikla až okolo pol. XII. stor. (od neznámeho autora).

Jediným nedostatkom starých správ je v neuvedení miesta udelenia svätenia zoborským mučeníkom. Môžeme sa domnievať ako v prípade biskupa Gerharda v Čanáde a kráľa Štefana so synom Imrichom v Stoličnom Belehrade, že sa uskutočnilo v ich sídlach a miestach pôsobenia. Čiže je nepravdepodobné, že by sa ich vysvätenie bolo uskutočnilo na cudzom mieste. Samotná Nitra a kláštor na Zobore patrili pod diecéznu správu arcibiskupstva v Ostrihome a celý akt sa mohol uskutočniť na jeho pôde. Prepošstvo v Stoličnom Belehrade aj napriek blízkosti vlastného diecézneho biskupstva vo Vespríme sa stalo dejiskom prehlásenia za svätých kráľa Štefana a jeho syna Imricha. Nitra tak isto bola v tej dobe sídlom prepošta a aj kláštora. Vysvätenie Svorada-Andreja a Benedikta sa mohlo uskutočniť na pôde takého istého cirkevného úradu.

Celým aktom vysvätenia sa prepošstvo mohlo nakoniec, odvolávajúc sa pritom na kult vlastných svätcov a ich relikvie (sv. Svorad–Andrej a Benedikt), byť povýšené na biskupstvo. Z rozhodnutia kráľa Ladislava vzniklo viacero biskupstiev a ak preukázal takú veľkú poctu nitrianskym svätcom mal možnosť uskutočniť práve on založenie biskupstva a nie až jeho nástupca Koloman, ktorý k Nitre nemal žiaden vzťah. Ladislav založil viacero biskupstiev, za omnoho menej vážnych okolností (bez tak veľkého vzdania holdu, akým bolo vysvätenie svätcov), čo práve Nitra si zaslúžila. On ako znalý písma a učenosti len dal spísať majetky kláštorov a biskupstiev (nielen Nitry), žiadna zakladacia listina sa ku Kolomanovi neviaže, v jeho listinách sa už objavuje ako fungujúce existujúce biskupstvo. Pri precíznosti akou trpel Koloman, by mu sotva ušlo, aby nezaznamenal vlastnú žiadosť k založeniu biskupstva, prípadne žiadosť cirkevného hodnostára (arcibiskupa z Ostrihomu) smerujúca k pápežovi. Nikto iný okrem kráľov Štefana I. a Ladislava I. nežiadal a koniec koncov ani nik iný nedostal povolenie na založenie biskupstiev. Samotné majetky biskupstva v Nitre sa nachádzali na území pripojených k Uhorsku až v priebehu 11. stor. Začínali sa až 30 km na sever od Nitry, čiže územia, ktoré v čase vzniku Ostrihomskej diecézy neboli súčasťou Uhorska. Okolie Trenčína, sa ako súčasť Uhorska spomína až v legende o mníchovi Benediktovi okolo roku 1030. Samotná legenda bola napísaná až odstupom 30-tich rokov päťkostolským biskupom Maurusom na začiatku 60-tych rokov (podrobne o legende „o biskupovi Maurusovi pozri Encyklópédiu“), čiže v dobe keď už bola pevnou súčasťou Uhorska. Priamo Trenčín bol v prvej polovici 11. storočia na hraniciach kráľovstva a ocitol sa aj v rukách Poľska, dokonca aj práve vtedy keď vznikala arcidiecéza a dostávala majetky. Od panovania kráľa Štefana bola Nitra sídlom združenej kapituly (Korec tým myslí asi prepošstvo). Prečo nebola v správe Ostrihomskej arcidiecézy (podobne ani trenčianske špánstvo sa neobjavuje v jej majetkoch). K roku 1100 v knihe privilégií opátstva sv. Martina v Panonnhalme sa spomína nitriansky biskup Gervaz. Historici sa domnievajú (Kollár, Schmidt, Vurum atď.), že v roku 1106 po Guastalskom sneme, kde sa Koloman vzdal investitúry nitrianska kapitula si mohla zvoliť svojho biskupa. Donačná listina pre obnovenie biskupstva v Nitre mohla byť vyhotovená za kráľa Ladislava, ale až za Kolomana nastúpil do Nitry prvý biskup Gerváz. Keďže biskupstvo v Nitre malo podstatne menšie majetky ako kláštory v Nitra–Zobor a Hronský sv. Benedikt jeho vznik môžeme klásť až za vznik zmieňovaných kláštorov, najneskôr však do konca vlády kráľa Ladislava. Práve kvôli existencii zmieňovaných kláštorov sa tým biskupstvu neušli tak veľké majetky, nenachádzali sa ani v jeho susedstve, ani v blízkosti, ani v smere na juh. V 1098 do Uhorska prišli veľké skupiny židov po veľkých židovských pogromoch na západe a v Čechách. Koloman im dovolil usadiť sa v sídlach biskupstiev, kde na nich mal dohliadať priamo biskup. Usadili sa však aj v Nitre a to dokonca ešte aj pred nástupom Kolomana, čiže aj táto informácia nepriamo naznačuje možnú existencia biskupstva. (––Dátum obnovenia biskupstva v Nitre nám síce nie je presne známy, ale ho možno položiť pred rok 1086, a to v súvise so zmienkou „provincia Wag“ vo falze pražského biskupa Gebharda–Jaromíra k roku 1086.––OVERIŤ O ČOM SA JEDNALO).

