KRONIKA KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO (5)

KRÁĽ ŠTEFAN I. (997-1038)

Zrod kráľovstva

Štefan

Narodený: okolo 980.

Rodičia: otec Gejza, uhorské knieža

matka Šarlota, dcéra sedmohradského kniežaťa Ďula I.

Manželka: Gizela, dcéra bavorského vojvodu Henricha II. Svárlivého.

Deti: Otto, Imrich (Henrich), Bernadetta, Agota, Hedviga.

Zomrel: 15. aug. 1038., pochovaný v bazilike v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár).

Na budúcnosti krajiny a zanechanej práce si zakladal knieža Gejza počas celej svojej vlády. Už jeho nástup na kniežací prestol mohla byť len náhoda, keď nebolo starších nástupcov (alebo mu nejakým spôsobom dopomohol otec?). Synovi Štefanovi pripravil nástupnú cestu a vo svojej časti krajiny na jeho podporu získal vplyvné veľmožské rody z niekdajšieho Nitrianska a severozápadného Maďarska.

Dynastia

ABA ---- (čerpané od Kristó Gyula, Tanulmányok az Arpád korról) Aba Samuel si nevzal Štefanovu, ale bol synom Štefanovej sestry a Čabu (Ceba) z rodu Aba, náčelníka Kabarov. Ak sa predpokladá že sobáš sa mohol uskutočniť okolo r. 1010 či môže sa predpokladať aj narodenie syna Samuela môžeme klásť približne do týchto rokov, čiže mohol mať v dobe smrti kráľa Štefana I. okolo 28 rokov a toľko rokov sa odhaduje aj jeho bratrancovi Petrovi Orseolo. V prípade ak by Samuel bol manželom sestry Štefana I. mal by zhruba asi o 20 rokov viac, čo by v dobe nástupu na trón (1042) znamenalo až vyše 50 rokov, čiže roky starca. Všeobecne kronikáry sa o Samuelovi vyjadrujú veľmi negatívne. DOPíSAť AJ DO PODRIADENIA SA OSTATNýCH KNIEžAT.

ŠTEFAN (997–1038)

Gejza zanechal synovi Štefanovi krajinu, aj keď v niektorých častiach bol len formálnym panovníkom (Sedmohradsko, Marošsko a Somogy). Dôležité bolo že Štefan rozmýšľal ako kresťan, kresťanskými kňazmi sa učil latinskej gramatike, od latinských autorov ako len málo panovníkov v Európe.

1064––- päťkstolský biskup Maurus, ktorému sa pravdepodobne pripisuje autorstvo Veľkej legendy kráľa Štefana, a bol jej zostavovateľom v 70–tych rokoch XI. stor. približne pred svojou smrťou. Autor legendy osobne poznal kráľa Štefana, jeho syna Imricha, neskoršieho kráľa Gejzu I. (ten síce nastúpil na trón až desať rokov po smrti Maura), vtedy však bol len Nitrianskym kniežaťom, aj jeho brata Ladislava, zostavovateľa kultu svätcov.

Na prelome X./XI. stor. dôležitým aktom sa stalo pri korunovácii aj pomazanie panovníka svätým olejom a tento akt mohol uskutočniť najvyšší cirkevný predstaviteľ na uhorskom území (domnievam sa že to mohol byť Dominik, alebo Sebastián ?? ). A tento obrad pri korunovácii mohol prísť z Nemecka.

996 –– keď saská dynastia v Nemecku dosiahla vrchol svojej vlády, za predposledného jej predstaviteľa Ota III., musel byť dvor kniežaťa Gejzu obklopený nemeckými misionármi, celkom úzko spojenými kontaktmi s nemeckým dvorom, keď Gejza požiadal pre svojho syna ruku Gizely, sesternicu Ota III. mladšiu sestru kniežaťa Henricha z bavorskej vetvy panovníckej dynastie. Maďari mali so saskou dynastiou priateľské vzťahy už z obdobia začiatkov vlády kniežaťa Gejzu, keďže za Staromaďarské nájazdy Nemci nepodnikli žiadnu výpravu proti nim. Tak učinili Nemci až po nástupe novej panovníckej dynastie až Konrádom II.

21.5.996. ––– Oto III. bol korunovaný v Ríme za cisára. Spolu so svojim veľkým priaznivcom, vychovávateľom a učiteľom, neskorším pápežom Silvestrom II., chcel sa stať vládcom rímskym a gréckym, presne antickým panovníkom s predpokladom že kresťanstvo sa stane najvyšším článkom jeho moci „servus apostolorum et secundum voluntatem dei Salvatoris Romanorum imperator augustus – apoštolským služobníkom a z vôle Boha Spasiteľa rímskym veľkolepým cisárom“.

1000 ––- nemecký kronikár Thietmar napísal : pápež na Ottovo zvolenie–odporúčanie poslal Štefanovi korunu a požehnanie („coronam et benedictionem“). Rímsko–nemecký cisár nemohol poslať žiadnu korunu, takéto právo mal len byzantský cisár, ktorým sa táto pocta dostala rozdelením a prenesením sídla rímskych cisárov do Konstantinopolu. Ale predsa tak silné zopnutie oboch inštitúcii svetskej a cirkevnej moci svoj ako prvý pokus udelenia koruny istému nemeckému partnerovi (spätý sobášom Gizely a Štefana).

Zač. XII. stor. ––– biskup Hartvig vo svojej „Hartvigovej legende o Svätom Štefanovi“ spomína sen pápeža Silvestra II., ktorý na vnuknutie Boha a korunu nachystanú pôvodne pre poľského panovníka Boleslava, prepustil Štefanovmu vyslancovi z neznámej krajiny.

1000 –– korunovácia kráľa v tej dobe popri už skôr získanej insígnii (neviem či som sa trafil do správneho termínu) panovníckej kópii a získanej koruny. Pred korunováciou bol pomazaný olejom. Celý akt korunovácie bol vykonaný nemeckým spôsobom, ktorý vykonával arcibiskup z Mainzu pri korunovácii za nemeckého kráľa. korunovácia sa uskutočnila na Ostrihomskom hrade asi na Vianoce (niektoré pramene uvádzajú Nový rok 1001, čo by som prijal skôr, lebo v tej dobe v Európe prevládala téza o konci sveta k roku 1000, alebo žeby sa nechal korunovať aby bol kráľom, keď má dôjsť k zániku sveta). Dá sa predpokladať že v tej dobe v Uhorsku už v priebehu roka 1000 (ak nie skôr) bolo zriadené arcibiskupstvo v Ostrihome (v sídle panovníka) a mohli byť aj biskupstvá vo Vespríme a Győri. Ostrihomským arcibiskupom sa spomína podľa Hartviga Šebestián, ale o ňom máme aj také správy že pre dočasnú slepotu sa vzdal svojho úradu. Panonhalmský opát Astrik, ktorého Štefan poslal za pápežom ako vyslanca, sa na tento úrad dostal až neskôr. Čiže korunováciu musel aj tak viesť nejaký cirkevný predstaviteľ z metropolitného úradu.

KORUNA ––– zaujímavou sa javí samotná koruna, ktorá je dodnes známa a o ktorej sa do r. 1945 myslelo že bola korunovačnou od r. 1000. Z dvoch častí pozostávajúca koruna horná časť do polgule ohnuté navzájom sa križujúce pánty pochádzajú z XII.–XIII. stor. a pôvodne ani neslúžila ako koruna. Najnovšie sa predpokladá že horná časť je buď z obdobia Kolomana (Gyöffy György) alebo Bela III. (Vajay Szabolcs).

Štefan zaviedol zákony aj do súdnictva, ktoré čerpal podľa vzoru západných kresťanských kultúr, hlavne z Karlovských (použil by som skôr Germánskych alebo Otomanskéch) zákonníkov. Podľa Karlovského vzoru zriadil kanceláriu so zapisovateľom a pod vedením nemeckých rytierov zorganizoval vlastné vojsko, ktoré porazilo Koppánya majúceho dŕžavu na juh od Balatonu.

Asi 1001 (?) ––– Otto III. navštívil Poľsko a pri tejto príležitosti ho do Ríma späť odprevadil Boleslav Chrabrý, kde mu bol udelený titul rímskeho patrícia. Boleslav asi nebol tak spokojný, lebo vzápätí Poliaci vojensky vystupovali proti nasledujúcim nemeckým panovníkom, ale aj Čechám a Uhorsku, kde sa zmocnili Nitrianska. Boleslav mal za manželku jednu zo starších sestier Štefana, ale neskôr ju odvrhol, takže vôbec už netrvali priateľské a rodinné vzťahy medzi Uhorskom a Poľskom.

BULHARSKO –– Podobný osud postihol aj ďalšiu Štefanovu sestru, ktorá sa stala manželkou Gabriela Radomíra, syna bulharského cára, ale aj ten manželku odohnal. Po nástupe na bulharský trón sa mu aj to stalo osudným, keď už Gejza sa stal spojencom Byzancie proti Bulharom už v 996 započatej vojne, v ktorej bolo cieľom zničenie Bulharska a začlenenie ho do Byzancie. Vo vojne, po smrti Gejzu, pokračoval Štefan I. do r. 1004, keď práve v tej dobe porazil aj týmto smerom Ajtonya a stal sa priamym susedom Bulharov. Osud Bulharov bol však spečatený až v druhej vojne 1014–18 keď sa stali na takmer dve storočia súčasťou Byzancie, a Uhorsko bolo opäť spojencom Byzancie. Do tejto vojny zapadajú údaje o vojne Uhorska v Bulharsku proti bulharskému kráľovi Keanovi, kde Uhorsko pri svojej výprave v r. 1015 získalo veľkú korisť z vecí, ktoré použil na budovanie pôvodných sídiel pri usadzovaní sa Arpádovcov v Panónii v Stoličnom Belehrade, kde nechal postaviť kresťanskú baziliku. Na tejto uhorskej výprave sa obeťou zavraždenia stal len rok panujúci bulharský cár Gabriel Radomír, syn cára Samuela, v minulosti zaťa kniežaťa Gejzu.

––– Štefan sa zapojil otvorene do podpory kresťanstva. Nechal financovaním zriadiť kostoly a pútnické domy.

Pred r. 1010 ––- Štefanovu tretiu staršiu sestru si vzal za manželku benátsky dóža Otto Orseolo. Ani táto tretia sestra nemala šťastný osud a jej manžel zomrel vo vyhnanstve a ona sa musela aj so synom Petrom vrátiť do Uhorska.

Po r. 1000 ––– v Ostrihome bol dostavaný kostol mučeníka Svätého Štefana, ktorý započal stavať ešte knieža Gejza.

Okolo 1010 ––– sa započala stavať arcibiskupská sídelná katedrála v Ostrihome zasvätená Svätému Adalbertovi (Vojtěchovi), pražskému biskupovi, ktorý bol krátke obdobie aj vychovávateľom Štefana.

Okolo 1010 ––– započala sa stavať bazilika v Stoličnom Belehrade.

okolo 1010 ––– začala sa stavať bazilika v Starom Budíne (Óbuda).

1030 ––– po tom čo nemecký kráľ Konrád vtiahol do Uhorska, Štefanove vojská ich napadli odzadu a prinútili k ústupu a pritom sa Uhrom podarilo obsadiť aj Viedeň.

