eHistory

18A. Húni a Sťahovanie národov.

          Susedstvo civilizácii, stúpajúca rivalita, prípadne zmena prírodných a klimatických podmienok mohla vyústiť do slávy jedných a úpadku tých ostatných. Často takéto striedanie a nástup momentálne úspešnejších civilizácii a národov, namiesto ustupujúcich a zanikajúcich, bol riešený vojenským vystúpením, kde boli znova na jednej strane víťazi a na druhej strane tí porazený, pokorený, prípadne donútený opustiť dovtedajšie sídla.

Kým od IV. tis. p. n. l. prebiehalo prenikanie Indoeurópskeho obyvateľstva nielen na západ do Európy, ale aj na východ do Stredoázijskej oblasti (neskôr až do západnej Číny a Mongólska), v priebehu I. tis. p. n. l. nastal opačný pohyb a turkické obyvateľstvo (z Altajsko-mongólskej jazykovej skupiny) zastavilo postup Indoeurópanov a samo sa vydalo na západ. Príchod Skýtov v VIII. stor. p. n. l. do východnej Európy mohol byť vyvolaný, nielen tlakom Massagetov, ale aj práve prenikaním altajsko-mongólského obyvateľstva na Sibír, do západného Mongólska a západnej Číny, ktoré pokračovalo aj ďalšie storočia, ba až viac ako tisícročie (Sarmati, Jazygovia, Syrakovia, Roxolani  a ďalší). V I. stor. n. l. ich napríklad do Európy nasledovali indoeurópske kmene Alanov.

Hlavnou cestou, po ktorej prúdilo obyvateľstvo predovšetkým z východu na západ – teda zo Stredoázijského priestoru do Európy, sa stal koridor začínajúci medzi pohorím Ural a Kaspickým morom a približne v šírke asi 500 km ťahajúci sa cez juh Ukrajiny (cez tzv. Pričernomorie) a zúžený profil severného Balkánu do stredu Európy. Pod pojmom „Veľké Sťahovanie národov“ (trvajúce medzi rokmi 375 – 568 n. l.) sa hlavne vo východnej Európe odvíjal stret rôznych civilizácii po stránke jazykovej, ale v dobe Veľkého sťahovania národov k tomu pribudol aj stret medzi rôznymi rasami (europoidnými, altajsko-mongólskymi a uralskými). Odvíjal sa v réžii altajsko-mongólskych kmeňov, z ktorých sa ako prvý v Európe predstavil Hunský zväz doprevádzaný s veľkým množstvom zajatých hlavne nomádskych kmeňov a etník zhromaždených pod názvom Ogur resp. Onogur. Jednalo sa tiež o kmene z altajsko-mongólskej jazykovej skupiny, z jej turkicko-tatárskej vetvy a jej obyvateľstvo, z ktorých sa vyvinuli neskoršie kmene Bulharov, Sabirov, Chazarov a mnohé ďalšie. Samotný Huni ako vládnuci predstavitelia, zaujímavým spôsobom ovládali početnejšie obyvateľstvo, keď časť hunskej šľachty bola prítomná a ovládala niektoré podmanené etniká (hlavne ich vojsko, čo sa u niektorých stredoázijských a východoeurópskych kmeňov zotrvalo a fungovalo ako dvojvládie aj v neskoršom období), ktoré zaviazala povinnosťami zúčastňovať sa vojenských výprav do susediacich lokalít. Rovnakým spôsobom prenikli aj do východnej Európy, kam viedli svoje vojenské výpravy s podriadenými turkicko-tatárskymi kmeňmi nazývaných už spomínaným termínom „ogur“ a v prípade ak sa jednalo o desať a viacej ako desať kmeňov už sa užíval výraz „onogur“, odkiaľ pokorení Alani, Anti a Góti viedli a prenikali do strednej Európy, kde sa Hunom dostali pod nadvládu ďalšie germánske kmene, s ktorými podnikali výpravy na územie Rímskeho impéria a do západnej Európy.

