eHistory

38M. Expanzia kmeňov z Tureckého zväzu do Etelközu 

(870 – 880).

V Meotise pôsobiaci Turecký zväz, v ktorom sa nachádzali Staroturecké, Starobulharské (Onogurské a Sabirské), Uralské (Magyar és Nyék; slov. Maďar a Nekije) a Kabarské kmene, po väčšinu IX. stor. napomáhala aj nejednotnosť Slovanských kmeňov (Poljania, Severjania, Vjatiči) nachádzajúcich sa v ich severnom susedstve, odvádzajúci tribút Chazarskej ríši prípadne Tureckému zväzu. Situácia so Slovanmi sa zmenila príchodom severských Varjagov, keď popri záujmu o obchod, sa stalo dôležitým aj ich zapojenie sa do riadenia (kontroly) okolitej krajiny, ich účasť vo vládnutí v Slovanských kmeňoch a založenie Zväzu slovanských kmeňov s názvom Kyjevská Rus. Vznik kniežatstva Kyjevskej Rusi výrazne znižoval manévrovateľný priestor pre kmene v Tureckom zväze (Staroturecké, Starobulharské, Uralské a Kabarské kmene), čo ho sprievodným javom boli ich vzájomné vojny. O vojnách Turkov so Slovanmi sa zmieňuje viacero autorov z byzantského a arabsko-perzského prostredia (arabský Hudúd al-Álam a perzský Marvázi), ktoré navyše uvádzajú „Turci (aj Maďari) boli bohatý ľudia, viedli vojny so Slávmi (Saqualib) a Rusmi (Varjag), nad ktorými víťazili, brali ich do zajatia, predávali na trhoch v Rume (v Byzantskej ríši) a kupovali si za nich zbrane a šatstvo“. Keďže Turci neboli námorníkmi, spomínané byzantské trhy museli byť im dostupné a zrejme sa jednalo o trhy nachádzajúce sa na polostrove Krym v meste Chersonesos. Keďže po týchto víťazstvách kmene z tzv. Tureckého zväzu (staroturecké, starobulharské, uralské a kabarské kmene) namiesto na sever podnikli cestu na západ do Karpatskej kotliny, Varjagovia ovládli slovanských Poljanov (v r. 864) a vytvorili následne kniežatstvo Kyjevskej Rusi (882), museli sa tieto Turecké víťazné vojny nad Slovanmi udiať buď medzi rokmi 819 – 839 (v r. 838 – 839 bol v Kyjeve spomínaný aj dvorec maďarského panovníka Ol resp. Olom uvádzaný aj Nestorom), alebo pravdepodobnejšie vyznieva možnosť, že ako v prípade dobývania sa Novgorodskej Rusi v smere na juh do oblasti Kyjeva a ďalej na juh, rovnako útočili aj kmene z Tureckého zväzu proti ostatným samostatne pôsobiacim slovanským kmeňom (napr. proti Tivercom a Uličom), keď iste nie je vylúčená ani prítomnosť a boje so zanechanými bulharskými kmeňmi. Tieto dlhotrvajúce vojenské incidenty sa zrejme mohli diať počas dlhšieho obdobia, počas IX. stor., počas ich pohybu naprieč južnou Ukrajinou (od Meotisu, cez Medziriečie až po Besarábiu) a nepoddajný Slovania sa mohli stať artiklom na otrokárskych trhoch pre Turkov, ale ani Varjagovia, Rusi a Kyjevské kniežatstvo sa práve ohľaduplne nemuseli chovať k svojim zajatcom (keď zajatcami nemuseli byť len Slovania, ale aj osoby z tzv. Tureckého zväzu, veď predsa boli porazený a vyhnaný a ak do Karpatskej kotliny došli výrazne oslabený zajatcami pre druhú stranu mohli byť aj oni).

