eHistory

5M. Hospodárska orientácia a počet obyvateľstva (IV. stor. n. l.).

Veľké putovanie (sťahovanie) Východouralských (Ugro-fínskych resp. Maďarsko-fínskych) kmeňov po rôznych častiach Sveta, aj ich kontakt a susedstvo s inými kultúrami a civilizáciami, stal sa im prínosom, keď sa mali možnosť buď formou obchodu alebo susedstva oboznámiť, získať a aj zdokonaliť vlastné znalosti v oblasti remesiel (okrem iných aj tesári ak si stavali domy), s keramikou, bronzom a železom. Pôvodne to boli len lovecko-zberačské spoločnosti a navyše v omnoho nehostinnejšom severnejšom prostredí, len s obmedzenými možnosti získavania potravín, výrazne mohlo odzrkadľovať na stagnácii alebo omnoho pomalšom prírastku obyvateľstva ako u iných južnejšie pohybujúcich sa národov. Stredoázijská oblasť a aj jej najväčšia časť Turanská nížina patrí do miernejšieho subtropického klimatického pásma a trvalo zaujala nomádske kmene a národy z rôznych jazykových skupín (Indoeurópskeho, Uralského a neskôr aj altajského-mongolskeho resp. turko-tatárskeho pôvodu). Kombináciou viacerých spôsobov získavania obživy (lovecko-zberačskej, poľnohospodárskej, pastierskej činnosti) aj v tomto prostredí mohlo prospieť k dlhodobému pobytu obyvateľstva z uralskej jazykovej skupiny v ich pravlasti (zdržiavali sa v tomto prostredí alebo v jeho blízkosti okolo 5. tisícročí), kde mohli zotrvať až do pol. IV. stor. n. l, kým stredoázijský priestor nedoplnili aj altajsko-mongolské resp. turko-tatárske národy (asi od prelomu letopočtov – Oguri / Onoguri a po nich Huni), ktoré už omnoho agresívnejšie pôsobili vo svojom okolí a prenikali ďalej na západ.

Adaptabilnosť hlavne Východouralského (aj Ugorského resp. Maďarského) ľudu vo zvolenej lokalite naznačuje nielen ich dlhé zotrvanie, ale aj predpokladaný etnický vývin (iné kmene odišli, zanikli – Uralské kmene zatiaľ ostali) so stúpajúcou populačnou krivkou. Ak sa Východouralské (aj Maďarské, Fínske a Obské) kmene pohybovali v susedstve už aj pastierstvom a poľnohospodárstvom zaoberajúcim sa obyvateľstvom z Afanasievskej a Andronovskej kultúry, mali aj oni rovnakú možnosť k premene svojho hospodárstva alebo doplneniu zručností na získavanie ďalších produktov obživy. Do pozornosti ponúkané poľnohospodárstvo, pri ktorom v čase zberu jednorázovo dochádza sezónnemu nadproduktu s možnosťou vytvárania zásob (od zimy do ďalšej úrody) zaraďuje aj tunajšie obyvateľstvo do pozície civilizovanejšej existencie. Zvyšovala sa schopnosť prežitia aj s predpokladaným zvyšujúcim sa počtom obyv., ako to registrujeme aj u okolitých kmeňov a národov (etník) a ich schopnosť obhájiť si svoju suverenitu vo svojom resp. inom zvolenom regióne. Zároveň z dôsledku striedania sa rôznych kmeňov v neďalekom susedstve Východouralských (Ugro-fínskych resp. Maďarsko-fínskych) kmeňov, sa nepredpokladá ich väčší – trvalejší kontakt – spojenie – spoločenstvo, len ak príležitostná spolupráca (obchod), keďže práve oni tu zotrvali posledné takmer tri tisícročia, ale ostatné etniká prichádzali, odchádzali, ale len tromi svetovými stranami (na juh, západ a východ), smer na sever aj naďalej ostal pre Uralské kmene.

