eHistory

12A Germáni.

Od Staroveku, obyvateľstvo hovoriace Indoeurópskym resp. Staroeurópskym jazykom alebo  ich dialektmi, dosídľovalo európsky kontinent v smere z východu na západ. Na severe dorazili do Škandinávie, na západe do Francúzska resp. až na Britské ostrovy a na juhu na Balkán, Apeninský a Iberijský polostrov. Ďalej sa už ísť zatiaľ nedalo a okolo X. stor. p. n. l. akoby sa zo všetkých troch svetových strán odrazili a znova sa navracali aj v smere na východ. Nastupovalo obdobie opačného prúdenia resp. veľká civilizačná konfrontácia dobývajúca sa do strednej Európy, ale aj ďalej do vtedajšieho vyspelejšieho Sveta, na Blízky východ. Pomerne známa je existencia mestských štátov v Grécku a v Malej Ázii, i dobyvateľské snahy macedónskych panovníkov na ovládnutie Sveta, následne účinkovanie macedónskych diadochov a v neposlednom rade hlavne dosah Rímskej ríše. Aj Keltské kmene sa vydali zo západu do strednej Európy, pokúšali sa preniknúť aj na Apeninský polostrov, na Balkán, do Malej Ázie a zrejme neuspeli ani vo východnej Európe.

Ďalšími, ktorý sa v európskom priestore predstavili boli Germánske kmene prichádzajúce zo severu Európy. I tam prenikali skupiny obyvateľstva prirodzeným rozpínaním obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom zo severného Pričernomoria, cez strednú Európu, Poľsko, severné Nemecko, Jutský polostrov do Škandinávie, kam sa pomaly presunuli v období medzi r. 2.300 – 1.500 p. n. l. Po dobu takmer ďalšieho tisícročia, ostala táto skupina na severe, kde sa viac-menej vyvíjala izolovane v kmeňových spoločenstvách, čo viedlo k vytvoreniu vlastných identifikačných znakov spoločenstva, ako aj vzniku vlastného „jazyka národa“. Táto skupina obyvateľov samú seba nazývala Deutsch a hovorili Deutsch (čítaj dojč), čo sa prenieslo aj do Novoveku do pomenovania „národa Nemeckého“ (nem. „Spreche Deutsch – Nation Deutsch“). V Staroveku však najskôr od Keltov dostali iné pomenovanie a to Ger-man, čo v keltskom význame by malo znamenať „Kričiaci muž“ (zrejme útočili pokrikom). Rímania obyvateľstvo severne nad Dunajom vo všeobecnosti ani veľmi nerozlišovali a nazvali Keltov, Venedov a aj Nemcov ako „Barbaricum – územie Barbarov“. K ich identifikácii došlo u Rímanov až v II. stor. p. n. l., keď jeden z aktérov sa stal spojencom Rímanov (Germáni) a proti druhému z nich (proti Keltom) Rímania viedli vojny a na rozlíšenie im poslúžilo keltské pomenovanie „Germani“. Jazykovedci však narábajú aj s verziou staronemeckého výrazu „Gaizamannoz – muži s oštepmi“, ako ich hlavnou výzbrojou, čo mohlo viesť ku skomolenine na výraz Germani. Zaujímavým sa potom javí slovanské pomenovanie stredoeurópskych národov: kým Kelti ostali Keltami, ale Deutsch a Germani získali ďalšie meno, a pretože im Slovania nerozumeli nazývali ich výrazmi „nemý resp. Nemci“, čo od Slovanov v X. stor. prevzali aj Maďari „néma resp. Német“.

Skôr ako s Germánmi prišli vôbec Rímania do styku, germánske kmene museli podstúpiť cestu cez územia obývané keltským obyvateľstvom a obyvateľstvom „Lužického kultúrneho okruhu“. Okolo VII. stor. p. n. l., sa už Germánske kmene pozvoľne vracali cez Jutský polostrov späť do severného Nemecka, kde do III. stor. p. n. l. ovládali priestor okolo toku rieky Labe až po Krušné hory a ich osídlenie bolo pomenované podľa tamojšieho archeologického náleziska Jastorfská kultúra (medzi 550 – 50 p. n. l.). Nasledovalo prenikanie germánskych kmeňov aj na územie západného Nemecka (kultúra Grossromstedt a archeologická skupina Harpstedt-Nienburg) a Poľska, kde bolo ich prenikanie doložené ďalšími archeologickými kultúrami: Oksywianska (150 p. n. l. – 100 n. l.), Wielbarkská (1 – 400 n. l.), Debczynská kultúra (250 – 500 n. l.) a ďalšie, ktoré však nesú vplyvy nielen germánskeho obyvateľstva, ale aj predchádzajúcich, prípadne susediacich, aj dlhšie trvajúcich (ako prítomnosť Germánov v tejto lokalite) a aj nasledujúcich kultúr a ich obyvateľstva. Ale podobnou kombináciou vplyvov obyvateľstva viacerých etník, aj germánskeho obyvateľstva, sú postrehnuteľné prvky aj v ďalších archeologických kultúrach hlavne: v Pomoranskej, Baltskej, Zarubineckej a Przeworskej kultúre.