Medzi r. 870 – 880, boli kmene z Tureckého zväzu (Staroturecké, Uralské, Kabarské, Starobulharské a Sabirské kmene) spomínané až na dolnom Dunaji a túto krajinu si vydobyli práve od Slovanských a Bulharských kmeňov. O konflikte v tejto lokalite hovorí aj Moravská legenda o Konstantinovi Solúnskom, ktorý viedol byzantskú cirkevnú misiu ku chazarskému kaganovi. Byzantský misionári sa prepravili na polostrov Krym, kde najprv uskutočnili hľadanie ostatkov štvrtého pápeža Klementa I. (91 – 101). Pápež Klement I. bol za hlásanie kresťanskej viery poslaný cisárom Trajanom do vyhnanstva a keď aj naďalej pokračoval svojimi prejavmi, bol v r. 101 odsúdený na smrť priviazaním na lodnú kotvu a vrhnutý do Čierneho mora. Miestny kresťania jeho ostatky neskôr z mora vyzdvihli a pochovali. Konstantinovi sa podarilo nájsť hrob s kotvou a s ostatkami Svätého Klementa I., ktoré pri návrate odniesol do Konstantinopolu (Konstantin Solúnsky v r. 863 viedol cirkevnú misiu na územie Slovanov na Morave, kde so sebou vzal aj ostatky svätca pápeža Klementa I. a potom v r. 867 ich odviezol do Ríma).

Na Kryme sa misionári dozvedeli o obsadení mesta Cherson Chazarmi (uchvatiteľmi mohli byť Chazarom podriadené kmene z tzv. Tureckého zväzu) a Konstantin po príchode na chazarský dvor, u kagana dosiahol, aby sa mesto navrátilo späť pod kontrolu Byzantskej ríše. Ešte prv ako misionári došli do sídla chazarského kagana, boli po ceste zajatý práve Turkami, ktorý ich chceli zabiť. Misionári sa začali modliť a po prihovorení sa Konstantina, Turci prepustili celú misiu. Práve misionár Konstantin uviedol meno chazarského kagana Zachariáša, ktoré znie až príliš biblicky a preto sa dá skôr pochybovať, že nemuselo to byť meno chazarského kagana (posvätného, ale len náboženského najvyššieho predstaviteľa s obmedzenými právomocami), ale židovské meno skôr napovedá že sa mohlo jednať o melecha (malika – menšieho židovského panovníka, majúceho v rukách vládu a moc). K r. 861 Chazarská ríša siahala po rieku Dneper a pod ich nadvládou sa aj naďalej nachádzali aj kmene z tzv. Tureckého zväzu (bulharský Onoguri, staroturecké, maďarské a kabarské kmene). Perzský kronikár Džajháni (tvoril v prvej pol. X. stor.) zaznamenal na obdobie približne okolo r. 870 každoročné lúpežné nájazdy Plavcov (Pečenehov, maď. Besenyők) na územie Chazarskej ríše. Proti Plavcom Chazarská ríša každoročne organizovala vojenské výpravy, ktorých sa povinne museli zúčastňovať aj ostatné kmene z jej územia a zrejme aj kmene z tzv. Tureckého zväzu (starobulharský Onoguri, Sabirovia, staroturecké, uralské, kabarské kmene).

Po prekročení rieky Dneper na západ, niektorými kmeňmi z tzv. Tureckého zväzu, sa prerušili ich väzby s Chazarskou ríšou (keďže panstvo Chazarskej ríše nesiahalo aj za Dneper), čím došlo k ukončeniu ich spoločných výprav na sever a východ krajiny. Najprv v priebehu IX. stor. Chazarská ríša prišla o kraje na východe (o oblasti medzi Kaspickým morom a Aralským jazerom) a vzápätí v 80-tych rokoch IX. stor. sa spod jej kontroly vymanili aj na severe a západe územia obývané Slovanskými kmeňmi (ktoré jej do vtedy odvádzali tribút). A práve konflikt so Slovanskými kmeňmi na severe sa odvíjal v priamom susedstve aj Tureckého zväzu: Starobulharských (Onogurov, Sabirov), Starotureckých, Uralských (Magyar a Nyék) a Kabarov. Ak prv Chazari spoločne aj s kmeňmi z Tureckého zväzu pomaly strácali kontrolu nad severnou časťou územia svojho panstva a zas naopak, územie slovanskej Kyjevskej Rusi sa neustále rozrastalo všetkými smermi. Potom iste stojí na zamyslene, že ak pred Slovanmi ustupovali ešte spoločné Chazarské a aj ostatné Turko-tatárske a Turecké kmene, potom by to malo znamenať, že aj osamotené (oslabené) kmene z tzv. Tureckého zväzu týmto smerom momentálne nemohli uspieť a mohlo dôjsť k vážnemu obmedzeniu priestoru na fungovanie ich spoločnosti. Dosah pastvín v Meotise, užívaných Starobulharskými (Onogurmi a Sabirmi), Starotureckými, Uralskými (Magyar a Nyék) a Kabarskými etnikami, sa mohol za posledné dve desaťročia výrazne zmenšiť o severné oblasti minimálne o tretinu (možno aj o viac) a z pôvodných okolo 150 – 250 tis. km2 mohlo ostať pod kontrolou resp. v užívaní odhadom 100 – 150 tis. km2. Možno práve to je odpoveď na otázku „Kto bez príčiny opustí svoje polstoročné pôsobiská a odtiahne na západ“? Asi len ten kto sa nedokáže ubrániť. Rastom veľkosti kniežatstva Kyjeskej Rusi, obmedzeniu panstva Chazarskej ríše na severe, malo jasne prísť aj k obmedzeniu rozlohy aj u kmeňov z Tureckého zväzu. Pri predpokladanom zvyšovaniu počtu populácie u kmeňov z Tureckého zväzu, logickým vyústením zovretia ich krajiny, mala byť snaha získať nové pastviny v iných lokalitách, čo by vysvetľovalo ich prenikanie jediným možným smerom na západ od rieky Dneper, kam odišla časť kmeňov a vydobyla si vhodné náhradné pasienky.