Územný rozmach Uhorska takmer všetkými smermi bol ukončený aj jej christianizáciou. Obnovil funkciu biskupstva v Jágri (Eger v severnom Maďarsku) založeného Štefanom I. (okolo 1009) a zničenom po veľkom pohanskom povstaní v 1046 (od vtedy zrejme chátralo, bez prítomnosti biskupa). Už existujúce a fungujúce biskupstvo v Kaloči (Kalocsa, na juhu Maďarska) nechal kráľ Ladislav na návrh arcibiskupa Achu z Ostrihomu povýšiť na arcibiskupstvo.

Ladislavova christianizácia pripojených okrajových častí Uhorska, neobišla ani ostatné časti Uhorska. Po biskupstve na severe v Nitre, založil ďalšie na juhozápade v Záhrebe, na východe vo Veľkom Varadíne, na juhu v Sremskej Mitrovici.

V novopričlenenej chorvátskej Slavónii (1091) založil biskupstvo v Záhrebe. došlo o čosi neskôr, z iniciatívy ostrihomského arcibiskupa Achu (arcibiskupom do 1094) a so súhlasom protipápeža Klementa III. K slávnostnému vysväteniu došlo za prítomnosti kráľa Ladislava, chorvátskeho miestodržiteľa–správcu Almuša, primása Achu arcibiskupa z Ostrihomu, biskupa Fabiana z Báču, biskupa Kozmu z Vespríma, palatína Juraja a špána Graba zo Šomoďu. Prvým biskupom sa stal cudzinec Duch, pôvodom Čech, ale zrejme dlhodobo zdržiavajúcim sa v Uhorsku. Z Maďarských národných dejín (Magyar nemzet története) sa dozvedáme, že Duch za mlada prišiel do Uhorska po vyhnaní slovanských mníchov zo sázavského kláštora v Čechách (1056).

Ďalším založeným biskupstvom bol Veľký Varadín v Bihorsku. V skutočnosti šlo len o presťahovanie a obnovenie biskupstva z Bihoru, po tom čo bolo zničené nájazdom Kumánov (asi v 1091).