IMRICH (1007–1031)

Otcovstvo kráľa Štefana bolo tragické. Pochoval niekoľko detí a nakoniec aj posledného už dospelého syna Imricha, o ktorého výchovu veľmi dbal. Imrich dostal meno po svojom veľkom a neskôr za svätého prehláseného ujca nemeckého kráľa Henricha II. do maďarskej formy z latinskej Henricus–Emricus–Emerich–Emre–Imre (slov. Imrich). Imrich ako narodený porfyrogenet–splodený z kráľovského manželstva (po tom čo už rodičia boli panovníkmi). Vyrastal na ostrihomskom kráľovskom dvore vychovávateľom sa mu stal Gerbert, taliansky benediktínsky mních z Benátok, neskorší biskup v Csanáde. Keď sa zamyslíme, že Imrich, Štefan aj Gerbert sa stali prehlásenými za svätcov a pritom aj matka Gizela svoje posledné roky strávila v kláštor, takže Imricha obkľučovali samý svätci. O samotnom Imrichovi však aj tak vieme len málo, či vôbec sa zapojil do politického a vojenského života v krajine. Predpokladá sa, že zo Štefanových politických dôvodov sa Imrich oženil a Hildesheimské letopisy dopĺňajú že Imrich zomrel na poľovačke. Imrichova manželka bola dcérou chorvátskeho kráľa, ale problém sa javil, keď Imrich bol až príliš zaujatý duchovnou orientáciou: „bdením pri svetle dvoch sviečok, modlidbách a svojom hovore chválospevoch“. Práve preto potomkov ťažko by bol zanechal aj keby bol ostal žiť (ale preto by som chcel poukázať keď bol zaujatý duchovnou stránkou ako to že sa zúčastňoval poľovačiek, ak bol pravdepodobne menej vyspelý po stránke rytierskej a politickej zručnosti). Bol zaujatý rehoľníckym životom, prijímaním čistoty ducha zachovával aj počas manželstva, ktoré nadobudlo úplnú pustú formu spolunažívania ako aj celý jeho pohľad na pozemský život. Jedným slovom by som dodal bol svätcom a určite si zaslúžil byť prehlásený za svätého.

Okolo 1010 ––– nielen náhodou, ale aj cudzími postrehmi (od Bruna z Querfurtu a Ademarus Cabannensis), ešte na začiatku panovania kráľa Štefana spomínajú od dvoch uhorských krajinách, Bielom Uhorsku patriacemu kráľovi a Čiernom Uhorsku, ktoré mal kráľ teprve dobyť–obsadiť.

MICHAL

Meno Michal na to poukazuje že prijal tiež kresťanstvo ale východného obradu. V tejto publikácii sa uvádza verzia že by jeho meno mohlo pochádzať prenesením od manželky jeho najstaršieho syna Vazula, ktorá pochádzal z rodu Turul pochádzajúceho z južných častí staromaďarských kmeňov a ten mohol prijať kresťanstvo východného obradu. Ja skôr tvrdím že Michal sa pohyboval v prostredí starobylého Nitrianska ešte ako pohan, a v neskoršom období keď kresťanstvo prijal aj panovník Gejza a jeho celá rodina, on zrejme ovplyvnený už inými kresťanskými pretrvávajúcimi kresťanskými tradíciami, pojal meno Michal. A popri tom pôvod manželky Vazula sa prisudzuje rodu ak si dobre spomínam Tatum a nie Turul, ale práve ona bola tou pohankou, ktorá vychovávala Vazulove deti.

MICHAL

LEVENTE

Ak by bol ako najstarší s bratov Levente prijal a dožadoval sa panovníckeho postu mohlo to zvrátiť celý christianizačný proces v Uhorsku. Aj keď Ondrej nebol takého zanietenia v prospech kresťanstva ako Štefan, predsa vtedajšej spoločnosti už vo veľmožských a dvorských štruktúrach prevládalo kresťanstvo. Preto mal aj Aba tieto problémy, keď on pôvodne viac sa odvolával k pohanstvu a bol radšej zvrhnutý.

Levente zanedlho po príchode do Uhorska zomrel a bol pochovaný vedľa svojho prapredka Takšoňa na pohanský spôsob, v sídle Takšoň.

ONDREJ

Na jeseň 1046 ––– Ondrej v sprievode svojho staršieho brata Leventeho sa vrátili do Uhorska z Ruska, za dramatických udalostí, počas vypuknutého pohanského povstania, ktoré však bolo aj namierené proti vláde cudzincov a Nemcov, v čom mali s Ondrejom spoločné plány. Ondrej pobadal že Uhorsko je už z väčšej časti kresťanské, a z politických pohnútok–rozumu videl že aj samotný kresťania si neprajú Petra a cudzincov za panovníka. Preto prvým najlepším zásahom bolo zabrániť Petrovi uniknúť z Uhorska, aby aj druhýkrát požiadal o pomoc cisára Henricha. Ondrej ešte v tej dobe nebol pánom celej situácie, preto sa stalo že Peter sa stal obeťou lynčovania. Bolo na ňom vykonané presne to isté ako na Vazulovi, rovnako sa naplnil jeho osud. Ako oslepeného ho priviedli pred Ondreja, ale už ho nemohol potrestať a zanedlho umrel v bolesti svojho údelu. Obeťou sa stali aj cirkevný predstavitelia, ktorý síce tiež podporovali zvrhnutie Petra, ale neunikli pred represáliami vzbúreného pohanského obyvateľstva. Hlavný predstaviteľ cirkvi čanádsky biskup Gerhard so spoločníkmi boli usmrtený v Budíne, keď sa chceli prepraviť na druhý breh Dunaja. Ondrejovi sa podarilo vtedy zachrániť len jedného biskupa z posolstva smerujúcemu k nemu. Začiatkom r. 1047 –– bol Ondrej v Stoličnom Belehrade korunovaný, pri hrobe kráľa Štefana, tromi biskupmi ktorý ostali po povstaní. Hneď po korunovácii Ondrej nariadil zákaz prenasledovania kresťanov a zakázal používanie a návrat k pohanským symbolom. Obkľúčený len kresťanskými štátmi, ani mu iné neostávalo. Politická situácia mu ho donútila predísť pozornosti a okamžitému nepriateľstvu Nemecka a vyslal poslov, ktorý ponúkli vazalstvo uhorského panovníka. Neskoršie udalosti nasvedčujú že nikdy nehodlal dodržať takéto vazalstvo, len potreboval získať čas, na vystrojenie a vyzbrojenie. Tri najbližšie roky sa Nemecké vojská ani vôbec neohlásili, ale nie kvôli Uhorsku, ale cisár Henrich mal vnútorné problémy v Nemecku. Henrich uhorských poslov odmietol a vyčkával na vhodnú príležitosť. Ondrej však neostal nečinne.

1051 –– už dvakrát predtým Henrich vtiahol do Stoličného Belehradu a aj tentoraz si zaumienil že vtiahne do Belehradu. Jednou vetvou nemeckých vojsk vtiahol do Uhorska v Zadunajsku v oblasti Balatonu. Druhú časť nemeckých vojsk viedol regensburský biskup Gebhard na lodiach po toku Dunaja, ktorý popri inom bol poverený zásobovaním potravinami. Treťou časťou výpravy, ale pôsobiacej nenáväzne s ostatnými dvomi nemeckými vetvami, sa stal prienik vojsk českého kniežaťa Břetislava, ktorý postupoval a pustošil na ľavej strane Dunaja v Nitriansku. Uhorské vojská pod vedením kniežaťa Belu zvolili východnú taktiku, taktiku vyľudneného poľa a len z bezpečnej vzdialenosti kontrolovali postup oboch vetiev. Zároveň sa Uhorským oddielom podarilo odrezať akékoľvek spojenie s loďami na Dunaji (tým aj zásobami), po tom čo sa Uhrom podarilo zachytiť nemeckého posla s informáciami o postupe a zároveň klamlivou informáciou o veľkom nebezpečenstve ich poslali späť. Vyhladované Henrichové pešie vojská spomalili sa v postupe, zneistili ďalšie konanie aj tajným ostreľovaním lučišníkmi. Zatiaľ ďalšie uhorské oddiely vedené kráľom Ondrejom postupne sa presúvali za nemecké vojská a postupne uzatvárali obkľúčenie. Vtiahnutie do Stoličného Belehradu ostalo pre Henricha už len snom, teraz jeho jediným snom bolo dostať sa z tejto krajiny, ktorú ešte prednedávnom chcel pokoriť. Ako miestodržiteľ Krista na zemi Henrich sa ocitol v ohrození života, musel zvoliť k nebezpečnému ústupu a len teraz videl ako sa Uhri na jeho vojská vrhli. Len o šťastí môže hovoriť že sa prebil Kapuvár a jeho močaristé okolie, keď jeho zadné voje sa stali jeho obeťou keď ich obetoval a za sebou podpaľoval mosty. Ondrej ale neodpovedal útokom na Nemecké územie a bol pripravený aj naďalej uzavrieť mier, ale nie z postu vazala, ale rovnocenného partnera. Henrich však utrpel obrovskú potupu a o to väčšia pomsta v ňom horela. Zaumienil si na novú výpravu proti Uhorsku.

1052 –– Ondrej sa obrátil so žiadosťou na pápeža, aj keď boli pápež z cisárom v príbuzenskom stave, Ondrej sa sťažoval že cisár sa nechová ako cisár. Ondrej za pápežom vyslal kaločského arcibiskupa Juraja, ale s opatrnou apeláciou že nemecké panstvo v Uhorsku sa dá dosiahnuť ako aj znovu navrátenie obyvateľov ku kresťanstvu. Pápež ako cisárov príbuzný vyslal na dvor Ondreja clunijského opáta Huga, ktorému nahovoril že Ondreja musí presvedčiť aby odvádzal cisárovi ročné poplatky. Ondrej sa aj na ročné poplatky nechal nahovoriť, a pritom už vedel že k jeho kráľovstvu sa blížila ďalšia nemecká vojenská výprava. Henrich III. tentoraz napadol Uhorsko pri Prešporku, prišiel po Dunaji a jeho vojská začali s obliehaním mesta. Za každú cenu chcel pokoriť Ondreja a vôbec mu nestačilo odvádzanie ročných poplatkov.

