eHistory

2M. Od lovecko-zberačkých spoločností,

po poľnohospodárstvo a k nomádsko-pastierským spoločnostiam.

Počas celého Paleolitu (Staršiu dobu kamennú do r. 10.000 p. n. l.) a prechodne aj počas Mezolitu (Strednej doby kamennej do r. 8.000 p. n. l.) cez viaceré vývinové štádia ľudskej spoločnosti jediným zdrojom získavania obživy bol lov, rybolov a zber divoko rastúcich plodín. Od Mezolitu po Dobu bronzovú (do približne r. 3.500 p. n. l.) sa v časti Sveta nazývanej Oblasť úrodného polmesiaca (Blízky východ a Mezopotámia – od rieky Níl po rieky Eufrat a Tigris) započala nová doba spojená so vznikom poľnohospodárstva – pestovanie kultúrnych plodín (osevu a zberu úrody), s ktorým úzko súvisí a takmer súčasne prichádza aj domestifikácia zvierat (chov kôz, oviec a hovädzieho dobytka). Pre ľudí to už bolo obdobie stavieb jednoduchých obydlí, zakladanie osád s desiatkami obyvateľov, neskôr stovkami až tisíckami, čo už znamenalo vznikanie miest. V Oblasti úrodného polmesiaca sa už od 6 tis. p. n. l. rodili prvé známe kultúry a národy s mestami, ktoré plnili funkciou mestských štátov. Najznámejšie z nich boli: Ur, Uruk, Lagaš, Mari, Babylon, Ninive, Nippur a Eridu v Mezopotámii; Memfis a Vesét v Egypte; Jericho v Palestíne; Čatal Hüyük v Turecku. Všetko ich obyvateľstvo bolo ale neindoeurópskeho pôvodu, keď sa jednalo o príslušníkov Morských národov nazývaných aj Mediteránske obyvateľstvo, s ktorým sa zmiešavalo semitské obyvateľstvo. Juh ázijského kontinentu s vyspelejším civilizačným rozvojom okrem archeológie predkladá dôkazy o svojej existencii aj písomnou formou – obrázkovými piktogramami z Mezopotámie, klinovým písmom z obdobia Sumerov, hieroglyfmi z Egypta, hláskovým písmom od Féničanov, protoindickým sanskritom z Indie. Zároveň táto časť Sveta ľudstvu ponúkla viacero technických a civilizačných vynálezov a okrem zmieňovaného poľnohospodárstva a písma aj zavlažovacie kanály, opevnenia a hradby miest, vznik štátov, spracovanie medi, koleso (?) a ďalšie. Tento obrovský prvotný podiel na vzostupe myslenia ľudstva a vytvárania civilizačných hodnôt ponúkol aj veľkú príležitosť pre prenikajúce obyvateľstvo z Indoeurópskej jazykovej skupiny, ktoré sa s ním malo možnosť oboznámiť a zároveň Indoerópania ľudstvu ponúkli vlastné prvenstvá k ďalšiemu využitiu a zdokonaľovaniu. Celkom iste aspoň posledne spomínané koleso má svoj pôvod a prvé využitie v iných častiach sveta, v severnejšom indoeurópskom prostredí, ktoré mohlo byť určujúcim faktorom v spoločnom pôvode niektorého etnika – národa preniknutého do Mezopotámie, prípadne využitie kolesa získali prostredníctvom obchodu alebo pri vojenských výpravách do týchto častí Sveta. Len pre utvorenie si obrazu koleso sa u Sumerov ako dôkaz objavuje až okolo r. 2500 p. n. l. (jeho znázornenie na keramike). Použitím rovnakého prirovnania, ale v podstatne z menej civilizovanejšieho prostredia, pochádza iné grafické znázornenie, až o tisícročie starší archeologický nález keramickej vázy z juhopoľských Bronovíc so zobrazením voza s dvoma nápravami, štyrmi kolesami a navyše ťahaný zvieratami podobnými koňom (okolo r. 3500 p. n. l.). Avšak ešte staršie sú vozy s kolesami použité k pohrebným účelom nájdené na sever od Kaukazu datované do obdobia 3700 p.n.l.

Koleso, následne jeho použitie a zostrojenie voza v oblasti Úrodného polmesiaca je znova datované podstatne neskôr. Mohol ho ťahať rožný statok prípadne otroci a podobne ako koleso to mohlo byť v období okolo r. 2500 p. n. l. alebo o trochu mladšieho dáta (niekoľko storočí navyše). Inak je to pri bojových dvojkolesových vozoch, boli do nich zapriahané kone a na Blízkom východe sú prvýkrát spomínané až okolo r. 1750 p. n. l. v súvislosti s vpádom Hyksósov na Blízky východ a do Egypta. Ak sa venujeme vozom mali by sme spomenúť aj kone. Ich domestifikácia sa pôvodne kládla približne do V. tis. p. n. l., ale po tom čo archeologické nálezy z oblasti rieky Dneper, kde sa našli koňské lebky s poškodenými zubami po zubadle, čo bol dôkaz už aj o hospodárskom (prípadne vojenskom) využití koňa. Prv však bol kôň chápaný len ako zviera na zdroj obživy (mlieko, mäso), a preto jeho domestifikácia môže byť aj staršieho dáta a je ju možné klásť do približne obdobia okolo VII. tis. p. n. l., čo potvrdzuje aj archeologický objav v málo publikovanej saudskoarabskej lokalite al-Maqar, kde sa v symbióze s ľudskou civilizáciou našli aj koňské kosti, keď kone im slúžili ešte len ako potrava (mäso).