Z územia východného Nemecka a Poľska smerovalo prenikanie germánskych kmeňov do Karpatskej kotliny (od I. stor. p. n. l. Markomani, Kvádi a ďalší), ďalej na juh na územia dnešných juhoslovanských štátov (v III. stor. n. l. Herulovia), Bulharska (III. stor. n. l. Herulovia a Vandali) a na Ukrajinu (na prelome II. / III. stor. n. l. z priestoru Wielbarkskej kultúry Góti a časť kmeňa Herulov).

Všeobecne celoeurópsky priestor nielenže neprial možnosti skutočného sťahovania sa celých kolón obyvateľstva, ale z dôvodu, že krajina ich pôvodu sa aj naďalej uvádza ako panstvo Germánskych kmeňov, uvažuje sa skôr o dvoch možných alternatívach. Ak sa udial v dobe ochladzovania sa kontinentu (medzi VIII. – VI. stor. p. n. l.), ktorý mohol byť citeľnejší na severe Európy, čím mohli pre tunajšie obyvateľstvo nastať ťažšie životné podmienky s menšou úrodou (nedostatkom potravín) vedúce ku konfliktom medzi kmeňmi, keď v tom prípade mohol krajinu opustiť porazený a slabší resp. aj oslabený kmeň. Druhou asi pravdepodobnejšou možnosťou je hľadanie nových pôsobísk práve z dôsledku zmenených resp. sťažených životných podmienok, keď ich domovská krajina nedokázala uživiť prirodzeným populačným prírastkom stúpajúce počty obyvateľstva. Je potrebné vziať do úvahy, kto vlastne mohol podstúpiť útrapy sťahovania. Obsadzovanie nových lokalít býval skôr vojenským aktom ako mierovým splynutím, čím vojnový charakter chodu spoločnosti a aj sťahovanie sa etnika o stovky ba aj o tisíce kilometrov bol iste zaťažujúcim faktorom aj pre údajného agresora. Tými dobyvateľmi mohli byť hlavne muži v produktívnom veku, medzi 18 – 45 rokom života a nielen u Germánov, ale aj u ostatných kmeňov, mali predstavovať asi 20% celkového počtu kmeňa, len je otázne, či aj všetci boli bojaschopný resp. ak sa konala výprava, ktorej sa iste nezúčastňovali ženy, deti, starci a chorý, koľký vojaci museli ostať chrániť ostatné obyvateľstvo. Tým sa podstatne znižuje okruh obyvateľstva na asi 10% obyvateľstva prezentovaného vojakmi, ktoré prenikli na cudzie územie a získali pod kontrolu dôležité body na pobreží, pri väčších tokoch riek prípadne pri obchodných cestách. V priebehu najbližších mesiacov až niekoľkých rokov mohol nastať čas na príchod aj nevojenskej časti obyvateľov germánskych kmeňov. Kto mal dôvod nasledovať vojakov a kto by dokázal prekonať nástrahy putovania? Dôvod na sťahovanie sa, iste mali rodinný príslušníci vojakov, ale najskôr to mohli byť ženy a deti, keď presun bol riskantnou, život ohrozujúcou udalosťou pre obe skupiny a len ťažko si je predstaviť presun a pochod aj starých a chorých ľudí. Asi reálnejšie znie účasť mladších vojakov, ešte bez detí prípadne aj bez manželiek. Celkový odchod germánskeho obyvateľstva z ich škandinávskej vlasti by sa dal odhadnúť na asi 10 – 15 %, nanajvýš 20%. Ak berieme do úvahy aj dnešný pomer zaľudnenosti Škandinávie (cez 20 obyv. na km2), presnejšie škandinávskych nížin (viac ako 50 obyv. na km2) a Dánska (viac ako 100 obyv. na km2) v porovnaní s územím Nemecka (viac ako 200 obyv. na km2), alebo len Poľska (viac ako 100 obyv. na km2) a Karpatskej kotliny (viac ako 100 obyv. na km2) nemusel odchod 15 až 20% obyvateľstva znamenať rovnakú cifru v krajine kam doputovali, čiže o voľačo hustejšie zaľudnenej ostatnej Európe. Reálne sa potom môže približovať na hodnotu okolo 15% prichádzajúcich voči tamojšiemu starobylému roľníckemu a pastierskemu obyvateľstvu, inak etnicky a územne neidentifikovateľného staroeurópskeho obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi, ktorými pôvodne hovorili aj predkovia Germánov, čím sa aj po tisícročí ešte mohli ich jazyky nachádzať v bližšom príbuzenskom stave. Neboli zaregistrované