eHistory

33. Samová ríša.

Prvý štátny útvar resp. Spoločenstvo slovanských kmeňov.

Len asi storočie po tom čo Slovanov pod týmto menom zaregistrovali prvý rímsky autori, keď do vtedy sporadicky boli zaregistrované rôznoetnické kmeňové spoločenstvá, ktoré nedokázali priradiť ani ku Keltom a ani ku Germánom. Nezodpovedanou otázkou však aj naďalej ostáva identifikácia obyvateľstva spred keltského obdobia, keď bol vyvrátený aj starogrétsky model o celoeurópskom ilýrskom osídlení – zdôrazňujem v dobe, keď nepoznali ešte Keltov (v tom prípade Ilýri obývali päťkrát väčšie územie ako Gréci, čím by aj Grékov skôr alebo neskôr buď pohltili pozvoľným rozširovaním, prípadne početnou a vojenskou prevahou).

Všeobecne sú pripustené fakty:

• Spoločným jazykom indoeurópskeho obyvateľstva mal byť indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk, a to obyvateľstvo sa rozšírilo po celom Európskom kontinente, keď aj vnímané rozširovanie sa poľnohospodárstva od východu (z Mezopotánie), cez východnú Európu až po Atlantik.

• Neustále prúdenie civilizácii zo stredoázijskej oblasti do západnej Ázie (Hyksósi, Asýrania, Chetiti, Médi, Peržania a ďalší), keď podobný dobyvateľský prúd prúdil zo stredoázijskej oblasti aj bližšej – susediacej východnej Európy. Veľký vzostup (vojenská a mobilná prevaha) streázijskych dobyvateľov mali byť hlavnými dôvodmi prenikania Indoeurópanov do západnej Ázie, ale aj do Európy, kam smeroval veľký vzostup stredoázijských dobyvateľov, resp. – Skýtov (pred nimi ustupovali do Európy Kimmeriovia); Massagetov (pred nimi ustúpili aj Skýti, následne Sarmati); altajsko-mongólskych etník ako Ogurov a Húnov (pred nimi ustúpili Roxolani a Alani). Ich príchod bol vážnym narušením resp. spomalením a prijímaní inojazyčných vplyvov na tunajšie väčšinové obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Zasiahnutými oblasťami sa stala východná Európa a Stredoeurópsky priestor, ktorý svojim príchodom narušili medzi tým aj Kelti a Germáni.

• Príchod Slovanov z východnej Európy.