Ani tentoraz sa Henrichovi nepodarilo v Uhorsku dosiahnuť nič. Prešpork tvrdo odolal, odolal aj dvojmesačnému obliehaniu. Pápež Leo, aby vyhovel aj prosbe kráľa Ondreja, osobne došiel až do Uhorska, do tábora Henricha III., aby vyjednal mier. V tej dobe už aj Henrich videl, že proti Ondrejovi nič nezmôže, teraz by už bol prijal aj ponúkané Ondrejove odvody. Ale Ondrej aj po ďalšom víťazstve už nebol ochotný ponúknuť odvody a tým proti sebe popudil nielen Henricha ale aj pápeža. A ten dokonca, ako ochotný prívrženec cisára, chcel dokonca uhorského kráľa Ondreja vylúčiť z cirkvi (exkomunikovať), preto že odmietol odvádzať ročné poplatky cisárovi. nakoniec cisár a pápež spod Prešporku odišli, pápež pochopil že by nebolo najprijateľnejšie keby sa až tak otvorene miešal do politiky a upustil od svojich ďalších krokov proti Uhorsku a jeho kráľovi. Ondrejovu pozíciu uľahčili aj okolnosti, keď v Nemeckom tábore vypukol konflikt medzi regensburským biskupom Gebhardom a bavorským kniežaťom Konrádom. Hlavne Konrád, ktorý mal záujem aj o nemecký trón, nemal záujem o úspech tejto výpravy. Dostal sa do konfliktu keď Ondreja určil ako bezcharakterného a nespoľahlivého na uzavretie dohody s Nemeckom. Ale Henrich musel skôr – neskôr určite začať ustupovať. Ešte v r. 1053 bola reč o tom, že Uhorsko miesto každoročnej odvádzacej dane vyplatí Nemecku jednorázové vysoké odškodné na zaplatenie nemeckej výpravy. Uhorský vyslanci práve to potvrdili v mene kráľa Ondreja pred cisárom Henrichom. Bavorské knieža však bolo v kontakte z uhorským kráľom a odhovoril ho od takého to kroku vojenskej–mierovej dane (o takého to mierového uzavretia), a následne spolu Bavori s Uhrami spoločne vpadli do Korutánska kde pustošili. Konrádove snahy stať sa nemeckým kráľom vzápätí stroskotali, jeho smrťou. Uhorsko z tejto situácie jednoznačne čerpalo–získalo, aj keď nedošlo k uzavretiu mieru, ale prestalo byť ohrozované zo strany Nemecka. Henrich musel prijať, že nedosiahol úspech–víťazstvo, čo znamenalo víťazstvo Ondreja (morálne ako aj fyzické). Tým bola potvrdená právoplatnosť a návrat uhorského trónu do rúk Arpádovcov (z Orseolovcov) a prechod vládnuceho rodu do línie Gejzovho brata Michala a jeho ďalších potomkov–synov (Ladislava Lysého a Vazula–Basila) prípadne vnukov (Domoslava, Leventeho, Ondreja a Bela). Ondreja kronikári pri porovnaní so Štefanom I. porovnávajú ako viac barbarský panovník. Už pri nástupe na trón (1046) neváhal tvrdo–krvavo zasiahnuť proti vlastným prívržencom, pohanským kmeňom vedených Vatom (tisíce popráv a mŕtvych pri stretoch). Ale dodávam – v duchu šírenia kresťanstva akékoľvek metódy boli dovolené ak sa to konalo v prospech–alebo v zakrytí šírenia kresťanstva.

VAZUL

O Vazulovi (Vasilovi–Bazilovi) spomína Obrázková kronika že manželku mal z rodu Tátony, ale z nie skutočného manželstva. To by ale znamenalo že neboli kresťansky zosobášený a preto ani výchova synov nebola poľa kresťanských zásad.

VAZULOVI SYNOVIA

1031 (?) –– Vazulovi synovia ušli najprv na dvor českého kráľa Břetislava, ktorý sa tiež potreboval zbaviť nemeckého jarma. Po niekoľkých rokoch z Čiech odišli Belo do Poľska a Levente s Ondrejom pokračovali do Kyjevskej Rusi k Jaroslavovi Veľkému (syn Sv. Vladimíra), keďže boli v príbuzenskom pomere, ich strýc Ladislav Lysý mal manželku práve sestru Jaroslava Veľkého, ktorej sa predpokladá veľký vplyv pri pokrstení panovníkovej rodiny za čias kniežaťa Gejzu, keď práve jej manžel prijal meno Ladislav, jej švagor Vasil–Vazul a jej svokor meno Michal. Počas pobytu v Rusku si Ondrej vzal za manželku Jaroslavovu dcéru Anastáziu. Ondrej až tu prijal kresťanstvo a prijal meno Andrej (v Rusku je to jeden z ochranných svätcov, preto ale nechápem že sa jeho meno neprekladalo do maďarčiny ako Andrej–András a nie Ondrej–Endre). Potom ale je otázka kde a prečo prijal bol pokrstený Belo, keďže sa dostal len do Poľska. Podľa kroník Belo v súboji porazil protivníka krakovského dvora pomoranského kniežaťa (tuším Pomorania boli v tej dobe ešte pohania), čím odstránil hrozbu poľského dvora. Nasledoval jeho vzostup a ako rytier získal úctu a majetky od poľského kniežaťa. Prijal kresťanstvo a ním aj Vojtěchové birmovné meno Adalbert (v latine znamenajúci biely–Belo), oženil sa s mladšou sestrou krakovského kniežaťa Richézou.

Stav krajiny

Na sklonku Gejzovej vlády nemalý podiel v prijímaní dôležitých rozhodnutí mal aj jeho syn Štefan. Len tak práve mohol konať v zmysle s otcom a pokračovať v započatej práci, ak konal spolu s ním. V rozhodnutiach z posledných rokov je viditeľná zmena a až priam fanatická orientácia na kresťanstvo. Tieto zmeny sa pokojne môžu pripísať vstupu aj Štefana do riadenia štátu – kniežatstva. Spoluvládie sa už nesie v tieni činov charakteristických pre jeho vládu. Konal tak v duchu rozhovorov s kresťanskými misionármi (995) a následne aj s pražským biskupom Vojtěchom. Hlavnú úlohu samozrejme zohrávalo nové zriadenie preberajúce prvky feudálneho zriadenia. Nositeľom nových pomerov sa stalo kresťanstvo obratne prezentujúce toto poslanie a svoju prvoradú úlohu v spoločnosti. Jej hlavným poslaním bolo odbúranie pohanských modlobožstiev a zároveň reprezentujúca feudálnu vrchnosť, ktorá obhajovala postavenie zemepána voči bezmocným podradeným ostatným nižším vrstvám ako vôľu boha stvoriteľa, čím sa cirkev stala náboženstvom feudalizmu. To čo nebolo možné uskutočniť pridržiavaním sa pohanskej tradície s prijatím kresťanstva sa stalo skutočnosťou. Kameňom úrazu sa mohlo stať nástupníctvo na kniežací prestol. Panovník musel rátať aj s možnosťou domáhania sa práv ostatných členov rozvetvenej rodiny, nesúhlasiacich so zmenou nástupníckeho kľúča. Práve dynastický boj o nástupníctvo mohli chápať okolitý, ešte pohanský náčelníci a po smrti Gejzu sa nezapojili do vojenského konfliktu na strane žiadneho z nich. S Gejzovým menom sa spája intrigánske riešenie s aj ,,rukami špinavými od krvi“. Zakročil, alebo zlikvidoval mnohých menších pohanských náčelníkov v okolí. Na počiatku panovania kniežaťa Štefana, v rozsahu neskoršej veľkosti Uhorska, registrujeme viacero oblastí – územných celkov so staromaďarským vládnucim elementom:

Arpádovci – Panónia, Nitriansko a medzi riekami Dunaj a Tisa.
Abovci – Zemplín, Bihar a Matra.
Ďulovci – Sedmohradsko.
Achtun – juh krajiny, na východ od rieky Tisy (okolie dolného toku riek Kriš a Maroš), prevzal moc po horkovi, ale posledným známym na tomto poste bol Bulcsu (popravený v r. 955).

Kopáňove povstanie

Ani náhodou bezstarostné prebratie moci. Zanechané dedičstvo bolo predzvesťou nepokojov a rozbrojov, ale mladému kniežaťu optimizmus určite nechýbal. Ešte prv než stihol zaujať trón, so svojimi požiadavkami a nárokmi sa prihlásil Kopáň, šomoďský veľmož, vzdialený príbuzný, odvolávajúci sa na staromaďarské odveké starešinovské právo nástupníctva. S Kopáňom ako s možným problémom počítal už Gejza. Ešte za jeho vlády boli na hraniciach okolo Šomoďu postavené obranné pevnosti. Bola to odpoveď na obdobné kroky, ale aj na nebezpečenstvo aké Kopáň predstavoval. Pred dovŕšením Štefanovej plnoletosti (15 rokov, podľa veľkej legendy o Štefanovi) zvolal Gejza veľmožov krajiny a oznámil im synovo nástupníctvo na trón. Nedlho nato zorganizoval potrebné akty, krst a sobáš s bavorskou kňažnou Gizelou. Kopáň sa však nevzdával úmyslov zmocniť sa vlády v krajine a poistkou k ľahšiemu dosiahnutiu tohto cieľa sa mala stať Šarlota, vdova po Gejzovi a zároveň matka Štefana. Avšak nerátal s väčším vzdorom mladého kráľa a aj Šarlota sa rovnako presvedčivo a odhodlane postavila za synove právo. Práve ona sa mala stať Kopáňovou prvou „obeťou“, o ktorú sa ako člen dynastie hodlal postarať a vziať si ju za ženu. Pokúšal sa obsadiť mesto Vesprím, kde sa zdržiavala. Mesto sa útoku bránilo a pritom Štefan nachádzajúci sa v Nitre získal potrebný čas na prípravu vojska proti vzbúrencovi. Zverboval ozbrojencov zo severných častí krajiny a Nitrianska. Zhromaždiskom sa stali staré keltské valy (pozostatky opevneného hradiska) pri rieke Hron neďaleko obce Bíňa (južne od Levíc), ktoré dostal od Štefana do daru Hontov syn Bíň (podľa Kroniky Slovenska). Nemecký ozbrojenci zo sprievodu bavorskej kňažnej Gizely na čele s rytierom Vencelínom z Wassenburgu, za asistencie veľmožov slovanského pôvodu (Hont, Poznan, Orcir) a zrejme aj maďarských prívržencov (Jákok) v bíňskom tábore slávnostne opásali Štefana mečom, aby tak v boji rozhodol o svojom práve a nastúpenej ceste kresťanstva. Maď. historici sa mylne domnievajú ak všetkých spomenutých aktérov priraďujú k nemeckej národnosti. V obrázkovej kronike nachádzame u spomínaných mien konkrétnejšie údaje. Vencelín je hosťom z Aleman, ale ostatný nie sú Maďarmi, teda iná národnosť na území, najskôr nitriansky veľmoži. Kopáň okolo seba združil nespokojencov a zástancov staromaďarskej pohanskej tradície. Kým Kopáň bezvýsledne viedol obliehanie Vespríma, vydali sa Štefanove vojská na pochod. Bitka sa uskutočnila v okolí Vespríma a skončila porážkou pohanských vojsk. Samotný Kopáň nakoniec padol v súboji s rytierom Vencelínom. Jeho telo nechal Štefan rozštvrtiť a na výstrahu poslať a rozvesiť na brány miest Vesprím, Ostrihom, Ráb (Gyór) a bratrancovi Ďulovi v Albe Júlii (Ďulafehérvár v Sedmohradsku). Na osud Uhorska boli zvedavý v Nemecku. Iste neuhasli spomienky, akým divokým nebezpečenstvom boli v minulosti. V novembri do Cách (Aachen) prišla správa o Štefanovom víťazstve a jeho veľmi silnej krajine. Pamiatka na začiatok jeho vlády a zdržiavanie sa v Nitre a k nej patriacemu okoliu, je na krátku dobu, zriadenie vlastnej mincovne v Bratislave. Po získaní titulu kráľa zo striebra ťaženého v okolí Banskej Štiavnice razil, podľa vzoru bavorských mincí, prvé uhorské denáre (našli sa až vo Švédsku s nápisom na averze STEPHANVS REX–Štefan kráľ a reverze (P)RESLAWA CIV– mesto Bratislava, keď Preslava znamená sídlo mincovne). Postrehnuteľný je názov Bratislavy. Evidentne je slovanský, ktorý sa prílevom cudzincov hlavne z nemeckých krajín ponemčil a pritom pôvodný slovanský upadal a podľahol slovnej deformácii. Prešpork je už prebratým ponemčeným názvom mesta na Dunaji. Približne z tohto obdobia pochádza aj neskorší latinský a maďarský názov Bratislavy. Je odvodený od špánov bratislavského komitátu – špánstva, ktorý pochádzali z rodu Poznan (Poson-Pozsony, Posonium).