žiadne sťahovania sa tunajšieho starobylého obyvateľstva do iných lokalít pred postupujúcimi Germánskymi kmeňmi, čo potvrdzuje aj z II. stor. n. l. Tacitus, keď uvádza keltských Kotínov, že museli ustúpiť do hornatejších lokalít Slovenska a museli odvádzať germánskym Kvádom tribút. Veľmi podobne prebiehalo aj prenikanie severských Varjagov na územie Ruska do povodia veľkých riek o viacero storočí neskôr a ústup miestnych Slovanských kmeňov do vnútrozemia. Na území Poľska sa potom ich korisťou stalo prevádzkovanie obchodnej Jantárovej cesty. Čo do počtov Germánske kmene mohli trvalo obsadiť a zaujať asi rovnakú rozlohu akou disponovali s obyvateľstvom, keď so svojimi asi 15% územia a obyvateľstva pokojne kontrolovali aj veľmi široké okolie (ďalšieho územia čo do rozlohy až 85% väčšieho ako územie obsadené ich etnikom), čím viac-menej na niekoľko storočí ovládali veľkú časť strednej a východnej Európy. Vytvorením si približného obrazu krajiny ovládanej Germánmi, by sa mohla pripustiť možnosť neskoršieho susedského spolunažívania resp. ak medzi sebou práve nebojovali, mohli obchodovať (ak nepoužívali peniaze, aj odvádzanie tribútu sa konalo len v naturáliách), čím pri oboch spomínaných kontaktoch jedny mohli získavať produkty tých druhých a naopak, čo sa však odohrávalo len v priamom susedstve, prípadne len na podrobenom území. Sporným bodom takého to susedstva sa mohla stať skutočnosť, keď pravdepodobne menej organizovanejšie a zrejme aj menej vyspelejšie obyvateľstvo po stránke remeselnej a vojenskej zručnosti sa mohlo stať odkázané a postupne asimilované Germánmi (ak sa dá za to považovať ovládanie nielen svojho jazyka, ale aj jazyka Germánov), alebo lepšia organizovanosť spoločnosti Germánov mohla inšpirovať aj pôvodné starobylé staroeurópske obyvateľstvo, ktoré užívalo resp. preberalo nielen podobnú remeselnícku činnosť, ale aj ich organizáciu a vojenskú zručnosť, čím sa po viacerých generáciách resp. málo storočí, vo všetkých spoločenských stránkach, získavalo pôvodné staroeurópske obyvateľstvo vyrovnávanie sa s nadriadeným elementom a prenikali aj do jeho hospodárskych, vojenských a spoločenských štruktúr (keď niečo podobného sa mohlo udiať aj v Keltskej spoločnosti). Asi sú pravdepodobné obe možnosti, aj keď tých skupín staroeurópskeho obyvateľstva, ktoré sa pridávali ku Germánom nemohlo byť až tak veľa, ak ostatný mali aj naďalej veľmi výraznú prevahu a nakoniec Germáni sa nerozšírili aj do južnejších oblastí strednej a východnej Európy, ale lokality Poľska a neskôr aj východného Nemecka úplne opustili. Asi to aj zodpovedá dĺžke fungovania viacerých archeologických kultúr prisudzovaných práve prítomnosti Germánov, ktoré zanikali po dvoch až troch storočiach.

Avšak u neskorších rímskych autorov (u Jordanesa a ďalších) akoby bolo badať ich zveličovanie resp. oplakávanie niekdajšej údajnej veľkej a slávnej minulosti Germánskych kmeňov. Dobu prenikania Germánskych skupín obyvateľstva a ich kmeňov, ktorú ani nezažili, opisovali ako rozprestierajúcu sa na obrovskej rozlohe, od Uralu až po Španielsko a od Škandinávie až po Alpy a dolný Dunaj, keď tvrdili, že to bol obraz Európy spred príchodu Hunov do východnej Európy. Vedie to však k zamysleniu sa. Aj pohľad laickým okom na mapu Európy sa dá rozloha územia, po ktorej sa germánske kmene pohybovali v IV. a na zač. V. stor. odhadnúť na viac ako 2 mil. km2, čo sa v porovnaní s rozlohou z obdobia spred vyše pol tisícročia (medzi III. – I. stor. p. n. l.), keď rozloha, na ktorej sa nachádzali ich kmene mohla byť približne 200 tis. km2 (nížiny a pobrežie južného Švédska a Nórska, Dánsko a okolie horného toku Labe v severnom Nemecku), predstavovala desaťnásobný nárast.

