eHistory

46M. Presun obyvateľstva.

Dá sa vôbec predstaviť takýto pochod celého národa?

To nie sú len jazdci a vojaci, ale aj ženy, deti, starí a chorí ľudia!!!

To nie je len hnať so sebou statok (dobytok, ovce, kozy a kone), ale aj prekonanie väčšej vzdialenosti, viacerých riek, prípadne aj karpatských lesov a horského masívu!!!

To nie je len prekonať približne jedno - alebo dvojdňovú cestu na nové pastviny, ale putovanie mnoho dní, niekoľko týždňov, vyše mesiaca prípadne aj dlhšie!!! 

To nie je len sa vydať na západ, ale akými cestami, ak žiadne neexistovali!!! 

Kronikári snažiaci sa zvýšiť efekt dramatickosti, opisujúce náhly odchod, zničenie sídiel, príbytkov a množstvo padlých na jednej aj druhej strane.

Mobilita. 

Mobilita kočujúceho obyvateľstva, sťahujúceho sa kvôli pastvinám viackrát do roka, iste nemala byť až takým veľkým problémom v prípade presunu, ak sa udeje pripravene a organizovane. Tentoraz sťahovanie zrejme prebiehalo počas vojnového konfliktu s Pečenehmi (rus. Plavci; maď. Besenyők) a s Bulharmi a najskôr práve ich útok bol príčinou nepripravovaného a nečakaného odchodu a až nepochopiteľne že svoje obyvateľstvo sa snažili vohnať do Karpatskej kotliny, kde si údajne začali ďalšie dva vojenské konflikty s Východofranskou ríšou a Veľkou Moravou a to ešte nie je spomínaná a prehodnotená možnosť prečo napríklad neustúpili na sever na územie Kyjevskej Rusi ??? (i tak by sa to dalo prirovnať "ako cesta do pekla" resp. do zatratenia a zániku!!!

Stručný opis diania vo východnej Európe v IX. stor.

V prípade kmeňov z Tureckého zväzu, aspoň jej väčšina kmeňov, bola po dobu posledného trištvrte storočia (medzi r. 820 – 896 resp. až do r. 900) v neustálom pohybe.

Okolo r. 820 bolo pôvodné resp. dovtedajšie obyvateľstvo Meotisu turko-tatárskeho presnejšie Starotureckého pôvodu, zrejme z dôvodu ohrozenia od severu od Slovanských kmeňov a od západu od Bulharov, bolo nútené prijať spoluprácu a posilnenie prichádzajúcimi povolžskými Maďarskými a starobulharskými Onogurskými kmeňmi (okolo r. 820). Po príchode Kabarov do Meotisu (okolo r. 830) prevahu nad pôvodným obyvateľstvom sa ešte viac zvýraznila, avšak je nutné poznamenať len ak by spoločne pôsobili. Po zásahu resp. za pomoci Chazarskej ríše si pôvodné staroturecké obyvateľstvo uchovalo svoje sídla v Meotise, ich panovník karcha (maď. horka, harka) Leved sa stal miestnym lokálnym vládcom resp. nadriadeným aj ostatným doputovaným kmeňom z Povolžia – kmene Maďarov a starobulharských Onogurov a k nim pridajúcim sa trom kmeňom Kabarov. Táto situácia nebola trvalá a ani dlho udržateľná. Známe sa stali pokusy preniknúť Maďarských kmeňov buď na sever alebo na západ, kde si hľadali priestor na vlastné samostatné účinkovanie, na vymanenie sa spod nadvlády karchu Leveda a Chazarov. Až v druhej pol. IX. stor. nastala vhodná príležitosť na preniknutie na západ rieky Dneper, keď sa sem zároveň dobýjali aj Slovanské kmene vedené Varjagmi, čím dvaja dobyvatelia mali hneď väčšiu šancu uspieť proti tunajším bulharským a ďalším lokálnym slovanským kmeňom nachádzajúcim sa prv aj pod Bulharskou zvrchovanosťou v západnej Ukrajine. Nastala kombinácia až troch krajín snažiacich sa buď udržať, alebo uzurpovať, prípadne získať kontrolu nad územím na západ od dolného toku rieky Dneper. Veľké vnútorné problémy v Bulharsku, dovtedajšieho vládcu tohto územia, Bulharov vyradili z boja a pomaly prichádzali o svoje východné dŕžavy. Ponechali ich napospas vlastnému osudu.

Vojenské výpravy do okolia.

