eHistory

27A. Teórie vzniku etnika Slovanov a ich jazyka.

Vznik, príchod a či prejav, alebo len vzostup Slovanov v strednej Európe?

Ani u historikov nevládne jednotný názor či sa mohlo jednať o dlhodobý proces vývoja etnika a jeho jazyka, následne expanzia, rozšírenie sa do okolitej Európy aj príchod do vnútrokarpatského priestoru, alebo len o vzostup nezaradených etník a ich etnický prejav na nimi osídlených územiach. Historici predkladajú viacero teórii, čo skôr poukazuje, že jednotný model zasídlenia nemohol byť reálny celoplošne na celé územie obývané Slovanmi. Ich osídlenie, alebo aj ich prípadné prenikanie, sa v každej lokalite mohlo vyvíjať odlišne, za iných podmienok, v susedstve, či spoločnosti s inými etnikami, aj v inom časovom období resp. za rôzne dlhých časových etáp ich realizácie. V niektorých lokalitách už aj samotná prítomnosť alebo susedstvo s cudzími etnikami môže vyznieť ako rýchlejší a spoločný záujem, ale v južnej Európe, v susedstve Byzantskej ríše, Germánskych, Bulharských a Avarských kmeňov, vyznieva ako dlhodobejší, konfliktný a konfrontačný proces.Dosť nelogicky znie, že Slovanské kmene a slovanské obyvateľstvo sa dobývalo hlavne do priestoru resp. do prostredia s veľmi rušnou existenciou sprevádzanou neustálymi vojenskými manévrami na hraniciach civilizácie s barbarskými národmi. Tou civilizáciou musíme chápať Starogrécke kmene a neskôr na jeho mieste rozširujúce sa Rímske impérium a tou menej civilizovanou a barbarmi osídlenou krajinou, územia za ich severnými hranicami, kde neustále prebiehalo striedanie sa národov, etník a obyvateľstva. Nebolo tu azda dosť vojen? A k tomu sem údajne privandrovali ešte aj Slovania a spôsobili ďalšie vojny a utrpenie, ktoré sú sprievodným javom pokračujúcich vojenských konfliktov. Z rozumného pohľadu, asi do bojovej zóny by bolo doviesť svoj ľud, národ riskantné a nezodpovedné, hlavne ak o trochu severnejšie sa nachádzali aj pokojnejšie lokality, kam od IV. stor. z nepochopiteľných dôvodov nechceli ísť ani Germánske kmene (do priestoru Poľska, Bieloruska a Ruska). Potom asi rovnako nezodpovedne doviedli svoj ľud a národ tak napríklad germánsky Góti, ktorý relatívne krátko vyše storočia pôsobili pri Visle, následne na Ukrajine a ešte menej ako storočie najprv v strednej Európe (v Panónii) a potom v Taliansku, kde zanikli buď prv asimiláciou v talianskom obyvateľstve, alebo časť sa ocitla aj pod nadvládou germánskych Longobardov, s ktorými zanikli a boli asimilovaný o tri storočia neskôr.

V prípade neskorších Slovanov, tých osud neskončil, ale pokračoval, preto sa vlastne skôr ponúka trochu iný scenár. Ale ktorý?

Teórií je mnoho. Od rôznych konšpirácii až po veľké vedecké štúdie.

Medzi menej známe a nie príliš presadzované patria verzie o náhodnom vzniku (v súčasnosti ho propaguje americký historik rumunského pôvodu Florin Curta), o stredoázijskom resp. až iránskom a indickom pôvode, o juhoeurópskom resp. stredoeurópskom vzniku (v Dunajskom priestore, keď Tacitus spomína kmene hovoriace Panónskym jazykom a Rímania zriadili provinciu Panonia a pomenovali ju po tomto ľude, ako prv aj provincie Ilyricum, Dacia), východoeurópskom vzniku na obmedzenom priestore v močiaroch a opare pripjaťských močiarov (propagovaná aj Hitlerom), alebo aj o prípadných pokračovateľoch po nepomenovanom ľude lužickej kultúry a následne v ich priestore pohybujúcich sa Venedoch a zrejme aj niekoľko ďalších. 

Asi najpropagovanejšími sú však iné dve: Autochtonistická a Migračná teória.

Viaceré prv spomenuté teórie v nejakej súvislosti môžu kolidovať s jednou s posledne spomenutých dvoch teórii, ale svojou podstatou sa odvíjajú alebo uberajú inými smermi.