Je vôbec možné zasídliť takéto veľké územie aj vlastným obyvateľstvom a ak áno, kde sa tak napochytre vzalo?

Mohol sa aj počet germánskeho obyvateľstva zdesaťnásobiť?

Ak vtedajší stav môžeme prirovnať k Rímanom, tí predsa mali trvalé sídla a okolo seba rozširovali územia pod svojou kontrolou. Úplne inak sa javí postup Germánov. Nedobývali krajiny okolo seba, svoje pôvodné sídla opustili, presunuli celý kmeň na iné miesto a odtiaľ po niekoľkých storočiach zas znova ďalej. Kým zo strednej a východnej Európy odchádzali po porážkach od okolitých národov (buď to bolo od Rímanov, alebo neskôr od Hunov a Avarov), ale potom prečo odchádzali ešte prv z východného Nemecka a Poľska? Ak to nebolo kvôli klíme (dlhodobé ochladenie im nemohlo prekážať, ak sa v chladnejšej Škandinávii zdržali takmer tisícročie), do akého nepríjemného susedstva sa dostali vo východnom Nemecku a Poľsku, keď ani tam dlhšie neobhájili územia pod svojou kontrolou? A v tom prípade sa nám ponúka pohľad buď spred germánskeho osídlenia (pred naším letopočtom), keď archeológia zaznamenala obyvateľstvo Lužického kultúrneho okruhu, následne záznamy od rímskych kronikárov, keď v tejto oblasti nachádzali len Sarmatsko – Venédske obyvateľstvo, prípadne až fakt od VI. stor., keď tieto územia sa nachádzali už pod kontrolou a boli osídlené len (!) slovanskými kmeňmi.

Prítomnosť Germánskych kmeňov v rôznych lokalitách Európy sa stala významnou epizódou dejín aj negermánskych krajín. Len ťažko si je však predstaviť , že by Germánske kmene pôsobili nerušene v tomto priestore medzi obyvateľstvom Lužického kultúrneho okruhu a prípadnými Sarmatmi a Venedmi. Aj už spomínané, Germánom prisudzované, kultúry nevytvárajú dojem spolupatričnosti a naviazanosti na niektorú z nich a niektoré z nich akoby pôsobili ako izolované kolónie, na rôznych od seba vzdialených územiach. Kompaktne sa javí pôsobenie Jastorfskej kultúry pri strednom a dolnom toku rieky Labe a toto územie poslúžilo ako hlavná trasa germánskym kmeňom do strednej, západnej a východnej Európy. Fakt o viacerých len germánskych kultúrach na rôznych miestach a v rôznych časových obdobiach najskôr súvisí s ich prítomnosťou alebo dosahom moci na takmer celom území Poľska a Pobaltských štátov, keď mali podiel aj na vytvorení ďalších okolitých archeologických kultúr (Západobaltská, Pomoranská, Przeworská, ...), len s tým rozdielom, že v niektorých lokalitách si vytvorili izolované osídlenie ako etnicky germánske ostrovy s ich kultúrou a v iných podstatne väčších okolitých oblastiach sa predpokladá síce ich prítomnosť, ale najskôr súvisiaca len s kontrolou nad miestnym roľníckym a pastierskym obyvateľstvom, ktorého pôvod je takmer nemožné etnicky niekam zaradiť, len sa ich dá zaradiť do širokého okruhu obyvateľstva hovoriaceho spoločným indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi.