Od 80-tych rokov IX. stor. sú kmene Maďarov, Starobulharských Onogurov a možno boli pri nich prítomné aj Kabarské kmene, spomínané na údajných návštevách až v Karpatskej kotline, keď najpravdepodobnejšou možnosťou sa javia už ich nájazdy aj v neďalekom susedstve, vo Valašsku a aj vo vzdialenejšom Zátisií (nevysvetliteľným by potom mohlo byť, že by viac ako desaťročie nerušene prechádzali cez územie bulharského Valašska a viedli výpravy  proti Veľkej Morave a proti Východofranskej ríši. Pre utvorenie si predstavy poslúži ich potvrdená prítomnosť na Dolnej zemi (Alföld) na prelome IX. / X. stor., odkiaľ viedli vojenské a koristnícke výpravy do ostatných časti Karpatskej kotliny, kde sa nachádzali nížiny zodpovedajúce potrebám spoločnosti prevádzkujúcim pastierku činnosť. Z Dolnej zemi sa snažili prenikať do južnej Panónie a severného Chorvátska (tam viedli ich prvé známe výpravy) a do Pádskej nížiny v severnom Taliansku (tam viedli ich najčastejšie výpravy mimo Karpatskej kotliny) a tieto krajiny cielene svojimi nájazdmi pustošili, narúšali ich obranu a fungovanie centrálnej moci, čo im v prípade potreby neskôr už mohlo napomôcť ľahšie obsadiť vybranú lokalitu. Len mimochodom podobne to pred nimi robili aj Slovanské kmene, ktoré od VI. stor. svojimi nájazdmi donútili k odchodu pôvodné obyvateľstvo, napríklad aj na Balkáne a následne jeho časť obsadili vlastným obyvateľstvom. Z Medziriečia a dolného Dunaja relatívne najjednoduchšia a najkratšia cesta do Karpatskej kotliny vedie práve cez Valašsko. Rovnako ako prv v Medziriečí a v Moldavsku, ani Balkán a Valašsko sa kmeňom z Tureckého zväzu nepodarilo získať pod trvalejšiu kontrolu (u nomádskych kmeňov sa tým myslí presunutie a zdržiavanie sa etnického vládcu a nevojenského obyvateľstva aj v zimnom období v tejto lokalite), ale práve vo Valašsku sa zdržali asi najkratšie v porovnaní zo všetkých svojich pôsobísk absolvovaných počas IX. stor. Do času kým Bulharsko znova bolo na vzostupe (po r. 893), zastavilo útoky a riešilo svoje susedské vzťahy s Byzantskou ríšou a s kmeňmi z Tureckého zväzu (Maďarských, starobulharských Onogurov, Kabarských a Starotureckých). Kmene z Tureckého zväzu prenikali nielen do Valašska (už od 80-tych rokov), ale aj cez Dunaj do severného Bulharska, kde brali korisť a pustošili počas r. 895. Bulharsko sa však opäť pozviechalo a v roku 896 vyhnalo kmene z Tureckého zväzu nielen z Bulharska, ale zrejme aj z Valašska.

Sťahovanie národa. 

Samotný akt sťahovania sa musel udiať neočakávane, nepripravene a rýchle.