Cirkevné záležitosti.

Zriadenie cirkevnej organizácie, prvá kniha zákonov a zisk kráľovskej koruny

Uhorská krajina dala svetu jasne najavo kam sa uberá. Knieža Štefan prijal kresťanstvo ako politiku na ktorej bude stavať budúcnosť Uhorska. Pozíciu kresťanstva chcel umocniť a podoprieť jej samostatnou organizáciou. K pápežovi vyslal svojho biskupa Dominika z Vesprímu so žiadosťou o udelenie samostatnej cirkevnej organizácie. Zo zápisov analistu Theotmara (Thietmar) biskupa z Mersenburgu sa dozvedáme o pôsobení misijného biskupa v Uhorsku do konca 10. stor. Aj meno prvého arcibiskupa poznáme práve z tohto prameňa. Pápež Silvester II. vyšiel Štefanovi v ústrety a vyhovel žiadosti, Dominika vysvätil za arcibiskupa. Jeho pôvod nám asi ostane už neznámy, ale zásluhy museli byť viaceré: jeho viacročné pôsobenie v hodnosti biskupa, oddanosť kniežaťu a veľký podiel na christianizácii v Uhorsku. V tej dobe (v polovici roka 1000) sa v Ríme zišli uhorský biskup Dominik a mesernický opát Astrik. Obaja sa zrejme už raz stretli. Astrik bol členom sprievodu pražského biskupa Vojtěcha-Adalberta pri jeho návšteve Uhorska pred 5 rokmi. Jeho osoba je pre Uhorsko veľmi dôležitá, zanedlho sa do Uhorska vrátil a ostal do konca života. S Vojtěchom prešiel polovicou Európy: Uhorsko, Taliansko, Francúsko, Nemecko a Poľsko. V Poľsku na čas ostal a zriadil kláštor v Meserniku, stal sa jeho opátom. Začiatkom roka (1000) cisár Otto III. osobne navštívil Poľsko v sprievode s vracajúcim sa vysväteným arcibiskupom Adalbertom-Radimom (brat zosnulého Vojtěcha). Otto z rozhodnutia pápeža povýšil Gnezdno na arcibiskupstvo, dovolil zriadiť 4 biskupstvá a kniežaťu Boleslavovi Chrabrému daroval zlatú kópiu, ako atribút kráľa, čím mohol očakávať skoré potvrdenie a zaslanie koruny pápežom. V marci pri návrate navštívil aj mesernický kláštor, kde sa k jeho sprievodu pridal opát Astrik (asi sa cítil byť dotknutý, keďže nebol menovaný biskupom v ani jednom zo 4 zriadených biskupstiev).

Zriadenie nových samostatných cirkevných organizácii zapadalo do pripravovaného scenára jednotiacej sa Európy. Plány, boli predovšetkým snami Otta III. ako o cisárovi kresťanskej Európy (zatiaľ nanajvýš jej polovice, v dosahu rímskej kúrie), keď vedľa seba posadil spoluvládcu, zástupcu boha na zemi, pápeža. Vzorom sa mu stal antický starovek, kde Rím už bol hlavným mestom známeho sveta. K rýchlejšiemu organizovaniu týchto plánov stál v ceste jubilejný koniec roka 1000, vyhlásený ako koniec sveta. Do konca roka sa neprijímali žiadne zbytočné, alebo unáhlené rozhodnutia. Zatiaľ sa odložilo aj vyslanie pápežského legáta so sľúbenou korunou pre poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého. Korunu mu však pápež neposlal ani neskôr. A Prečo? Môžeme sa len domnievať. Mal k tomu vlastné pohnútky. Dôvodom mohla byť neistota v ešte obe mladé kresťanské kniežatstvá čím si chcel ponechať trochu času na rozhodnutie, tak napríklad nechcel konať sám, ale až po porade s cirkevným klérom (synoda). Autor veľkej legendy sv. Štefana sa dovoláva na správne rozhodnutie pápeža, ktorému sa prisnil v noci pred príchodom Dominika sen, že ten kto príde nasledujúci deň je tým vyvoleným. Samozrejme že sa jedná o tendenčné vysvetlenie. Pápežovi mohol podať o Boleslavovi Chrabrom nie práve priaznivé správy aj poškodený Astrik nachádzajúci sa v Ríme. Celá záležitosť sa javí, že nenašla podporu u pápeža a časom sa aj mohol presvedčiť o správnosti svojho konania (poľská agresia voči susedom). Hádankou sa stáva, kde sa vzala koruna. Tá zrejme nie je zhotovená k tejto príležitosti.

Vôbec sa neberie na zreteľ tvrdohlavá a nebezpečná politika poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého, ale ani hlavne ani to, že práve Štefan I. bol v príbuzenskom pomere s nemeckým dvorom, aj keď len Bavorským (OVERIŤ ČI AJ BAVORSKÉ KNIEŽATÁ BOLI PRÍBUZNÝ S OTONOVCAMI !!! ) , ale určite samotný pápež nekonal bez vedomia cisára Ota III., ktorý spriaznenosť mohol použiť práve v prospech Štefana. Pred sobášom Štefana s Gizelou a aj krátko po ňom (do bezpečne potvrdených informáciách o Štefanovom zaujatí panovníckeho trónu – 998/999), bol celkom iste Boleslav určený v smere na východ hlavným adeptom na získanie koruny. Na začiatok bola pripravená jedná koruna, ale zanedlho mohla byť udelená aj druhá, ale Boleslav svoju pokoru a úctu k Otovi III. premárnil svojim napadnutím Čiech (Moravy), Uhorska (Nitrianska) – overiť či nie aj Červenej Rusi–Haliče. Agresívnou politikou sa zbavil šance.

To by pápež mohol hneď dať vyrobiť aj ďalšiu a kráľmi by sa stali obaja. Koruna bola len jedna a dokonca nie je vylúčené, že plnila už skôr rovnaké poslanie v tomto regióne. V legende kráľa Štefana sa príchod Astrika datuje ku sklonku roka 1000 aj s korunou. Do Uhorska ale ani Astrik, ani koruna v tomto období nedošli, ostali v Ríme. Dominik sa domov vrátil s vlastným menovaním arcibiskupa a kniežaťu Štefanovi tlmočil pápežove prísľuby a odporúčania. Mal pokračovať v christianizácii krajiny, v zriaďovaní biskupstiev, s ubezpečením o udelení titulu kresťanského kráľa. Ak 24. 12. 1000. alebo 1. 1. 1001. bol uhorský panovník korunovaný muselo to byť symbolicky, náhradnou korunou. Zatiaľ sa mohol venovať potrebným opatreniam pre krajinu.

Vydal prvú knihu zákonov. Nimi navodil právnu legitimitu v krajine. Zákony pojednávali trestné právo za priestupky medzi obyvateľstvom a zločiny vraždy, ďalej organizačné povinnosti k funkcii kráľovstva. Ako veľký zástanca a šíriteľ kresťanstva do zákonov zahrnul podstatné kroky k jeho preniknutiu medzi všetky vrstvy obyvateľstva uctievaní pôstov, nedieľ a správaní sa v kostole.

Na Veľkú noc (1001) sa v Ravene konala synoda zaoberajúca sa aj stavom kresťanstva v Uhorsku a Poľsku. Vydané zákony v Uhorsku a prosebné listy kráľa Štefana k vyslaniu cirkevných kazateľov na pomoc zriaďovaným kláštorom a biskupstvám, určite pomohli v lepšej orientácii sa. Po synode sa pápež rozhodol komu poslať kráľovskú korunu. Astrika – Anastáziusa menoval legátom a vyslal ho do Uhorska. Astrik odovzdal Štefanovi zlatú kopiju na znak kráľovstva a opakovaným obradom ho korunoval s korunou poslanou pápežom. Vyslanie pápežom a v legendách spájané privezenie koruny Astrikom napĺňa ich obsah avšak podstatne neskôr s odstupom viac než roka. Pri opakovanej korunovácii Astrik použil modlitbu mníchov v Monte Casino, čím sa potvrdzuje jeho pôsobenie v medziobdobí od odchodu z Poľska po príchod do Uhorska. Príchod Astrika – Anastáziusa sa uskutočnil v druhej polovici roka 1001, alebo ešte neskôr, až na prelome rokov 1001/2, po založení biskupstiev vo Vespríme (pravdepodobný vznik o mnoho skôr, asi medzi rokmi 973 až 990, mohlo ísť o jeho potvrdenie) a Rábu (Győr, Geurinum, Jaurium, Arabona, Raab) a možno až po smrti arcibiskupa Dominika (1002). Nástupcom zosnulého Dominika sa stal opát z kláštora na Panónskej hore (Pannonhalma, na juh od Rábu) a na krátke obdobie aj prvý rábsky biskup Šebestián – Radla. Pôvodom bol z Čiech (opátom z kláštora Břevnove) ako aj Astrik – Anastázius. Obaja boli v sprievode biskupa Vojtěcha. Kým Šebestián – Radla v Uhorsku ostal, Astrik putoval s Vojtěchom ďalej do Talianska, Nemecka a Poľska. Ak by v Uhorsku bol skôr iste by sa stal vhodným adeptom na biskupa v niektorom z prvých biskupstiev. Stal sa len opátom na Panónskej hore a vyčkával na zriadenie nového biskupstva. Práve s jeho menom sa spája zakladacia listina tohto kláštora funkčného omnoho skôr (aj miestne anály sa započali písať už 998 roku). Po Vespríme a Rábe (Gyór) bolo v priebehu roka (1002) založené tretie biskupstvo sv. Pavla v Kaloči. Predstaveným sa stal práve Astrik-Anastázius. Jeho aktivita v aj novom prostredí pokračovala. Nedlho po zaujatí úradu zakladá v neďalekom Päťkostolí (Pécs) benedektínsky kláštor, ktorému kráľ Štefan daroval 41 dedín (podľa iných prameňov založený až 1015). Astrik – Anastázius sa nakoniec dočkal aj najvyššieho postu. Po dostavbe ostrihomského arcibiskupstva okolo roku 1007 sa stal jeho arcibiskupom. Nastúpil po Radlovi, vzdávajúcemu sa úradu po vážnej chorobe a oslepnutí (vrátil sa do kláštora na Panónskej hore). Jeho dlhé pôsobenie na tomto poste (asi až do 1044) zanechalo trvalú pamiatku spájajúca sa k jeho menu. Postupnou zmenou (skomoleninou) jeho mena (Astrik, Arsik, Ersik, Ersek) sa v maďarčine dodnes volá arcibiskup „Ersék“.

V Hatvigovej legende (biskupom v Győri) sa spomína že arcibiskup v Ostrihome Šebestián zanedlho vážne onemocnel (vraj stratil zrak) a odstúpil z úradu a miesto neho nastúpil Astrik biskup z Kaloče. Šebestiánovi sa však zdravotne polepšilo a opäť bol dosadený do svojho úradu, ale Astrikovi ostal titul aj arcibiskupský „z maď. palást“. Celá Hartvigova legenda pripadá ako vymyslená a ním hľadané vysvetlenie.

