28A. Hospodárstvo a fungovanie slovanskej spoločnosti.

Dunajský priestor so širokým záberom na celú strednú Európu, kde od pradávna prebiehal neustály pohyb buď chápaný ako sťahovanie resp. rozširovanie osídlenia sa obyvateľstva (aj budúcich Slovanov). Neskôr v susedstve starobylého a trvalo usadeného obyvateľstva prebiehajúca migrácia resp. striedajúce sa príchody, zániky a odchody rôznych etník a kmeňov, ktoré mohli a museli mať vplyv na fungovanie chodu spoločnosti v celom regióne. Asi práve z dôvodu veľmi rušného diania vo východnej a strednej Európe sa ani nejako nedokázal vytvoriť dostatočný priestor a hlavne čas na pokojnejší vývin smerujúci na samostatné a dlhodobejšie vystupovanie miestneho jedného a či aj miestnych viacerých etník k vytvoreniu vlastných územných útvarov.

Už Doba Bronzová (medzi r. 2.500 – 700 p. n. l.) navodila základy k vzniku etník a jazykov v celoeurópskom meradle a s toho vyplývajúceho vytvárania územných celkov (Grécke kmene na Balkáne, Italské a Latinské kmene na Apeninskom polostrove, Kelti v západnej Európe, Germáni v Škandinávii a na Jutskom polostrove). Základy na vytváranie územných celkov aj v Stredodunajskej oblasti síce nastúpili (veľké množstvo archeologických kultúr), ale tento proces bol spomalený resp. prerušený, keď sem zasiahol rušivé obdobie Skýtov, príchod Keltov a Germánov, pri ktorom zničili dovtedajší systém fungovania krajiny, vojnami zdevastovali krajinu a pokorili tunajšie obyvateľstvo, čo krajinu pokaždé akoby o storočie, alebo aj o viac vrátili (zdegradovali) vo vývoji späť resp. až vyše storočia trvalo, kým sa v krajine konsolidovali a vytvorili podmienky, aby mohol pokračovať proces na vytváranie infraštruktúry (aj tej však podľa vzoru a potrieb vládnuceho etnika). Pokorené obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, potom aj na ich mieste pôsobiace Slovanské obyvateľstvo, sa nachádzalo na pokraji územného celku pomyselne patriaceho a pomyselne kontrolovateľného cudzím vládnucim etnikom (nomádov, Keltov, Germánov, ...). U inoetnického obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi nejaké samospráva sa rozpadla na menšie lokálne celky resp. kmene a obmedzila sa na roztrúsené skupinky osád na odľahlejších miestach (mimo hlavných ciest, mimo tokov veľkých riek a brodov a mimo kontrolných a správnych centier, ktorými boli keltské oppidia a germánske mestá). Ani následne na ich mieste sa nachádzajúce Slovanské kmene a obyvateľstvo, fungovali len ako rodové resp. rodinné spoločenstvá. Takýchto niekoľko desiatok resp. stoviek osád v nejakej lokalite tvorilo kmeňové spoločenstvo. Predstaviteľmi osád a rodov boli starešinovia, ktorý si volili spomedzi seba náčelníka kmeňa. Skôr sa ponúka alternatíva, že vládnuce etnikum nemalo pod trvalou kontrolou celé pomyselné územie, len v podstate výrazne obmedzili a sťažili rôznym inoetnickým kmeňom a od seba vzdialeným lokalitám vzájomnú komunikáciu a prípadnú spoločnú organizovanosť (čo poznáme aj z neskoršieho obdobia, keď severné Slovensko, Zakarpatská Rus a východné Sedmohradsko boli teoreticky od X. stor. vnímané ako súčasť Uhorska, ale do Uhorska boli fakticky včlenené neskôr a hradná správa v nich bola zriadená až v XII. a XIII. stor.). Preto nejaké spájanie sa vzdialených lokalít, organizovanie spoločných obchodných, správnych a vojenských činností vo väčšom rozsahu ani nemohlo dochádzať, keď tie by museli prekonávať územie ovládané iným resp. obývané vládnucim etnikom.

Ak nebola vyššia správna jednotka ako rod resp. rodina alebo kmeň, aj vlastníctvo pôdy a majetkov bolo spoločné (užívané všetkými členmi rodu resp. rodiny). Sporným sa stáva akým spôsobom fungovala lojalita k nadradenému inoetnickému vládnucemu elementu (k nomádskym kmeňom, ku Keltom a Germánom) a viazanosť resp. zaťaženie podriadeného obyvateľstva materiálnymi odvodmi (predovšetkým odvodmi potravín) a ak nefungovala neboli vylúčené pravidelné lúpežiace nájazdy vojenských a nomádskych spoločnosti k sídlam roľníkov a k sídlam ostatného nepodriadeného obyvateľstva a kmeňov po okolí (Jordanes uvádza pri účinkovaní Germánskych kmeňov ich časté nájazdy do nechránených oblastí za cieľom lúpenia).

Situácia s vlastníctvom pôdy a majetkov u starobylého obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi a následne aj u Slovanov, ktorý sa namiesto nich na scéne objavili na prelome V. / VI. stor. n. l., sa zmenila až vznikom ich vyšších etnických správnych inštitúcii, akými sa dali považovať spolčovanie sa viacerých kmeňových organizácii a voľba nadriadených osôb – vladyku, kniežaťa alebo ich priaznivcov veľmožov, s určením ich právomocí a majetkov resp. vlády a panstva nad zverenou krajinou, čím sa užívanie majetkového vlastníctva upravilo a prenieslo aj do ostatnej, nižšie postavenej spoločnosti.