Kedy vlastne mal nastať dlhší širší spoločný rozvoj regiónu, keď bol neustále borbardovaný vojenskými útokmi (nájazdmi) a prítomnosťou inoetnických dobyvateľov a buď roztrúsené obyvateľstvo, alebo malý lokálny rozvoj v kmeňovom spoločenstve bol i tak závislé od malých lokálnych vojenských úspechov alebo komunikácie s vládnucim cudzím elementom, čím namiesto vývoja vlastného jazyka bol skôr nahradený na spoločné spolupôsobenie a užívanie jazyka vládnuceho etnika. Viac ako tisícročná roztrieštenosť malých resp. lokálnych skupín obyvateľstva hovoriaceho indoerópskym resp. straoeurópskym jazykom sa vyvinula podstatne neskôr a kým prv boli v tejto veľkej lokalite vnímané aj kmene Panóncov, Venedov a Venetov, až v VI. storočí došlo k ich zaradeniu resp. pomenovaniu ako Slovania, čím sme sa dostali na začiatok údajného veľkého Slovanského exodusu. Ten sa vlastne ani nemusel a koniec-koncov ani neudial, len možno znova sa opakaval proces využiť početnú prevahu tunajšieho etnického obyvateľstva, ako to pred nimi využívali aj Kimmeriovia, Skýti, Sarmati, Alani, Kelti, Germáni a ďalší. V dobe ešte len na počiatku vzostupu Germánskych kmeňov, boli už rímskymi autormi identifikované, okrem keltských, germánskych a nomádskych kmeňov, aj obyvateľstvo hovoriace buď panónskym jazykom (uvádzané Tacitusom) a venetske kmene (uvádzané Ptolemaiosom). Posledným etnickým dobyvateľom starobylého, po strednej Európe roztrúseného obyvateľstva, sa stali východný Slovania, ich primitívne vyzbrojené vojenské oddiely (uvádzané východorímskymi autormi). Nie je vylúčené, že dobyvatelia vo východnej a v strednej Európe, ako nejaké povinné vojenské kontingenty využívali k svojim vojenským výpravám aj miestne obyvateľstvo, ktoré sa zúčastňovalo na výpravách do okolia, čím priamo k rozširovaniu obyvateľstva z východnej Európy (neskôr nazývaných Slovania) dopomohli napríklad Kelti (slovansky znejúce meno Biatec na keltskej minci), Sarmati (Kotíni na severe Slovenska slúžiaci najprv. Keltom, potom ako dolujúci baníci Germánom a nakoniec Sarmatom v južnom Poľsku), Alani (ich zdeformované lebky až v Durínsku, kde v tej dobe rímsky autor Sequester spomenul prítomnosť Srbov), germánsky Góti (gótsky panovníci so slovansky znejúcimi menami resp. slovanskými koncovkami mien alebo aj slovanskou verziou ich mien). Ak vnímame neskorších Avarov, že využívali slovanských ozbrojencov pri svojich vojenských výpravách na Balkáne, je priam isté, že tak mohli činiť aj v smere ostatných svetových strán. Keď na konci V. stor. sa rozpadala celistvosť západorímskej ríše a vznikali miestne – lokálne kniežatstvá, do priestoru Korutánska a Bavorska od konca IV. stor. najprv prenikali Germáni a od prelomu V. / VI. stor. aj slovanské obyvateľstvo (najskôr ich ozbrojené skupiny a po nich nasledovali aj ich ostatné spoločenské vrstvy – rodinný príslušníci). Podozrivo vyzerá odlišný vývoj spoločnosti v oboch susediacich lokalitách – v Bavorsku a Korutánsku. Kým v Korutánsku šlo o prevažne slovanské zasídlenie, v susediacom Bavorsku to bol prevažne Germánsky ľud z Čiech a Karpatskej kotliny (ľudia zo zeme Baia – z krajiny Bójov; preto nesie dnes pomenovanie v nemčine Bayern) ustupujúci odtiaľ pred Slovanmi, ktorý ich tiež mohli nasledovať až do okrajových častí Bavorska. Dva rôzne Svety vo svojom susedstve, keď v Bavorsku akoby pokračoval civilizovanejší vývoj a Korutánsko trpelo nájazdmi Avarov. Aj v tomto prípade mohlo platiť rovnaké pravidlo, že z dôvodu vojen a pustošenia sa ako pri príchode nomádskych etník do východnej, prípadne aj do strednej Európy, zvrátil resp. zastavil predchádzajúci vývoj krajiny akoby o storočie späť. Ani v prípade prenikajúcich východných Slovanov (ako predvoj s nútenou spoluprácou s Avarmi) to nemuselo byť inak a informácie od východorímskych kronikárov ich opisujú rovnako ničivo (z oblasti Balkánu). Vysvetlením pre Bavorsko je v čiastočnom využití resp. v zachovaní staršej rímskej infraštruktúri (aj mená tunajších panovníkov od VI. – VIII. stor. zneli až príliš taliansky), i keď prevahou Germánov, a nadvláde Frankov dochádzalo postupnej germánskej asimilácii, ale až v druhej polovici VIII. stor. došlo nastoleniu trvalej germánskej resp. franskej nadvlády nad krajinou a dosadeniu Frankov do väčšiny krajinských úradov.

Ako hlboko na sever a západ mohli Avari preniknúť?

Ak to neboli Avari, neprenikali tam ich nútený spojenci?