Ani v Karpatskej kotline a v susedných Čechách a Rakúsku sa veľmi podobne mohla vyvíjať situácia medzi pôvodným roľníckym obyvateľstvom s prenikajúcimi Germánskymi kmeňmi. Rímsky súdobí autori, v období medzi I. – IV. stor. n. l., ani inak ako Germánskou krajinou ju nenazývali, aj keď tu boli ešte zvyšky obyvateľstva priraďované medzi Keltov (tie sa záhadne vytratili, alebo zmenili o niekoľko storočí na Slovanské obyvateľstvo) a zúčastňujúce sa nomádske kmene (Jazygov, Roxolanov a Sarmatov) v bojoch s Rímskym impériom (ako napríklad aj v Markomanských vojnách). Postupne sa na území Slovenska a v širšom jeho okolí prestriedalo viacero germánskych kmeňov, keď najprv to boli Kvádi a Markomani, ovládajúci aj rôzne etniká, ktoré je naozaj veľmi ťažko etnicitne niekam resp. k niekomu priradiť. Tak napríklad Tacitusom spomínaný Buri (v severnom Maďarsku) a Marsingovia na východ od nich (v povodí rieky Tisa) údajne svojimi mravmi pripomínajú Germánov, ale záhadne sa vytratili a v III. stor. sú na ich mieste spomínaný germánsky Gepidi, keď sa tade z Poľska cez východné Slovensko do západnej Európy presúvali ďalšie kmene Svébov. Dokonca nie sú spomínaný ani romanizovaný Dákovia, pritom až dodnes sú v tejto lokalite Rumuni, ktorý užívajú jazyk zaraďovaný medzi románske jazyky. Nevysvetliteľné súvislosti, keď údajne štyri storočia tu mali byť len Germáni a po nich neostalo nič, podobne ako aj na Slovensku a v Maďarsku. V Panónii sa napríklad o trhy a zásobovanie rímskych posádok na hraniciach (Limes Romanus do r. 433) mohlo starať tunajšie inoetnické roľnícke a pastierske obyvateľstvo z vnútrozemia, ktoré aj napríklad Plinius Starší spomenul, keď uviedol, že sa tu nachádza jazero s menom Pelso (bolo asi pomenované jazykom užívaným obyvateľstvom v Panónii), čo skôr pripomína slovanský výraz pleso, keď vo viacerých jazykoch sa v minulosti a aj dodnes užíva pre jazero aj pleso. O priam ponúkajúcej sa prítomnosti starobylého negermánskeho obyvateľstva (vedú sa snahy k jeho pomenovaniu na Panóncov, odkiaľ by inak mala vziať Rímska ríša názov na pomenovanie svojej provincie) v dobe údajnej vojenskej veľmoci Ostrogótov ako na Ukrajine tak aj v Panónii a Taliansku na najvyšších postoch sa objavujú panovníci s menami neznejúcimi germánsky ale v jazyku pôvodného obyvateľstva zrejme užívajúceho indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk alebo ich dialekty: Vitimír (lat. Vinitharius, nem. Vinithar) na Ukrajine, a Theodomírových synov Teodoricha, Valamira a Videmira (Widimira) pôsobiacich v Panónii. Potom kam inam sa mohli vytratiť panónske etniká spomínané za Rímskeho impéria (Azaloni, Andizéti, Breukovia, Eraviskovia, Osovia a možno aj ďalšie) ak nie je žiadna známosť, že by sa tiež zúčastnili sťahovania národov.

Zrejme z dôvodu svojej viazanosti k pôde, keďže sa jednalo prevažne roľnícky ľud a ten nemal veľa možností na zmenu sídiel, preto boli skôr odsúdený do role čakať na svojho ďalšieho inoetnického vládcu resp. čakať príchod ďalšieho inoetnického národa.

Stručným zhrnutím, osud Germánskych kmeňov, po príchode kmeňov z Hunského zväzu, nabral iné, im neželané smerovanie a namiesto ich dovtedajšieho rozrastania sa, nastalo nielen ich pozastavenie rozpínania sa, ale úplný ústup z viacerých oblastí Európy (z východnej Európy a aj z územia Poľska a následne aj z východného Nemecka (rímsky autor Sequester uviedol na prelome IV. / V. stor. až po rieku Labe) ešte prv ako bol známy príchod resp. správnejšie vzostup Slovanských kmeňov v celom obrovskom regióne. 

Pred kým vlastne Germáni opustili územie Poľska a východného Nemecka? 

Po príchode Hunského zväzu do východnej Európy v poslednej štvrtine IV. stor. n. l., sa dali do pohybu viaceré germánske kmene smerom na západ. Najvýchodnejší z nich Ostrogóti boli porazený Hunmi (375), upadli do ich vazalstva a z priestoru medzi dolnými tokmi riek Don a Dneper sa ich jedna časť presunula do strednej Európy a na Balkán a druhá časť ostala na južnej Ukrajine a na Kryme, kde boli spomínaný ešte aj v VIII. stor. Ďalší germánsky kmeň Vizigótov, dovtedy zdržujúci sa okolo rieky Dnester a dolného Dunaja, po porážke od Hunov unikali cez Balkán, Taliansko (v r. 411 spustošili Rím) až do južného Francúzska do Burgundska a striedavo podobne dopadli aj viaceré ďalšie germánske kmene zo strednej Európy a to buď upadli pod nadvládu Hunov alebo pred nimi unikli (medzi r. 395 – 430) do západnej Európy, až za rieku Rýn.