Podľa Hóman Balinta ak berieme do úvahy dĺžku putovania vojaci na koňoch dokážu za deň prekonať 100 – 120 km, ale pri pohybe ľudí, dobytka, vozov ťahaných volmi sa dĺžka prekonanej cesty pohybuje 20 – 25 km za deň. Popri tom je potrebné spomenúť prípadné riziko a nebezpečenstvo útokov od obyvateľov oblastí kade prechádzali, k tomu spomalením môže byť aj sťažený terén (jarné rozvodnené rieky, lesný a horský terén) a navyše statok sa musel aj pásť. Asi by sa nemalo zabudnúť, že vlastne neexistovali žiadne cesty, len ak putovanie resp. prenikanie popri tokom riek. Preto sa takýto pochod národa predpokladá v asi troch etapách. Vojenská jazda idúca pred kolónou, snažiaca sa nájsť a zabezpečiť najschodnejšiu cestu, pre ďalšiu najväčšiu hlavnú skupinu obyvateľstva so ženami, deťmi, starými ľuďmi a statkom. Treťou skupinou boli vojaci, ktorý museli podstúpiť dôležitú bitku o vlastnú existenciu a zároveň sa ich časť mohla stať nútenou obeťou slúžiacou buď odrážajúcu útoky prenasledovateľov, alebo k šikovnému zakrytiu ústupu a odchodu ostatného národa. Prípadný spoločný útok Bulharov a Pečenehov do jedného priestoru by mal celkom iste väčší dopad aj na unikajúce kendeho maďarské a dulové starobulharské onogurské obyvateľstvo a mohol by znamenať úplnú katastrofu a zánik národa. Zrejme nič takého sa nestalo ako koordinácia spoločného útoku a Bulhari a Pečenehovia, každý z nich viedol vlastnú vojnu, Bulhari ako odvetu za predchádzajúce roky a Pečenehovia dobyvateľskú na získanie krajiny a pastvín pre svoju početnú takmer pol miliónovú populáciu. Ak sa sťahovanie podľa niektorých autorov uskutočnilo na jar, pomalšie postupujúca hlavná skupina obyvateľstva so ženami, deťmi, starými ľuďmi a statkom opustila zimovisko v predstihu aj niekoľko týždňov (prípadne aj viac ako mesiac) skôr. Pri pohľade na mapu sa „severná trasa – cesta“ (cez maďarskými historikmi preferovaný Verecký priesmyk a cez Zemplín do Potisia, alebo aj niektoré blízke južnejšie priesmyky) javí síce dlhšia (cez 800 km), možno ale bezpečnejšia (nejednotnosť slovanských kmeňov na západe Ukrajiny, keď nepatrili ešte do Kyjevskej Rusi), keďže smerom k prameňom sú aj rieky menšie a ľahšie sa prebrodia. „Južná trasa – cesta“ cez Valašsko na Dolnú zem a do Potisia sa javila relatívne až trikrát kratšia, ale ak by mali navyše ešte sa aj prebíjať cez Bulharské posádky vo Valašsku iste by vystavili do vážnejšieho nebezpečenstva aj svoje nevojenské obyvateľstvo.

Kade a kam sa v konečnom dôsledku mali možnosť vydať kmene z Tureckého zväzu? Pravdepodobným sa javí, že sťahovanie sa mohlo udiať vo viacerých etapách a zrejme každá zo štyroch etnických skupín (Maďarské, starobulharský Onoguri, Staroturecké a Kabarské kmene) si ho mohla organizovať sama v rozdielnu dobu a aj trasa mohla viesť úplne inou lokalitou, čím pochod najpočetnejšej etnickej skupiny resp. najpočetnejších posledných dvoch Starých Turkov a Kabarov sa stal tou najznámejšou. Zamyslením ešte ostáva dlhý pochod, ktorý je veľkým vyčerpaním aj pre vojakov, ale potom ako ho prekonali ostatní, čiže väčšina tohto sprievodu – ženy, deti a starci a zvieratá. A to by bolo potrebné zohľadniť viacero dôležitých faktorov:

• Spôsob akým prekonali vzdialenosť 200 alebo 300 km (pri „južnej trase“) resp. 800 až 900 km (pri severnej trase). Poznali síce aj vozy, ale tých bol nedostatok, inak bol pochod uskutočnený len pešo alebo prípadne na chrbtoch koní a dobytka pohybujúceho sa neidentifikovanou pomalou rýchlosťou, potrebujúceho sa každý deň aj napásť sa rýchlosť znižovala len na niekoľko kilometrov za hodinu.

• Ak ich v Karpatskej kotline čakali menšie pastviny, predsa museli rátať s tým, že sa tam už neuživí dostatočne veľa statku. A dokonca aj pri prekonávaní vzdialenosti sa úhynom časti statku nedá vyhnúť (keď navyše po niekoľko mesačnom pochode sa zraneným dobytkom mohli živiť aj samotný aktéri sťahovania).

• Prírodné prekážky ako prekonanie množstva riek (na jar aj rozvodnených), desiatky až stovky kilometrov lesov a hôr (aj horský priesmyk).

• Po viacerých veľkých vojenských porážkach, príchod na nové pôsobiská a opätovne spomínané vedenie vojny a násilné obsadzovanie Zátisia resp. aj ostatnej časti Dolnej zeme. Bolo vôbec v silách prichádzajúceho obyvateľstva sa vrhať znova do bojov po tak veľkých vojenských stratách (po katastrofálnych porážkach od Bulharov a Pečenehov)?

• Ak sa mal takýto presun obyvateľstva uskutočniť veľmi skoro na jar v horách ešte stále môže vládnuť zimnejší charakter ako zvyšky snehu a nočné mrazy, čím mohla pomrznúť časť statku, alebo pohynúť od nedostatku potravy a neblahý dopad to mohlo mať aj na časť nevojenského obyvateľstva (ženy, deti, Starí ľudia).

​

​