eHistory

43M. Bulharsko – Byzantská vojna

(od 893 – 927).

Veľa národov v jednom čase a na jednom mieste, v priestore medzi Balkánom a riekou Don. Celý ten priestor sa premenil na veľké bojisko s hlavnými aktérmi na jednej strane Bulhari, s kmeňmi Slovanov a Pečenehmi (Plavcami, maď. Besenyők) a na druhej strane proti byzantským vojskám a ich spojencami s kmeňmi z Tureckého zväzu, v ktorom sa vojny zúčastnili Uralské (Magyar a Nyék), Starobulharské Povolžské (Onoguri a Sabiri), Staroturecké a Kabarské kmene.

Čoraz častejšie návštevy (t.j. prenikanie a nájazdy) kmeňov z Tureckého zväzu do krajín patriacich prv pod kontrolu Bulharska (západná Ukrajina, Moldavsko a Multánsko) boli predzvesťou ich prejaveného záujmu o balkánske Bulharsko. Známe boli ich vpády v r. 881, 893, 894, keď sa dostali až do oblastí pod vládou Východofranskej ríše resp. aj v 882, keď boli spomínaný na Dunaji pri riečnej úžine Železné Vráta (kde sa s nimi stretol arcibiskup Metod). Koľkokrát potom viedli koristnícke výpravy napríklad len do podstatne bližšieho Valašska, cez ktoré prenikali aj na Dolnú Zem (maď. Alföld) a do stepi dnešného Zátisia (maď. Tiszántúl), do krajiny ktorá im mohla pripomínať alebo ponúkať podobné podmienky na prevádzkovanie ich hlavnej hospodárskej činnosti pastierstva, ako čiernomorská step. A to stále hovoríme len o celej krajine resp. len o územia pod kontrolou balkánskeho Bulharska.

Pre kočujúce kmene z Tureckého zväzu síce od východu pribudol nový nepriateľ (Pečenehovia), na severe proti Kyjevskej Rusi sa nevedeli presadiť už desaťročia (a neustále pred nimi ustupovali), ale na západe sa začala pre nich vyvíjať situácia až veľmi priaznivo. V priebehu 80-tych rokov v IX. stor. v balkánskom Bulharsku sa prehlbovala vnútorná kríza, čo sa prejavilo stratou východnej Ukrajiny a Besarábie. V r. 889 sa panovania vzdal chán Michal (známy aj pod pohanským menom Boris a vstúpil do kláštora) a trón prepustil najstaršiemu synovi Vladimírovi. Ten sa zanedlho zriekol kresťanstva, krajinu viedol k návratu k starým bulharským tradíciám, vyznávaniu pohanských kultov. A to už v tejto dobe (od zač. 90-tych rokov) sú už známe každoročné koristnícke výpravy kmeňov z Tureckého zväzu (aj Maďarských kmeňov) cez Valašsko až do vnútrozemia Karpatskej kotliny. V r. 893 znova zasiahol odstúpený chán Michal, svojho syna Vladimíra zosadil z trónu a dal mu vypáliť oči. Následne za panovníka určil mladšieho syna Simeona a vrátil sa do kláštora. O konsolidovaní pomerov v balkánskom Bulharsku a opätovnému získaniu kontroly aj nad širokým okolím poukazuje žiadosť Východofranskej ríše z r. 893 k Bulharom na zastavenie dodávok sedmohradskej soli na územie Moravského kniežatstva. Aj snahy bulharského chána Simeona viedli k získaniu väčšej politickej a cirkevnej nezávislosti a odpútania sa spod vplyvu Byzantskej ríše, čím ich vzájomné vzťahy ochladli a zmenili sa v otvorené nepriateľstvo. Byzantská ríša reagovala zvýšením poplatkov pre obchodovanie bulharských obchodníkov na území ríše. Bulhari neuspeli sťažnosťami, preto na jeseň r. 894 (uvádza V. N. Zlatarski ako začiatok prvej bulharsko-byzantskej vojny) bulharské vojská vpadli do byzantskej Trákie (bulharské pramene však uvádzajú, že vpadli do Macedónska), odkiaľ donútili k úteku byzantské vojská a pritom sa dostali do zajatia chazarský vojaci v službách Byzantskej ríše, ktorých Bulhari potrestali, odrezali im nosy a tie poslali do Konstantinopolu.