Germánske kmene sprevádzali vojenské úspechy v rôznych časových obdobiach a na rôznych miestach po európskom kontinente, až do doby, kým sa proti nim nepostavila resp. nevzoprela iná silnejšia alebo organizovanejšia spoločnosť. Nie sú úplne známe okolnosti za akých Germánske kmene pri svojich vojenských schopnostiach nedokázali obhájiť svoje niekoľko storočí trvajúce pôsobiská v Poľsku, vo východnom Nemecku a v Pobaltí. Odišli resp. zanikli v okolitom obyvateľstve aj vo východnej a strednej Európe, aj na Balkáne, tam sú však už známe hlavné príčiny ich odchodu „Sťahovanie národov“ (čo nedosiahli Huni, to dokonali Avari).

Do časového horizontu, v dobe prenikania a zdržiavania sa Germánskych kmeňov na území Slovenska, sa vzťahujú až dve archeologické kultúry resp. archeologické obdobia. Zmesou viacerých etník, s prevahou negermánskeho obyvateľstva (keltského a inoetnického) a pod vplyvom rôznych kultúr zo susediacich krajín bola Púchovská kultúra, ktorá trvala v období medzi r. 300 p. n. l. – 200 n. l. Prelínala sa s Rímsko-germánskou kultúrou, pôsobiacou v r. 0 – 433 n. l. a sprievodným javom bol ústup Keltského panstva a nástup prichádzajúcich Germánskych kmeňov v dobe susedstva s Rímskym impériom. 

V Púchovskej kultúre je prezentované žiarové pochovávanie, obchod a remeselníctvo. Jednalo sa o sídla a hradiská (Havránok, Bystrička, Martinček, Veľký Bysterec a ďalšie), jaskynné sídlo (Ardovo), nálezy zlatých, strieborných a železných predmetov (mince, meče). Náleziská sa našli: Ardovo (okres RV); Beluša (PU); Beluša – Podhorie (PU); Bitarová (ZA); Bobrovník – Havránok (LM); Bojnice (PD); Bystrička (MT); Divinka (ZA); Dolný Kubín – Veľký Bysterec – Veľké Trniny (DK); Dubnica nad Váhom (IL); Gánovce (PP); Háj (TR); Hodejov (MI); Horná Mariková (PB); Hrabušice (SN); Huncovce (KK); Ilava (IL); Istebné (DK); Jánovce (PP); Jasov (KS); Kendice (PO); Kláštor pod Znievom (MT); Komjatná (RK); Košeca (IL); Košeca – Nozdrovice (IL); Krivoklát (IL); Krnča (TO); Krpeľany (MT); Kvašov (PU); Kysucké Nové Mesto (KM); Ladce – Tunežice (IL); Lednica (PU); Lieskovec (ZV); Lietava (ZA); Liptovská Sielnica (LM); Liptovská Štiavnica (RK); Liptovské Matiašovce (LM); Liptovský Mikuláš – Ploštín (LM); Lisková (RK); Ludrová (RK); Malá Čierna (ZA); Maršová (BY); Martin – Košúty (MT); Martin – Priekopa (MT); Martin – Záturčie (MT); Martinček – na vrchu Mních (RK); Mikušovce (IL); Nimnica (PU); Nitrianske Pravno (PD); Nižná – na Ostražici (TS); Nová Dubnica – Kolačín (IL); Oravský Podzámok – zámok (DK); Ovčiarsko (ZA); Paštiná Závada (ZA); Podbiel (TS); Podtureň (LM); Poprad – Matejovce (PP); Považská Bystrica (PB); Prečín (TO); Prosiek (LM); Púchov (PU); Radoľa (KM); Rajec (ZA); Rajecké Teplice (ZA); Rajecké Teplice – Poluvsie (ZA); Rakovo (MT); Rakúsy (KK); Ratkovo (MT); Ráztočno (PD); Ružomberok (RK); Sádočné (PB); Sedliacka Dubová (DK); Selce (BB); Sklabiňa (MT); Sklabinský Podzámok (MT); Slatinka nad Bebravou (BN); Slovenské Pravno (TR); Spišská Belá (PO); Spišské Tomášovce (SN); Spišské Vlachy (SN); Spišský Štvrtok (LE); Strečno (ZA); Streženice (PU); Sučany (MT); Súľov – Hradná (BY); Štiavnička (RK); Šuja (ZA); Šútovo (MT); Teplička nad Váhom (ZA); Teplička nad Váhom – Na Straníku (ZA); Trenčianske Teplice (TN); Trenčín (TN); Trenčín – Kubrá (TN); Trstené (LM); Tuchyňa (IL); Turany (MT); Turie (ZA); Uňatín (KA); Varín (ZA); Veľká Čierna (ZA); Veľká Lomnica (KK); Vršatské Podhradie (IL); Púchov (PU); Vyšný Kubín – Na Ostrej Skale (DK); Vyšný Slavkov (LE); Zádiel (KS); Žilina – Zástranie (ZA); Závažná Poruba (LM); Zemianska Závada (PB); Zemianske Podhradie (NM); Zvolen (ZV); Žehra – Dreveník (SN); Žilina (ZA); Žilina – Bánová (ZA); Žilina – Strážov (ZA); Žilina – Závodie (ZA);