Práve v 70 – 80-tych rokoch IX. stor. povolžské starobulharské onogurské, sabirské a maďarské a prípadne aj Kabarské kmene prenikli na západnú stranu rieky Dneper, resp. vyhnali odtiaľ tamojšie prevažne bulharské a slovanské kmene a jej obyvateľstvo, ktoré mohlo ustupovať v smere na sever a západ, keď nie je vylúčené, že časť upadla do zajatia a nepoddajný sa stali obchodným artiklom Tureckého zväzu (už spomínané kupčenie s otrokmi). Byzantský cisár Konstantin VII. opísal stav krajiny z obdobia okolo r. 890 v diele De administrando imperio – O spravovaní ríše, v 38. kapitole a spomenul krajinu Turkov kniežaťa Leveda, ktorú pretína rieka Dneper a pretekajú tade aj rieky Chidmas a Chingilus. Maďarský historici Moravcsik Gyula, Czeglédi Károly a Benkő Loránd určili tieto rieky Chidmas za Kodimu a Chingilus za Ingul, keď Kodima je pravostranným a Ingul je ľavostranným prítokom rovnakej rieky Južnij Bug. Na západ od rieky Dneper sa dnes nachádzajú aj ďalšie rieky Dnester, Prut a Seret a práve buď jednu z tade tečúcich riek, alebo rieky vo všeobecnosti, prípadne priestor medzi riekami sa nazývalo Etil (Etel), z čoho vzniklo aj maďské pomenovanie Etelköz (slov. Medzi riekami – Medziriečie). Práve spomínaný byzantský cisár Konstantin VII. opísal aj Etelköz, že sa nachádza medzi piatimi riekami: Baruch (Dneper), Bug, Trullos (Dnester), Prut a Seret, usadili sa tu Turecké kmene a zanedlho si chazarský kagan pozval ich panovníka k sebe, ten však odmietol jeho ponuky na spoluúčinkovanie. Maďarský historik Kristó Gyula uvádza aj snahu kolegu Tóth Imreho, ktorý sa pokúsil spomínaných desať resp. až jedenásť kmeňov aj hypoteticky porozdeľovať a určiť im približné územie ich pôsobísk:

na západ od rieky Dneper umiestnil:

• kmeň Megyer ku Karpatskému pohoriu od rieky Dnester po Prut;

• kmeň Kér k rieke Seret a Dunaj;

• tri kmene Kabarov k Južnij Bug;

• kmeň Tarján k Dnepru a Kyjevu;

na východ od rieky Dneper umiestnil: 

• kmeň Nyék od Dnepra na východ;

• kmene Kürt a Gyarmat k Donu;

• kmeň Jenő pri Done a Donci;

• kmeň Keszi na Krym.

Tento pokus o rozdelenie kmeňov sa neprekrýva však s názorom maďarských jazykovedcov, ktorý určili kmeň Nyék za najpravdepodobnejší maďarizmus (hungarizmus), kým u Tótha sa tento kmeň ocitol mimo svojho etnického príbuzného a navyše ďalší maď. historici pripúšťajú kmene Kürt a Gyarmat, ako pomaďarčené obyvateľstvo z Povolžia (bulharských Onogurov a Sabirov), čím sa tiež dá najskôr predpokladať ich umiestnenie práve v susedstve dvoch maďarských kmeňov (čomu napomáha aj fakt, keď v 896 v Bulharsku bojoval starobulharský dulu Liutika, čím bulharský Onoguri a Sabirovia sa mohli nachádzať na západe až pri delte rieky Dunaj).