Obnovené bolo aj biskupstvo v Sremskej Mitrovici. Kým sever Sriemu bol územnou súčasťou Uhorska skôr, časť oblasti Sriemu (územie na juh od rieky Dráva) sa pod správu Uhorska dostala až v roku 1071 po prvom obsadení Belehradu. O rok neskôr, pri druhom obsadení Belehradu, sa uhorské vojská dostali až k Nišu odkiaľ ukoristili ostatky sv. Prokopa a darovali ich gréckemu kláštoru a biskupstvu sv. Demetera v Sremskej Mitrovici. Grécke biskupstvo v Sremskej Mitrovici však ležalo v hraničnej a nebezpečnej oblasti a po roku 1072 bolo zrejme zrušené a presunuté pod správu biskupa v Kaloči. Po roku 1083 biskupstvo Ladislav znovu obnovil v Sremskej Mitovici a za biskupa menoval Fabiána. Obrázková kronika však sídlo biskupstva udáva v Báči (Bács, sídlo rovnako menujúceho sa špánstva), ktoré relatívne ležalo vo vnútrozemí, kde mu prípadne nehrozilo nebezpečenstvo útoku od juhu (z Byzancie, Srbska alebo Bosny). Meno úradujúceho biskupa sa dozvedáme až pri zakladaní biskupstva v Záhrebe, kde sa spomína aj prítomný biskup Fabián z Báču. O biskupstve v Srieme alebo v Báči však je málo informácii a skôr alebo o niečo neskôr zaniklo alebo najskôr zrejme splynulo natrvalo s arcibiskupstvom v Kaloči. Ďalšie biskupstvo v Srieme vzniklo až v 13 stor. (vid. kniha 119, cirkevné záležitosti).

Ďalšou aktivitou na ceste christianizácie a šírenia kresťanskej ideológie–svetonázoru medzi prostý ľud bola stavba kostolov a kláštorov. Kým kostolov vznikalo iste nespočetné množstvo. Od doby vlády Štefana I. bolo nariadené, aby každých desať usadlostí si postavilo jeden kostol. O približne 50–70 rokov, ak navyše prihliadneme na priaznivé roky pôsobenia cirkvi od rokov nástupu Ondreja I., mohol sa pomer usadlostí k počtu kostolov výrazne znížiť. Väčší počet obyvateľstva, viac kňazov a kostolov väčší počet biskupstiev, ale pribúdali aj kláštory a počet mníchov–rehoľníkov pôsobiacich medzi obyvateľstvom, ak veľká časť usadlostí bola dokonca majetkom kláštorov a biskupstiev. Vznikali na celom území Uhorska. V Nitriansku bol založený malý benediktínsky kláštor v Diakovciach. Od prelomu tisícročí bol majetkom kláštora na Pannonskej hore (Pannonhalma). Zakladacia listina sa síce vzťahuje až k roku 1102, ale ako jeho filiálka vystupuje skôr okolo roku 1090 (vid. kniha 112, cirkevné záležitosti).

;;;;;;;;;;;;;;;;;;;

 

V dobe vlády kráľa Ladislava I. bol pravdepodobne založený kláštor v Klíži (Klížske Hradište alebo Podhradie, stolica Nitra) miestnym veľmožom, ktorý mohol byť súčasne aj pohrebiskom rodu.

(SLOVENSKO – Dejiny – V časoch Ladislava I. bol založený menší benediktínsky kláštor Panny Márie v Klíži).

;;;;;;;;;;;;;;;;;;

