eHistory

19M. Súmrak nad existenciou Sabirov (555 – VIII. stor.).

Sabirovia sa do povedomia analistov dostali ako nútený účastníci Veľkého sťahovania národov. Vo východnej Európe sa pohybovali v dobe existencie ríš Hunov, Avarov, Starých Turkov, Zväzu Dulu a nakoniec aj Chazarskej ríše a všetky spomínané národy veľmi vážne ovplyvnili ich existenciu a nakoniec aj ich zánik. Sabirom sa nepodarilo v krátkych medzerách medzi rôznymi etapami vznikajúcich ríš vytvoriť, obhájiť a pretrvať s ostatnými okolitými štátnymi útvarmi a následne upadli pod nadvládu ďalšej vznikajúcej ríše v tomto regióne.

Po rozpade a zániku Hunského zväzu nastalo takmer storočie, keď sa aj Sabirovia prejavili a pokúsili o vydobytie a zaujatie priestoru na utvorenie štátneho útvaru pre svoje etniká a kmene. V tejto dobe však aj Sabirovia, podobne ako Huni, pôsobili pre svoje okolie agresívne a vojenskými výpravami získali kontrolu, obsadili okolité krajiny a ich obyvateľov spomínaných pod menom Saragurov, Urogov a viacero ďalších vtedy neuvádzaných a neznámych kmeňov (etník).

Vznikol Zväz Sabirov.

Príchodom Avarov, po r. 555, nastala aj pre Sabirov opačná situácia, akou sa za storočie presadzovali oni a namiesto dobývania okolia, museli brániť vlastnú krajinu a svoje obyvateľstvo. Avari ustupujúci pred Starými Turkami zo severnej Číny, cez Stredoázijskú oblasť, prenikli k rieke Volga, do susedstva Zväzu Sabirov. Avari pre nich znamenali vážnejšie vojenské nebezpečenstvo, keď započali prenikať, viesť koristnícke výpravy, čím vyvolali otvorené nepriateľstvo a Povolžie sa ocitlo vo vojne. Niekoľkoročný konflikt sa v r. 559 skončil porážkou Sabirov, preniknutím Avarov do stredu ich panstva, rozpadu Zväzu Sabirov, keď ich etniká sú analistami zaregistrované v troch lokalitách: na juhu na dvoch miestach severne od Kaukazu (na juhu Dagestanu), aj na juh od Kaukazu (na rozhraní hraníc Byzantskej a Perzskej ríše) a na severe v Povolží.

Z dôvodu konfliktu s Avarmi a následne pre prítomnosť Starých Turkov vo východnej Európe už Sabirovia nedokázali zvrátiť svoj úpadok a ich obyvateľstvo ostalo na pokraji svojej existencie, v okrajových častiach svojho niekdajšieho panstva:

• JUŽNÉ – DVE KAUKAZSKÉ ČASTI – Sabirovia však nepôsobili príliš jednotne a len v oblasti Kaukazu došlo k ešte deleniu na niekoľko ďalších časti podnikajúcich samostatne. Jedna časť Sabirských kmeňov z oblasti Kaukazu ustupovala a prekročila Kaukaz v smere na juh a prenikala na byzantské a perzské územie. Byzantský autor Theophanes Byzantinos okolo r. 572 spomína kmene Sabirov na juh od pohoria Kaukaz, keď Sabirovia bojovali na strane Peržanov práve proti Byzantskej ríši. V r. 576 ďalší byzantský autor Menandros, zaznamenáva, že Byzantská ríša presídlila svojho spojenca Sabirov (asi iná časť Sabirských kmeňov bola byzantským spojencom) do oblasti na sever od rieky Kura (na Širvanskú nížinu, dnes Azerbajdžan). Aj napriek tomu, že si Byzantská ríša ponechala rukojemníkov, veľká časť presídlených Sabirskych kmeňov sa pridala k Peržanom a uznala ich zvrchovanosť. Ostatné Sabirské kmene, ktoré ostali na sever od pohoria Kaukaz, prípadne sa tam navrátili po svojom putovaní, sa stali najprv súčasťou ríše Starých Turkov a následne ríše Chazarov. Hlavným sídlom sabirského kagana bolo mesto Varchojan (Varachan a dnes je to mesto Belendžer v Dagestane). Niektoré pramene však uvádzajú hlavným mesto Suvar (Suar; Suwar), ktoré sa však nachádzalo v Povolží, kde je dokázateľne potvrdené historikmi ako hlavné mesto inej časti - severnejších Sabirov.