Koncom VI. stor. archeologický výskum predkladá prítomnosť Avarov na juhu Slovenska – v Podunajskej nížine, juhoslovenskej kotline a na východoslovenskej nížine. Pri agresívnom spôsobe fungovania Avarov na Balkáne sa inak nechovali zrejme ani na už spomínanom južnom Slovensku, ale aj na Morave, v Čechách a v Korutánsku. Všetky tieto lokality nemuseli byť zasiahnuté trvalou Avarskou prítomnosťou, ale iste mohli byť buď pod Avarským vplyvom, alebo trpeli ich častými nájazdmi. Od zač. VII. stor. sa začal meniť obraz prítomnosti resp. povolila nadvláda Avarov nad obyvateľstvom ich okrajových častí. V r. 601 pri veľkej Byzantskej ofenzíve na juhu Veľkej Maďarskej nížiny, niekoľkým víťazstvám nad Avarmi a následný zimný pobyt byzantských vojsk v oblasti dolného toku rieky Tisa (601 / 602), takmer privodil zánik Avarov. Od pohromy ich zachránila revolta v byzantskom vojenskom tábore vedená nižším dôstojníkom Focasom, ktorý sa nechal doviesť až do Konstantinopolu, kde sa stal cisárom (zanedbával krajinu, oddával sa zábave a v r. 610 bol zavraždený). V r. 602, počas byzantskej ofenzívy zomrel avarský kagan Bajan (údajne na mor) a nastával pomalý úpadok krajiny. Avari sa však nepoučili a ako spojenci Perzie, sa ešte raz nechali vtiahnuť do vojny mocností, proti Byzancii. V 20-tych rokoch VII. stor. sa stupňoval vojenský konflikt, ktorého vrchol nastal v r. 626, keď nastal totálny útok na Byzantskú ríšu. Až ku Konstantinopolu pritiahli od juhovýchodu Peržania a od severu Avari so svojimi spojencami. Neuspeli. Kým pre Perzskú ríšu to bola jej začiatok zániku (len sa kladie otázka, že ako byzantská ríša až tak dôsledne zničila vojenské sily Perzskej ríše, prečo sama neobsadila aj jej územie, ale ho ponechala resp. podarovala Arabom), aj pre Avarov to malo katastrofálne následky. Na vzburu to využili podrobené krajiny a Avarská ríša z pôvodnej veľkosti od rieky Don až po Panóniu sa zmenšila na Potisie.

​

Ako Plinius aj Ptolemaios zaznamenali v Meotise (pri rieke Don) v susedstve Srbov aj Chorvátov, ktorý tiež boli súčasťou Alanských resp. Aorských kmeňov.

Veľmi nápomocnými je až ďalšie pokračovanie, ponúkajúce byzantským cisárom Herakleiosom (panoval 610 – 641), ktorý pozval slovanské spoločenstvá Chorvátov a Srbov na západný Balkán proti neustále hroziacim Avarom. Konkrétne byzantský vyslanci Chorvátov lokalizovali v oblasti severnej Ukrajiny a juhovýchodného Poľska (pritom ich kmene prenikli až do Sliezko a Čiech) a Srbov na sever od nich v Bielorusku a východnom Poľsku (pritom ich kmene prenikli cez stred Poľska až do východného Nemecka a severného Bavorska, preto aj Sequester spomína Srbov a navyše aj archeológovia podporili túto tézu Alanskými resp. Aorskými zdeformovanými lebkami v Durínsku). Do dnešného Chorvátska a Bosny sa niektoré Chorvátske kmene presunuli v asi 20-tych rokoch VII. stor. (zrejme po r. 626 po Avarskom obľahnutí Konstantinopolu) a niektoré Srbské kmene sem došli asi až v priebehu 30-tych rokov VII. stor.

Omnoho ťažšie je vysvetliť spor starých povestí o pôvode a postavení Sama, lebo podľa niektorých bol rodený Frank a kupec pochádzajúci z inak neznámej župy Semnonago, iní sa nazdávajú, že bol Slovan. Ak však uvážime, že jeho meno je slovanské, a nie franské alebo románske, a že celým spôsobom svojho života i konania, predovšetkým však svojou neukojenou nenávisťou voči Frankom, sa prejavuje ako rodený Slovan, nebudeme váhať prijať za správnu domnienku Palackého, hľadajúceho Samov pôvod v zemi slovanských Veletov v Batávii čiže v terajšom Nizozemí, ktorí boli dlhý čas utláčaní Frízmi a Frankmi a napokon sa im za Dagoberta museli poddať (porov § 44, č. 5). Nemožno sa teda diviť, že keď sa Samo, utekajúc pred panstvom Frankov, vysťahoval spolu so svojimi spoločníkmi so zámerom kupčiť a obchodovať k príbuzným Slovanom na Labe,[1208] ľahko si získal ich priazeň a v nenávisti k Frankom sa im rovnal. Nech už to bolo akokoľvek, Samo pri svojom príchode do Čiech r. 623 našiel tunajších Slovanov v prudkom boji s ich utláčateľmi Avarmi. Chopil sa zbrane a postavil sa na ich čelo, i pošťastilo sa mu premôcť Avarov a oslobodiť Čechy a Moravu od ich jarma na večné časy. Vďační Slovania si ho r. 627 zvolili za kráľa, a on im šťastne panoval päťatridsať liet, teda asi do r. 662,[1209] neprestávajúc svojou víťaznou zbraňou zaháňať Avarov a Frankov, a susedných Slovanov naopak pripájať ku svojmu panstvu. Samo založil a riadil prvý veľký slovanský štát, po ktorom sa zachovala historická stopa. Stred tohto štátu sa nachádzal v Čechách, jeho hranice potom siahali na juhu až k Štyrským Alpám, na východe k Tatrám, na severe asi k Spréve a Havele, na západe dosť hlboko do Nemiec, pretože Slovania pri Smrekovinách, na Mohane a Radnici nepochybne podliehali pod jeho žezlo. 

Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1787/Safarik_Slovanske-starozitnosti-II/8#ixzz5ADRZvNFU

​

Okolo r. 626, v priestore severozápadného okraja Avarského kaganátu vznikla Samová ríša.

Tomu predchádzali udalosti z r. 623 / 624, keď do priestoru stredoeurópskych Slovanov smerovala obchodná karavána z Franskej ríše. Ak sa do úvahy vezme aj za akých okolností sa obchodné výpravy pohybovali po krajine a do susedných babarských krajín, veľmi pravdepodobne boli sprevádzané aj početnejším ozbrojeným sprievodom. Zdrojom informácií pre obdobie VII. stor. je považovaná kronika „Franské dejiny – Historia Francorum“ vyhotovená resp. dopísaná v Burgundsku okolo r. 658 a zrejme ju písalo viacero autorov. Dielo sa nezachovalo a známe sú jej opisy z IX. stor. vo Vatikánskom a Métskom kodexe, keď zrejme bola doplnená udalosťami do r. 768. Od XVI stor. je známa pod pomenovaním „Chronicarum quae dicuntur Fredegarii Scholastici – Kronika takzvaného Fredegara scholastika“. Z Franskej kroniky sa dozvedáme, že Samo bol pôvodom Frank, pochádzal zo Senonského kraja. Iný názor k pôvodu Sama má ďalší franský prameň, vypracovaný nemenovaným soľnohradským (nem. Salzburg) kňazom, „O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru – Conversio Bagoariorum et Carantanorum libellus“ v IX. stor., ktorý uvádza ako panovníka Slovanov „Slovan menom Samo žijúci v Korutánsku“. Dva pramene a obe z IX. stor. (ten prvý je síce starší, ale zachoval sa v kódexoch miest Méty a Vatikán až z IX. stor.), čím sa vytvára priestor na konšpiráciu, či pôvodný prameň nebol prepisom buď tendenčne upravený na poníženie Slovanov, že im vládol Samo pôvodom z Franskej ríše, alebo pre potreby Salzburského arcibiskupstva na Panóniu zmenený pôvod na Slovana menom Samo. Asi aj preto rôzny autori sa pokúšajú určiť Samovu identitu podľa istých informácii. Zrejme sa nejednalo o kupca či obchodníka pri kupeckej výprave, keď sa uvažuje buď ako o vyslancovi austrijského (severofranského) kráľa Dagoberta I., alebo pravdepodobnejšie sa javí, že bol členom vojenského sprievodu na ochranu obchodníkov. Vyslanec alebo služobník kráľa Dagoberta I., by sa najskôr vrátil s posolstvom, ale mohol byť členom ozbrojeného sprievodu, o ktorom Fredegar následne uvádza, že sa predstavil ako zdatný a užitočný v boji proti Avarom a zvolili si ho za svojho vládcu. Vládol 35 rokov, čo by znamenalo, že medzi r. 623 – 626 mohol mať len čosi cez 20 alebo nanajvýš do 30 rokov, čiže nemohlo sa jednať o vojaka s mnohoročnými vojenskými skúsenosťami. V čele takejto výpravy musel byť človek znalý cesty, nebezpečenstva, jazyka a mentality ľudí, alebo sa na také účely najímali vojaci pôvodom Slovania, čím aj zrejme bude potrebné rozlíšiť miesto odkiaľ sa kupecká výprava vydala na cestu a prípadný rozličný pôvod vojakov a členov ozbrojeného sprievodu. Nedokážeme ani s istotou určiť cieľ cesty. Faktom by mal byť konflikt Slovanov s Avarmi, obchodným artiklom mohli byť aj zbrane a obchodná výprava smerujúca do vojnovej oblasti, kde sa predstavil Samo ako schopný vojak, ktorého si Slovania zvolili za panovníka (čo však nemuselo byť po jednej bitke, ale po tom čo aj naďalej ostal v mieste bojov a ostal oddaný – prítomný a tým pádom je celkom reálna voľba za panovníka až okolo r. 626). Dá sa predpokladať, že ich cieľom mohli byť pohraničné oblasti Slovanských kmeňov, ktoré sa stávali terčom útokov alebo konfiktov s Avarmi. Mohlo sa jednať o územie západného Slovenska, severnej Panónie, Moravy, Čiech a Rakúska. Ak berieme do úvahy archeológiu, tá nám na zač. VII. stor. ponúka hustejšie slovanské osídlenie hlavne na západnom Slovensku (od konca V. stor.), v severnej Panónii a v Rakúsku (od VI. stor.), ale z logického dôvodu sa ponúkajú aj Morava a Čechy, ak by sídlo panovníka Sama mohlo byť aj severozápadnejšie a prirodze malo byť pred Avarmi chránené nielen ďalšou riekou (nielen Dunajom, ale aj Moravou a Dyjem), ale byť aj dostatočne vzdialené od prípadného prekvapivého avarského nájazdu. Avšak archeológovia túto možnosť nepotvrdili, a na Morave (ani na južnej Morave) a v Čechách kompaktnejšie osídlenie resp. hustejšia sieť slovanských sídlišť vznikla až od VII. alebo v priebehu VIII. stor. (až na ojedinelé sídlisko Olomouc – lokalitu Povel, kde sa vytvorilo väčšie slovanské osídlenie od prelomu V. / VI. stor., avšak hradište vzniklo až na konci VII. stor. (ležiace pôvodne na Jantárovej ceste, ktorá od V. stor. asi už nefungovala a ani jantár sa v Olomouci nenašiel). Snahou, hlavne českých autorov, je poukázať na dôležitosť neskoršej obchodnej stredovekej cesty tzv. Trstenická cesta (uvádzanú aj autormi J. Bednaříková, A. Homola a Z. Měřínský v diele „Stěhování národů a východ Evropy“), ktorá viedla popri toku riek Rýn – Mohan – Ohře – Labe – Morava a prípadne v jej dosahu sa mohlo nachádzať aj sídlo vojvodu Sama. Ak by sme ostali pri obchodnej ceste, asi pravdepodobnejšia a známejšia obchodná cesta mohla viesť po trase Rýn – Mohan – Dunaj, ktorou sa dostávali až na západný okraj Avarského panstva, priamo do centra Slovanských kmeňov zdržujúcich sa buď na sever od Dunaja v priestore od ústí riek Morava, Váh a Hron, alebo na juh od Dunaja do Korutánska, kde tiež vzniklo spoločenstvo slovanských kmeňov vedené vojvodom Valukom (Velik; Walluc; rozprestierajúce sa v priestore rímskej provincie Norikum). Vzopretie sa Avarskej nadvláde a odolať ich prípadným vojenským nájazdom viedlo roztrúsené Slovanské kmene najprv k vytvoreniu dvoch známych vojvodstiev a zanedlho aj ich vzájomnej spolupráci resp. spojenectvu vojvodov Sama a Valuka.

