www.eHistory.eu

3S. Eneolit

(medzi 4000 – 2000 p. n. l.).

Asi od XIII. tis. p. n. l. započalo globálne otepľovanie sa Zeme trvajúce až dodnes. Na severnej pologuli, v smere od Rovníka na sever, sa vďaka klimatickým zmenám posúvala krajina, kam prenikalo ľudské osídlenie. Zo začiatku (od VI. tis. p. n. l.) pozvoľné rozpínanie sa obyvateľstva užívajúceho pôvodne indoeurópsky jazyk narástlo (do I. tis. p. n. l.) do obrovských rozmerov.
"Za akých okolností sa ich pôsobenie resp. prenikanie do širokého okolia mohlo dosiahnuť až také úspechy?"

Oblasť juhovýchodnej Európy a prenikanie Indoeurópanov ako do ostatnej Európy a aj do Stredoázijského priestoru, zrejme neboli mierovou misiou alebo priateľským aktom so susediacimi oblasťami a za predpokladu, že sa niesli v duchu vojenských konfliktov navodzujú ďalšiu otázku "Akými zbraňami alebo za akých okolností získavali prevahu oproti súperom?"

Zlomom sa mohlo stať asi práve obdobie VI. až V. tis. p. n. l., keď u Indoeurópanov nastalo rozrastanie zaujatej a kontrolovanej krajiny, kým ostatné etniká zotrvali a stagnovali vo svojej pôvodnej činnosti fungovania svojich spoločností.

"Čo však mohlo dostať Indoeurópanov do momentálnej výhody?"

Za mnoho storočí resp. tisícročí prírodné podmienky okolitých stepí pretvorili aj Indoeurópanov na pastiersko-vojenské spoločenstvá. Síce aj okolité starobylé etniká mali pôvodne rovnaké okolnosti využitia resp. získania výhody z ponúkaných prírodných podmienok, ale len v priestore prenikania Indoeurópanov, bola zaznamenané domestifikovanie koňa (od V. tis. p. n. l. v kultúre Sredny Stog) a jeho využitím na vojenské účely (ako ťažné zvieratá do vozov a neskôr jazdectvo), čo dostávalo indoeurópske kmene do počiatočnej výraznej mobilnej a vojenskej výhody.

Pre východnú Európu a časť susediacej stredoázijskej stepi, vnímaného ako centrum Indoeurópskeho osídlenia, sa vo svojich prácach venovala aj litovská archeologička Marija Gimbutas, ktorá ich zhrnula do Kurganskej kultúry, čo vo voľnom preklade znamená Mohylové kultúry (kurgan – mohyla). A navyše nešlo o nejaké špecifické ohraničené obdobie, ale až o tri tisícročia, čo vo vývojovom štádiu nemôže prezentovať aj veľké civilizačné zmeny medzi začiatkom a koncom celej epochy Kurganovskej kultúry." S takýmto komplexným zaradením celého veľkého priestoru do jednej spoločnej nadradenej kultúry a do veľkého časového obdobia, nesúhlasí veľká skupina archeológov, keďže v tomto priestore sa zdržiavalo nielen indoeurópske pastiersko-vojenské obyvateľstvo (boli tu aj naďalej zberači, lovci a poľnohospodári), ale aj inoetnické obyvateľstvo (pôvodné starobylé obyvateľstvo, ale aj obyvateľstvo Uralskej a Altajsko-mongólskej jazykovej skupiny). Síce Gimbutasovej štúdia je len čiastočnou možnou teóriou a preto je nazývaná "Kurganovou hypotézou", ktorá však ale dostatočne priblížila charakter možného fungovania a existencie nomádskych spoločností od konca Neolitu, cez Eneolit, až po Dobu Bronzovú vo východnej Európe a v západnej časti Stredoázijskej oblasti. Menovať by sa dali z nich najznámejšie kultúry: Seroglazov (VII. – VI. tis. p. n. l.), Samara (V. tis. p. n. l.), Sredny Stog (V. – IV. tis. p. n. l.), Jamová (IV. – III. tis. p. n. l.) a Šnúrovej keramiky (III. – II. tis. p. n. l.).

"Kam a s kým vlastne mohli Indoeurópania prísť do kontaktu".