Časť byzantských vojsk bola viazaná na východe krajiny v bojoch proti Arabom, preto byzantský cisár Lev VI. sa pokúšal nájsť pomoc u severného suseda Bulharov, u tam pohybujúcich sa kmeňov z Tureckého zväzu (Maďarské, Starobulharské, Kabarské a Staroturecké kmene). Koncom r. 894 (prípadne zač. r. 895) cisár Lev VI. vyslal k dolnému Dunaju svojho posla Nikétas Sklérosa. Ten sa na lodiach dopravil k rieke Dunaj, kde sa stretol kniežatami Arpádom a Kusánom (v iných prameňoch uvádzaný aj pod menami Kursán, Cusal), odovzdal im množstvo darov a nahovorili ich na spoločný útok proti Bulharom. Cisár Lev proti Bulharom pripravoval odvetu a vystrojil námorné vojská vedené admirálom Eustathiosom Patrikiosom, aj veľké vojská po súši vedené stratégom (generálom) Nikephoros Phokasom. Zároveň cisár Lev predstieral ochotu s Bulharmi vyjednávať a do Bulharska vyslal aj poslov so žiadosťou o uzavretie mieru. Chán Simeon o tomto úskočnom manévri získal informácie, a preto nechal byzantských mierových poslov zavrieť do väzenia. Medzitým byzantské loďstvo prepravilo na bulharský pravý breh Dunaja turecké vojská vedené Liüntikom, keď v tých vojskách sa mali nachádzať aj vojská Maďarov. Tu sa pripojili k byzantským vojskám a viackrát porazili Bulharov (cisár Lev VI. uvádzal 3 bitky). Po prvom víťazstve (uvádzané len ojedinelým prameňom v Dobruži) sa chán Simeon len s ťažkosťami dostal do pevnosti v Distri (Silistra pri Dunaji). Tu utrpeli znova porážku, ustúpili k Preslavu, kde ich postihla ďalšia porážka. Bulhari ustúpili do pevnosti Mundraga (dnes by sa pevnosť dala identifikovať ako Madara), kde boli obkľúčený, a preto pokorený chán Simeon musel prijať mier diktovaný Byzantskou ríšou. Bulharský chán napísal, že Turci (myslel tým aj vojská Maďarov) obsadili a zotročili celé Bulharsko. O tejto vojne sa zmieňujú aj ďalšie písomné pramene:

• Fuldské letopisy (spomínajú v prvých dvoch bitkách dosiahli Turci (aj Maďari) víťazstvo, ale potom v niekoľkých ďalších utrpeli porážky) – Turci (aj Maďari) so silným vojskom napadli Bulharsko, veľa ľudí pritom zabili;

• Ruské letopisy uvádzajú – Turci (aj Maďari) napadli Bulharsko a obsadili celú Bulharskú krajinu, preto bulharský chán so svojim vojskom musel ustúpiť na juh krajiny.

• V kronike mnícha Juraja – chán Simeon žiadal uzavretie mieru od Eustathiosa Patrikiosa, ktorý to predniesol cisárovi Levovi. Cisár Lev ku chánovi Simeonovi vyslal Leva Choirosphaktésa, nariadil návrat vojnového loďstva, aj pozemných vojsk a z Bulharska odtiahli aj vojská Turkov (aj Maďarov) vedené Liüntikom. Došlo k uzavretiu mieru.