Frankovia ozbrojené vystúpenie a vznik nejakého územného útvaru medzi nimi a Avarmi museli privítať, keďže tým pádom tlak a vojenské nájazdy znášali Slovania a na územie Nemecka sa už nedostali (keď Avari na územie Frankov podnikli dva publikované nájazdy v r. 661 a 665). Okrem tovaru, po obchodných cestách, do Stredoeurópskeho priestoru prichádzali aj kresťanský misionári. Medzi najznámejšími sem okolo r. 626 zavítal neskorší wormský biskup Amandus z Maastrichtu (jeho misia mohla skončiť po r. 631 po vypuknutí vojny Sama s kráľom Dagobertom I. a jeho misia je spomínaná v dielach Baedemunda, Milona a ďalších) a v druhej polovici VII. stor. ďalší neskorší wormský biskup Ruppert zo Salzburgu (*650 – +718? a koncom VII. stor. incioval založenie bavorského biskupstva v Salzburgu). A obchodná výprava sa stala aj jablkom sváru medzi franským kráľom Dagobertom I. a slovanským vojvodom Samom, ktorý obchod a výmenu tovaru potreboval a nie ho chcel prerušiť. V r. 631 jedna z kupeckých výprav bola na území Slovanov prepadnutá, kupci povraždený a tovar ulúpený. Angažovanie sa franského panovníka na ochranu kupcov, keď ten nebýval organizovaný a zrejme ani kontrolovaný panovníkom. Obchod bol väčšinou osobnou iniciatívou obchodníkov, čím vzniká podozrenie, ako sa o tom dozvedel panovník a kde sa tento incident udial. Ako dobyvateľov však môžeme skôr chápať Franskú ríšu, ktorá sa snažila o získanie vplyvu v celom svojom okolí, keď za vyše storočia si podrobili celé územie Francúzska a ich krajina sa rozrástla aj na východ od rieky Rýn, kde si podriadili oblasti Vestfálska, Hesenska a Alemanska. V r. 591 Frankovia údajne zasiahli v Bavorsku, zosadili vojvodu Garibalda I., nahradili ho Tassilom I. a získali si ich formálne podriadenie. Ešte pred rokom 631 sa Frankom podarilo získať pod svoju zvrchovanosť aj kmene lužických a glomačských Srbov v Krušných Horách (nem. Erzgebirge), v Smrčinách (nem. Fichtelgebirge) a v Českom Lese (nem. Böhmerwald, Böhmischer Wald) vo východnom Bavorsku. Ani rozrastanie sa krajiny pod kontrolou Slovanských kmeňov nemohlo újsť pozornosti Franskej ríše, keď navyše Franská ríša sa aj nasledujúce storočia snažila získať kontrolu vojenskou cestou nad územím krajín popri toku rieky Dunaj. Práve kráľ Dagobert I. (629 – 639) bol posledným Merojevovským panovníkom, ktorý vládol celej zjednotenej Franskej ríši (nemusel viesť spory s ostatnými členmi dynastie resp. s ostatnými časťami rozdrobenej krajiny) a viac sa mohol venovať okolitým krajinám. Kráľ Dagobert I. vyslal k vojvodovi Samovi svojho vyslanca Sicharia (ktorý nemal obavy, že ho po ceste prepadnú a zavraždia!!!), ktorý predniesol žiadosť o náhradu za kupcov a ulúpený tovar. Vojvoda Samo navrhol aby sa pri takýchto sporoch zriadili súdne jednania, ale Sicharius odvolávajúci sa na svoju kresťanskú vieru urazil prítomných Slovanov výrokom, keď kresťania neuzatvárajú s pohanmi (nazývajúcich psami – uviedol Fredegar) dohody, ale kresťanom sú povinný slúžiť. Sicharius bol odvedený spred vojvodu Sama a zjavne nedošiel jednať, ale ešte viac priliať olej do sporu, čo by skôr vyzerá, že cieľom posolstva bolo získať aj informácie o vojenskej vyspelosti Slovanov a ich obrane pevností.