Po roku 1083 (asi okolo 1086) na slávu sv. pravice kráľa Štefana Ladislav zriadil benediktínsky kláštor vo Svätej Pravici (maď. Szent Job v Rumunsku na sever od Varadína), kde bola ako relikvia umiestnená pravá ruka kráľa Štefana (Stolice a ich mestá – Vármegyei és városai). Ku kláštoru Sv. Pravice sa viaže legenda. V r. 1083, keď malo v Stoličnom Belehrade dôjsť k vysväteniu ostatkov prvého uhorského kráľa Štefana, sa pri jeho hrobe veľmi podozrivo choval a bol obvinený rehoľník Mercurius. Pod obvinený, že si chce so sebou vziať nejakú relikviu zo Štefana I. Kráľ Ladislav ho nechal od hrobu vykázať. Aké však bolo prekvapenie všetkých prítomných, po otvorení truhli s ostatkami kráľa Štefana, ktorému chýbala pravá ruka. Podľa ešte vtedy žijúcich starších svedkov pri pohrebe kráľa Štefana I., mal mať na pravici prsteň, ktorý si mal Ladislav I. pri jeho vysvätení za svätca navliecť na prst. Podľa toho je vidieť že úmysel rehoľníka Mercuriusa sa mu podaril a odniesol si vzácnu relikviu pravicu kráľa Štefana I. O tri roky neskôr práve Mercurius priniesol kráľovi Ladislavovi I. Štefanovu pravicu, keď tvrdil že mu ju priniesol anjel. Aj keď celá epizóda je zrejme len prikrášlením neskoršieho autora „Veľkej legendy o kráľovi Štefanovi I.“ biskupa Hartviga, istým ostáva že došlo k založeniu kláštora Sv. pravice a jej prvým predstaveným opátom sa stal práve zmieňovaný Mercurius. .

Ladislav zakladá aj ďalšie benedektínske opátstvo sv. Egídia (Szent Egyed) v Šomoďváry, kam z francúzskeho kláštora Saint Gilles povoláva rehoľníkov. K sviatočnému vysväteniu dochádza až na jeseň 1091. Ladislav vyslal so žiadosťou mníchov v sprievode ozbrojencov vedených Sorinusom do kláštora v Monte Cassino za opátom Oderisiusom o zaslanie sv. relikvii pre zakladaný kláštor. Skutočným a najdôležitejším poslaním bola cesta do Ríma, kde mali získať od pápeža Urbana II. požehnanie a súhlas s pripojením Chorvátskeho Slavónska k Uhorsku.

V 1093 Ladislav zriadil aj benediktínske opátstvo v Báte pri Seksárde.

O založenom benediktínskom kláštore v Bákonybéli sa dozvedáme pri spisovaní majetkov kláštora v 1086.

Po benediktínoch do Uhorska prichádza rád agostínovcov. Medzi rokmi 1077–1095 bratia kráľ Ladislav a knieža Lampert založili v sídle Titel (v Juhoslávii, na sútoku riek Dunaj a Tisa) pre nich spoločenskú modlitebňu (társaskáptalanját).

– (cirkevné dejiny) 1084 remešský kanonik Bruno z Kolína, sv. (+1101) založil na skalnatom pobreží pri Grenobli skromné pustovne, z ktorých zakrátko vzniklo hlavné stredisko kartuzánov – Grande Chartreuse. R. 1091 založil v Taliansku ďalší kartuziánsky kláštor La Torra, kde aj zomrel.

– (cirkevné dejiny) 1095 Gaston de Dauphine založil vo Francúzsku laické špitalské bratstvo antonitov (podľa sv. Antona Pustovníka, + r. 357); ošetrovali chorých, starali sa o invalidov a pútnikov. Od r. 1297 existovali ako canonici regulares.

CLO

––––– clo sa platilo pri vstupe do kráľovstva 1/80 z hodnoty tovaru, čo ale kupcov neoslobodzovalo od platenia mýtneho. Clá boli zavedené v 11. až 12. stor. (OVERIŤ KTORÝ Z PANOVNÍKOV MAL COLNÚ REFORMU ??? ).

 

Špánstva

Po tridsiatich štyroch špánstvach zriadených do konca panovania kráľa Štefana I. (podrobne viď. Kniha 105), pribudlo v druhej polovici 11–tého stor., ďalších desať. Boli zriadené hlavne počas panovania kráľa Ladislava I., buď vyčlenením z už existujúcich väčších špánstiev, alebo ako v prípade Slavónska sa jednalo o pripojené územia.