• O pol stor. neskôr iný byzantský cisár Konstantin VII. zapísal, že panovníkom Turkov bol aj Liüntika (ktorého sa uhorský kronikár Anonymus pokúsil ponížiť a zaradiť ako najstaršieho syna Arpáda pod menom Levente), tým pádom sa dá uvažovať aj o možnosti, že výpravy do Bulharska sa mohli zúčastniť hneď viaceré etniká z Tureckého zväzu, keď konkrétne Liüntika mohol byť pravdepodobne panovníkom gyulom (dulum – slov. ďulom) Starobulharských kmeňov (Onogurov a prípadne aj Sabirov), keďže panovník starotureckých kmeňov karcha (maď. harka, horka) sa v tej dobe nachádzal ešte na východe Ukrajiny za riekou Dneper. Ak k tomu ešte prirátame, že Nikétas Skléros rokoval o vojenskej výprave aj s panovníkmi Arpádom (ten bol maďarským kendem) a Kusánom (ten bol zas uvádzaný v Karpatskej kotline ako kagan-chán Kabarov) a pravdepodobne viedli výpravu po súši a ak nie sú spomínaný vo výprave v Bulharsku tak mohli tiahnuť do bližšej južnej Dácie (Valašska) prípadne až na Dolnú zem a do Zátisia (maď. Alföld és Tiszántúl)   

Po odtiahnutí nepriateľských vojsk bulharský chán Simeon prichádzajúceho byzantského vyjednávača Lea Choirosphaktésa zajal a uväznil a ešte v tom istom roku (895) začal organizovať vojenskú výpravu proti Turkom (aj proti Maďarom). Aj bulharský chán si na pomoc hľadal spojenca a poslal poslov k Pečenehom (Plavcom) so žiadosťou o spoločný útok proti kmeňom z Tureckého zväzu (aj proti Maďarom). Spoločný útok Bulharov do Valašska, Multánska a Moldavska proti Maďarským a Starobulharským kmeňom a Pečenehov od východu do Etelközu proti ostatným kmeňom Tureckého zväzu (Starým Turkom a Kabarom) na jar r. 896 katastrofálne zasiahol zmieňované obyvateľstvo a donútil niektoré ich časti k odchodu do Karpatskej kotliny, kam odtiahli asi len Maďarské (Magyar a Nyék) a prípadne aj Starobulharské kmene (Onoguri a Sabirovia), kým Kabarovia ustúpili do severného Moldavska a Multánska Staroturecké kmene vedené karchom asi niekam do ich južného susedstva do priestoru tokov riek Dnester, Prut a Seret. Len mimochodom kmene z Tureckého zväzu (hlavne Staroturecké a Kabarské kmene, keď sa nedá vylúčiť ani účasť ostatných Maďarských kmeňov a starobulharských Onogurov) boli vo vojnovom stave s Pečenehmi už od r. 894 a každoročne pred nimi ustupovali. Najprv po porážke v r. 894 opustili Meotis (Levediu) a v r. 895 utrpeli ďalšiu porážku vo východnom Etelköze (Medziriečí). Preto ani nemusela byť nejaká dohoda Bulharov s Pečenehmi, stačilo vyčkať najbližšiu jar (896), keď Pečenehovia budú pokračovať vo vojne a znova zaútočia od východu a Bulhari v tej istej dobe podnikli útok od juhu (od Dobruže), so zámerom zastaviť možné nebezpečenstvo a vpády na územie Bulharska zo severu.