Nasledovná vojenská výprava proti Slovanom bola organizovaná v troch prúdoch, keď zrejme každá z nich mala cieľ pustošiť v inej lokalite rozsiahlej ríše podunajských Slovanov. Asi práve odkiaľ vyrazili a kade potiahli jednotlivé vetvy, im bola učená lokalita útoku proti Slovanom. Longobardi prichádzali zo severného Talianska, od východu obišli Alpy a po Jantárovej ceste sa dostali k rieke Dráva alebo až k Mure, odkiaľ sa mohli vydať v smere do Korutánska. Druhá vetva Alemanov (vedená Chrodobertom) sa vydala popri toku rieky Dunaj, cez Bavorsko (tý však nie su spomínaný ako účastníci výpravy) až do oblasti dnešného Rakúska. Tretia vetva, ktorá vyrazila až z Franskej ríše (z Austrázie – zo severu Francúzska a údajne bola vedená samotným kráľom Dagobertom I.), sa vydala popri rieke Mohan a keďže na jej hornom toku nie je spomínané ich odbočenie k rieke Dunaj, zrejme sa vydali cez Čechy. Relatívne najdlhšiu cestu však museli absolvovať práve Frankovia (vyše 1.000 km pochodu), ak by ich cieľom mala byť oblasť ústia rieky Morava do Dunaja. Sem sa však zrejme ani jedna z vetiev nedostala a kým Longobardi a Alemani sa uspokojili s pustošením vidieka (odviedli si aj veľa zajatcov a po úspechu nečakanie resp. nepochopiteľne zavelili k ústupu a nepodporili prvú vetvu), Austrazijci sa dostali pod hrad Vogastisburg, čo mohla byť ich prvá veľká prekážka po ceste. Ten však ani nemusel byť sídlom vojvodu Sama, ktoré by sa malo nachádzať v oblasti najhustejšieho slovanského osídlenia – niekde až na juhozápadnom Slovensku, alebo v severnej Panónii, Dolnom Rakúsku, kam prvé dve vetvy mali podstatne bližšie a tiež tam nedorazili. Javí sa to akoby postup všetkých troch vetiev vojsk sa dostal len tak do pol cesty v Slovanskom regióne a od ďalšieho postupu boli odradené (odrazené a zastavené) aj Longobardská a Alemanská vetva vojsk. Najhoršie dopadla vetva Frankov pod hradom Vogastisburg, ktorý obliehali po tri dni a namiesto príchodu a podpory Longobardov a Alemanov, zrejme prišli posili Slovanov, ktoré Frankov porazili, rozohnali a ukoristili ich stany a veci. O lokalizácii slovanského hradu – pevnosti Vogastisburg sa vedú polemiky a rôzny autori ho hľadajú po možnej trase Frankov, buď ešte v severnom Bavorsku (Staffelberg pri Babenbergu), alebo v Čechách popri povodí rieky Ohře (Úhošť pri Kadani; Rubín u Podbořan;), prípadne až na južnej Morave pri Vranove na Dyjí. Čím viac autorov tým viac možných lokalít pribúda, ktoré sa na jednom asi dokážu zhodnúť, že mohli byť okrajovými, alebo vysunutými okrajmi Samovej ríše, ktoré museli odolať do času, kým sem nedorazia hlavné slovanské vojská, i keď tieto lokality sú podľa archeologov, hraničným obdobím, keď tu mohli tesne predtým resp. následne po víťazstve nad Frankami (631) budovať ďalšie predsunuté stavby pevností a hradísk. Vzostup Slovanov v regióne podporuje aj informácia o lužicko – srbskom vojvodovy Dervanovi, ktorý vystúpil spod Franskej nadvlády a uzavrel spojenectvo s vojvodom Samom. Namiesto odvety, franský kronikári podávajú informácie o každoročnom prenikaní Slovanov z Čech do Durínska a na územie Franskej ríše (v r. 632, 633, 634 a 635) Slovania podnikali vpády do Durínska a na územie Frankov až do r. 636, keď vojská Slovanov zastavil a porazil durínsky vojvoda Radulf.