V dobe, keď sa Chazari viac venovali vojenskému konfliktu s Bulharmi (v r. 640 – 680), ich zaneprázdnenosť využili Arabi a od 50-tych rokov prenikli aj do stredného Kaukazu, získali kontrolu nad Širvanskou nížinou (dnešný Azerbajdžan), aj nad tu nachádzajúcim sa obyvateľstvom Alanmi (nazývaný aj kaukazský Albáni), keď ovládli aj Arménsko a Gruzínsko. V 70-tych rokoch Arabi poľavili, čo využili miestny vládcovia na vymanenie sa spod Arabskej nadvlády. Zrejme boli nutné spojenectvá a spolupráca medzi miestnymi vládcami tunajších etník a národov v prípade návratu Arabov (alebo prípadne aj proti Chazarom). Istý druh spolupráce bol badateľný po stránke prenikajúcich kresťanských misii z Arménska (v stredoveku najväčšieho z kaukazských národov, ktorý kresťanstvo za štátne náboženstvo prijali už v r. 301 ako prvý národ na Svete). Jednou z takých misijných činností bola zaznamenaná cesta byzantského biskupa Izraela, ktorý vykonával misijnú činnosť v Albanii (Azerbajdžane). V r. 682 biskup Izrael pokračoval až ku kaukazským Hunom, ktorých by sa dalo stotožniť s kaukazskými Sabirmi (zdržujúcich sa v Dagestane) a práve v ich hlavnom meste Varchojan (Varachan) sa mu podarilo presvedčiť aj sabirského panovníka Alp Ilitvera, ktorý prijal kresťanstvo, nechal sa pokrstiť a dal postaviť vo svojom hlavnom meste dva kostoly (zaznamenal autor Mojzes Kalankatvaci). Ich základy boli lokalizované pri vykopávkach v meste Belendžer v Dagestane. Na kresťanskú orientáciu sabirského Alp Ilitvera mohla tiež vplývať jeho manželka, albánska kňažná, keď práve Sabirom odvádzali dane kaukazský Albáni (že by Alp Ilitver konal na vlastnú päsť a vytváral si vlastnú ríšu mimo vedomia chazarského kagana?). Navyše aj šírenie kresťanstva na území Chazarskej ríše a u susedných kaukazských etník muselo byť vážnou hrozbou pre pôvodné turko-tatárske náboženstvá (keď aj u Bulharov v VI. stor. bol zavraždený panovník vlastným bratom, len preto, že v Konstantinopole prijal krst a kresťanstvo). Chazarský kagan v r. 684 zasiahol proti Alp Ilitverovi, prinútil ho k poslušnosti a odviedol jeho dcéru (ak by bola dcérou z manželstva s albánskou princeznou, musela byť len v detskom veku) ako rukojemníčku do svojho háremu (kagan sa s ňou údajne oženil), čo by mohlo naznačovať skôr politicko – vojenský rozmer konfliktu ako náboženský.

Širvanská nížina a Dagestan znášali prvý nápor od juhu, stali sa nárazníkovým územím medzi Chazarskou, Byzantskou a Arabskou ríšou prípadne medzi až štyrmi rôznymi náboženstvami (pôvodnými staro turko-tatárskym, kresťanstvom, moslimstvom a judaizmom). Od pol. VII. stor. sem prenikali Arabi, neustále tu prebiehali boje a veľká časť územia medzi Malým a Veľkým Kaukazom sa nachádzala často a dlhodobo pod kontrolou Arabského kalifátu. Pri jednej z chazarsko – arabských vojen v r. 737, keď Arabi obsadili aj veľkú časť Dagestanu, boli odtiaľ vyhnané kmene Sabirov, Saragurov a kmene Onogurov (aj Utigurov a Burdžanov). Až v r. 751 v ďalšej chazarsko – arabskej vojne bol zastavený postup Arabov do Severokaukazského regiónu, ale následne uzavretým mierom, veľká časť východného Dagestanu ostala v arabských rukách a práve preto Sabirovia so svojimi spojencami (Saragurmi a Utigurmi) pokračovali vo vojne a nakoniec vytlačili Arabské vojská nielen z Dagestanu, ale cez priesmyk Daryal, aj zo Širvanskej nížiny (povodie rieky Kura, nížina medzi pohoriami Malý a Veľký Kaukaz). Dagestan a zrejme aj Širvanskú nížinu následne zasídlilo vracajúce sa sabirské, saragurské, utigurské a obyvateľstvo menších kmeňov a etník známych pod pomenovaním Ogur / Onogur (ktoré boli v oblasti Severného Kaukazu spomínané už od r. 464) a bol vyhlásený Sabirský kaganát (751 – 756) so sídlom panovníka v meste Gude (pri rieke Kura). Ani tentoraz mier netrval dlho. V r. 756 arabské vojská napadli Sabirský kaganát a aj Dagestan a porazený Sabirovia (údajne len z Dagestanu ušlo až 50.000 ľudí) sa rozpŕchli v smere na sever, včlenili sa medzi tamojšie obyvateľstvo, kde zanikli asimiláciou.