Indoeurópske kmene po vypĺnení resp. dosídlení priestoru vo východnej Európe, započali prenikať do stepí Stredoázijskeho priestoru, následne aj v smere do ostatných okolitých oblastí Sveta, kde v tej dobe sa úplne inak vyvíjali – resp. spoločnosti mali odlišnejšie existenčné priority a orientovali sa prevažne na poľnohospodárstvo (hlavne tie na juhu) prípadne ešte na lovectvo a zber (hlavne tie na severe), kým pastierstvo resp. domestifikované zvieratá mali menší podiel a aj menší význam pre spoločnosti (na juhu) a prípadne boli len lovnou zverou (na severe). Oblasti prvých známych civilizácií, keď sa jednalo o hustejšie osídlené lokality okolo tokov veľkých riek v Číne (Jangtsekiang a Huanghe), Indii (Indus a Ganga), Mezopotámii (Eufrat a Tigris), Egypte (Níl), prípadne o pobrežia a dostupné širšie okolie spomínaných riek sa predovšetkým venovali poľnohospodárstvu. Ani jedna zo spomínaných Starovekých civilizácií sa však nenachádzala v Európe, ktorá sa rozkladá vo vyššej severnej zemepisnej šírke a aj Stredoázijský priestor je na tom podobne, avšak východná Európa a Stredná Ázia od juhu boli obkľúčený práve Starovekými civilizáciami, čím susedstvo s nimi mohlo mať na nich veľký vplyv. Práve z oblasti "Úrodného polmesiaca – Mezopotámie a Egypta", sa cez Balkán, do Európy dostalo poľnohospodárstvo, ktoré sa do konca VI. tis. p. n. l. dostalo do Strednej Európy a aj po rieku Dneper vo východnej Európe. Ak v Európe prv v Neolite a Eneolite nejaké spoločenstvá, alebo len nejaké kultúry existovali (Civilizácia megalitických stavieb, stredomorská civilizácia, alpínske a nordické osídlenie) až po príchode Indoeurópanov sa posilnili resp. ich Indoeurópania nahradili, čo dalo podklad v dobe Bronzu k vzniku prvých už známych európskych civilizácií: Atlantída resp. Mínojská ríša, Mykény, neskôr mestské štáty Starovekého Grécka a prenikajúci Féničania zakladajúci svoje obchodné osady okolo celého Stredozemného mora (prípadne aj po pobreží Atlantického oceánu).

Obvzlášť stredoeurópsky priestor (aj východný Balkán) patrili k hlavným cestám, kade sa do ostatnej Európy pomaly presúvali a prúdili prvé skupiny obyvateľstva z východu na západ. Započala veľká cesta, ale hlavne dlhý a dlho trvajúci proces sťahovania sa resp. pozvoľného rozširovania obyvateľstva (od VI. tisícročia až do Stredoveku). Spoločným rysom sa stalo presúvanie resp. sťahovanie obyvateľstva a preto by asi bolo nutné odpovedať na otázku: „Vieme si vôbec predstaviť presun obyvateľstva?“

Asi by bolo potrebné zohľadniť aj rôzne okolnosti: tri typy spoločností so zameraním na lovecko-zberačský spôsob, poľnohospodárstvo, alebo pastiersku činnosť a dva dôvody, pre ktoré sa zmeny sídiel môžu udiať, buď prirodzeným rozpínaním sa, alebo ako náhly a nútený odchod.

podstatne jednoduchšie vyzerá fungovanie pastierskych (nomádskych) spoločností, u ktorých bol presun etnika častým a prirodzeným javom pri hľadaní vhodných pastvín, nasledovaním a strážením svojho dobytka, a aj preto ich príbytkami boli len prenosné obydlia – šiatre, ktoré po vyčerpaní pastviny zbalili a presunuli sa ďalej (čo sa dialo viackrát do roka).

Pri lovecko-zberačských spoločnostiach je postrehnuteľný jeden fakt a to, že sa výhradne muselo jednať o málopočetné skupiny obyvateľstva prípadne kmene a to hlavne z dôvodu, že tento spôsob obživy nemal šancu uživiť veľké spoločenstvá a tie na to potrebovali aj ďalšie hospodárske spôsoby na získavanie potravín. Ich príbytkami boli ako do zemi polozapustené hlinené a drevené stavby, ale aj stany. Pri presunoch a úteku sa buď stali obeťou agresora, alebo jednoducho sa stratili v lesnom poraste.