V Rímsko – germánskej a barbarskej dobe sa jednalo o germánske sídla, rímske stanice, pohrebiská (väčšinou žiarové a pomenej kostrové), keramiku, nálezy zlatých, strieborných a bronzových predmetov a mincí (Beckov, Cejkov, Hlohovec, Ivánka pri Dunaji, Krakovany a ďalšie), rímsky sarkofág (Číčov), alabastrová urna (Očkov), rímska kvadriga (Obišovce). Náleziská sa našli: Abrahám (GA); Alekšince (NR); Andovce (NZ); Báhoň (SC); Bajč (KN); Balog nad Ípľom (VK); Banka (PN); Bánov (NZ); Bardoňovo (NZ); Beckov (NM); Beša (LV); Bešeňov (NZ); Bíňa (NZ); Blatné (SC); Blatnica (MT); Blažice (KS); Bodrog (TV); Bodza (KN); Bohatá (KN); Borinka (MA); Borovce (PN); Borský Mikuláš – Borský Peter (SE); Bošany (PE); Bracovce (MI); Branč (NR); Bratislava – Čuňovo, Devínska Nová Ves, Devínske Jazero, Bratislavský hrad a mesto, Devín, Podunajské Biskupice, Rusovce – Gerulata a Záhorská Bystrica (BA); Brehov (TV); Brestovany (TT); Brodzany (PE); Buzica (KS); Cejkov (TV); Cerovo (KA); Cífer (TT); Cífer – Pác (TT); Čab (NR); Čachtice (NM); Čaka (LV); Čalovec (KN); Cabaj – Čápor (NR); Čata (LV); Čataj (SC); Čečejovce (KS); Čerhov (TV); Černík (NZ); Červeník (HC); Čičarovce (MI); Číčov (KN); Čifáre (NR); Dekýš (BS); Dlhá nad Váhom (SA); Dojč (SE); Drahňov (MI); Dubník (NZ); Dúbravka (MI); Dunajská Streda (DS); Dvorany nad Nitrou (TO); Dvorníky (HC); Dvorníky – Včeláre (KS); Dvory nad Žitavou (NZ); Falkušovce (MI); Gabčíkovo (DS); Gajary (MA); Gbelce (NZ); Gbely (SI); Hermanovce (PO); Hlohovec (HC); Holiare (KN); Holíč (SI); Holiša (LC); Horná Kráľová (SA); Hraň (TV); Hraničná pri Hornáde – Kechnec (KS); Hrnčiarovce nad Parnou (TT); Hul (NZ); Hurbanovo (KN); Hutníky (KS); Chľaba (NZ); Chotín (KN); Igram (SC); Imeľ (KN); Ípeľské Predmostie (VK); Ivánka pri Dunaji (SC); Ivánka pri Nitre (NR); Ivanovce (TN); Iža – Celemantia – Leanyvár (KN); Jakubov (MA); Jastrabá (ZH); Jatov (NZ); Jur nad Hronom (LV); Kalná nad Hronom (LV); Kaloša (RS); Kameničná (KN); Kamenín (NZ); Kamenný Most (NZ); Kaplná (SC); Kapušany (PO); Kašov (TV); Kežmarok (KK); Kolárovo (KN); Komjatice (NZ); Komoča (NZ); Kosihy nad Ípľom (VK); Kostolište (MA); Kostolná pri Dunaji (SC); Košice (KE); Krakovany (PN); Krásno (PE); Kravany nad Dunajom (KN); Krížovany nad Dudváhom (TT); Kuzmice (TV); Kvetoslavov (DS); Láb (MA); Lastovce (TV); Leleš (TV); Lesné (MI); Lipová – Ondrochov (NZ); Liptovská Sielnica (LM); Liptovské Matiašovce (LM); Dolné Lovčice (TT); Lúčky (MI); Ludanice (TO); Madunice (HC); Machulince (ZM); Majcichov (TT); Malá Čalomija (VK); Malá Mača (GA); Malá nad