PANÓNIA:

biskupstvá: Päťkostolie (Pécs), Vesprím (Vesprém), Ráb (Győr).

špánstva: (10) Tolna, Baraňská (Baranya), Vesprím, Stoličný Belehrad, Kolon (neskoršia Zala), Ráb, Vaš, Šomoď, Šopron. Pribudlo špánstvo Mošoň (vyčlenené z Rábu).

NITRANSKO:

arcibiskupstvo: Ostrihom (Esztergom) a biskupstvo v Nitre.

špánstvo: (13) Prešpork (Bratislava), Novograd, Trenčín, Komárno, Ostrihom, Tekov, Hont, Nitra, Boršod, Abov, Zemplín, Uh. Pribudlo špánstvo Gemer (vyčlenené zo špánstiev Hont, Novohrad, Boršod).

BIHORSKO:

biskupstvá: Jáger (Eger), Veľký Varadín (Oradea, Nagy Várad).

špánstva: (6) Boršova, Sabolč, Heveš, Bihor. Pribudlo špánstva Békeš a Zarand (obe vyčlenené z Bihoru).

SEDMOHRADSKO:

biskupstvo: Alba Júlia (Gyulafehérvár).

špánstva: (4) Alba Julia (Fehér), Satmár, Doboka. Pribudlo špánstvo Kükülő (vyčlenené Alba Júlia).

POTISIE:

arcibiskupstvo: Kaloča a biskupstvá Vacov (Vác), Čanád.

špánstva: (9) Pešť, Solník, Čongrád, Bodrog, Báč, Čanád. Pribudli špánstva Bolďán (vyčlenené z Báču, neskoršie za Kolomana Sriem), Keve (neskorší Torontál) a Arad (obe vyčlenené z Čanádu).

CHORVÁTSKO:

biskupstvo: Záhreb.

špánstva: (3) Záhreb, Varaždín, Krščievci (maď. Körös).

Celkove dve arcibiskupstvá, desať biskupstiev a 45 špánstiev

Kresťanská synoda a knihy zákonov kráľa Ladislava

Kráľ Ladislav I. za svojej vlády vydal tri knihy zákonov. Prvú a druhú vydal už zakrátko po nástupe na trón (1077) na snemoch v kláštore na Pannonskej Hore (Pannonhalma) a sú určené v opačnom poradí tretia a druhá. Týkajú sa hlavne trestných a právnych otázok a prvýkrát sa v Uhorských pomeroch spomínajú majetný ako šľachtici (nobiles).

I. kniha zákonov;

O vzniku III. knihy zákonov sa vedú dohady či nevznikla alebo nevznikala skôr, čiže aj za možnej asistencie predchádzajúceho kráľa Gejzu. Jednotlivé body pojednávajú o: 1., 4–12., 17–19.: krádežiach, vypátraní zlodejov a ich potrestaní. 2.: zakazuje zadržiavanie poddaných cudzími osobami. 3.: právomoci palatína. 13–14., 20.: rozhoduje o zanechaných v záruke alebo ujdených zvieratách. 15.: súdenie majetných a nemajetných osôb, ktoré pohrdli kráľovskými nariadeniami. 16., 22–27.: právomoci sudcov. 21.: zakazuje zadržiavanie cudzích poddaných a ich rodín. 28.: poskytnutie pomoci kráľovským poslom. 29.: hľadanie utečených poddaných a utečených hospod. zvierat.

II. kniha zákonov v jednotlivých bodoch pojednáva: 1–5., 9–10., 12–14.: o zlodejoch. 5., 7.: o kradnutých veciach a ich hľadaní. 6.: o súdení. 8.: tresty za zabitie človeka. 11.: tresty za útok na majetok druhého. 15–18.: zakazuje obchodovanie a vývoz hospodárskych zvierat.