Po obyvateľstve hovoriacom indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, ktoré vystriedalo, alebo zaujalo Slovanské obyvateľstvo (po jeho identifikácii v VI. stor. n. l.) je možné nájsť podobné alebo príbuzné spôsoby pochovávania. Zameraním sa len na priestor Karpatskej kotliny, prípadne jej širšieho okolia tzv. Stredodunajskej oblasti, kde archeológia eviduje síce kombinácie rôznych spôsobov pochovávania, keď na východe Karpatskej kotliny pribúdali nomádske mohylové hroby s kostrovými ostatkami (od zač. Doby Železnej a boli prisudzované Kimmeriom a Skýtom) a od západu už aj prv, ako predvoj, ešte pred príchodom Keltov, sa nachádzali mohylové hroby, v ktorých sa striedali ako kostrové tak aj spopolnené ľudské ostatky (od pol. Doby Bronzovej), ale trvalo prevažujú popolnicové hroby (popolnicové kultúry s nezistenou resp. neudávanou etnicitou obyvateľstva), keď aj Slovanské obyvateľstvo sa prezentovalo práve spopolňovaním svojich zosnulých. Veľká rozmanitosť je postrehnuteľná aj pri ďalších ako remeselníckych, vojenských a hospodárskych činnostiach. Kým remeselnícke produkty (riad, šperky, keramika vyrábaná na hrnčiarskom kruhu a aj ručne) sa dajú nájsť všade, inak to vyznieva s výzbrojou a vojenských aktivitách, v priamej súčinnosti s hospodárskym zameraním spoločnosti. Okolie stredného a dolného toku rieky Tisa (spomínaný východ Karpatskej kotliny) s okolitými oblasťami, popri roľníckom ľude sú tu postrehnuteľné aj prvky nomádskych kultúr, ktorých obyvateľstvo sa zaoberalo pastierskou činnosťou; v Panónii, Rakúsku, Čechách, na Morave, západnom a strednom Slovensku prevažuje poľnohospodársky ľud (Grékmi uvádzaný Ilýrskeho pôvodu a Rímanmi pomenovaný ako ľud hovoriaci panónskym jazykom, ale najskôr sa jednalo o obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi), v ktorého susedstve pôsobil vyspelejší, remeselne zručnejší a vojenskou činnosťou zaoberajúci sa ľud, čo navodzuje podrobenie sa ilírskeho resp. panónskeho ľudu a prijatie nadvlády Keltov, Germánov, Rímanov, Hunov, ...).

Tento starobylý prevažne poľnohospodársky ľud buď Ilýrskeho, Panónskeho pôvodu alebo obyvateľstva hovoriaceho Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi a neskôr (od zač. VI. stor. n. l.) na ich mieste identifikované Slovanské obyvateľstvo, obrábali pôdu dreveným a neskôr železným radlom. Na poliach v tzv. dvojpoľnom systéme (jedna časť role sa obrábala a druhá nechala ležať úhorom) sa pestovali obilniny, zelenina a ovocie. Popri tom sa živili aj poľovníctvom, rybolovom, včelárstvom, ... Pri svojich stálych príbytkoch v dosahu a rozsahu pastvín chovali menšie počty dobytka, kôz, oviec, koňov, ošípaných a hydiny. Ťažba rudy (spomínaný sú Kotíni, ktorý ťažili striebro, zlato, železo), k tomu nadväzujúce odbory, kováči, zlatníci, razenie mincí a navyše aj ďalšie remeselnícke obory (tesár, hrnčiar, ...). Za približne podobných okolností fungovala aj raná Slovanská spoločnosť, keď to mohla byť symbióza už spomínaného starobylého ľudu hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi s obyvateľstvom rôznych etník prichádzajúcich alebo len prechádzajúcich týmto územím. Až neuveriteľne znie zistenie rôznych jazykovedcov k starobylým predslovanským zemepisným, botanickým názvom, zrejme staršieho pôvodu, či to mohlo byť v niektorých prípadoch už spomínaného ilýrskeho alebo panónskeho pôvodu, prípadne pri malom percente aj keltského alebo germánskeho pôvodu, avšak u veľkej väčšiny pomenovaní znejúcich skôr slovansky. Tým sa nám vynára vážna otázka, či dokonca staroslovanský jazyk (spoločný jazyk Staroslovanského obyvateľstva) a následne slovanské dialekty (dnešné jazyky slovanských národov) nemohli byť veľmi príbuznými alebo až podobnými k jazyku starobylého obyvateľstva hovoriaceho pôvodne indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi.

Práve z dôvodu neustáleho kontaktu s ostatnými etnikami aj Slovania majú s nimi množstvo ďalších spoločných znakov. Zjavne podobne vyzerá aj obraz resp. hierarchia spoločnosti, ktorá bola organizovaná do troch stavov, keď aj u Slovanov to boli šľachta, na druhom mieste kňazi (u Slovanov nazývaný žreci) a na treťom mieste ľud. Rovnako fungovali aj Germáni a u Keltov síce tiež tri stavy, ale často sa uvádzajú vo výsadnom priam magickom postavení keltský kňazi (druidi) a až za nimi šľachta a ostatný ľud, čím spôsob fungovania spoločnosti teokratický (nadriadenosť kňazov nad panovníkom a šľachtou), čo bol jav postrehnuteľný aj u slovanských Luticov (prv nazývaných Veletmi) a Ranov (na Rujane), kde panovník bol podriadený ich hlavnému kňazovi.