Hronom (NZ); Malacky (MA); Malé Raškovce (MI); Malé Raškovce (MI); Malé Ripňany (TO); Maňa (NZ); Michal nad Žitavou (NZ); Michalovce (MI); Moča (KN); Močenok (SA); Mostová (GA); Mužla – Čenkov (NZ); Nesvady (KN); Nimnica (PU); Nitra (NR); Nitra – Veľké Janíkovce (NR); Nové Zámky (NZ); Nový Ruskov – Veľký Ruskov (TV); Nový Tekov – Marušová (LV); Obišovce (KS); Oborín (MI); Horné Obdokovce – Obsolovce (TO); Očkov (NM); Okoličná na Ostrove (KN); Oravský Podzámok (DK); Ostrov (PN); Ostrovany (SB); Ožďany (RS); Palárikovo (NZ); Patince (KN); Pavlice (TT); Pavlová (NZ); Pečeňady (PN); Péder (KS); Plavé Vozokany (LV); Plavecký Štvrtok (MA); Podhájska – Belek (NZ); Podhoroď (SO); Pohronský Ruskov (LV); Prečín (TO); Prešov (PO); Pribeta (KN); Prievidza (PD); Prša (LC); Pusté Uľany (GA); Rad (TV); Radvaň nad Dunajom (KN); Ražňany (SB); Reca (SC); Rišnovce (NR); Rybky (SE); Košice – Šebastovce (KE); Salka (NZ); Sejkov (SO); Selce (BB); Semerovo (NZ); Seňa (KS); Senec (SC); Senica (SE); Senica – Čáčov (SE); Senica – Kunov (SE); Senné (MI); Senohrad (KA); Sikenica – Trhyňa (LV); Siladice (HC); Silica (RV); Skalica (SI); Skrabské (VT); Sládkovičovo (GA); Slanec (KS); Slivník (TV); Slovenské Ďarmoty (VK); Smolinské (SE); Smrdáky (SE); Soľ (VT); Solčany (TO); Somotor (TV); Somotor – Veča (TV); Spišská Belá (PO); Spišské Podhradie (LE); Streda nad Bodrogom (TV); Stupava (MA); Suchohrad (MA); Šahy – Tešmák (LV); Šaľa (SA); Šaľa – Veča (SA); Šarovce (LV); Šaštín Stráže (SE); Šenkvice (PK); Šoporňa (GA); Špačince (TT); Štefanov (SE); Štiavnička (RK); Štúrovo (NZ); Šurany (NZ); Šurany – Nitriansky Hrádok (NZ); Šúrovce (TT); Tekovské Lužany (LV); Telince (NR); Terany (KA); Tibava (SO); Topolčany (TO); Trakovice (HC); Trávnica (NZ); Trebatice (PN); Trenčín (TN); Trhovište (MI); Trnava (TT); Trnovec nad Váhom (SI); Trstená pri Hornáde (KS); Tupá (LV); Turňa nad Bodvou (KS); Turnianska Nová Ves (KS); Tvrdošovce (NZ); Valalíky – Všechsvätých (KS); Veľká Čalomija (VK); Veľká Lomnica (KK); Veľké Hoste (BN); Veľké Kostoľany (PN); Veľký Kýr (NZ); Vráble (NR); Vranov nad Topľou (VT); Výčapy – Opatovce (NR); Vysoká pri Morave (MA); Vyškovce nad Ipľom (LV); Vyšná Myšľa (KS); Vyšný Čaj (KS); Záhorce – Selišťany (VK); Záhorská Ves (MA); Zatín (TV); Zavar (TT); Závod (MA); Zbrojníky (LV); Zemianske Sady (GA); Zemné (NZ); Zemplín (TV); Zemplínske Jastrabie (TV); Zlaté Moravce (ZM); Zohor (MA); Zvolen (ZV); Žabokreky nad Nitrou (PE); Žarnov (KS); Ždaňa (KS); Žehra – Dreveník (SN); Želiezovce (LV); Žemberovce (LV); Žitavce (NR); Žlkovce (HC);