Diametrálne odlišné to mohlo byť u obyvateľstva so zameraním na poľnohospodárstvo a presun bol o to komplikovanejší, že z dôvodu obrábania pôdy, osevu a čakania na úrodu museli zotrvať na mieste vo svojich pevných neprenosných príbytkoch. Mali aj menšie počty dobytka, ktoré dokázali uživiť v dosahu svojich sídiel. Pri získavaní novej pôdy, ktorá ak sa nejednalo o lúky a iný nezalesnený priestor, bola získavaná dlhoročným procesom a kým sa stala poľnohospodárskou pôdou bolo potrebné vyrúbanie stromov v nížinatých lesoch, vyschnutím a následným vypaľovaním pňov, vyklčovaním ostatných koreňov, čo je niekoľkoročný proces, ak sa pri tom mali starať o malý statok a aj obrábať už existujúcu obrábanú pôdu, ktorá ich medzitým mala živiť. A navyše, ak získavanie novej pôdy nebolo v susedstve, ale bolo vzdialené, musela to byť vzdialenosť nanajvýš deň možno len málo dní pochodu, čo aj s prekonávaním prírodných prekážok (vodné toky, lesy a vrchoviny) a bez neexistujúcich ciest, nemohlo predstavovať veľkú vzdialenosť, len ak niekoľko kilometrov resp. málo desiatok kilometrov.

Čo ak sa proces sťahovania udial v časovej tiesni, náhle z dôsledku vojny, nebezpečenstva pred dobyvačnejším susedom, alebo po náhlej zmene klimatických a prírodných podmienok (záplavy). U pastierskych kmeňov to síce tiež mohla byť určitá komplikácia, ak ženy, deti a starci nejazdili na koňoch a presun v teréne bez ciest s prekonávaním prírodných prekážok, aspoň raz za deň nechať dobytok napásť, čím sa rýchlosť ich presunu pohybovala len okolo 20 km denne a dostávali sa do role prenasledovaných a zraniteľných voči útokom prenasledovateľov. Čiže predpokladané straty hlavne na strane bojovníkov (ak prehrali pokúsili sa ustúpiť), ale v tom prípade menšia bojová sila ak ostatné obyvateľstvo sa nedokázalo včas vzdialiť do bezpečia, kde pre nich znova mohol nastať problém, keď aj nové územie bolo potrebné si vydobyť a tunajšie obyvateľstvo poraziť, zajať, zotročiť alebo vyhnať. Už aj samotný presun v prípade účasti všetkého obyvateľstva a dobytka mohol byť len na viacero dní a v krajnom prípade len málo týždňov, keď sa po viacerých dňoch mohla z dôvodu únavy spomaľovať aj rýchlosť kolóny. Ak sa aj pastiersky ľud vydal na cestu, ani presun nemusel znamenať, že sa dostali mimo dosahu agresora a najpravdepodobnejšie sa aj ich niektoré časti stali zajatcami (v neskoršom príleve pastierskych a nomádskych etník dochádzalo k vytváraniu zväzov sveľkými početnejšími resp. vládnucími a malými resp. podmanenými kmeňmi).

U loveckých spoločností z dôvodu málopočetnosti, ak sa nevyhli stretu s dobyvateľmi, stávali sa obeťou resp. zajatcami, alebo unikli a stratili sa v lesnom, nedostupnom, alebo v priestore, o ktorý nebol zo strany agresora záujem.