Usadenie sa Východouralských (Ugro-fínskych resp. Maďarsko-fínskych) kmeňov sa predpokladá v oblasti Išimskej stepi (inak by odtiaľ nemuseli neskôr odchádzať ani Fínske a ani Obské kmene) a do oblasti okolo mesta Turgaj (Torgaj) nanajvýš prenikali z dôvodu pasienkov. Aj dnes sa dá opísať celá oblasť v letnom období len ako suchá step a ani počas zimného obdobia nie sú nejako zvlášť vyššie úhrny zrážok (step je zamrznutá a pokrytá len nízkou vrstvou snehu). Východouralské (Ugro-fínske resp. Maďarsko-fínske) kmene sa mohli usádzať a pohybovať v dosahu riek a ich brodov a aj jazier. Viacej vodných plôch (rieky, jazerá a bariny) však v dlhšom zimnom období ponúkajú aj výhodu a pri ich brehoch (voda je prirodzeným akumulátorom vlhkosti), bola možnosť nájsť nielen nezamrznutú vodu, ale aj kde akú – takú nezamrznutú trávnatú potravu (prípadne len v suchom stave – seno) aj pre statok. U Uralských etník sa najprv nejednalo o čisto nomádsky charakter spoločnosti a živý statok bol len v takom počte, čo sa mohol napásť v dosahu ich sídiel (pri riekach). Aj archeologický prieskum identifikoval na východ od Uralu, v priestore možného pohybu uralských etník, trvalé príbytky, ako polozapustené domy v teréne, čím sa jednalo o usadený spôsob živobytia, ktorý mohol byť podobný aj v ich predchádzajúcich pôsobiskách pod pohorím Altaj. Po dlhotrvajúcom pobyte v blízkosti nomádskych etník sa poľnohospodárske oblasti aj z dôvodu kontaktu (vojna, obchod) stávali zraniteľnejšími časťami a podľa vzoru susedov sa menilo najprv s čiastočným – prevažným – až úplným podielom na chove statku resp. zmene spoločnosti na pastiersku činnosť. Preto sa na prvý pohľad javí, že z oblasti Turgaj a rieky Tobol odtiahli Fínske a Obské kmene, ktorých hlavným zdrojom obživy bola a aj ostala lovecko-zberačská činnosť, prípadne poľnohospodárstvo a ostali tu tie Východouralské (asi práve Maďarské) kmene s prevládajúcou alebo úplnou orientáciou na pastiersku činnosť.

Najproblematickejšou časťou sa javí zistenie počtu obyvateľstva. Čím severnejšia lokalita tým väčšia krajina s menším podielom obyvateľov. V už zmieňovaných rusko-kazašských oblastiach, sa pohybuje hustota zaľudnenia aj v súčasnosti len od 10 – 14 obyvateľov na km2. Avšak súčasnosť a minulosť je podstatný a neúmerný rozdiel. Len približne sa dá určiť obraz pre asi III. až IV. stor. n. l., pre dobu tesne pred začiatkom Veľkého sťahovania národov, pre dobu plnú vojen, zabíjania a krutosti, dobu príchodov, odchodov a zánikov celých národov a civilizácii. Etnikum Starých Maďarov sa nachádzalo a pohybovalo v severnej časti Stredoázijskej oblasti a aj v dobe Veľkého sťahovania národov sa museli pohybovať v jeho dosahu.

Dokonca ani pre Európu pre toto obdobie sa len ťažko odhaduje počet obyvateľstva, snáď až v Stredoveku, keď sa už zastavilo putovanie národov, väčšina z nich zaujala novú vlasť, vytvorila hranice a vznikali štátne útvary. Napríklad v poslednej štvrtine IX. stor. n. l. sa odhadoval počet obyvateľov vo Východofranskej ríši na asi 3 milióny obyv. na rozlohe asi 400 tis. km2 (čo je hustota zasídlenia asi 8 obyv. na km2). Podobný odhad pre Veľkomoravskú ríšu sa pohyboval na asi 400 tis. obyv., čo pri rozlohe nie väčšej ako 100 tis. km2 predstavuje priemernú zaľudnenosť asi 4 až 5 obyv. na km2. Nakoniec asi storočie po príchode Starých Maďarov do Karpatskej kotliny sa k r. 1000 odhaduje počet obyvateľov vznikajúceho Uhorského kráľovstva asi do 1 milióna obyvateľov čo pri rozlohe asi 200 tis. km2 predstavuje hustotu zaľudnenia len 5 obyv. na km2. Ak sa prenesieme späť do prelomu III. / IV. stor., na územie strednej Európy, hustota zaľudnenia musela byť podstatne nižšia. Príčinou mohla byť aj zmena klímy, najprv oteplenie a stúpanie počtov a od II. stor. n. l. ochladenie a zo severu sa na juh, do teplejších lokalít, sa vydali napríklad germánske etniká, ktoré svojim exodusom priniesli vojny a z nej vyplývajúce pustošenie, zničenie úrody, hlad, úmrtia a choroby, čím odôvodnene klesal počet obyvateľov. Tieto negatívne vplyvy iste zastavili a znižovali priemernú zaľudnenosť zasiahnutých oblastí, preto sa mohla pohybovať len tak na polovici alebo aj na nižšej hodnote: tak napríklad na západe Európy, kam smerovali aj severné a nakoniec aj Stredoeurópske germánske etniká sa mohla pohybovať medzi 4 až 2 obyv.; v Strednej Európe to mohlo byť ešte menej (možno už len na hodnote 2 obyvateľovi na km2). Ani na opačnej strane Sveta sa iným spôsobom nevyvíjala zaľudnenosť. Tak napríklad v Čínskom nížinatom regióne (hlavne pri veľkých tokoch riek) sa v pol. II. stor. n. l. pohyboval počet obyvateľov okolo 60 miliónov obyv. a pri odhadovanej rozlohe asi 4 mil. km2 to predstavovalo 15 obyv. na km2. Vojny a hlad však na konci III. stor. (o 150 rokov neskôr) zapríčinili pokles počtu obyvateľov o viac ako šesťnásobok, na menej ako 10 miliónov obyvateľov čo predstavovalo už len 2 obyv. na km2. Ešte horšia situácia nastala o dve storočia neskôr v tridsiatych rokoch VI. stor. v Mongolsku, severná a západná Čína, na území zanikajúcej ríše Pej Wej, kde vojny a hladomor pripravil o život až 80% ľudí.