Po ustaní konfliktov na severe vo Valašsku, mohol chán Simeon zo severu presunúť svoje hlavné vojenské sily na juh krajiny, kde pri Bulgarophugone (bul. Bulgarofigu, v r. 896) dosiahol veľké víťazstvo aj nad byzantskými vojskami (V. N. Zlatarski uvádza toto víťazstvo už v Druhej bulharsko – byzantskej vojne). V núdzi musel byzantský cisár Lev VI. uzavrieť mier, zrušiť vysoké dane a clá uvalené na bulharských obchodníkov a zaviazal sa odvádzať každoročný mierový tribút Bulharom. Bulharom sa uvoľnili ruky s Byzantskou ríšou a mohli sa venovať konfliktu so severnými susedmi, kde od nasledujúceho roku (897 a 898) mohli znova nastoliť svoju zvrchovanosť vo Valašsku a na dolnom toku rieky Dunaj (odchod kmeňov Starých Turkov do Karpatskej kotliny kam došli možno až v r. 898) a následne aj v Multánsku a Moldavsku, čo sa dá usúdiť podľa príchodu Kabarov do Karpatskej kotliny až okolo r. 900. Po tom čo doriešil územné spory na severe, chán Simeon sa obrátil znova proti Byzantskej ríši. V r. 904 uskutočnil výpravu na mesto Solún, dobyť a obsadiť sa mu ho však nepodarilo. Uspel však v Macedónsku a v Albánsku, ktoré sa okrem oblasti okolo mesta Drač ocitli pod kontrolou Bulharska. Chán Simeon začal s budovaním nového hlavného mesta a zo starého sídla z Plisky sa presťahoval do Preslavu. Upevnil v ríši kresťanskú vieru, po Preslave, v macedónskom Ochride zriadil druhé centrum kultúry, kde sa uchýlili aj slovanský exulanti vyhnaný kniežaťom Svätoplukom Moravy. Po smrti byzantského cisára Leva VI. (912), namiesto neplnoletého Konstantina VII., sa moci ujal ako spoluvádca Alexandros (brat zosnulého Leva), ktorý sa vzoprel a odmietol odvádzať Bulharsku tribút. Chán Simeon v nasledujúcom roku (v lete 913) pritiahol s vojskom až ku Konstantinopolu, ale bolo to už v dobe, keď bol Alexandros už mŕtvy a konstantinopolský patriarcha Nikolaos Mystikos sa rozhodol stretnúť a jednať s chánom Simeonom. Tajného stretnutia sa zúčastnil aj mladý cisár Konstantin VII. a ponúkli zaplatiť neodvedený tribút, súhlasili so sobášom cisára Konstantina so Simeonovou dcérou a patriarcha Mystikos korunoval Simeona za cisára. Teraz už cisár Simeon odtiahol od Konstantinopolu a navrátil sa do Bulharska. V Byzantskej ríši vypukla nevôla z ústupkov, moci sa ujala Zoe, matka cisára Konstantina VII. a zrušila zásnuby syna Konstantina s bulharskou kňažnou. V nasledujúcich rokoch cisár Simeon podnikol útok na byzantské mestá, obsadil trácke mesto Adrianopolis a albánsky Drač. Ako odvetu v r. 917 byzantská ríša vpadla na územie Bulharska, kde sa 20. augusta zrazili s bulharskými vojskami pri rieke Acheloj, pri meste Anchiala (dnes Pomorje). Víťazstvo dosiahli bulharské vojská, ktoré potom pritiahli až ku Konstantinopolu, kde dosiahli ďalšie víťazstvo, ale samotné mesto sa im nepodarilo dobyť. Už v r. 919 sa cisárovi Simeonovi rozplynuli jeho plány spojenia bulharskej (slovanskej) a byzantskej dynastie, keď najvplyvnejší byzantský admirál Romanos Lakapenos svoju dcéru oženil s cisárom Konstantinom VII., získal aj titul spoluvládcu a stal sa skutočným vládcom, kým cisár Konstantin VII. sa viac venoval kultúre, vzdelaniu a literárnej činnosti. Cisár Simeon sa s neúspechom vyrovnal po svojom, udelil si titul cár, aby tak potvrdil svoju suverenitu a samostatnosť, preslavského arcibiskupa povýšil na patriachu, aby vytvoril vlastnú a nezávislú cirkevnú organizáciu a nakoniec podnikol niekoľko vojenských výprav proti Byzantskej ríši, aby tak demonštroval svoju silu. Cár Simeon zomrel v r. 927 a na trón nastúpil Peter I. Bulharský, ktorý vládol do r. 970.

​