Poľnohospodársky ľud, ak sa jeho územie stalo terčom útoku resp. bolo zahrnuté do panstva prichádzajúceho agresora, je len ťažko predstaviteľné, aby sa rozhodli k sťahovaniu. Menšia bojová zručnosť, žiadna rýchla mobilita (bez väčšieho počtu koňov a jazdcov), ak by sa aj rozhodli k náhlemu odchodu, ich neozbrojený a zraniteľný ľud by musel podstúpiť nielen strastiplnú cestu, ale kam by tá cesta viedla ak neboli bojovníkmi a nedokázali by si novú pôdu vydobyť. Ak by sa prípadne na nových územiach vyhli bojom, museli by si v lepšom prípade osiať existujúcu pôdu (čakanie viac mesiacov na úrodu) a v horšom prípade založiť novú poľnohospodársku pôdu (čakanie kým by sa zúrodnila mohlo byť až nasledujúci rok, alebo prípadne v nedohľadne 3 až 5 rokov), ale čo by jedli dovtedy, kým sa neurodí. Dá sa preto tvrdiť, že sťahovanie sa poľnohospodárskeho ľudu v prípade náhlivosti je viac než nepravdepodobné a ak by sa o niečo takého pokúsili, zahynuli by hladom a ich zvyšky by upadli do zajatia – otroctva a nakoniec by zanikli v asimilácii u najbližších susedov.

Do stredoeurópskeho priestoru, ktorého súčasťou je aj územie Slovenska, rovnako prichádzali a prechádzali rôzne skupiny obyvateľstva dopĺňajúce miestne obyvateľstvo (zrejme ho ovládali), zvyšovala sa ako početnosť obyvateľov, tak aj stúpala početnosť sídiel. O svojej prítomnosti a existencii na Slovensku zanechali nespočetné množstvo archeologických dôkazov, ktoré archeológovia identifikovali do viacero eneolitických kultúr:

Starý eneolit

Západný okruh:

Lengyelská kultúra (medzi 4700 – 3900 p. n. l.) spomínaná hlavne v predchadzajúcej kapitole o indoeurópskom osídlení v Neolite, ale pretože u rôznych autorov sa posúvajú začiatok enelitu až do r. 4200 – 4400, aspoň posledná IV. fáza Lengyelskej kultúry mohla ešte výrazne zasiahnuť do Eneolitu. Jedná sa o Ludanickú skupinu (medzi 4300 – 3900 p. n. l.), ktorej najznámejšie archeologické nálezy sa nachádzali: Branč (NR); Jelšovce (NR); Komjatice (NZ); Ludanice (TO);
Skupina Bajč – Retz (medzi 4000 – 3400 p. n. l.) nazývaná aj Kultúra s brázdeným vpichom a bola ovplyvňovaná skupinou Balaton – Lasinja (od juhu) a Kultúrou s lievikovými pohármi (od severu). Náleziska sa nachádzali: Bajč (KN); Gajary (MA);

Východný okruh:

Polgárska kultúra (medzi 4500 – 3400 p. n. l.) bola pomenovaná podľa mestečka Polgár (leží pri Tise južne od Miskolca). Bola rozšírená vo východnom Maďarsku, v rumunskom Sedmohradsku a na východnom Slovensku. Nálezy keramiky (maľovaný ornament, biela a červená farba) a za jej éry sa na Slovensku objavili prvé predmety z medi, zo zlata a jantáru (Tibava). Po náhlom zániku Bukovohorskej kultúry (okolo r. 4700 p. n. l.) a veľkom úbytku obyvateľstva, zániku sídiel a osídlenia v kotlinách, dolinách a vyšších polohách (niekde na 500 inde až na takmer 1000 rokov), keď osídlenie ostalo len na východoslovenskej nížine, sa až okolo r. 4200 p. n. l., prenikaním Polgárskej kultúry, obnovilo osídlenie aj v Košickej kotline a Šarišskej vrchovine. z Polgárskej kultúry sú na Slovensku do tohto obdobia zaraďované jej archeologické skupiny: Čičarovce B, Csöszhalom-Oborín, Tiszapolgárska, Bodrogkesztúr a Lažňany. Archeologické náleziská sa našli: Drahňov (MI); Dudince – Gestenac (KA); Egreš (TV); Hrčeľ (TV); Košice – Barca a Šebastovce (KE); Lúčky (MI); Ludanice (TO); Malé Raškovce (MI); Oborín (MI); Prešov – Šarišské Lúky (PO); Prievidza (PD); Malé Zálužice – Lažňany (MI); Ruskov (KS); Streda nad Bodrogom (TV); Tibava (SO); Veľké Raškovce (MI); Veľký Šariš (PO); Vysoké Tatry – Malá studená dolina (PP); Zemplín – Osada (TV).