Hunom prial momentálny stav vo východnej Európe, kde sa nedokázala vytvoriť rovnocenná ríša po vzore Rímskeho impéria, alebo prv existujúcich ríš Kimmeriov, Skýtov a Sarmatov. Rozdrobené kmeňové spoločenstvá, bojujúce aj navzájom proti sebe, sa nedokázali zomknúť ani v dobe veľkého ohrozenia a blížiacej sa vlastnej katastrofy. Hunov viedol panovník wang Balambir (Valamibir), keď titul wang bol rovnocenný ako neskorší titul chán alebo kráľ a jemu podriadený užívali titul šan-jü, čo mohol znamenať v našich zemepisných šírkach niečo ako knieža. Huni prenikali do Povolžia, kde v priestore medzi riekami Volga a Don porazili Alanov (okolo r. 372, iný prameň uvádza r. 374), ktorých niektoré kmene upadli pod nadvládu Hunov, ďalšie kmene ustúpili na Kaukaz a ostané časti unikali cez Ukrajinu, kde sa pridali ku germánskym Herulom a Vandalom a s nimi cez západnú Európu, cez Rýn, najprv prenikli do Francúzska (k Ženevskému jazeru) a následne cez Španielsko sa dostali až do severnej Afriky. V r. 375 Huni prekročili rieku Don, kde sa im podarilo poraziť germánskych Ostrogótov, donútili ich ustúpiť až k rieke Dneper, kde Ostrogóti museli zvádzať ďalšie boje aj s Antami. Tu však po bojoch, krátko po sebe, zomreli dvaja ostrogótsky panovníci Hermanrik (376) a Vinithar (pred r. 378), Ostrogóti aj naďalej ustupovali na západ, cez dnešnú Ukrajinu až na Balkán. Viedli vojny proti ostatným nomádskym kmeňom (Skýtom, Sarmatom), proti Antom a aj proti početnejšiemu pôvodnému starobylému roľníckemu obyvateľstvu hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi. Porazenými sa stali Germánske kmene, ale nakoniec aj ostatné tunajšie obyvateľstvo, ktorých veľké alebo početnejšie skupiny obyvateľstva ostali aj naďalej na miestach svojho dovtedajšieho pôsobenia, preto zanedlho mohli upadnúť pod nadvládu Hunov. Avšak nejaké skupiny pôvodného obyvateľstva užívajúceho aj indoeurópsky resp. storoeurópsky jazyk alebo ich dialekty sa buď už prv (počas predchádzajúcich storočí), alebo s Germánmi, prípadne neskôr s Hunmi tiež dostali na Balkán a do Karpatskej kotliny, kde sa na juhu Veľkej Uhorskej nížiny spomínajú opäť Skýti (byzantský vyslanec Priscios idúci k Hunom spomína nápoj medos – možno medovinu, ktorý mu podali údajný Skýti a výraz strava, ktorú spomína Jordanes v súvislosti hostiny – karu po smrti Atilu). Ústup Ostrogótov vyvolal ustupovanie aj Vizigótov a rôznych ďalších nomádskych kmeňov (Alanov, Sarmatov, Skýtov, Antov), ktorý tým pádom prenikli aj do Moezie a Trákie (dnes Bulharsko), na územie Rímskej ríše. Konečne nastalo spojenectvo Ostrogótov, Vizigótov a aj ostatných nomádskych kmeňov, ale ani tentoraz to nebolo proti hroziacemu Hunskému zväzu, ale proti Rímskej ríši, čím sa nevyhli konfliktu, ale vyvolali ďalší konflikt. Rímska ríša snažiaca sa zakročiť proti prenikajúcim germánskym kmeňom vyslala vojská vedené spolucisárom Valensom, povereného správou východnej časti ríše. 9. augusta 378 sa pri Hadrianopolise (dnes turecké hraničné mesto Edirne) stretli rímske vojská s Vizigótmi vedených Fritigernom, ktorým na pomoc prišli aj Ostrogóti vedený Greutungom a nomádske kmene vedené Safraxom (predpokladá sa, že mohol byť predstaviteľom Alanov). Rímania bitku prehrali a padol aj spolucisár Valens.

6. Jako poslední důkaz naší teze je možné uvést údaje a komentáře, které učinil bulharský církevní zástupce Spiridon ve svém díle “История во кратце о Болгарскомъ народе словенскомъ”, napsaném roku17924. Komentuje vyprávění Cezara Baronie o útoku Hunů v Evropě, kdy píše, že kolem roku 370 na sever od Černého moře žijí národy Uherské. Později popisuje známou bitvu z 9. srpna roku 378 u Adrianopole mezi byzantskými vojsky vedenými císařem Valentem a Góty, kteří hledali svou záchranu před Huny na severní hranici říše. Východní Římané byli poraženi a Valent byl za živa upálen v jedné vile. Na straně vítězů, se kromě Gótů zúčastnilo více národů. A skutečně ve svých Dějinách Paisij Chilendarski píše, že Gótové a Bulhaři porazili Valenta ve válce. Kněz Jovčo žijící v 19. století ve městě Triavna poznamenává něco podobného „…Valent, kterého zabili Bulhaři“. Jeroschinomach Spiridon je podrobnější když píše, že Valent je poražen Ungry a Bulhary, kteří zpustošili celou Trákii a Makedonii. Po svém vítězství Bulhaři zůstávají v Trákii a Ungrové míří na sever od Alpia Julias (Transylvánii) a tam zůstávají. Je pravděpodobné, že všichni tito domácí autoři používali nějaký pro nás neznámý pramen, na základě kterého kategoricky tvrdí, že této bitvě se zúčastnili Bulhaři a nějací podivní Ungři. Mnoho cizích autorů – Amian Marcelin, Eusevius Jeroným, Komes Marcelin a další také píší, že ve svazku národů vstupujících v té době do Východní římské říše se účastnili Gótové(Getové), Alani a Hunové, tak pod označení Alani a Hunové je možné rozpoznat již zmiňované Bulhary a Ungury.