Ani založenie ďalších biskupstiev nedalo na seba dlho čakať. V 1003 po dosiahnutí kontroly nad Sedmohradskom založil biskupstvo v Albe Julii. Po porážke aj posledného spurného veľmoža Achtuna Štefan vehementne pokračoval vo svojej christianizačnej politike. Na jeho žiadosť, pri zriaďovaní ďalších biskupstiev bol pápežom vyslaný legát biskup Azo. V Rábe (Geurinum, Győr) bola vystavená zakladacia listina pre biskupstvo v Päťkostolí (Pécs, prvým biskupom sa stal francúz Bonipert 1009-36, učenec z kláštora v Chartres, z ktorým udržiaval písomné spojenie). Vznikajú aj ďalšie biskupstvá vo Vacove (Vác), Jágri (Eger) a Bihari. V 1030 roku je zriadené biskupstvo v Čanáde, ktorého prvým biskupom sa stal Gerhard. Stojí za zmienku sa pri ňom zastaviť. Pochádzal z Benátska a cez Uhorsko sa vydal na púť ku kristovmu hrobu do Jeruzalema (1026). Kráľ Štefan, po rozhovore s ním zistil, že sa zhovára s veľmi vzdelaným človekom. Presvedčil ho o prerušení púte do Jeruzalema a zotrvaní v Uhorsku ako cirkevný úradník a učiteľ mladého kráľoviča Imricha. Gerhard v 1038 založil v Päťkostolí (Pécs) kláštor zasvätený najsvätejšej svätici. Vo Vármegyei és városai sa píše že kláštor–opátstvo v Päťkostolí založil kráľ Štefan okolo r. 1015 na tamojšom hrade, ktorému daroval 41 usadlostí.

Popri kráľovým aktivitám v jeho christianizačnom úsilí do Uhorska prichádza mnoho misionárov, kazateľov. Zo známejších v 1003 po Dunaji na lodi do Uhorska prišiel misionár Bruno (Bonifác) z Querfurtu. Je autorom legendy o sv. Adalbertovi (Vojtěchovi). Za pobytu šíril kresťanstvo na juhu krajiny, kde narážal na odpor tu rovnaké úlohy plniacich misionárov z Grécka. O dva roky neskôr sa do Uhorska vrátil znova. Zdržiaval sa najmä v Päťkostolí, odkiaľ podnikol cestu do Kyjeva a na juh Ukrajiny medzi Pečenehov. V 1008 z Uhorska odišiel do Poľska. Zomrel mučeníckou smrťou pri šírení kresťanstva medzi pohanskými Prusmi (1009, rovnako ako jeho veľký vzor Vojtěch). Popri iných boli založené ešte benedektínske kláštory v Bákoni a Zalavári (1019).

Po roku 1018 po vztýčení a zabezpečení ciest vo vnútrozemí Uhorska a aj ciest smerujúcich na juh (po páde Bulharska) sa otvára pútnická cesta k hrobu Ježiša Krista do Jeruzalema v Palestíne. Cesta viedla po osi Mainz-Regenzburg-Pasov-Hainburg-Ráb (Gyór), kde sa odklonila od Dunaja a prechádzala cez sídlo kráľa Stoličný Belohrad. Štefan pútnikov vítal a vyprevádzal ich na ďalšiu cestu k rieke Dráva–Belehrad–Sofia–Carihrad–Nicea–Antiochia–Bejrút–Jeruzalem.

– 1026 cez Uhorsko prechádzal pútnickou cestou do Svätej zeme aj Viliam, gróf z Angouleme, o ktorom sa predpokladá že mohol priniesť ako vyslanec Clunijského opáta Odila aj dary a niektorý z nich sa mohol neskôr stať súčasťou uhorskej kráľovskej koruny, ale je to len málo pravdepodobné, keďže jeho cesta kvôli emailom z byzantskými motívmi musela byť najskôr práve pri návrate, i tak si nedokážem predstaviť kto by mu mohol tak vzácny dar dať, aj keď v tej dobe mohli tieto emaily byť súčasťou pántovej knižky. Ale potom kde sa podela svätoštefánska koruna, ale skôr si myslím že spoločne s emailami, po veľkom prerobení sa stali spoločne súčasťou novej kráľovskej koruny zrekonštruovanej buď Belom III, alebo niektorým z jeho nasledovníkov synov Imricha alebo Ondreja II.

– 1012 (cirkevné dejiny) taliansky benediktín Romuald, sv. (+1027), zreformoval a založil viacero kláštorov; najznámejší bol pri Arezze Campus Maldoli (skr. Camaldoli), kde vznikla kamadulská rehoľa.

Kontrola nad krajinou

Na rozhraní tisícročí sa o Uhorsku ako jednotnej krajine nedalo vôbec hovoriť. Ešte vyše desaťročia trvalo Štefanovi zlomiť moc domácich veľmožov a ďalších dvadsať rokov úplne ovládnuť vnútro karpatský región. V 1003 Štefan zakročil proti prvému z nich, proti Ďulovi, svojmu príbuznému ujcovi, matkinmu bratovi. Osobne sa zúčastnil voj. ťaženia do Sedmohradska. K bitke nedošlo, sedmohradské knieža sa vzdalo a kráľ jeho, s manželkou a dvoma deťmi Bojat a Bohňat (Bolyát, Bohnyát) pojal so sebou. Správou bol poverený ďalší príbuzný Zoltán (Štefanov a asi Ďulov strýko). Trucujúceho ujca neskôr ako veliteľa časti uhorských vojsk poveril rôznymi úlohami. Dôvodom celého tohoto ťaženia do Sedmohradska bolo zabezpečiť ťažbu a dodávky soli zo Sedmohradska. Bez boja a pokojnou mierovou dohodou došlo k vysporiadaniu sa aj s Čabom, nomádskym náčelníkom Kabarov a jeho synom Abom. Medzi rokmi 1005 až 1009 uznal vládu kráľa Štefana na čo si mladého Abu kráľ zaviazal aj sobášom so svojou najmladšou sestrou. Prenikaniu kresťanstva aj do týchto končín nebránil nik. Nový náčelník-veľmož Aba prijal krst a s ním meno Samuel. Na jeho území bolo následne (1009) zriadené biskupstvo v Jágri (Eger, zhodou okolností vzdušnou čiarou vzdialené zhruba 20 km od pravdepodobného moravského biskupstva v Debrove-Feldebró).

Zmena spoločnosti z koristníckej na usadený spôsob, prináša do života v karpatskej kotliny postupné upokojenie. Aj počínanie kráľa Štefana nasvedčuje o jeho snahe riešiť problémy okolo zjednotenia krajiny cestou bez vojenských konfliktov. Za posledných niekoľko desaťročí pokojnejší vývin v Uhorsku viedol k zvýšeniu počtu obyv. na asi milión (v prelome tisícročia). Odhadom medzi rokmi 900-955 nepresiahol počet obyv. nížin karpatskej kotliny ani pol milióna, dôsledkom neustálych výbojov nielen navonok, ale aj rôzna rivalita medzi jednotlivými kmeňmi a bojmi so staro usadeným obyv. Ale pridržiavať sa len neozbrojeného riešenia problémov v tak nestálom období bolo jednoducho nemožné. Použitie zbrane aj naďalej bolo bežným spôsobom presadzovania moci panovníka a aj obrany vlastnej krajiny. Bojom sa úplne vyhnúť nemohol. Na vpád a pustošenie Pečenehov do Sedmohradska (1008) musel odpovedať silou. Pečenehovia sa dostali až k sídelnému sedmohradskému Belehradu (Alba Iulia, Gyulafehérvár), kde boli porazený uhorským vojskom a zahnaný za hranice.

Najväčším problémom ostal nakoniec Achtun (Ajtoň, Ajtony) marošský náčelník. Samozvaný vládca sa stal prekážkou v doprave soli po riekach Maroš a Kriš. Po tom čo Byzantský cisár obsadil Vidim (1002), Achtun priplával k nemu po Dunaji a prijal kresťanstvo východného obradu (1003). Vo svojom sídle v opevnení Maroš (Marosvár, dnešný Čanád-Csanád) postavil kostol a zasvätil ho sv. Jánovi Krstiteľovi. Po prípadnom úplnom ovládnutí Bulharska Byzanciou hrozila možnosť, že by sa Achtum ako sused mohol uchádzať o ochranu byzantskej ríše. Pre veľké zaneprázdnenie a zrejme aj po zlyhaní pokusov riešiť Achtumove postavenie v krajine mierovou cestou musel Štefan pristúpiť k vyslaniu trestnej výpravy. V 1009 roku vyslal vojská, ktoré vedením poveril Čanáda nedávno pôsobiaceho práve v službách Achtuna. Ani vodca znalý situácie a pomerov na prvykrát neuspel. Kráľovské vojská boli porazené a prinútené na ústup. Nespokojný Čanád ešte v tú noc, pod ochranou tmy, zopakoval útok a protivníka prekvapil. V zmätku sa Achtunove vojská dali na útek. Samotný Achtun v boji zahynul. Štefan Čanáda za víťazstvo odmenil a dal mu do držby obsadené mesto, ktoré bolo pomenované podľa nového pána. Zatiaľ dotknutý Ďula pre jeho nepoverenie vedením ťaženia a následným úspechom Čanáda sa rozhodol ujsť k poľskému kniežaťu Boleslavovi Chrabrému.