Stredný Eneolit

Bádenská kultúra (medzi 3500 – 2800 p. n. l.). Staršie názvy - Kultúra s kanelovanou keramikou, Kultúra so žliabkovou keramikou, v Maďarsku nazývaná Pécelská kultúra a v Poľsku Kultúra promienista. Jednalo sa o kultúru s dosahom na celé Slovensko. Veľký počet sídiel, keď väčšinou to boli výšinné a nížinné sídla (niektoré boli už aj opevnené) s nálezmi keramiky (zdobenie plytkým žliabkom - kanelúrou) aj s prvkami ďalších skorších prípadne nastupujúcich kultúr (Nagyrévskej, Bodrogkeresztúrskej, Kostolackej, Tiszapolgárskej kultúry, Bošáckeho typu, Ludanickej skupiny, Zatínskej kultúry, Lažianskeho typu a ďalších). Prvá fáza Bádenskej skupiny na Slovensku nesie pomenovanie Bolerázska skupina. Osídlenie sa našlo aj v jaskyniach (Blatnica, Krásna Ves, Omastiná, Dreveník) a vzácnym nálezom sú pece na vypaľovanie keramiky (Jelšovce). Hroby boli kostrové i žiarové, keď jedinečnými sa javia pohrebiská pri rieke Slaná (Gemer a Včelince), kde bol popol uložený do urien – vázy v tvare ľudského tela (tzv. Sovie vázy). Rozšíril sa chov dobytka a oviec: Náleziská sa našli: Balog nad Ípľom (VK); Beluša (PU); Bešeňov (NZ); Bešeňová (RK); Bíňa (NZ); Blatnica (MT); Bohatá (KN); Bojnice (PD); Boleráz (TT); Borovce (PN); Bošáca (NM); Bošany (PE); Bratislava – Devín, Devínska Nová Ves, Devínske Jazero, Bratislavský hrad, Rača (BA); Brestovany (TT); Bruty (NZ); Bučany (TT); Budmerice (PK); Bušovce (KK); Buzica (KS); Cífer (TT); Cífer – Jarná (TT); Senica – Čáčov (SE); Čaka (LV); Čata (LV); Černík (NZ); Číčov (KN); Demandice (LV); Dolné Semerovce (LV); Dolný Lopášov (PN); Dolný Ohaj (NZ); Dolný Smokovec – Pod lesom (PP); Drahňov (MI); Dubník (NZ); Dudince (KA); Dvory nad Žitavou (NZ); Fiľakovo (LC); Gemer (RA); Gánovce (PP); Gbelce (NZ); Gregorovce (PO); Hodejov (MI); Horné Lefantovce (NR); Hraň (TV); Hrčeľ (TV); Hrkovce (LV); Hrušovany (TO); Hul (NZ); Hurbanovo (KN); Hutníky (KS); Chľaba (NZ); Igram (SC); Imeľ (KN); Ípeľské Predmostie (VK); Ivánka pri Dunaji (SC) – osídlenie od VII. stor. p. n. l. do II. stor. n. l.; Ivánka pri Nitre (NR); Iža (KN); Jabloňovce (LV); Jánovce (PP); Jaslovské Bohunice (TT); Jasov (KS); Jastrabá (ZH); Jatov (NZ); Jelšovce (NR); Jur nad Hronom (LV); Kalná nad Hronom (LV); Kamenín (NZ); Kendice (PO); Kmeťovo (NZ); Komárno (KN); Komárovce (KS); Komjatice (NZ); Koniarovce (TO); Kostolná pri Dunaji (SC); Košice – Barca a Šebastovce (KE); Kozárovce (LV); Kráľovský Chlmec (TV); Krásna Ves (BN); Kravany nad Dunajom (KN); Krškany – Malé Krškany (LV); Krškany – Veľké Krškany (LV); Lastovce (TV); Ľeľa (NZ); Levice (LV); Lieskovec (ZV); Lipová – Ondrochov (NZ); Liptovské Sliače (RK); Lisková (RK); Lontov (LV); Lúčky (RK); Lúčky (MI); Nemšová – Ľuborča (TN); Ludanice (TO); Malá nad Hronom (NZ); Malé Kosihy (NZ); Malé Ludince (LV); Malženice (TT); Maňa (NZ); Markovce (MI); Moča (KN); Mojzesovo (NZ); Moravské Lieskové (NM); Mužla – Čenkov (NZ); Myjava (MY); Ludanice – Mýtna Nová Ves (TO); Nesvady (KN); Nevidzany (ZM); Nitra – mesto a Veľké Janíkovce (NR); Nová Dedina – Tekovská Nová Ves (LV); Nová Lesná (PP); Nová Vieska (NZ); Nové Mesto nad Váhom (NM); Nové Zámky (NZ); Omastiná (BN); Ostrov (SO); Ožďany (RS); Patince (KN); Pastovce (LV); Pavlice (TT); Pečeňady (PN); Perín – Chým (KS); Podhájska – Belek (NZ); Podhájska – Svätuša (NZ); Podlužany (BN); Podtureň (LM); Pohranice (NR); Pohronský Ruskov (LV); Pozba (NZ); Prosiek (LM); Radošiná (TO); Radvaň nad Dunajom (KN); Radzovce (LC); Rakúsy (KK); Ražňany (SB); Prešov – Šalgovík (PO); Salka (NZ); Seňa (KS); Sikenica – Trhyňa (LV); Sikenica – Veľký Pesek (LV); Sirník (TV); Skrabské (VT); Slovenská Nová Ves (TT); Sobrance (SO); Prešov – Solivar a Šváby (PO); Spišské Podhradie (LE); Spišské Podhradie Drevník (LE); Spišské Tomášovce (SN); Spišské Vlachy (SN); Spišský Štvrtok (LE); Starý Tekov (LV); Stránska (RS); Streda nad Bodrogom (TV); Strekov (NZ); Stupava (MA); Súľov – Hradná (BY); Svätuše – Plešany (TV); Šalov (LV); Šarišské Michaľany – Ivanovce (SB); Šarovce (LV); Štúrovo (NZ); Šurany (NZ); Šurany – Nitriansky Hrádok časť Vysoký breh (NZ); Tehla (LV); Tekovský Hrádok (LV); Tibava (SO); Tomášovce (LC); Topolčany (TO); Trávnica (NZ); Trebišov (TV); Trenčianske Bohuslavice (NM); Trenčín – Pod Borinou (TN); Trnava (TT); Tupá (LV); Turá (LV); Uľany nad Žitavou (NZ); Uzovský Šalgov (SB); Valalíky – Všechsvätých (KS); Veľká Čalomija (VK); Prievidza – Veľká Lehôtka (PD); Veľká Lomnica (KK); Veľká Ves nad Ípľom (VK); Veľké Dravce (LC); Veľké Kostoľany (PN); Včelince (RS); Veľký Kýr (NZ); Veľký Šariš (PO); Vozokany (GA); Vysoká pri Morave (MA); Vyškovce nad Ipľom (LV); Zádiel (KS); Záhorská Ves (MA); Zalaba (LV); Zatín (TV); Závar (TT); Zbrojníky (LV); Zemplínske Hradište (TV); Zemplínske Kopčany (MI); Zohor (MA); Zvolen (ZV); Žehra (SN); Želiezovce (LV); Žlkovce (HC).