​

Germánskym kmeňom sa otvorila cesta na západ do rímskych provincii Ilyricum a Pannonia.

Huni sa zatiaľ venovali obsadzovaniu východnej Európy, oblasti Medziriečia (medzi riekami Dneper, Dnester, Prut a Seret), odkiaľ sa v zač. 90-tych rokov IV. stor. posúvali na Balkán a následne do juhomaďarskej nížiny, kde na vyše pol storočia mali sídlo aj hunský wang-ovia. Príchod Hunov do Strednej Európy a kontrola aj susedstvo s rímskou provinciou Ilýria podstatne obmedzil plynulejší kontakt medzi západnou a východnou časťou Rímskej ríše a v r. 395 nielen z dôvodu prenikania Hunov na Balkán a do Karpatskej kotliny, ale aj z dôvodu smrti cisára Theodosiusa, došlo aj k rozdeleniu (rozpadnutiu) sa cisárstva na Východorímsku a Západorímsku ríšu.

Hunom sa darilo zotrvať v strednej Európe pol storočia a odtiaľ prenikať do širokého okolia. Buď vojenskou agresiou, alebo odvádzaným tribútom si vykupovali mier od okolitých krajín (platili aj Východorímska a Západorímska ríša). O osude Hunského panstva v strednej Európe nakoniec rozhodli rovnaké okolnosti, akými sa prezentovala aj nejednotná Európa. Po nečakanej smrti wanga Atilu (453) došlo k svárom o nástupníctvo medzi jeho troma ešte žijúcimi synmi Ellakom, Dengizikom a Ernakom. Najstarší Ellak aj s pomocou germánskych kmeňov porazil oboch mladších bratov, ktorý ustúpili do východnej Európy. Odchod časti (ak nie aj väčšiny) hunských kmeňov resp. vojenských síl do východnej Európy (do oblasti severného Čiernomoria a Povolžia) vážne oslabil wanga Ellaka, čo využili zajaté germánske kmene na vzdor. V nasledujúcom roku (454) došlo k vyústeniu rozbrojov a v bitke pri rieke Nedao v Panónii, germánske kmene Ostrogótov, Gepidov, Rugiov, Sciriou, Herulov a ďalších kmeňov vedených panovníkmi gepidským Ardaricom a ostrogótskymi bratmi Teodorichom, Valamirom a Videmirom (Widimirom) porazili hunské vojská (padol aj hunský wang Ellak), zaniklo hunské panstvo a skončila ich prítomnosť v strednej Európe.

K obdobiu Sťahovania národov (375 – 568) na území Slovenska archeológovia našli viacero lokalít, keď sa jednalo o sídla, hroby (prevahou kostrových), ale aj o veľmi zaujímavé nálezy dvoch pozlátených prílb (Dolné Semerovce), dvoch železných prílb (Horné Semerovce) a zlatej mince cisára Valentiniana (Ladice). tými lokalitami sú: Bešeňov (NZ); Čaňa (KS); Dolné Semerovce (LV); Malé Dvorníky (DS); Fiľakovo (LC); Horné Semerovce (LV); Hraň (TV); Hul (NZ); Imeľ (KN); Ivánka pri Dunaji (SC); Kapušany (PO); Košice (KE); Krakovany (PN); Kšinná (BN); Ladice (ZM); Lastovce (TV); Levice (LV); Lipová – Ondrochov (NZ); Lužianky (NR); Marcelová (KN); Šurany – Nitriansky Hrádok (NZ); Nové Zámky (NZ); Piešťany (PN); Prša (LC); Púchov (PU); Bratislava – Rusovce (BA); Senné (MI); Siladice (HC); Streda nad Bodrogom (TV); Šarovce (LV); Šaštín Stráže (SE); Šurany (NZ); Trnovec nad Váhom (SI); Veľké Kostoľany (PN); Výčapy – Opatovce (NR); Zohor (MA);