Vzťahy so susednými krajinami

Kráľ Štefan sa politicky plne orientoval na Nemecko a jeho cisára Otta III. (obaja v asi rovnakých rokoch). Rast Poľska sa prehliadal s tichým súhlasom, veď bolo ich vazalom. Zrejme aj rátali že silnejší pohltí slabšieho, čiže v prípade silnejúceho Poľska sa obeťou stanú nepokojné Čechy a vazalský mier tým pádom bol len s jedným partnerom a nie dvoma. V prelome tisícročia sa poľský knieža Boleslav Chrabrý stáva najvýraznejšou osobnosťou v strednej Európe. Úpadok moci Veľkých Čiech (od poslednej štvrtiny 10 stor.) využil poľský knieža k obsadzovaniu si území na juhozápade na úkor Čiech (Krakovsko, Sliezko a Lužica). Dobyvačná politika Boleslava Chrabrého, ktorej zdanlivým cieľom mohlo byť veľké Slovanské kráľovstvo, pokračovala. Na začiatku roka (1001) obsadil Moravu a severné Uhorsko, niekdajšie Nitriansko až po Dunaj. Súčasný maď. historici sa domnievajú, že Poliaci nížiny zanedlho opustili a pod kontrolou si ponechali len niektoré hraničné hrady. Poliaci spravovali Nitriansko z obsadených opevnení a hradov. Nešlo o postavenie nových hraničných opevnení, stačila im formálna kontrola krajiny s obsadených opevnení. Boleslav v Nitriansku vystupoval ako ochranca dedičných práv Michalových dvoch synov. Starší z nich Ladislav, neskôr zvaný Lysý, bol menovaný správcom v Nitriansku. Za faktickej prítomnosti poľských vojsk sa hneď na jar uskutočnilo stretnutie Štefana a Boleslava Chrabrého pri Ostrihome kde uzavreli mier bez nejakých známych ústupkov či podmienok. Zatiaľ nebolo v silách uhorského panovníka Štefana sa postaviť voči poľskej agresii. Nečakaná smrť rímskeho cisára Otta III. (23. 1. 1002), a aj smrť pápeža Silvestra II. (1003) ukončila krátku epizódu v dejinách Európy s pripravovanými veľkolepými plánmi. Oslabenie cisárskej moci umožnilo odtrhnutiu sa spod dobrovoľného vazalstva Poľsku. Nový nemecký kráľ Henrich II. Poľsko chápal ako nebezpečne rozpínajúceho sa protivníka. Akoby aj nie. Po obsadení Čiech (1003) Poľsko zasahuje do vnútorných záležitostí Nemecka. Boleslav vyslaním vojsk podporil povstanie Henricha za Schweinfurtu, ku ktorému sa pridal aj kráľov mladší brat Bruno. Kráľ Henrich odboj rýchlo porazil (leto 1003), Bruno a Henrich zo Schweinfurtu unikli k Boleslavovi Chrabrému do Čiech. Začiatkom nasledujúceho roka Bruno prichádza za sestrou Gizelou do Uhorska. Za jej asistencie sa bratia Bruno a Henrich II. zmierili (Gizela bola najstaršia z nich) a Bruno sa koncom marca vracia späť do Nemecka. Vmiešanie sa do vnútorných záležitostí v Nemecku stálo Poľsko odvetných opatrení zo strany Nemecka (15 rokov trvajúci vojnový stav). Na strane Nemecka bojovali aj české kniežatá Jaromír a Oldřich (bratia Boleslava III.). V 1015, pri jednom z voj. ťažení do dŕžav Boleslava Chrabrého, české knieža Oldřich prenikol až do Nitrianska a spustošil Bratislavu. Analista Thietmar (Theotmar) k udalostiam poznamenáva, že Boleslav Chrabrý mal v moci aj veľký hrad blízko poľsko-uhorských hraníc, na ktorom správcom bol Prokuj, niekdajší Sedmohradský vojvoda Ďula (bratranec uhorského kráľa Štefana). Ak poľský knieža bol pánom v Nitransku, hranice s Uhorskom museli byť na Dunaji a Prokujovým hradom na hraniciach musela byť Bratislava. Proti nebezpečnému Poľsku sa v 1017 utvorila nemecko – česko – uhorská koalícia. Nemecké a české vojská vtrhli do Sliezka a uhorské od juhu si vydobyli niektoré hraničné hrady v Nitriansku. Tlak na Poľsko pokračoval aj v ďalšom roku až nakoniec bol Boleslav Chrabrý nútený rokovať so susedmi o mieri. Budišínsky (Bautzen v Nemecku) mier (1018) ukončil vojnu zúčastnených krajín. Mier zrejme zahrňoval aj prinavrátenie Nitrianska Uhorsku. Mier sa najskôr vzťahoval aj na osobu nitrianskeho správcu Ladislava Lysého a uhorský kráľ ho ponechal na správcovskom poste. O navrátení Nitrianska k Uhorsku by mohlo dokazovať vyhnanie mníchov z Poľska (1022) a príchod niektorých z nich do Uhorska, konkrétne Svorad do kláštora v Nitre, čiže v tom prípade Nitra už nepatrila Poľsku. Vzťahy s Poľskom sa upravili natoľko, že ešte vtom istom roku (1018) Štefan Boleslavovi poskytol 500 jazdcov k vojenskému zásahu do Kyjeva na pomoc svojmu zaťovi Svätoplukovi.

Vnútorný vývoj v Uhorsku sa za posledné roky zásadne zmenil. Kráľ nemusel vyvíjať nadmerné úsilie na kontrolu celistvosti krajiny, podmienky sa natoľko skonsolidovali že sa mohol začať venovať aj iným záležitostiam. K pokojnému rozvoju Uhorska si potreboval usporiadať susedské vzťahy. S Poľskom, Čechami a Nemeckom mal mierové dohody. S Bulharskom malo Uhorsko mierové spojenectvo už za panovania Gejzu. Pravdepodobným je až dvojnásobný sobáš medzi príslušníkmi oboch vládnucich dynastií. Manželkou brata Michala sa stala bulharská kňažná a Štefanova staršia sestra sa stala manželkou Gabriela Radomira, syna bulharského panovníka Samuela (976-1014). Gabriel Radomir však svoju manželku vyhnal (1008, mali syna Petra, o ktorom vieme že sa postavil na čelo bulharského povstania proti Byzancii v roku 1040 a v nasledujúcom roku aj zahynul) a zo spojenectva sa stalo nepriateľstvo. Dynastické sobáše ako nástroj spojenectva fungoval aj naďalej. Veľmi výhodným sa stal sobáš Štefanovej mladšej sestry s novým Benátskym dóžom Ottom Orseolom (1009). Tento sobáš mal obrovský význam. Spojenectvo ktoré s neho plynulo bolo spojenectvom hneď so všetkými južnými susedmi (mimo Bulharsko). Ešte pred týmto sobášom Benátsko podporilo Surinja, proti mladšiemu bratovi Svetoslavovi chorvátskému kráľovi. Surinja sa stal kniežaťom a za manželku si vzal Hycelu, dcéru benátskeho dóžu Petra II. Orseola. Benátsko týmito dvoma sobášmi uzatvorilo Uhorsko – chorvátsko – benátske spojenectvo a navyše Benátsko bolo provinciou Byzancie boli zároveň i jej spojencami. Takto obkľúčené Bulharsko sa zanedlho stalo korisťou Byzancie (1018). Len indícia navádza k možnému sobášu syna Imricha s kňažnou s okolia byzantskej cisárskej rodiny. Okolo roku 1018 kráľ Štefan zakladá údajne na počesť byzantskej manželky svojho syna ženský kláštor gréckeho obradu vo Vespríme. Spornou vecou na tejto správe je pravdepodobný vek Imricha, asi 12-ročný. Do úvahy skôr prichádza zatiaľ len spojenectvo a ústretovosť Štefana a jeho slobodné pôsobenie aj východných cirkvi na území Uhorska. Spojenectvo Byzantského cisára Basileosa II. a Štefana proste existovalo a viedlo k spoločnému vojenské ťaženiu. V rozvrátenom Bulharsku sa uhorské vojská zrazili s bojovníkmi vedenými slovansko – bulharským chánom Keanom. Dodnes sa nenašlo prijateľné vysvetlenie kto vlastne bol chán Kean (možnosťou je prípadná skomolenina titulu cár-chán-kean). Po jeho zabití Štefan ukoristil v jeho sídle z kostola sv. Juraja kresťanské relikvie. Korisť daroval novozriadenému prepošstvu v Stoličnom Belehrade na území vesprímskej diecézy. Vesprím a jeho okolie je od príchodu Maďarov dedičným územím arpádovského rodu a aj preto si Štefan dal na ňom záležať. Po biskupstve a ženskom kláštore vo Vespríme (kláštor asi baziliánok) si kráľ z neďalekého Stoličného Belehradu premiestnil aj svoje sídlo, kráľovskú pokladnicu s korunovačnými klenotmi (1018). O rok neskoršie tiež v správe Vespríma zakladá benedektínsky kláštor v Zalavári, na južnom brehu Balatonu, na ruinách niekdajšieho Blatnohradu, sídla veľmožov a cirkvi za dôb Pribinu a Koceľa.

Nástup feudalizmu, správa a členenie kráľovstva

Prijatie kresťanstva, príchod cudzincov a misionárov, dynastický sobáš a prijatie civilizovaných zákonov. Uznania sa Uhorsku dostalo udelením cirkevnej organizácie a kráľovskej koruny. Popri tom však v Uhorsku prebiehala najdôležitejšia a najzdĺhavejšia práca. Pretvorenie zriadenia z nomádskej spoločnosti na funkčnú spoločnosť so základnými prvkami feudalizmu, udeľovaním majetkov, zrušenie všeobecného otroctva (otroctvo existovalo aj naďalej pre vážne priestupky a zajatcov). So zreteľom na tento fakt sa prvé kroky uskutočnili už za panovania kniežaťa Gejzu, ale hlavne za kráľa Štefana (do 30-tych rokov 10. stor.), v ovládanej krajine sa začala uskutočňovať feudalizácia spoločnosti. K funkcii moci a spoločenskému postaveniu boli darované do správy nehnuteľnosti a majetky. Vnikali nové územnosprávne celky nazvané komitáty – špánstva s využitím aj starého členenia od dôb franských a moravských feudálov. Najdôležitejšia pevnosť, alebo hrad sa stal sídlom špánstva, na ktorom bol menovaný špán (neskorší župan). V pohraničí jednotlivých špánstva kráľ chcel vytvoriť pevnostnú obrannú líniu na hraniciach kráľovstva. Takými pevnosťami sa stali mimo sídiel hraničných žúp aj hrady napr. Beckov, Šaštín, Mošoň, Kapuvár atď. V hraniciach špánstiev mohlo byť aj viacero ďalších hradných panstiev, sídiel feudálov-špánov, ktorým kráľ pridelil priľahlé okolie s niekoľkými služobnými osadami s obyvateľstvom nazývaným dvorníkmi podieľajúcimi sa na obhospodarovaní pôdy, remeselníctve, rybolove a ďalšími zamestnaniami, ale ostávali výlučne majetkom kráľovského dvora. Pri výkone funkcie v službách špána pôsobili zemepáni stotníci (výber daní, velitelia) a desiatníci (vojenskú službu). Aj prichádzajúcim hosťom (hlavne to boli žoldnieri a dobrodruhovia) za služby prenechával dôležité posty u svojich vojsk (Nemci, ruský Variagovia), prípadne aj menšie majetky (statky) pri niektorom z hradných panstiev. Stávajú sa z nich vlastníci darovaných majetkov, ale v stálej službe u vojsk v opevnených sídlach.

______________________________KRÁĽ______________________________

slobodný-lénnici

svetská moc: -veľmoži (iobagiones regis) cirkevná moc: -arcibiskupy

-kráľovský servienti -biskupy

-jednoduchý slobodný -arcijáhen

-hostia -opáti kláštorov

___________ _______________________________-kazatelia___________

neslobodný-poddaný

v podriadení:

svetskej moci -kráľovský dvorníci cirkevnej moci - cirkevný dvorníci poddaný

-hradný dvorníci poddaný (castrenses)

_ ________ _-otroci__________________________________________________

Ale neboli to jediný vlastníci pôdy a majetkov v špánstve. Ďalším sa stala cirkev. Aj keď jej majetky prideľoval priamo panovník, nebola mu plne a už vôbec nie daňovými odvodmi podriadená. Jednotlivým diecézam a kláštorom pridelil viacero služobných osád na územiach špánstva (až na výnimku keď niekdajšie celé Kopáňove Šomoďské vojvodstvo daroval kláštoru v Panonhalme, ktoré malo práva biskupstva). V prípade kláštorov, tie podliehali (mimo kláštora Panonhalmi) príslušnej diecéze, ale s daňovými odvodmi zo služobných osád disponovali sami. Povinnosti pri odvodoch z daní z úrody a prírastku z chovu domácich zvierat pre ostatné služobné osady bola jedna desatina svetskej – vládnucej vrchnosti a druhá desatina cirkvi. Po razbe peňazí bolo možné povinnú dávku vyplatiť aj v minciach. V asi 30-tych rokoch, po reorganizácii v druhej knihe zákonov odvod daní bol stanovený len v naturáliách. Vychádzajúc z neskorších uhorských opisov odvádzania desiatku a deviatku, Štefanom zavedené zákony našli plné uplatnenie v kráľovstve. Z odvodov je vidieť povinnosť odvádzať dane z pastierskeho, roľníckeho aj remeselníckeho zamestnania. Ešte pred ich zavedením množstvo odvodu záviselo predovšetkým od rozhodnutia vlady

ku, veľmoža, vojvodcu až panovníka, ktorým podliehali Slovania, Nemci, ale i Maďari a ďalší. Hlavne dvorce jednotlivých nižších a vyšších vládcov a cirkevných orgánov museli byť dostatočne zásobené, nehľadiac pritom na potreby obyvateľstva a výnosy úrody a statku. Behom vlády kráľa Štefana sa odvody daní pre vládnucu vrchnosť stanovili na presnej čiastke – desatinách. Poddaný odvádzal jednu desatinu vládnucej vrchnosti a druhú desatinu cirkvi. Z cirkevného desiatku zástupca a správca biskupa, alebo arcibiskupa arcidiakon vyčleňoval časť pre nižšie cirkevné inštancie (kazateľom a farám) a aj kláštorom ak nemali vlastné majetky, tj. pričlenené služobné osady, ktoré ich živili. U vládnucej moci to bolo naopak. Najbližší zemepán poveril svojho úradníka stotníka ako dežmára (výberca daní), aby sa postaral a odviedol dane (úroda, živočíšne prírastky, remeselnícke produkty). Zo zisku si zemepán ponechával jednu tretinu a ďalšie dve odvádzal kráľovskému dvoru.