Mladý eneolit (medzi 2900 – 2000 p. n. l.).

Západný okruh:

Bošácka skupina (medzi 2900 – 2200 p. n. l.), ktorá bola rozšírená na západnom Slovensku (hlavne Považie) a na východnej Morave. Jednalo sa o nálezy zdobenej keramiky a sídla (výšinné, obohnané priekopou): Bánov (NZ); Bošáca (NM); Ivanovce (TN); Moravské Lieskové (NM); Nitra –Veľké Janíkovce (NR); Podolie (NM); Trenčianske Bohuslavice (NM); Veľké Kostoľany (PN).
Kultúra zvoncovitých pohárov (medzi 2900 – 1700 p. n. l.) a vyskytovala so od severnej Afriky (Maroko), cez Iberský polostrov a západnú Európu až po strednú Európu. Bola pomenovaná podľa keramických pohárov v tvare prevráteného zvona a na Slovensko kultúra prenikla z Rakúska, kde niesla pomenovanie Leitha od náleziska v Leithaprodersdorfe. Náleziská sa našli v Skalici (SI) a v Sládkovičove (GA).
Kostolacká kultúra (pravdepodobne medzi 3000 – 2800 p. n. l.) pomenovaná podľa archeologickej lokality Kostolac v Srbsku. Vznikla resp. nastúpila po Bádenskej kultúre a okrem už spomínaného Srbska sa pamiatky našli aj v Bosne, Maďarsku, Rumunsku a na juhu stredného a západného Slovenska. Zanikla resp. splynula so susednou ešte mohutnejšou a známejšou Vučedolskou kultúrou. Náleziská sa našli: Iža (KN); Patince (KN); Štúrovo (NZ); Trenčín (TN); povodie rieky Ípeľ.
Vučedolská kultúra (pravdepodobne medzi 3000 – 2200 p. n. l.). Pomenovanie získala od archeologickej lokality nachádzajúcej sa pri Vukovare, keď niekedy Vučedol nesie pomenovanie aj ako Slavónska kultúra. Je to významná a bohatá archeologická lokalita (vo svojej dobe sídlo mohlo mať až 3000 obyvateľov) a preto niekedy nesie aj prirovnanie "Dunajská Trója". Vyvinula sa a zdokonalila predchádzajúcu Bádenskú kultúru (hlavne v keramike, stavby domov). Zasiahla obrovský priestor od Jadranského pobrežia – Chorvátsko, Bosnu, Srbsko, Maďarsko, východné Rakúsko a Slovensko. V okolitých krajinách dostala aj ďalšie pomenovania Kultúra Zók alebo skupina Makó (v Maďarsku), na Slovensku je známa pod pomenovaním Skupina Kosihy – Čaka – Makó. Náleziská sa nachádzajú: Čaka (LV); Dedinka (NZ); Ivanka pri Dunaji (SC); Iža (KN); Malé Kosihy (NZ); Nové Zámky (NZ); Šaľa (SA); Šurany – Nitriansky Hrádok –Zámeček (NZ).
Ostatné archeologické lokality zaraďované do eneolitu (4000 – 2000 p. n. l.), keď sa jednalo hlavne o sídelné nálezy, alebo nálezy medených nástrojov (Handlová, Malé Leváre, Neverice). Náleziská sa našli: Abrahám (GA); Balog nad Ípľom (VK); Banka (PN); Beluša (PU); Bešeňová (RK); Bielovce (LV); Borovce (PN); Buková (TT); Dolné Lovčice – Horné Lovčice (TT); Drážovce (NR); Dudince (KA); Handlová (PD); Hronské Kosihy (LV); Ivánka pri Dunaji (SC); Levice – Kalinčiakovo (LV); Kamenica nad Hronom (NZ); Košúty (GA); Kuraľany (LV); Kúty (SE); Lakšárska Nová Ves (SE); Lietava (ZA); Liptovský Michal (RK); Liptovský Mikuláš – Demänová (LM); Malá Čalomija (VK); Malé Leváre (MA); Neverice (ZM); Nitrianská Streda (TO); Oponice (TO); Partizánske – Malé Bielice (PE); Považská Bystrica (PB); Rakovo (MT); Sládkovičovo (GA); Slovenské Ďarmoty (VK); Smolinské (SE); Soblahov (TN); Sološnica (MA); Šenkvice (PK); Špačince (TT); Špania Dolina (BB); Štefanovičová (NR); Šútovce (PD); Tekovské Nemce (ZM); Teplička nad Váhom – Na Straníku (ZA); Turčianky (PE); Veľká Čausa (PD); Vráble (NR); Závod (MA); Želovce (VK).

Východný okruh:

Skupina Nyírség – Zatín (2300 – 2000 p. n. l.)

Skupina Nyírség-Zatín bola kultúrna skupina mladého eneolitu a začiatku starej bronzovej doby (teda asi okolo 2000 pred Kr. podľa konvenčného datovania alebo asi okolo 2 300 pred Kr. podľa novšieho datovania) na východnom Slovensku (Košická kotlina, Východoslovenská nížina, ojedinele na Spiši a severovýchodnom Slovensku). Patrí do tzv. mladoeneolitického kultúrneho komplexu. V podstate zodpovedá nyírségskej kultúre v severovýchodnom Maďarsku.

Patrí do epišnúrového komplexu. Zatín (TV) – sídlo zatínskej kult.;

Paralelne s touto skupinou existovala na východnom Slovensku skupina východoslovenských mohýl.