• SEVERNÁ – POVOLŽSKÁ ČASŤ – Ďalšia časť Sabirských kmeňov, po porážke od Avarov (v r. 559), sa ocitla na severovýchodnom okraji niekdajšej Sabirskej ríše v Povolží, niekde medzi riekami Volga a Ural a pohybovala sa v susedstve iných ogurských / onogurských a ugrofínskych etník. Aj keď ustúpili, zajatiu sa nevyhli a už okolo r. 562 upadli na storočie pod nadvládu ďalšieho účastníka Veľkého sťahovania národov – ríše Starých Turkov. Na ťaženie proti Avarom Starí Turci využívali vojenský potencionál najbližších etník. Ešte prv ako sa v Severokaukazskom regióne vytvoril Chazarský kaganát, museli byť Sabirovia z nejakých príčin nahradený iným etnikom – Chazarmi, ktorý sa v VI. stor. zdržiavali síce pri Kaspickom mori, ale z jej východnej strany, na okraji Stredoázijskej oblasti. Aktivitami Starých Turkov znova dochádzalo k preferovaniu rovnakého postupu ako u Hunov a už zajaté a ovládnuté etniká zo západu Stredoázijskej oblasti využili na prienik do východnej Európy a s Chazarmi získali kontrolu nad Avarskými pozíciami uprostred niekdajšej Sabirskej ríše – v priestore medzi riekami Volga, Don a Kaspickým morom (Avari pred nimi odtiahli na Ukrajinu). Tým že Starí Turci nevyužili historické právo a nárok Sabirov na obnovenie ich panstva, mohlo znamenať viacero dôvodov:

1. – Buď Sabirovia boli natoľko oslabený, že by sa už nedokázali presadiť;

2. – Ak by Starí Turci podporili Sabirov, mohlo hroziť, že by sa po svojom posilnení mohli usilovať o nezávislosť a obnovenie svojho panstva. Preto Starí Turci nepotrebovali ovládnuť silnejúce etniká, ale pokoriť ich a oslabené pod kontrolou zaradiť do svojho panstva;

3. – Sabirovia mohli úplne odmietať ako nadvládu Avarov tak aj Starých Turkov, čo sa im mohlo stať osudným.

4. – Kmene Sabirov boli tak roztrúsené a roztrieštené, že už s nimi sa nedalo rátať ako s dôležitým partnerom v regióne.

Výsledkom neustálych vojen v tak nestabilnom regióne bolo asi najpravdepodobnejšie vyčerpanie dominantného národa Sabirov a jeho následný úpadok. Mali síce možnosť spojiť sa a po niekoľkých generáciách znova vyzrieť a posilniť sa, to sa však už nikdy nestalo. Zrejme v r. 630 – 635, keď sa bulharské etniká pokúšali presadiť aj v tejto oblasti na úkor svojich susedov, aj na úkor Sabirov (v druhej polovici V. stor. sa ocitli vo vzájomnom vojnovom konflikte), tentoraz podstatne ľahšie dosiahli víťazstvo Bulhari, keď tomu napovedá viac okolností, že sa aj Severokaukazský región a možno aj Povolžie dostalo v 30-tych rokoch VII. stor. pod kontrolu bulharských Onogurov. Tentoraz Sabirovia sa už len stali súčasťou najprv chanátu bulharských Onogurov (onogurského panovníka z rodu Dulu) a po porážke Onogurov, sa síce za neznámych okolností ešte storočie pohybovali v dosahu (Po)Volžských Bulharov, ale okolo pol. VIII. stor. sa aj s inými etnikami dostali pod nadvládu Chazarského kaganátu. Samotný Povolžský Sabirovia sa už ako samostatné etnikum prejavovalo len na úrovni etnickej skupiny v susedstve a neskôr aj súčasťou Povolžského Bulharska (ktoré však bolo ešte navyše súčasťou Chazarskej ríše a osamostatnilo sa až v priebehu X. stor. po zániku Chazarskej ríše). Je známa aj lokalita Sabirov a známe je aj ich hlavné sídlo s názvom Suvar pri rieke Volga a bolo jedným z dôležitejších centier aj neskoršieho Povolžského Bulharska (dokonca Čuvaská národnosť sa odvoláva aj na svoj Sabirský pôvod). Sabirovia splynuli s Bulharmi a Chazarmi, ale keďže sa pohybovali aj v susedstve Uralských (aj Maďarských resp. Ugorských) kmeňov, nejaká časť obyvateľstva sa mohla inkliminovať aj s nimi. Ešte skôr ako byzantský a arabský autori Maďarov (resp. Ugrov) nazývali Turkoi, Turk, Hun, boli inými autormi v VIII. stor. spomínanými pod menom Sabartoi Asphaloi (čo sa dá vysvetliť aj ako „vo Zväze Sabirov" – zrejme z dôvodu príslušnosti v Sabirskej ríši v V. - VI. stor.). Keďže Maďarské (resp. Ugorské) kmene a aj Povolžské Bulharsko boli v tej dobe súčasťou Chazarskej ríše, zrejme sa tam za rovnakej situácie a z rovnakými povinnosťami nachádzali aj Sabirovia a ďalšie Ogurské / Onogurské kmene a mali aj rovnaké povinnosti sa zúčastňovať vojenských výprav a podieľať sa na obrane krajiny.

Sabirovia nedokázali obhájiť svoju niekdajšiu slávu a v ďalších storočiach už len balansovali na pokraji vlastnej existencie. Nakoniec zanikli asimiláciou medzi chazarským, uralským a bulharským obyvateľstvom.

​