V oblasti Stredoázijskej stepi, kam sa dokonca kladie aj prapredok koňa (Kôň divoký) je už v blízkom kontakte s prenikajúcimi Indoeurópanmi a prechádzajúcemu Uralskému obyvateľstvu. A o tom, že obyvatelia aj v tejto lokalite prišli s koňmi do styku svedčí archeologický nález z Botaiskej kultúry (na hranici severu Kazachstanu a Ruska), kde sa v črepinách z keramiky našli aj zvyšky po kobylom mlieku a kumyse (z prvej pol. IV. tis. p. n. l.).

Pre už skôr existujúce lovecko-zberačské (najstarší spôsob získavania obživy) a poľnohospodárske spoločnosti (od r. 10 – 8.000 p. n. l.), v oblasti trávnatých stepí v severnom Čiernomorí, Povolží a v stredoázijskej oblasti došlo v priebehu IV. tis. p. n. l. k zrodu pastiersko-kočujúcich spoločností. Oboznámením sa s výhodami s chovom zvierat dochádzalo k úplnej premene a chodu spoločnosti. Lov zvierat, rybolov a zberačská činnosť zrejme ľudskú spoločnosť udržiavali na bode stagnácie (len obmedzené – ohraničené možnosti vytvárania potravinových prebytkov) s nanajvýš len malým prírastkom obyvateľstva. Nepriaznivými okolnosťami sú aj drsnejšie prírodné podmienky v severnejších oblastiach nad 50°stupňom severnej zemepisnej šírky, kam boli donútený ustupovať po prípadných bojoch s južnejšími a početnejšími etnikami (bol to osud aj Uralskej jazykovej skupiny). Čiže oblasti rozsiahlych trávnatých stepí, medzi 25 – 50°stupňom severnej zemepisnej šírky, poslúžili ako najvhodnejšie prostredie na prevádzkovanie chovu domestifikovaných zvierat (kozí, oviec, kráv a koní).

Stúpajúcim počtom obyvateľstva dochádzalo k rozpínaniu sa obyvateľstva najprv do vzdialenejších oblasti s prijateľným (podobným) podnebím a podobnými zdrojmi obživy (dostatok vody, lovnej zvery, voľne rastúcich plodov, úrodnej zeme na pestovanie). Keď sa oblasti s podobnejším podnebím minuli, došlo k postupnému prenikaniu do okrajových suchších stepí a púštnych oblastí, kde prevádzkovanie lovecko-zberačskej a v menšom aj poľnohospodárskej činnosti je možná len veľmi obmedzene. V suchých oblastiach je nielen menej ľudí, ale aj vody, zvierat a fauny. Z donútenia došlo k adaptovaniu sa ľudí v tomto prostredí a preto využili len ponúkaný potenciál prírody. Tá na prvý pohľad ponúkla pasúce sa zvieratá, ktoré doviedli ľudí k čiastočnej symbióze prírody – zvierat – ľudí, ktorý sa do tohto existenčného cyklu zapojili len zo zištných dôvodov (pud sebazáchovy). Prenikajúce obyvateľstvo si vytvorilo podmienky pre vlastné prežitie (privedenie vody, kopanie studní) a zvyšovaniu počtov dobytka (po domestifikácii dochádzalo k ich rozširovaniu chovu) vytvorili jednoduchší a menej namáhavejší spôsob získavania obživy. Potravinový reťazec (ľudia – príroda – zvieratá – produkty) vytvoril pastierske spoločnosti, majúce dostatok potravinovej zásoby (pasúci sa statok dodával produkty ako mlieko, mäso, koža), ktorý v mierových časoch bol zároveň aj obchodným artiklom (ak si ho nezískavali lúpením) na výmenu produktov s poľnohospodárstvom zaoberajúcim sa obyvateľstvo na doplnenie obživy.

I tento podstatne jednoduchší spôsob získavania potravy (mlieko a mäso sa nachádzalo – chovalo sa priamo pri ich obydliach) má však svoje negatíva. Kvôli potrebe pastvín si od početnosti a neustále zväčšujúcich sa stád vyžadovali aj rozsiahlejšie územie, presuny na nové pastviny aj niekoľkokrát do roka a s nimi sa presúvali aj ľudia so svojimi obydliami. Kone a ich využitie ako jazdectvo sa stávali aj nástrojom k ľahšej kontrole a prevádzkovaniu pastierstva do neustále zväčšujúcich sa priestorov. Samotné pastierstvo a s ním súvisiaca jazda na koni sa už v spojitosti presunov na nové pastviny a obsadzovania (dobývania) cudzích oblastí doviedlo k využitiu koňa vo vojenskej oblasti (od r. 2.000 p. n. l.). Jazdectvo sa rýchlo udomácnilo od stredoázijských (Andronovská kultúra medzi r. 2.000 – 1.000 p. n. l.) po východoeurópske oblasti, odkiaľ prenikalo cez Čiernomorskú step do Európy, Malej Ázie a na Iránsku vysočinu. Nasledujúce kultúry Karasukská (1.500 – 800 p. n. l.) a Tagarská (1.000 – 300 p. n. l.) prenikali od západnej Sibíre a Kazachstanu ďalej do východnej Sibíri, Mongólska a severnej Číny, kde sa mohli stretnúť s tamojším pôvodným obyvateľstvom z altajskej (turkicko-mongólskej) jazykovej skupiny a zrejme aj s obyvateľstvom s Uralskej jazykovej skupiny.