Hlavné náleziská: Pavlovce nad Uhom, Zatín, Oborín, Ižkovce. Hlavný keramický tvar: džbán a misa.

Na východnom Slovensku sa na Východoslovenskej nížine, Košickej kotline a ojedinele na Spiši a severovýchodnom Slovensku vyskytovala skupina Nyírség-Zatín (lokality: osady Oborín, Zatín, hrob Ižkovce), pôvodom z juhu. Zo severu – od Dnestra a Sanu – sa zas na severovýchodné Slovensko rozšíril roľnícko-pastiersky ľud, príslušníci východnej vetvy kultúry so šnúrovou keramikou. Na Slovensku ich nazývame skupina východoslovenských mohýl. Ich sídla sa nenašli, zato však početné mohylové hroby na Ondavskej vrchovine (Giraltovce, Kožany, Kurima, Brestov, Hankovce) a v Šarišskej vrchovine (Veľký Šariš-Kanaš). Na jednom pohrebisku je spravidla 10 – 15 mohýl, na celom východnom Slovensku sa odhaduje asi 2000 mohýl z tohto obdobia. Najväčšia koncentrácia je v okrese Svidník.

Kultúra Šnúrovej keramiky (2300 – 1450 p. n. l.) a do nej zaraďovaná skupina Východoslovenských mohýl (2300 – 1900 p. n. l.) ako naznačuje názov jednalo sa o kultúru prenikajúcu z Ukrajiny a Poľska na východné Slovensko prenikali skupiny pastierskych kultúr (do Košickej kotline, Ondavskej a Šarišskej vrchoviny). Na birituálnych pohrebiskách sa nachádza od 5 do 15 mohýl a na celom východnom Slovensku sa odhaduje asi 2000 mohýl: Bánovce nad Ondavou (MI); Brekov (HN); Brestov (PO); Buclovany (BJ); Budimír (KS); Cejkov (TV); Ďapalovce (VT); Fijaš (SK); Giraltovce (SK); Hankovce (HN); Hanušovce nad Topľou (VT); Giraltovce (SK); Ižkovce (MI); Kamenica nad Cirochou (HN); Kladzany (VT); Kobylnice (SK); Komárov (BJ); Koprivnica (BJ); Košárovce (HN); Košice – Ťahanovce (KE); Kožany (BJ); Kučín (VT); Kurima (BJ); Ladmovce (TV); Lažany (PO); Lesné (MI); Lukavica (BJ); Malý Šariš (PO); Marhaň (BJ); Michalovce (MI); Nacina Ves (MI); Nižný Hrabovec (VT); Nižný Hrušov (VT); Nová Kelča – Veľká Domaša (VT); Oborín (MI); Ohradzany (HN); Okrúhle – Šapinec (SK); Okrúhle – Šapinec (SK); Pavlovce nad Uhom (MI); Poruba pod Vihorlatom (MI); Pusté Čemerné (MI); Radoma (SK); Rafajovce (VT); Rakovec nad Ondavou (MI); Slovenská Kajňa (VT); Sobrance (SO); Ruskovce (SO); Továrnianska Polianka (VT); Trhovište (MI); Uzovský Šalgov (SB); Varhaňovce (PO); Veľký Šariš – Kanaš – Lysá Stráž (PO); Vinné (MI); Vyšná Vôľa (BJ); Zatín (TV); Zborov (BJ); Zbudza (MI);

Ostatné archeologické lokality zaraďované do eneolitu (4000 – 2000 p. n. l.), keď sa jednalo o sídelné nálezy prípadne aj o jaskynné sídla (Letanovce, Slovinky): Baškovce (SO); Bracovce (MI); Brehov (TV); Budkovce (MI); Čičarovce (MI); Čierne Pole (MI); Falkušovce (MI); Kežmarok (KK); Košice – Poľov (KE); Košické Olšany (KS); Krišovská Liesková (MI); Kuková (SK); Leleš (TV); Letanovce (SN); Nižná Myšľa (KS); Poprad – Veľká (PP); Rákoš (KS); Rimavská Sobota (RS); Senné (MI); Slivník (TV); Slovinky (SN); Somotor (TV); Spišská Nová Ves (SN); Staré (MI); Šurice (LC); Tulčík (PO); Vyšná Myšľa (KS);