Dane mohli byť odvádzané aj v minciach razených v mincovni zriadenej v sídle panovníka v Ostrihome podľa vzoru bavorských mincí razených v Rezne (Regensburgu). Ešte pred oficiálnou razbou mincí sa objavil ojedinelý pokus Štefana I. raziť mince v Bratislave s nápismi na minciach „Stephanus Rex“-Štefan kráľ a na averze „(P)Reslawa civ“-mesto Bratislava. Tieto mince sa našli v poklade objavenom vo švédskom Gottlande. Mince sa volali denáre a poldenáre (oboly) a razené boli zo striebra (obsah drahého kovu 90%) a 30 denárov tvorilo jeden byzantský Zlatý (solidus, penza).

Už Štefanom I. zavedené colné poplatky sa uplatňujú na prístupových cestách do krajiny. Cudzinci boli povinný odviesť poplatky pri dovoze aj pri vývoze tovaru z krajiny v hodnote 1/80. Navyše neboli zbavený mýtneho poplatku pri vstupe do miest a museli platiť rovnako ako aj domáci trhovníci.

Krajina okrem už prv zmieňovaných biskupstiev sa členila na jednotlivé hradné špánstva (komitáty). Podľa staršieho územného pomenovania jednotlivých regiónov, použitých len kvôli prehľadnosti, sa dali špánstva do nich zadeliť (hraničiace špánstvá sa väčšinou nachádzajú na území dvoch diecéz a o ich zadelení rozhodlo sídlo špánstva).

PANÓNIA:

biskupstvá: Päťkostolie (Pécs), Vesprím (Vesprém), Ráb (Győr).
špánstva: (9) Tolna, Baraňská, Vesprím, Stoličný Belehrad, Kolon (neskoršia Zala), Ráb, Vaš, Šomoď (Somogy), Šopron.

NITRANSKO:

arcibiskupstvo: Ostrihom.
špánstvo: (12) Prešpork (Bratislava), Novograd, Trenčín, Komárno, Ostrihom, Tekov, Hont, Nitra, Boršod, Abov, Zemplín, Uh.

BIHORSKO:

biskupstvá: Jáger (Eger), Bihor.
špánstva: (4) Boršova, Sabolč, Heveš, Bihor.

SEDMOHRADSKO:

biskupstvo: Alba Júlia (Gyulafehérvár).
špánstva: (3) Alba Julia (Fehér), Satmár, Doboka.

POTISIE:

biskupstvo: Vacov (Vác), Kaloča, Čanád.
špánstva: (6) Pešť, Solník, Čongrád, Bodrog, Báč, Čanád.

Celkovo 1 arcidiecéza, 8 diecéz a 34 hradných špánstiev (komitátov).

Národnostné zloženie

Mnohonárodnostne zloženému obyvateľstvu bolo nutné vytvoriť existenčné podmienky v súlade s uskutočňovanými zmenami. Kráľ Štefan v ponaučeniach svojmu synovi Imrichovi (vydané okolo roku 1015) odporúčal nepripustiť nadvládu jedného jazyka. Aj preto sa úradným nestal žiaden s jazykov národností Uhorska, ale jazyk latinský prinášaný predovšetkým kresťanskými misionármi. Hovorovou rečou medzi obyvateľstvom ostávajú národné jazyky príslušných regiónov a ich schopnosť a ústretovosť symbiózou v spoločný vývin a aj vzájomné vkliňovanie sa jazykov. Mnoho zemepánov a cirkevných hodnostárov je podľa mien pôvodom Maďarmi, Nemcami, valachmi (talianmi), ale v neposlednej rade aj Slovanmi. Čiže nie čisto maďarský charakter vládnucej moci. S ovládnutím vzdialenejších a nedostupných končín hornatého Nitrianska a Matranska si na postoch starých hradných špánstiev ponecháva ľudí oddaných ako jemu tak zároveň aj ľudí ovládajúcich miestne obyvateľstvo, u ktorého určite viac dôvery vzbudil pán domáceho pôvodu než cudzinec alebo dobyvateľ. O prítomnosti nemaďarov a cudzincov v správe, cirkvi a medzi vojakmi svedčí množstvo výrazov a termínov cudzojazyčného pôvodu v maďarčine zavádzaných do bežného života, jazyka, písomníctva, pomenovaní lokalít a vodných tokov. Najvýraznejší podiel zaujímajú slovanizmi (a dosť podstatný keďže sa v maďarčine neudomácnil veľký počet nemeckých či talianských výrazov), na čom sa podieľala prítomnosť slovanského obyv. (viz. brožúra Milana Ivanku Slováci a Maďari str. 18-23). Tieto výrazy majú svoje opodstatnenie a uplatnenie už z predchádzajúcej existujúcej spoločnosti, franskej, alebo moravsko – nitrianskej, ktorá ich v tom istom slovazmysle využívala. Aj opätovné uplatňovanie kresťanstva do spoločnosti je najprenikavejšie práve v oblastiach s najvyššou koncentráciou starousadeného obyv. Aj samotná účasť Slovanov na chode krajiny so súčinnosťou s maďarskou väčšinou má korene v predchádzajúcej slovansko-franskej spoločnosti, čiže európskemu charakteru spravovaniu dŕžavy. Nápomocné je pritom jazykovedné bádanie J. Stanislava, F. Miklošiča a iných, o pokračujúcej kontinuite slovan. obyv. nielen na Slovensku, ale aj na celom maďarskom území. Slovné výpožičky zaberajúce také obrovské množstvo slovanizmov v maďarskom jazyku (13%), čo nemôže pochádzať len z prítomnosti slovan. obyv., ale aj jeho aktívneho zaradenia sa do uhorskej spoločnosti, a tým dokonca aj účasti na správe krajiny.

Druhá kniha zákonov

Menšie zaneprázdnenie dovolilo kráľovi Štefanovi venovať sa potrebnému vydaniu druhej knihy zákonov (medzi rokmi 1015-30). Novelizuje v nej niektoré staršie zákony a vydáva nové: o stavbe kostola na každých 10 usadlostí, o dedičných právach a o vládnucej moci. Do tohto obdobia sa vzťahuje aj zriadenie niekoľkých nových kráľovských úradov. Komitátna správa po pričlenení Nitranska už zahrnula celé Uhorsko aj s potrebnými županmi-špánmi spravujúcich komitáty dané im len do daru. Zriadený bol aj post palatína. Prvým (!overiť!) sa stal východouhorský veľmož Aba Samuel majúci za ženu Šarlotu, mladšiu sestru kráľa.

Rok 1025 a jeho dôsledky

Prelomovým rokom sa v Európskom meradle stal rok 1025. Smrť troch panovníkov, poľského Boleslava Chrabrého, nemeckého Henricha a byzantského Basileosa. Ich nástupcovia v ani jednom prípade nekonali tak ako ich predchodcovia. V Poľsku dynastické rozpory, v Byzancii cisár pôžitkár a v Nemecku výbojný cisár ohrozujúci suverenitu Uhorska.

Konflikt s nemeckým cisárom

Rímsko-nemecký cisár Konrád II. po návrate z korunovácie v Ríme (1027), vyslal štrasburského biskupa Wernera s posolstvom k Byzantskému cisárovi. Hodlal za pomoci Byzancie obkľúčiť Uhorsko a prinútiť k podradeniu sa rímsko-nemeckému cisárovi. Kráľ Štefan sa o cieli posolstva dopočul a nedovolil biskupovi Wernerovi cez vlastnú krajinu prejsť. Musel veľkou okľukou, absolvovať cestu aby sa dostal na miesto určenia. Jeho poslaním však nebol len uhorský problém, ale mal byť organizátorom dynastického sobáša, avšak krátko po príchode do Konštantinopolu umrel. Kráľ Štefan sa pokúsil vyhnúť rysujúcemu sa konfliktu s rímsko-nemeckým cisárom a navrhol rokovanie o mieri. K rokom 1028 až 1029 Konrádov kaplan Wipo zapísal o Štefanových pokusoch rokovať s Konrádom II., no k nijakým nedošlo. Z Konrádového povýšenectva prerástol konflikt až do rozbrojov. Uhorsko viackrát pustošilo v Rakúsku (1029). Cisár Konrád za dosiahnutím povinného vazalstva a lénnej podriadenosti Uhorska zatiaľ pripravoval ťaženie. V júli 1030, od Viedne v smere na Ráb (Gyór) nemecké vojská prekročili hranice. Prezieravý Štefan nechal medzi riekami vyľudniť a vysťahovať všetko živé aj s odohnaním dobytka a odvezením potravín. Už bažinatý kraj Konrádovi pripravil mnoho nepríjemností a navyše k tomu aj nástrahy, ktoré mu nachystal Štefan sa stali tak obtiažne, že sa nedostali ani po Ráb. V tejto nie najvýhodnejšej polohe ich vraj kráľovná Gizela listom oslovila aby zanechali ťaženie a opustili krajinu. Na nátlak veliteľov bol schválený ústup. Pri Viedni vyhladované a demoralizované vojsko Uhorské vojská napadli, obkľúčili a zajali. Len cisárovi Konrádovi sa podarilo uniknúť a prenocoval 21.6. v kláštore v Altaichu. V rovnakom čase od severu podporil vojenské ťaženie Konráda II. do Uhorska Břetislav, synovec českého kniežaťa Oldřicha, poverený správou Moravy. Porážka Nemcov prinútila k ústupu aj Břetislava. Na jar (1031) za účasti fresingského biskupa Egilberta a bavorského vojvodu Henricha (neskoršieho Henricha III.), syna Konráda II. došlo vo Viedni k uzatvoreniu mieru Nemecka s Uhorskom. Cisár Konrád II. uznal suverenitu Uhorska a navyše Uhorsku pripadlo územie medzi riekami Lajta a Fischa a úzky pruh na západnej strane rieky Moravy až po Dyje. Došlo opäť sprístupneniu pútnickych ciest cez Uhorsko.