Kráľ Ladislav zvolal cirkevnú synodu v Sabolči (21. V. 1092). Zišli sa cirkevný predstavitelia a svetský hodnostári. Prijaté rozhodnutia boli ako celok nazvané ako I. kniha zákonov kráľa Ladislava I. Hlavne v cirkevných otázkach pojednávajú: 1-4.: zakazuje ženbu cirkevných činiteľov (kňažský celibát). 5., 6., 23., 24.: ochrana cirkevného majetku. 7–8.: oprava alebo stavba spustnutých kostolov a ich vysvätenie. 9.: pokrsteným izmaelitom hrozí presídlením ak by sa vrátili k mohamedánskemu náboženstvu. 10.: zakazuje aby židia mali kresťanku za manželku alebo držali si kresťanského sluhu. 11–12., 14–16., 25–26., 31., 37–38.: predpisuje cirkevné sviatky, pôsty a pochovávanie vedľa kostola. 13., 20.: trestanie roztrhnutie manželstiev. 17-18.: podmienky pre prichádzajúce cirkevné osoby z cudziny. 19.: nariadenie pre obyv. k usádzaniu sa v blízkosti kostolov. 21., 35-36., 39.: rozhodnutie o postavení opátov a rehoľníkov. 22.: proti pohanským obetovaniam. 27., 30., 33., 40.: pravidelné odvádzanie desiatku. 28.: svedectvo svedkov zaväzuje božím trestom. 29.: zabraňuje uskutočňovať bohoslužby mimo kostolov. 32.: tresty pri znásilneniach. 34.: odsúdenie morálku narušujúcim ženám a bosoráctvu. 41-42.: nariadenie o kráľovskom súdnictve.

Určenie nástupníctva

Aj napriek ponaučeniam z predošlých rokov o užitočnejšom nástupníctve Ladislav sa rozhodol obísť seniorské (starešinovské, patriarchálne) nástupníctvo a na trón predurčil mladšieho zo synovcov Almuša. Ladislav si nevedel predstaviť na tróne ako nasledovníka staršieho zo synovcov Kolomana. Už za mladi ho určil na kňažskú dráhu s predstavou, že ho menuje za Veľkovaradínského biskupa (v iných prameňoch jágerským, aj Maďarské národné dejiny–Magyar nemzet története). Poslal ho na štúdia do kláštora v Šomoďváry, kde na svoju dobu nadobudol vysokého stupňa vzdelania. Avšak stať sa biskupom nehodlal a voči strýkovmu rozhodnutiu sa vzoprel a ušiel do Poľska (1095).

 

1095–– (citované z Magyar nemzet története) po tom čo Ladislav ťažko onemocnel poslal prepošta Marcelusa a špána Petra do Poľska pre Kolomana.

–– Korunu odporučil Almušovi, ale ten sa jej veľkoryso vzdal v prospech staršieho brata Kolomana.

1095–– Obrázková kronika približuje udalosti podrobnejšie. Počas Ladislavových príprav na púť do Svätej Zemi na hrade v Bodrogu (koncom marca) ho zastihla správa o boji o trón v Čechách čo ho prinútilo ostať v krajine. V apríli Ladislav sa vydal na pomoc moravskému vojvodovi Konrádovi Brnenskému proti českému kniežati Břetislavovi. sa zúčastnili aj obaja synovci Koloman a Almuš. Po ceste onemocnel a určil za svojho nástupcu mladšieho z bratov, ale toto rozhodnutie Koloman nehodlal prijať a ušiel do Poľska s úmyslom získať vojenskú pomoc. Tu sa však správy analistov rozchádzajú. Buď sa Almuš vzdal svojho postu z obáv, že by hneď po nástupe musel čeliť vojne, alebo k lôžku z Poľska povolal biskupa Kolomana, ktorého určil za svojho definitívneho nasledovníka.

Záver

29. júla 1095 Ladislav umrel. Pochovaný bol v benedektínskom opátstve v Šomoďváry. Neskôr odtiaľ boli jeho ostatky prevezené do Varadína (Oradea, Nagy Várad, Rumunsko).