Takže:

• Autochtonistická teória – tzv. biologická kontinuita. Pôvodné starobylé prevažne roľnícke obyvateľstvo bolo viazané na pôdu a nemalo šancu sa adaptovať v priebehu vojenského konfliktu a krátkeho času (pri zúrodňovaní pôdy trvajúcom od 3 až 7 rokov) na inom území. Z donútenia prijali buď istý druh symbiózy alebo najskôr upadli pod nadvládu dobyvateľa.

• Migračná teória – tzv. prisťahovalectvo resp. invázia. Príchod Slovanov chápaný podľa vzoru akým sa šírili do európskeho priestoru aj ostatné národy (neskorších Grékov, Latinov, Keltov, Germánov a ďalších). ​

Kam však zaradiť, kde sa mohlo vyvíjať a ako vôbec vzniklo Slovanské

etnikum?

Celý vývin Slovanského obyvateľstva a slovanských jazykov, sa nedá ani presne pomenovať, resp. nedá sa ani s istotou zaradiť do vzniku, príchodu, alebo do prejavu obyvateľstva v krajine. Hlbším študovaním sa vynára komplikácia uprednostniť jednu z dvoch teórii k Slovanom, ktoré však potrebujú rozlíšiť nielen po stránke pôvodu a viazanosti obyvateľstva ku krajine (pôde), ale aj po stránke vzniku a vytvorenia jazyka. Asi preto sa k stránke pôvodu obyvateľstva, ako stále aktuálna teória, veľmi hodí aj tvrdenie P. J. Šafárika, že slovanské obyvateľstvo sa v krajinách dnešných pôsobísk nachádzalo od nepamäti (ten cituje Prokopiusa "to palaion - od pradávna"), len boli ako starobylé obyvateľstvo predstavovaný pod inými menami, alebo sa nachádzali ako súčasť iných známejších etník (prečo by inak tie cudzie a známejšie etniká odtiaľ odchádzali, ak by mali byť v údajnej prevahe – mysliac tým aj početnej). Faktom je, že v Staroveku (medzi VI. až II. tis. p. n. l.) z východnej Európy cez Balkán, ale hlavne cez strednú Európu neustále prúdilo obyvateľstvo na západ, čím východná a stredná Európa ak ponúkali ľudský potencionál mohli byť lokalitami možno aj najviac, alebo aspoň priemerne zaľudnenými. Preto sa kladie otázka, ak do východnej a strednej Európy pritiahli zo Stredoázijského priestoru (medzi pol. II. tis. p. n. l. až do VI. stor. n. l.) následne ďalšie nové etniká (hlavne nomádske kmene), k tomu od západu pritiahli Kelti a od severu Germáni, kam sa podelo pôvodné obyvateľstvo strednej a východnej Európy, ktoré by sa inak malo buď ocitnúť pod nadvládou prichádzajúceho etnika, alebo mohlo sa stať obeťou, prípadne sa malo ocitnúť na úteku do ostatného európskeho priestoru. Neboli zaznamenané presuny inoetnického obyvateľstva do iných lokalít, ale skôr nebývalý nárast počtov obyvateľstva u spomínaných Keltov a Germánov, keď namiesto hľadania vysvetlenia, sa často používa alibistická teória o vyľudnení krajiny, o odchode všetkého obyvateľstva z dôvodu príchodu agresívneho dobyvateľa a zmena na jednoetnické obyvateľstvo (túto teóriu sa pokúsil aplikovať Lubor Niederle a neváhal vyľudniť oblasť Čiech pred príchodom Slovanov). Asi pravdepodobnejšou sa javí odchod len ak vojenskej a vládnucej časti spoločnosti (s rodinnými príslušníkmi), ale z dôvodu časovej tiesni a náročnosti (bez ciest a obmedzených prepravných prostriedkov - nedostatok ťažných zvierat, vozov) sa nepredpokladá odchod aj ďalších veľkých počtov obyvateľstva (len ak niektorých z okrajových častí krajiny), čím väčšinové poddané obyvateľstvo ostalo a znova slúžilo nasledujúcemu dobyvateľovi, ktorý krajinu kontroloval práve vojenskou mocou a spravoval novou vládnúcou vrstvou. Asi sa aj v ich prípade dá použiť rovnaká teória zabratia a kontroly krajiny, akou sa mohli prezentovať spomínaný Kelti a Germáni, prípadne aká je známa u Rímanov. Najskôr sa nemuselo jednať o ani tak veľké presuny obyvateľstva, ale len o presuny nepatrnej časti spoločnosti, jej vojenskej moci a vládnucej vrstvy.  