Poľsko versus Nitransko

Dodržiavanie dedičných práv Vazulových synov Boleslav Chrabrý použil pri uzatváraní mierovej dohody v 1018 s uhorským kráľom. Smrťou poľského kráľa a následnými rozbrojmi následníkov sa pozornosť od Nitrianska odpútala. Kráľ Štefan ale nemal zatiaľ dôvod niečo meniť a zasahovať proti fungovaniu vojvodstva. Okolo roku 1029 umiera správca Nitrianského vojvodstva Ladislav Lysý. Miesto jeho maloletého syna Bohuslav (Bonuzlo-Bogyiszló) sa nástupcom stáva jeho brat Vazul. Kráľ Štefan však nerozvážneho bratranca Vazula zajal a uväznil v Nitre. Z vojvodstva vytvoril pohraničnú marku, ako nárazníkové územie proti prípadnej expanzii Piastrovcov, Přemyslovcov a Rurikovcov.

Nástupníctvo

Postavenie Uhorska v meradle s okolitými stredoeurópskymi krajinami ho jasne pasovalo na dôležitú veľmoc. Kráľ dokázal vytvoriť fungujúce kráľovstvo, ktoré tvoril pre budúcnosť pre pokračovateľov. Ak sa prenesieme do Uhorska v roku 1025, kráľovič Imrich, syn kráľa Štefana dovŕšil 18 rokov. Podľa kronikárov Juraja Praya a Štefana Katonu (v 1527, OVERIŤ!) sa nám odstupom storočí ponúka, ak nie presný aspoň jeho približný rok narodenia, rok 1007 vo Vespríme. Jeho meno pôvodne po latinsky znelo Henricus a dostal ho po matkinom bratovi v tej dobe cisárovi. Postupom rokov sa v uhorskom prostredí meno zmenilo do súčasnej podoby (Heinrich-Heimrich-Emrich-Imrich). Imrich bol v poradí až druhým synom keď prvý Otto, krátko po narodení (pred 1002) zomrel a tiež bol nositeľom mena po cisárovi, panujúceho v dobe svojho narodenia. Po dosiahnutí dospelosti Imricha (15 možno až v 18 rokoch) kráľ Štefan syna Imricha menoval za hlavného veliteľa kráľovských vojsk. Imrich bol otcom menovaný aj kniežaťom údelného vojvodstva v Bihari, kde zriadil aj biskupstvo. Kráľovič Imrich sa ale svojho predurčenia na nástupníctvo nedožil. 2.septembra v Biharských lesoch sa smrteľne zranil. Pri poľovačke na kanca nešťastne padol z koňa na zem a kanec ho s klami rozpáral. Na prelome 11. a 12. stor. práve v bihorských lesoch, na jeho pamiatku vzniklo opátstvo sv. Imricha. Po Imrichovej smrti sa veliteľom kráľovských vojsk stal Peter Orseolo, syn Štefanovej mladšej sestry a benátského dóžu Otta II. Orseola. Nemecký kráľ Konrád II. pri svojej ceste do Ríma (1026, korunovaný za cisára 1027) z Benátska vyhnal vládnucich Orselovcov. Bolo to protiopatrenie voči Byzantsku, ktoré na juhu Apeninského polostrova zaberalo územia patriace rímskemu kniežatstvu a Benátky boli formálne pod správou Byzantska. Orseolovci sa dostali do Chorvátska odkiaľ sa jeho manželka so synom Petrom a dcérou uchýlila v Uhorsku pri bratovi a Otto II. sa vybral do Konstantinopolu žiadať o pomoc cisára. Na konci roka 1031 bol Benátkami povolaný k návratu, ale umrel počas príprav na cestu v 1032 roku. Aj napriek ujmy zo strany Nemecka, sa po príchode do Uhorska, za sprostredkovania kráľovnej Gizely druhýkrát oženil Peter Orseolo z bavorskou kňažnou Juditou zo Schweinfurtu a Petrova sestra sa stala manželkou rakúskeho markgrófa Adalberta Babenbergera.

Nitra dejiskom tragédie

Smrť syna Imricha nemálo pridala na zhoršujúcom sa zdravotnom stave postaršieho kráľa. Pripútaný k lôžku (kroniky zaznamenávajú opúchanie nôh) sa kráľ Štefan musel rozhodnúť o vhodnom nástupcovi a pokračovateľovi v započatom diele. Po zvážení do úvahy a aj priamym nástupníctvom prichádzal na rad bratranec Vazul, správca nitrianskeho vojvodstva. Niekoľko protichodných správ ho opisuje ako pohana a iné zas kresťana (východného obradu na čom mala vplyv iste matka, bulharská kňažná). Ak berieme do úvahy Vazulových rodičov kresťanov a v jeho sídle fungujúci kláštor a hneď dva kostoly priamo v Nitre s kresťanstvom sa prinajmenšom dennodenne stretával. Na jeho voľnejšom chápaní mala iste vplyv manželka, ktorá pochádzala zo staromaďarského rodu (čiže nedávno pohanmi). O tom že nebol príliš naklonený novotám a ani kresťanstvu svedčia jeho traja nepokrstený synovia (najstarší Levente, zhruba v rokoch zosnulého Imricha, sa inklinoval k pohanom až do konca života, kým obaja mladší Ondrej a Belo prijali krst až v krajinách pôvodu svojich manželiek). Vazul pokrstený určite bol, len sa podľa toho nesprával. Odlišné správy naznačujú aj o iných prehreškoch a obviňujú ho z mládeneckých roztopašností a nerozvážností. Ak Štefan poslal posla pre Vazula (podľa Uhorskej kroniky veľmoža Budu), mal preto pádny dôvod a zrejme mu mohlo ísť o zachovanie trónu pre arpádovskú dynastiu. Aj napriek kráľovmu prianiu, nie každý sa hodlal s ním zmieriť. Hlavnou podozrivou v pripravovanom komplote sa stala manželka kráľovná Gizela a jej blízke cirkevné dvorné kruhy. Bola zrejme prítomná pri vyslaní Štefanovho posla. Hodlala zasiahnuť a napomôcť svojmu chránencovi, ľahkomyselnému Petrovi Orseolovi. Vyslali tiež svojho posla, Šebeša (podľa Uhorskej kroniky bol Budovým synom), ktorého poverili ráznym vražedným činom, odstránením Vazula. Dohoda medzi oboma poslami umožnila prísť Šebesovi do Nitry skôr. Uväzneného Vazula nechal oslepiť, naliatím vriaceho olova do uší aj zbaviť sluchu a sám ušiel do Čiech. Vazul vo veľkých bolestiach umrel (asi takto sa zmieňuje Uhorská kronika). Ďalší prameň sa zmieňuje o jeho prevezení do sídla kráľa. Ten keď videl čo sa stalo Vazulovým synom odkázal utiecť s krajiny (s nimi ušiel aj syn Ladislava Lysého Buhuslav). Žiaden prameň sa ale nezmieňuje o úteku Vazulových synov skôr, po uväznení ich otca, čo skôr nasvedčuje že proti nim nebol kráľ nepriaznivo naklonený. Nemocný kráľ vinníkov Vazulovho oslepenia nedokázal potrestať. Iný prameň hovorí o Vazulovom oslepení a jeho smrti vo väzení až v 1037 roku (je málo pravdepodobné, aby ho nechali nažive a riskovali tým predsa len možné nastúpenie oslepeného kráľa). Zápis z altaišských análov hovoriaci o vzbure Vazula proti Štefanovmu rozhodnutiu a uprednostneniu Petra Orseola je už len čisto Gizelininou verziou, ktorú autor čerpal po jej návrate do Nemecka (1041 alebo 1045), kde vstúpila do kláštora v Niedermunsteri pri Pasove. Z jej verzie sa ďalej dozvedáme o polapení sprisahancov, ich oslepení a vyhnaní Vazulových synov z krajiny. Z viacerých prameňov sa potvrdila jeho nemoc a upadnutie na lôžko dokonca ešte za života syna (keď mu opuchali nohy). To práve mohli využiť sprisahanci, ale práve okolo kráľovnej Gizely a Petra. Zatiaľ si nemohli asi dovoliť úplnú likvidáciu nitrianskej vetvy, obávali sa odozvy a možných protiopatrení kráľa na až také veľké vyvražďovanie.

Nitransko a jeho svätci

Popri veľkých cirkevných svätcoch z obdobia Moravy sa aj na začiatku existencie uhorského kráľovstva objavujú dvaja slovanský Svorad a Benedikt. Ich kult sa spája s Nitrianskom. Svorad pôvodom z Poľska žil pustovníckym životom už aj v rodnej krajine v dnešnom Tropie (severozápadne od Noweho Saczu), keď sa údajne usadlosť volala v 14. stor. Sv. Swerad. Z Tropie odišiel do Sliezka a pustovníčil v Olave pri Wroclavi odkiaľ prišiel do Uhorska, zrejme po vyhnaní mníchov z Poľska Boleslavom Chrabrým v 1022. Iné pramene sa tiež len domnievajú a jeho príchod kladú do obdobia začiatku vlády Štefana (ale to by ho mal možnosť osobne poznať aj čanádsky biskup Maurus, ktorý sa s ním nestretol lebo odchádzal z Nitry asi 1019). V Nitre vstúpil do benedektínskeho kláštora na Zobore a prijal rehoľné meno Andrej. Rozhodol sa pre pustovnícky život v okolí Nitry na Zobore. Viedol asketický život s odopieraním si všetkého životného pohodlia. Opásal sa veľmi pevne s reťazou, ktorá mu vrástla do tela. Zomrel medzi rokmi 1028-1032. Jeho odkaz pre vykúpenie ľudstva z hriechov nasledoval mních Benedikt, pôvodom Sláv z Nitranska. Za pustovníčenie si zvolil Skalku pri Trenčíne. Údajne ho prepadli zbojníci, mučili, zabili a zohavenú mŕtvolu hodili do Váhu (okolo 1034). Telesné pozostatky oboch mníchov boli uložené v chráme sv. Emerána v Nitre. Obaja sa zároveň stali patrónmi nitrianskeho biskupstva. Na prianie nitrianskeho vojvodu Gejzu päťkostolský biskup Maurus (pôvodom Sláv z nitranského veľmožského rodu, kde v Nitre vstúpil do Zoborského kláštora) spísal legendu Svorada (Andreja) a Benedikta. Údaje čerpal ešte ako opát na Panonskej Hore práve od mnícha Benedikta a zoborského opáta Filipa. Uhorský kráľ Ladislav I. Svätý s bratom nitrianskym kniežaťom Lambertom sa pričinili o kanonizáciu Svorada a Benedikta (1083) a založenie biskupstva v Nitre nesúce mená svätcov Svorada a Benedikta (po roku 1083, neznáma zakladacia listina). Zakladacia listina zrejme bola zničená pri vypálení a zničení nitrianskeho hradu a majetkov biskupa Jána Matúšom Čákom. Ten nešetril ani hroby oboch svätcov a nechal ich zneuctiť a zničiť.

Záver

Dlhá a plodná vláda kráľa Štefana bola základným kameňom budúceho kráľovstva a stála na začiatku návratu stredu kontinentu do spoločenstva civilizovaných európskych národov.

eHistory

Konflikt s nemeckým cisárom

Nástupníctvo

Nitra dejiskom tragédie