Ešte o hĺbavejšiu identifikáciu kmeňov sa pokúsili historici Moravcsik Gyula, Czeglédi Károly a Benkő Loránd, keď tvrdia, že Maďarské kmene pojali ďalšie obyvateľstvo tureckého pôvodu a vznikli z nich štyri kmene: Tarján, Jenő, Kér a Keszi (to majú iste pravdu, prečo by inak pritiahli aj s Maďarskými kmeňmi do Karpatskej kotliny), ale proces priradenia a asimilácie bulharských Onogurov, sabirských, starotureckých a Kabarských kmeňov započal až v XI. stor. kráľom Štefanom I., ktorý dynastickým sobášom si zaviazal kabarského kagan-chána Csabu z rodu Aba (keď jeho syn Samuel si za manželku vzal najmladšiu sestru kráľa Štefana), následne porazil starotureckého vládcu karchu (harku; horku) Ajtonya (slov. Ajtoňa) a potom aj starobulharského onogurského vládcu dulu Prokuja s jeho synmi Botondom a Bólyom a aj ostatné tri časti Karpatskej kotliny definitívne začlenil do Uhorského kráľovstva.

Kým od r. 818, keď maďarské kmene prišli do Meotisu, prípadne od r. 838, keď maďarské kmene dokonca obsadili Kyjev, prenikali a viedli vojenské nájazdy aj na sever a na západnú stranu rieky Dneper, ešte by bolo predčasné predpokladať aj trvalé usadenie územia za Dneprom ich obyvateľstvom, skôr to napovedá, že častými útokmi decimovali slovanské a bulharské obyvateľstvo, ktoré v nasledujúcich desaťročiach opúšťalo zasiahnuté oblasti, prípadne sa stali obeťami alebo zajatcami (spomínané kupčenie s otrokmi). Maďarské, starobulharské Onogurské, Staroturecké a Kabarské kmene si vytvorili priestor na zasídlenie Medziriečia (maď. Etelközu) a následne aj Besarábie, čo sa muselo udiať ešte pred r. 881, keďže v tomto roku na pozvanie moravského kniežaťa Svätopluka Turecké vojská prenikli na územie Východofranskej ríše, do oblasti Viedenského lesa, čo uvádzajú Salzburské anály „Turci spoločne s Kabarmi sa zrazili v bitke pri Culmite a spustošili aj široké okolie“. V súvislosti Tureckých (Onogurských) návštev v Karpatskej kotline sa niektorými historikmi občas spomína aj r. 862, keď proti východofranskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi viedol povstanie jeho syn správca Východnej marky Karoloman, ktorý pozval vojská Ungarov na pustošenie majetkov svojich protivníkov vo Východofranskom pohraničí v okolí Wenii (zaznamenal arcibiskup Hinkmar z Reimsu – slov. z Remeša). Práve výraz Ungar – Ungarovia sa spája hlavne so Starými Maďarmi aj kvôli neskoršiemu veľmi podobne znejúcemu pomenovaniu obyvateľov Karpatskej kotliny Hungaria. Ungarovia sú však v Strednej Európe spomínaný už od V. stor. a až do IX. stor. sa jednalo o iné bulharské kmene pomenované aj bulharským pomenovaním „Onogurovia“ (prišli s Hunmi a neskôr upadli pod nadvládu Avarov), ktoré latinskou alebo germánskou výslovnosťou sa mohlo meniť na Ongurov – Ungarov – Hungarov. Možno si len bude potrebné odpovedať na otázku, kde sa vtedy mohli nachádzať uralské kmene, kam sú zaraďovaný aj Maďari. V r. 862 mali meotiské kmene z Tureckého zväzu (starobulharský Onoguri, Sabirovia, Starí Turci, uralský Maďari a Kabari) úplne iné starosti, v úplne inej lokalite, vzdialenej od Viedne okolo 1.500 km, pričom ich kmene ani len nesusedili s Karpatskou kotlinou, keď sa ešte len pokúšali o prenikanie cez Dneper do Medziriečia a až potom o viac ako desaťročie neskôr mohlo nasledovať ich preniknutie do Moldavska, Valašska, Dolnej Zeme atď. S najväčšou pravdepodobnosťou Karolomanovi prišli na pomoc Bulhari, s ktorými východofranská ríša viackrát aj prv mala spoločné vojenské aktivity proti Avarom a neskôr aj proti ďalším okolitým krajinám.

​