Keďže sa Slovanom prisudzuje pôvod z východnej Európy (do oblasti dnešnej Ukrajiny a Bieloruska), na čo hlavne poukazujú jazykovedci, čím nachádzame jednu spoločnú cestu a rovnakým smerom pohybujúce sa aj nomádske kmene (od Mohylových kultúr a Ľudu so šnúrovou keramikou až po Hunov), keď nomádi síce odišli a zanikli, ale ostatný ľud (ich prípadný vojaci - pešiaci), ktorý sem prenikol s nimi, tu pokaždé ostal a len zvyšovali počty tunajšieho obyvateľstva. Ideálnou príležitosťou bolo asi aj obdobie prítomnosti Hunov, o ktorých vieme, že ich vojenské výpravy viedli na juh a západ Európy. Avšak z vojenského pohľadu, Huni museli predsa zabezpečiť aj svoje severné predmostie ako bola oblasť Slovenska a južného Poľska. Smer útokov resp. nájazdov by si však protirečil resp. odporoval so štúdiami o prenikaní Slovanského obyvateľstva z územia severnej Ukrajiny a južného Poľska najprv do oblasti východoslovenskej nížiny a neskôr do Podunajskej nížiny. Ak však si Huni svoje predmostie budovali už počas svojej prítomnosti na Ukrajine (do r. 420), čím by sa aj vysvetlil nielen smer prenikania Slovanov vedených nomádskymi veliteľmi ponad Karpatské pohorie, cez južné Poľsko, ale aj archeologické nálezy nomádskych zdeformovaných lebiek až vo východnom Nemecku. Túto tézu podporuje pôvod jazyka Slovanov, ktorý sa viaže hlavne k východnej Európe k oblasti dnešnej Ukrajiny a Bieloruska a do ostatnej východnej a strednej Európy sa mal možnosť šíriť hlavne za pomoci Hunov, ale prejaviť sa mohol až po ich odchode a zaznamenaným bol až o storočie neskôr (v r. 537 Prokopiusom). Avšak potom chýba zaradenie akého pôvodu, prípadne akým jazykom mohlo hovoriť starobylé obyvateľstvo aj v strednej Európe ešte predtým ako vznikol nejaký spoločný staroslovanský jazyk. Ak vychádzame z logického predpokladu a pôvodným jazykom predkov veľkej väčšiny európskeho obyvateľstva bol najprv spoločný indoeurópsky jazyk (ten predsa bol aj pôvodným jazykom stredoázijských kmeňov), potom staroeurópsky jazyk, ktorý v spojitosti s lokalitou a obyvateľstvom ich ďalšieho účinkovania, viedol k vzniku väčšiny európskych jazykov (gréčtiny, latiny, germánčiny, keltčiny atď.). Tieto jazyky sa však vzťahujú so svojim vznikom k juhu, západu a severu Európy. Už aj pohľadom na mapu Európy, nech by sa k štyrom jazykom vzťahovalo územie hoc až štyroch miliónov štvorcových kilometrov, ale Európa má rozlohu 10 mil. km2, čím pre pomyselnú väčšinu (viac ako polovicu rozlohy Európy) by bolo potrebné určiť akým jazykom mohlo hovoriť obyvateľstvo na väčšine Európskeho kontinentu. Vysvetlenie je veľmi jednoduché, keďže pôvodným jazykom všetkých resp. väčšiny obyvateľstva bol staroeurópsky jazyk a ak pre ostatné obyvateľstvo sa len ťažko hľadá vôbec ich jazyk, zatiaľ by sme mohli ostať pri ich poslednom známom spoločnom staroeurópskom jazyku, keď pôvodne väčšina obyvateľstva v Staroveku nielen prechádzala stredom Európy, ale aj hovorila práve indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi. V tomto prípade je však až príliš široký záber, veľký priestor pre pôvodné obyvateľstvo, čím de facto nastáva vysvetlenie, prečo aj dnes, viac ako polovica rozlohy Európy je osídlená obyvateľstvom hovoriacim slovanskými jazykmi. Pointou sa javí starobylý základ, kam aj keď prenikali rôzne (aj jazykové) skupiny obyvateľstva, ale starobylé a dlhodobo tu zdržiavajúce sa obyvateľstvo, okrem jazyka dobyvateľa, aj naďalej užívalo svoj pôvodný indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk alebo ich dialekty, ktoré si mohli byť ešte príbuzné ako ku Keltskému, tak aj ku jazyku užívaného Germánmi, ale rovnako príbuzné aj k jazyku užívaného Slovanmi. Čiže starobylé obyvateľstvo po príchode nového vládnuceho etnika bolo donútené nielen prijať ich nadvládu, ale popri svojom jazyku si osvojiť jazyk cudzincov a komunikovať aj jazykom vládnuceho národa, čím sa ponúka aj možnosť prijať kultúru dobyvateľa, alebo aspoň doplniť svoju kultúru o výrazné prvky z kultúry dobyvateľa. Tým pádom archeológovia, vedia pohodlne lokalizovať kultúru a vplyv dobyvateľa, ale môžu mať veľmi sťažené podmienky, resp. môžu byť uvádzaný do omylu, kto všetko mohol využívať výrazné prvky dobyvateľa (zbrane, keramiku), ktoré sa nachádzali resp. objavovali na rozsiahlejšom území ako by bolo v ich silách a svojou početnosťou aj možné zaľudniť. Čo ak takú rozlohou veľkú krajinu len kontrolovali?