Vojvoda Samo mal údajne 12 žien, s ktorými mal 37 detí (22 synov a 15 dcér). Veľký počet manželiek by mohol napovedať o veľkom počte slovanských kmeňov, čo by mohlo znamenať aj spojenectvo s väščím počtom kmeňov a sobáš mal znamenať potvrdenie týchto spojenectiev. V nárazníkovom pásme medzi Franskou ríšou a Avarmi vojvoda Samo vytvoril a obhájil územný útvar, ktorý ako Avari i Frankovia museli akceptovať. Vojvoda Samo zomrel po 35–tich rokoch panovania, okolo r. 661. Jeho smrťou síce mohla zaniknúť organizácia veľkej krajiny, ale aj menšie územné celky zrejme fungovali, keď naďalej sa v VII. a v VIII. stor. spomínanú však už len Korutánci. To však neznamená, že ostatné Slovanské kmene zanikli resp. zrútila sa ich organizácia. Skôr naopak. Poukazujú na to okolnosti, keďže Avari neprenikali ani do Bavorska a ani na územie Durínska a Franskej ríše, Slovania vcelku úspešne aj naďalej odolávali a boli trvalou prekážkou keď znášali a tlmili ich nájazdy a útoky resp. zastavili a ohraničili vzostup Avarov v Stredoeurópskom priestore.

O vojvodovi Samovi síce utíchli franský kronikári, ale slovanský živel v priebehu VII. a VIII. stor. prenikal a udomácnil sa vo veľkom priestore, keď Dervanový Srbi prenikli od východného Nemecka až do východného Bavorska, Samovi Slovania do Čiech a severného Rakúska (na sever od Dunaja), Valukovi Korutánci do ostatného Rakúska (na juh od Dunaja).