Ak pripustíme, že v III. až IV. stor. n. l. priemerná hustota obyvateľstva v stepiach a na nížinách v Stredoázijskom priestore asi neprevyšovala približný odhad v Európe a v Čínskej oblasti, potom v severnejších častiach Stredoázijského priestoru to už mohol byť len zlomok (aj dnes je viac ako desať násobne nižší ako v oboch spomínaných častiach Sveta). Približná rozloha Išimskej stepi je okolo 300 tis. km2, leží aj severnejšie ako Stredná Európa, aj podnebie je nehostinnejšie (leto suchšie a zimy dlhšie a chladnejšie), čím aj hustota zasídlenia sa mohla pohybovať tak nanajvýš okolo jednej desatiny obyvateľa na km2, čo by mohlo predstavovať okolo 30 tis. obyvateľov. Stepi okolo mesta Turgaj (v lete sú ešte suchšie) s rozlohou okolo 200 tis. km2 ak sa mohli pohybovať približne na tej istej hodnote ako na Išimskej stepi, počet mohol byť okolo 20 tis. obyvateľov. Čiže priestor kde sa mohli pohybovať aj Východouralské (Ugorské / Maďarské) kmene je veľký do rozlohy okolo 500 tis. km2 a počet obyvateľov mohol byť okolo 50 tisíc, ale z toho početnejšími zrejme mohlo byť starobylé nomádske obyvateľstvo nazývané resp. zaraďované medzi Ogurov resp. Onogurov, podľa ktorého nieslo pomenovanie aj ostatné inoetnické napríklad aj nomádske obyvateľstvo Uralského  (asi práve Maďarského) pôvodu. 

Zhrnutím by sa dalo stručne spomenúť, že ak Maďari sa spod pohoria Altaj k Uralu navrátili ako spoločné etnikum aj s Fínskymi a Obskými kmeňmi, na spoločných resp. rovnakých základoch muselo fungovať aj ich hospodárstvo. Stredoázijský priestor týmto uralským etnikám však už ponúkal aj iné alternatívy získavania obživy a na tomto príklade Uralských etník je až okaté, akým spôsobom sa niektoré časti spoločnosti rozhodli uberať resp. sa odlúčili. Kým Fínske etniká odišli do Povolžia (presnejšie najprv sa pohybovali okolo stredného toku rieky Volga), kde okrem loveckému a zberačskému spôsobu obživy sa zaoberali aj poľnohospodárstvom, inak vyzerajú dôvody odchodu Obských etník, ktorý odtiahli ešte severnejšie a ostali len pri loveckej činnosti a rybolove. Maďarské (resp. Ugorské) kmene však na ďalších asi 3.000 rokov (približne od 2.500 p.n.l. až do IV. stor. n.l.) už nemenili svoje pôsobiská a navyše na rozdiel od svojich spomínaných príbuzných kmeňov sa ako jediný dokázali adaptovať a prijať aj najprevádzkovanejší zdroj získavania obživy v tejto lokalite – pastierstvo.