Aj keby sa jednalo na tejto veľkej rozlohe Európy o pôvodné autochtonistické obyvateľstvo, asi by bolo tvrdiť prinajmenšom nepravdepodobné, že v rôznych kútoch takejto veľkej časti Európy mal vzniknúť len jeden Slovanský jazyk a jemu veľmi príbuzné dialekty. Asi nie je veľa možností na vysvetlenie a k takému prípadu sa ponúkajú už spomínané práve dve najznámejšie teórie a to buď ak šlo o autochtonistické obyvateľstvo mohlo sa jednať nie o Staroslovanský jazyk, ale skôr o pôvodný spoločný jazyk Indoeurópsky resp. staroeurópsky, prípadne im nejaký blízky dialekt, alebo ak by šlo o migráciu, vysvetlenie je podstatne jednoduchšie a jazyk sa na tak veľké územie Európy dostal príchodom obyvateľstva z jednej omnoho menšej lokality (možno práve z oblasti severnej Ukrajiny a Bieloruska) a ako vládnúca vrstva mala vplyv na zmenu jazyka na omnoho väčšom území, aké predstavuje nielen východoeurópsky, ale aj stredoeurópsky priestor.

Asi by bol postrehnuteľný pohyb a presun zhruba pol milióna až jedného milióna obyvateľstva do priestoru ostatnej strednej a východnej Európy. Ani sa asi nedá nájsť nejaký iný, ale len podobný scenár, aký napríklad v lokalite strednej Európy bol aplikovaný príchod a nadvláda dobyvateľov nad starobylým obyvateľstvom hovoriacim indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi. Ak nakoniec Skýti, Kelti, Sarmati, Germáni, Jazygovia, Alani, Huni buď opustili krajinu alebo zanikli v okolitých etnikách, napovedá, že neboli ani dostatočne početný a nemali ani dostatočne vybudovanú infraštruktúru vedúcu na ovládanie krajiny a na dlhšie podmanenie si nielen podriadeného obyvateľstva, ale ani na obranu proti prípadnému podobnému agresorovi resp. dobyvateľovi ako sa prezentovali oni sami. Tým posledným, ktorý vyplnili priestor aj Strednej Európy mohli byť bojové skupiny Slovanov a tie na veľkej časti strednej a východnej Európy si vybudovali a obhájili svoju dominanciu a prítomnosť.

Ale znova je potrebné doplniť, že do rôznych kútov strednej a východnej Európy nemuseli prísť obrovské zástupy slovanského ľudu, ale úplne postačilo podobné nízke percentá ako to mohlo byť v prípade aj predchádzajúcich dobyvateľov (Skýtov, Keltov, Sarmatov, Germánov, Jazygov, Alanov, Hunov, ...), ktorých súčasťou pokojne mohli byť aj vojenské kontingenty inoetnických obyvateľov z lokalít, ktoré si podrobili skôr a tiež mohli byť povinné sa zúčastňovať aj vojenských výprav. Ak pre porovnanie použijeme informácie zo známejšieho Stredoveku, keď podiel šľachty v spoločnosti predstavoval okolo 10% a v prípade vojny krajina dokázala zmobilizovať k tomu až takmer 10% vojakov a ozbrojencov, aj v prípade Staroveku postačoval v spoločnosti 10 až 20 % podiel vládnuceho etnika a jej vojakov na ovládanie regiónu. Dovtedy nezaregistrovaných Slovanov a ich vzostupe postačoval tak isto len podobný malý počet resp. menší podiel v regióne, ktorý zaujali.

​